Malofatranská nestovka 2024 (57km / 4300m+), Terchová, 29.6.2024

 Malofatranské peklíčko

.... je neskoré popoludnie, zbieham z Malého Kriváňa do Sedla Priehyb. Hoštákovci písali, že tu budú, ako každý rok, a či mi majú doniesť niečo špeciálne. Vtedy mi nič špecálne nenapadlo, ale teraz si predstavujem, ako mi podávajú chladenú Colu z prenosnej chladničky plnej ľadu a ja si potom ten ľad sypem za tričko a prikrývam si ním hlavu. Ale nikto tu nie je, ani Hoštákovci, ani chladnička s ľadom. Je tu len horúci nehybný vzduch, chodník vinúci sa trávnatým svahom a kosodrevinou, predo mnou línia Stratenca, Bielych skál a Suchého, za mnou mohutný chrbát Malého Kriváňa. Traverzový chodník zo sedla popod Suchý, ktorým sa behávalo kedysi, je neprechodený, nezreteľný a zarastený trávou ako prastaré spomienky. 

Vodu som si našťastie šetrila (ak sa v tom dusne vôbec dalo hovoriť o šetrení vodou), nespoliehala som sa úplne na to, že ma niekto bude zachraňovať v Sedle Priehyb (iba trošku som sa spoliehala 😅). Vyschnuté hrdlo zvlažím hltom teplej žbrndy, miniem tabuľku "Stratenec" a vrhám sa do Bielych skál. Preliezačky ma bavia, aj keď mi to už moc nejde a mám pocit, že mi to trvá celú večnosť. Slnko stále neúprosne praží na hlavu, chrbáty Poľky a Češky sa čím ďalej tým viac vzďaľujú, až sú z nich len dva malé farebné mravce hmýriace sa pomedzi kosodrevinu. Pod Suchým sa mi pripomenie vodnatý žalúdok, musím si sadnúť a predýchať. Milosrdný mrak na chvíľu zakrýva slnko a ja sedím v jeho tieni na kameni a chce sa mi spať. Vstávam a pokračujem, znovu sadám, znovu vstávam... z vrcholu Suchého vidím Češku a Poľku kdesi dole vbiehať do lesa. Zošuchcem sa strmým zbehom do Sedla pod Suchým a aj mňa čoskoro pohltí tichý opustený rozprávkový les plný hustého zeleného papradia, na ktoré dopadajú lúče klesajúceho slnka, predierajúce sa pomedzi kmene stromov.

Nechce sa mi bežať. Nechce sa mi myslieť na to, čo ma čaká na druhej strane - a ja presne viem, čo ma čaká - 1000m stúpanie na Minčol, prekrásny nočný hrebeň Lúčanskej Fatry, strmý zbeh do Vrícka a posledné stúpanie na Kľak. Nechce sa mi plahočiť sa hore Minčolom a každých 5 krokov sadať na kameň a predýchavať. Nechce sa mi ísť sto rokov krokom naprieč dlhým hrebeňom, nechce sa mi prekonávať krízu počas stúpania okolo Kľackého vodopádu na vrchol Kľaku. Nechce sa mi. Uvarená unavená hlava zatvára oči a prijíma vtieravú myšlienku že to dnes ukončíme v Lipovci. S vtieravou myšlienkou ani s unavenou hlavou sa nepriečim, tá predstava sa mi javí taká krásna 😅 ešte dnes v noci budem spať doma, zajtra budem funkčná (haha, nebola som). Na Chate pod Magurou sa pýtam, či náhodou nejde teraz niekedy nejaký spoj z chaty do Lipovca. Nechce sa mi už ani len tých posledných porazených 7 kilometrov absolvovať. Miro ma prehovára, aby som si to ešte rozmyslela, v Lipovci si mám oddýchnuť, posedieť, najesť sa, napiť a až potom sa rozhodovať (a mal pravdu).  

Z Magury do Lipovca práve žiadny spoj nejde a tak len rezignovane kráčam ďalej a vnútorne sa odhlasujem zo všetkých pretekov, na ktoré som prihlásená, vyhrážam sa svetu, že sa už nikdy na žiadne neprihlásim, moju závratnú bežeckú kariéru, aj Ultrazápisky v duchu vešiam na klinec. Budem si už len behať v horách pre radosť.  Napriek porazeneckému feelingu mám na duši krásny spokojný pocit, je za mnou prenádherný deň v najkrajšej Malej Fatre, ktorá nám dnes ponúkla všetky svoje krásy a vnady ako na podnose. Mňa zas a opäť ohúrila svojimi diaľkami, tým, aká je obrovská a mohutná, majestátna, farebná a rozmanitá.

  

V to ráno pred šiestou stojíme na štarte, plní očakávaní, vychádzajúce slnko a svetlo modrá obloha sľubujú typický letný deň. Úsmevy, fotenia, rozhovory, srandičky, zrazu prásk a bežíme. Úvodné asfaltové kilometre aj stúpanie cez hrebeň Sokolie prekecáme s Heňou. Už teraz je teplo a dusno a sme spotené, ako keby sme bežali tri hodiny. Na Kraviarskom je vyliate jedno veľké blatové lajno. Dolu Stohom to teda bude žúžo 👌 (nebolo, Stoh bol prekvapivo krásne suchý a príjemný). Na Baraniarkach sa nám ako vždy otvárajú prvé výhľady na Malofatranský hrebeň, po ktorom o chvíľu pobežíme (nebolo to o chvíľu, a nebežala som, ale plazila som sa 😇). Zbeh do Starej doliny ubehol nejako rýchlo a príjemne, zdal sa mi ľahší a kratší, než inokedy. Robím prvú chybu a nenamáčam sa v potoku. Vlastne je to chyba už druhá - tá prvá bola to, že som si soľ nechala v dropbagu (tam totiž bola veeeľmi užitočná), Fluidex ostal v batohu, ktorý putoval do cieľa vo Fačkove (tam bol totiž veeeľmi užitočný) a tretia fľaša ostala úplne doma, lebo tam jej je najlepšie. 

   

  

Na občerstvovačke dopĺňam energiu tuhú aj tekutú aj vesmírnu a idem ďalej traverzom s miernym stúpaním ku Chate pod Poludňovým grúňom. V napájadle sa osviežujem studenou vodou a za sebou začujem vetu vyslovenú čudným prízvukom: Si v poriadku? Najskôr si myslím, že nepatrí mne a tak nereagujem, ale keď ju týpek trikrát zopakuje, pýtam sa, že či sa pýta mňa. Áno, odpovedá s čudným prízvukom identifikujúcim sa ako francúzky - týpek si vraj precvičuje slovenčinu. Vraj mu to priateľka / spolubežkyňa poradila, že presne toto sa má spýtať, keď chce nadviazať rozhovor s iným bežcom. Pookrejem a odpovedám svojou čerstvo narodenou francúzštinou, že Je m'appelle Petra a že Je vais bien. Pýta sa, akú trasu idem, ja vravím, že 100 (vtedy som ešte bola presvedčená, že idem 100). Poznamená, že to je beaucoup, oni idú 50. Poprajeme si good luck a ideme si po svojom. Teším sa, že môj tréning francúzštiny padá na úrodnú pôdu. Veď už večer predtým som si v Terchovci celkom fajne pokecala s Jéromem, oznamujúc mu, že J'étudie beaucoup avec Duo 😅

   

   

V Štefanovej si pre istotu dopĺňam po poldeci minerálky do oboch softflaskov, lebo do Medziholia ešte cesta ďaleká, nech tam  neumriem od smädu, a zahryzávam sa do stúpania lesom ponad Diery smer Medzirozsutce. V Dierach robím opäť tú istú chybu a neovlažujem sa v potoku. Dobieha ma Kamila a déjà vu. Ona ma vždy dobieha tu. Spoločne sa navzájom ťaháme na Rozsutec. Zas a znova obdivujem jeho krásu, majestátnosť, bohatú farebnú flóru a dnes aj jemne zaparené výhľady. Baví ma preliezať jeho skaly a technickejšie úseky, kochám sa farebnými kvietkami kvitnúcimi pomedzi skaly. Chcem fotiť, ale spotený mobil nereaguje na moje spotené prsty. Nakoniec sa mi ho predsa len podarí odblokovať a robím zopár spotených fotiek. Pred vrcholom dobieham Moniku a Mirku a spoločne vo veselom móde zbiehame do Medziholia. Dnes ma ten zbeh a zliezanie skalnatých úsekov baví a užívam si ho. Niekde tu nás nenápadne začína atakovať vlna horúčavy a rozpálený vzduch nám obhára tváre. Zatiaľ nevadí. 

    

  

V Medziholí je veselo, ako vždy. Jeme a pijeme, zábava graduje, no v najlepšom treba odísť a tak ideme. Stoh. Z Rozsutca sa zdá obrovský, ale človek je tam raz dva. Netreba sa haluziť na optické klamy nášho obmedzeného vnímania skutočnosti. Zbehnem suchým zbehom Stohovým a stúpam hore Poludňovým grúňom. Na jeho vrchole, ako aj na nasledujúcom hrebeni, vidno malé mravčeky, čierne, biele aj farebné. Naháňam mrak, ktorý predo mnou stále uniká. Slnko je neúprosné, pomaly ale isto ma griluje. Mám rada horúčavy a dobre ich znášam, ale dnes to má svoje medze, zrejme aj vďaka chybám, ktoré som spravila a ktorých dôsledky sa síce nenápadne, ale nenávratne akumulujú v mojej hlave, nohách a žalúdku. Niekde okolo Stien mi ten môj žalúdok prvýkrát podmyla voda. Trochu spomalím. Mrak na chvíľu zakryje slnko a je to ako vykúpenie. Lenže pán mrak je vtipálek a zahráva sa s nami na krutú schovávačku lomeno naháňačku.

 

  

Dobieha ma Mirka a spoločne v rozhovore prelezieme Hromové a Chleb. Je tu prekrásne. Obzerám sa okolo seba a vnímam nekonečné diaľky obrovskej Malej Fatry. Spoločne tiež pribehneme na Chatu pod Chlebom, kde nás víta veselé osadenstvo občerstvovačky. S Peťou si poprajeme Happy Meniny a idem dnu do chaty využiť porcelán a schladiť sa v umývadle. Voda ide teplá. Čo by som teraz dala za studený potok v Dierach 😂 ale tu nie sme v Dierach ale na hrebeni a žiadny studený potok tu nie je a dlho nebude. Mirka pokračuje hneď ďalej a tak sa lúčime a želáme si pekný beh. Sadám si do tieňa a chillujem, Soňa mi plní každé moje priane a nesie mi polievku, dopĺňa minerálku, objednáva kávu. Ďakujem.

Premýšľam, kde asi sú baby. Heňa je zrejme kdesi ďaleko vpredu - som si istá, že mi utiekla počas jednej z mojich cikpáuz. Katka bude určite niekde v závese, Monika tiež - vlastne prišla na chatu tesne po mne a keď odchádzam z chaty, chilluje v tieni občerstvovačkového stanu. Zdravíme sa a zrejme je na nás oboch badať istú mieru vyčerpanosti. Katku stretám na polceste do Snilovského sedla - vraj už tiež celá odišla a hlavne jej odišiel žalúdok. Radím jej, nech si posedí na chate v tieni, nech sa naje, napije, snáď pookreje. Vlastne som jej radila to isté, čo mne Miro o niekoľko hodín neskôr, ale ani jedna z týchto rád dnes nepadla na úrodnú pôdu. Katka s Martinom to zabalili na Chate pod Chlebom. O kúsok ďalej s počudovaním stretám Heňu a vraj je tiež na kašu. Niekoľko pádov, slnko, horúčava a dusno spravili svoju robotu. Tiež to zapichne na Chate. Zakladáme Elite DNF Club. Chce sa niekto pridať? 😁

 

Idem hore hore hore smer Veľký Kriváň, súbežne s Češkou v modrej šiltovke. Ona si to aktuálne užíva viac, než ja. Veľký Kriváň je v pohode, podľa mňa väčšiu challenge predstavuje skôr Malý Kriváň 🙈 Na Veľkom by mala byť kontrola, ale nie je, tak pre istotu fotím selfie. Opäť sa nechávam pohltiť dojmom obrovskosti okolitých diaľav a mravčekovskej malosti mňa, malinkatého človiečika stojaceho tam hore pri vrcholovej tabuli. Opäť sa nechávam opantať optickým klamom môjho obmedzeného vnímania skutočnosti. Predo mnou sa tiahne zdanlivo mohutný Malý Kriváň a ešte ďaleká cesta k nemu cez Pekelník a Sedlo Bublen. Well, hor sa do toho. Klušem, kde sa dá, kde sa nedá, spídhajkujem (viac hajkujem, než spíd). Dobieham aj Poľku s krátkymi vlasmi. Vyzerá v pohode, aj s parťákom. Na Malom Kriváni je ešte hŕstka turistov, uživajúcich si krásny deň na horách, tak, ako my. Nemám pojem o čase, netuším, koľko je hodín, ani ako dlho mi trvajú jednotlivé úseky. Nesledujem to. Slnko je ešte stále celkom vysoko a praží nám na hlavy. Kdesi za Suchým sa tvorí oblačnosť a tuším som aj začula vzdialené hrmenie. Alebo to boli halucinácie? Stále je horúco a dusno a ja som už vypotila litre potu a kilá minerálov, ostatne, ako dnes asi každý. Tá tretia fľaša mi veru chýba.

Je neskoré popoludnie, zbieham z Malého Kriváňa do Sedla Priehyb.... a zvyšok už viete 😅

A ako sa na to dívam s odstupom niekoľkých dní? Deň po mojom DNF a zaprisahaní sa, že sa už v živote neprihlásim na žiadne preteky, mi fejsbúky vyhodili takúto spomienku spred piatich rokov, keď som bežala MF50 (čítaj najmä vetu o tom, že sa už v živote neprihlásim na žiadne preteky 😂 ) 

Samozrejme, že ma to začalo škrieť a analyzujem a hodnotím, čo a ako som mohla spraviť lepšie. V danej situácii to zrejme bolo správne rozhodnutie, ale čo a ako som mohla spraviť lepšie, aby som takúto situáciu čo najviac eliminovala. Je toho viac - zabudnutá tretia fľaša, zabudnutá soľ, zabudnutý fluidex, zabudnúť sa namáčať v každom potoku na trase, zabudnúť piť jonťáky, slabá motivácia v danom momente pokračovať - suma sumárum, som proste maslo. Možno naozaj stačilo trošku sa dať dokopy v Lipovci a aspoň skúsiť pokračovať - to sa už nikdy nedozviem. Každopádne, som bohatšia o túto skúsenosť, ten pocit si zapamätám a dúfam, že ho v budúcnosti v podobných prípadoch budem vedieť lepšie vyhodnotiť a spracovať.  Je to síce už moje tretie DNF, ale každé bolo iné. A z pretekov som sa neodhlásila 😅

Gratulujem bežcom, ktorí dorazili do cieľa ktorejkoľvek z troch trás, ste borci 👊 Všetka česť každému, kto sa postavil ráno na štart a zabehol akúkoľvek vzdialenosť. Ďakujem organizátorom MF100 a Slovak Ultra Trail za špičkovo pripravený pretek, všetkým dobrovoľníkom za ich úžasnú starostlivosť. Boli ste skvelí 💗

Výsledky MF100 2024

Web MF100

FB MF100