Malofatranská 100 2022 (112km / 7100m+), Terchová

Moja prvá ofiko stovka

Long story short - dala som to!

Short story long...

Tento rok som veľmi chcela bežať Nízkotatranskú stíhačku (celú) a zopakovať si Živloplaz - tentokrát už vrámci reálneho preteku. Minulý rok som ho šla virtuálne a fakt sa mi tam páčilo. Lenže človek mieni a vojna a tajomné občianske združenia menia...

Julka z pochopiteľných dôvodov tento rok Živloplaz nezorganizovala, venovala svoj čas a energiu tam, kde to bolo treba viac - ako dobrovoľníčka na hranici - a ja jej za to ďakujem.

NTS tento rok nezorganizovali z dôvodov mne nepochopiteľného zasahovania tajomného o.z. Nufia (názov, ako detské cumlíky, ale nikto o tomto o.z. nič nevie...) do procesu získavania povolenia. Tak čo teraz? Kam ja pôjdem toto leto zomrieť? Rozmýšľala som, že by som si obe trasy prebehla len tak, sama, na vlastnú päsť, self-supported, prípadne s niekým, kto by sa pridal, no chýbala by mi preteková atmosféra, ten hype na občerstvovačkách, spoločnosť ostatných bežcov.. aj keď, tá tichá uzemňujúca energia osamelých behov má tiež niečo do seba.

Nápad zaregistrovať sa na MF100 som zavrhla ešte v zárodku, ale ten zárodok sa nedal, vytrvalo pučal v mojej hlave a ako povedal Rudo Pado:

"A počúvajte, naozaj pozorne počúvajte intuíciu. Ak máte pocit, že teraz je čas na akúkoľvek zmenu, športový výkon, choďte do toho. Cez intuíciu sa k nám prihovára samotný Vesmír, a ten je tu o trochu dlhšie než my."

Treba ísť a plniť si svoje sny tu a teraz, veď kto vie, čo bude zajtra, o rok, o dva... Tak som sa zaregistrovala a zárodok v mojej hlave prerástol do čírej radosti v srdci. Začala som sa tešiť. Zaspomínala som si na moju MF50 spred troch rokov a spoľahlivo zafungoval spomienkový optimizmus 😂 Opäť som zatúžila po malofatranskej kráse, po šplhaní sa na Rozsutec, po prekrásnom zelenom hrebeni s výhľadmi, po oboch Kriváňoch a zbehu do Lipovca. Prebúdzala sa zvedavosť, ako to vyzerá na druhej časti hrebeňa - nikdy som tam nebola, ani len turisticky. Jasné, že vo mne zahlodali aj pochybnosti - je to vôbec rozumné, vybrať si ako svoj debut jednu z najťažších stoviek na Slovensku? Samozrejme, že je to nerozum 🙆 doma to radšej neskúšajte 😂 našťastie, bolo na koho zvaliť vinu za prípadný (ne)úspech:

1. Ak vyhrám (rozumej - dobehnem do cieľa v časovom limite a v zdraví), môže za to Julka Batmendijnová a o.z. Nufia.

2. Ak prehrám (DNF alebo čo..), platí bod č. 1.

Ale veď, 100km som už raz nabehala, aj 24 hod som už bežala, aj pár dlhších behov mám za sebou (Ultrapunk85, Prešporský Ultrapunk) ale čo je veľo, to je málo! Nič to, začala som sa zodpovedne pripravovať. Dobre rozbehnutý tréning som si ešte viac prispôsobila - zaradila som veľké prevýšenia, behy v horách, intervaly do strmých kopcov, behala som s plnou poľnou - tak, ako na preteku, dolaďovala som dopĺňanie energie, išla behať v noci s mojou partičkou. Týmto by som sa chcela poďakovať môjmu chlapovi za to, že mi doma vytvoril také zázemie, ktoré mi umožnilo trénovať, ako som potrebovala a zároveň sa so mnou ešte nerozišiel 😂 💗 pozdravujem aj moju bežeckú partičku - Janka a Janko F., Karin, Katka a Martin, Zuzka K., Myška a Martin, Veronika a v neposlednom rade Ultrabohyňa Majka, ktorá sa nepokúšala ma od tejto šialenosti odhovoriť, aj keď si iste struhla mocný facepalm a myslela si svoje, ked som jej prezradila svoj nápad 😂

Prečítala som si všetky možné reportáže z rôznych ročníkov MF100, ktoré som na nete našla a začala sa tešiť ešte viac. Jediné, čo ma trápilo, bolo to, aby neprišli nevšedné bíty a aby sa mi v hlave neusadil nejaký otravný song, ktorý by ma týral celých 112 km (nepočúvam hudbu pri behu, a tak sa občas stane, že sa mi v hlave usadí nejaký otravný song, ktorý ma týra celý čas). Pozorne som si preštudovala pravidá, povinnú výbavu a najmä trasu. Budem ju mať síce v hodinkách, ale keď ja si tak rada prezerám mapy 😁 na moje potešenie, na trase nebudú žiadne samokontroly, nemusím som sa teda stresovať s hľadaním kliešťov alebo iných označovačov. Pár dní pred akciou mi Janko F. dal ešte nejaké dobré rady - predsa len, on tú trasu absolvoval dvakrát. Zostávalo už len oddýchnuť si, pobaliť sa a vyraziť.

Toľko v skratke na úvod 😁 však čo - aký pretek, taký článok!

V piatok poobede sadám do auta, cestou naberám Majku v RK a valíme smer Terchová. Ubytujeme sa v prijemnej chalupe Janina, kde ako neskôr zistíme, nocuje viacero spolubežcov, napríklad Katka a Martin a ich kamoška Zuzka. Kontrola povinnej výbavy je naozaj prísna - do detailu kontrolujú všetky položky - však kto chce ITRA body mať, nesmie na povinnú výbavu srať. Načo však bolo v povinnej výbave aj pero, to nikto netuší. Asi sme mali na hrebeni rozávať autogramy 😂

Po prezentácii v Terchovci nasleduje obligátna večera, návšteva plechového Jánošíka a nejaká tá drobná socializácia na ubytovaní. Noc je horúca a nepokojná, v izbe je asi 50 stupňov - okno máme otvorené a fúka silný vietor, ktorý mi nedá spať. Prší. Leje. Blýska sa a hrmí. Podľa predpovedí po týždňoch horúčav má prísť studený front, v noci dážď a búrka, cez deň má byť zamračené a chladno. V nedeľu sa opäť vrátia horúčavy. Hlavne, že nám na sobotu nehlásia tie nevšedné bíty - hromy a blesky. A chladné počasie je ideálne na beh. Som pokojná, necítim žiadnu nervozitu, ako keby som ani nemala bežať svoju prvú stovku. Proste si len predstavujem, ako sa celý deň a celú noc táram po horách a veľmi sa na to teším.

Ráno sa s Majkou presúvame do miesta štartu - pod plechovú sochu Jánošíka, kde už stojí štartová brána Slovak Ultra Trail. Vítame sa s kamošmi bežcami, Lenka Sent sa ma pýta, ktorú trasu idem (v ponuke boli 33km, 53km, a 112km), vravím, že stovku. Prevráti očami a utrúsi čosi o hroznom zbehu do Trebostova - ja tú poznámku radšej hneď vytesním z hlavy 😆 Ona pobeží 50tku a skončí na bedni ako druhá s vesmírnym časom. Ešte máme pár minút na nejaké tie small talky, zaželáme si príjemný beh a s úderom šiestej hodiny štartujeme do hmly a vlhkého chladu, hore asfaltkou do Vrátnej doliny. Všetky tri trasy vybiehajú naraz a tak nás je celkom slušná farebná masa, valiaca sa úsvitom. Cca po troch kilometroch nabiehame na zelenú, smer hrebeň Sokolie. Viem, že tento prvý hrebienok má cca 14km a 1200 metrov výškových. Celkom výživné, takto na raňajky. V jednom zo stúpaní ma dobieha BTT Vašek - on beží 50tku, prehodíme pár slov a ja ho púšťam pred seba. Ide sa všelijako - napriek chladnej hmle je akosi dusno a ja sa radšej šetrím, aby som sa neodpálila hneď tu, však na rozbíjačky bude ešte času dosť. Napriek tomu na K1 vo Vrátnej na 14tom kilometri pribieham o 10 minút skôr, než pred tromi rokmi. Počas zbehu do Vrátnej sa míňame s Peťom K. a ultrafotoreportérom Rišom P., ktorý ma zvečnil na takejto krásnej fotke:

Na občerstvovačke panuje veselá atmosféra, dopĺňam vodu, dávam si melón, kofolu a slaný keksík a konečne sa zobúdzam. Chvíľu po mne pribieha náš Liptovský gang Maťa, Michal, Matúš a Roman - vraj minuli odbočku do Vrátnej a pobehli ešte hodný kus hrebeňom, kým sa spamätali, že idú zle. Maťa sa ale neskôr slušne naštartuje, stiahne stratu a dobehne ako prvá žena na 100km trase.

Poklusom pokračujem ku Chate na Grúni a začínam sa cítiť dobre. Pri chate som raz dva, a tri štyri som v Štefanovej. Pamätám sa, že v 2019 mi to pocitovo trvalo strašne dlho... Ktosi na mňa vykrikuje na ceste, musím zaostriť a zisťujem, že je to Martin, áno, ten Martin Hatala, víťaz BBBU 2022 a ešte kadečoho ďalšieho, ktorý čaká na Katku - ona beží svoju prvú ofiko 50tku a dá to ako pani s časom lepším, než ja pred tromi rokmi 👏 Aj keď... je pravda, že moja latka bola nastavená proklatě nízko 🙆Martin ma zvečnil na takejto krásnej foto:

Zo Štefanovej trasa pokračuje do Sedla Vrchpodžiar a odtiaľ po zelenej do sedla Medzirozsutce - vyhneme sa teda Jánošíkovým dieram a davom turistov na rebríkoch. Tadiaľto som nikdy nešla a páči sa mi tu, je to príjemné stúpanie lesom. Dobieha ma Liptovský gang MMMR a takto spoločne, debatujúc o pretekoch, o bežeckých topánkach a všetkom možnom, vylezieme až na Veľký Rozsutec. V stúpaní sa spoza skaly vynoril fotograf Lukáš Budinský a takto pekne ma zvečnil:

A tam pred odbočkou do Sedla Medziholie na mňa zase ktosi zhora zo skaly pokrikuje akési motivačné slogany - zaostrím pohľad hore do hmly a zisťujem, že je to BTT Jožko s Aďkou Jogošíkovou. No toto, aké prekvapenie 😍 veľmi sa im poteším (BTW, Jožko, našu dohodu zo Strážovskej 50tky som dodržala a mala som nalakované nechty 💅 ale iba na nohách 😂), vystískame sa, prehodíme pár slov a hor sa do hustého zbehu do Medziholia. Aďka nám ešte oznamuje, že Majka je kúsok pred nami (asi tak 20 min). Tak zatiaľ nie sme na tom vôbec zle 😁 Majka si však dnes beží po tretie miesto a svoj čas spred dvoch rokov si vylepší o 5 - slovom päť (!!!) hodín.

Jožko s Aďkou nás zvečnili na takomto videjku:

Hustý zbeh idem opatrne, nechcem sa dorantať v prvej tretine preteku. Aj Liptovský gang mi zdrhol. No aj tak, podľa segmentu na Strave, som ho šla rýchlejšie, než v 2019. V Medziholí na 27.km je zima, úplne mokrá hmla a úžasná občerstvovačka K2 💓 dopĺňam kalórie aj tekutiny, dám si Colu a vyrážam do stúpania na Stoh. Spoločnosť mi robí Jožko Okuliar. Cestou nás obieha najlepší moderátor Ondrej z Turca aj so svojou partičkou a utrúsi pochvalnú poznámku o mojich zablatených nohách. Niektorí proste vedia, ako strúhať tie komplimenty 😅 Na Stohu sme opäť pocitovo raz-dva a šup ho dolu na druhú stranu. Chodník je suchý, na počudovanie, po tých nočných prehánkach. Vyslovím to nahlas, že ako dobre, že je tento chodník suchý, ale zariekla som to... vzápätí sa mení na blatový tobogán, kde sa ľudia šmýkajú a padajú, ako hnilé hrušky. Aj mňa švihlo. Ale o chvíľu sme v Stohovom sedle a stúpame na Poludňový grúň. Tam pod grúňom na mňa z hmly zase pokrikuje akási silueta - zaostrím, a je to opäť Katkin Martin, ktorý ju tu čaká. Je to milá vzpruha, takéto povzbudenie na trati.

Je tu aj ďalší fotograf, Michal Kostka, a takto pekne ma zvečnil:

Nasleduje krásny úsek, behateľný hrebeň s traverzom na Chatu pod Chlebom. Výhľadov je tu nula celých nula celých nula nula a fučí studený vietor. Foťák ani nevyťahujem... z vlasov mi kvapká vyzrážaná hmla. Turisti sa po troške trúsia, dnes tu nie sú davy a to je fajn. Traverzom na chatu sa však už dostávame do závetria. Na K3 na Chate pod Chlebom (35.km) pribiehame v dobrej nálade a poteším sa známym tváram, top Slovenským ultrabežeckým elitám, ktoré dnes stoja na druhej strane barikády - ako dobrovoľníci nám smrteľníkom plnia každé prianie, čo nám na očiach vidia. Soňa mi prinesie polievku, ja jej podávam ženskú variantu polievkového lístka - tie sa dnes totiž delia na mužské a ženské (rozmočené, rozmazané a nepoužiteľné, vs. suché, čisté a úhľadné - hádajte, ktoré sú ktoré 😁). Doplní mi vodu do fliaš, načapuje Colu, všetci sršia úžasnou energiou. Toto je ten občerstvovačkový hype, ktorý som spomínala v úvode. Polievka je výborná, zahreje v žalúdku. Mimochodom, dobehla som tu Liptovský gang, ale iba MMR. Maťa už frčala kdesi v ústrety bedni. Oddych na Chate bol veľmi osviežujúci 💗pokračujeme do ďalšieho úseku. Za Veľkým Kriváňom si potrebujem odskočiť a tak mi Liptáci opäť ufrngnú. Nevadí, užívam si osamelý beh hrebeňom, je to tu krásne, dokonca na chvíľu hmla odhalí nádherné scenérie. Toto je jediná moja foto z Krivánskej časti 😂

Prehupnem sa cez Malý Kriváň a bežím do Sedla Priehyb. Spomínam si, ako som tu pred tromi rokmi nevládala... dnes vládzem a bežím, cítim sa dobre, zatiaľ nebola žiadna kríza. Viem, že ma ešte čaká dlhý traverz pod Suchý a dlhý úsek rozprávkovým lesom na Chatu na Kľačianskej Magure. Dnes som tu však o čosi skôr, než minule, jednotlivé úseky mi ubiehajú rýchlejšie a nie je ešte šero. Pri odbočke v Sedle Priehyb sedia Hoštákovci a navigujú bežcov, aby nezabudli odbočiť a nepobrali sa ďalej hrebeňom cez Suchý vrch. Je to skvelé, spoznávať takto osobne ľudí, s ktorými sa človek sleduje na Strave a sociálnych sieťach 😊 človek hneď pookreje.

Traverz vedie popod Suchý vrch schovaný v hmle a ponad divočinu, akýsi tajomný prales, kto vie, čo všetko sa v ňom skrýva. Za sedlom pod Suchým vbieham do lesa a ten je naozaj rozprávkový, plný bujného papradia a sýtych zelených farieb. Cítim sa ako v Pánovi Prsteňov 💕Radosť bežať. Na K4 na Chate na Kľačianskej Magure (48.km) sa míňam s Ondrom, dotankujem energiu potrebnú na posledný zbeh do Lipovca. Teda posledný - ako pre koho. v Lipovci je cieľ 33km a 53km trasy a zároveň K5 pre 100km trasu. Ja si vizualizujem, že v Lipovci sa najem, doplním zásoby vody, umyjem nohy, prezlečiem suché a čisté veci, ktoré som si tam nechala doviezť v dropbagu, dobijem si hodinky, nasajem cieľovú atmosféru a osviežená sa poberiem ďalej.

Zbeh do Lipovca nie je med lízať.. človek sa ako tak skotúľa dolu tou kamenistou strminou a čakajú ho ešte zo tri kilometre zdanlivo nekonečnými lúkami s naklonenou rovinou, medzi Turčianskymi Kľačanmi a Lipovcom. Dnes to však odsýpa. Lúkou bežím proti vetru a vidím v tom pozitívum - znamená to, že na Martinkách nám bude duť do chrbta. Dobehne ma nejaký Poliak a zaradí sa za mňa. Tak moment, čo sme na Tour de France? Preskočím do vedľajšej koľaje a nechám ho, nech sa popasuje s vetríkom, ako chlap.

Na K5 dobieham o dve hodiny skôr, než pred tromi rokmi, a to som sa v Krivánskej časti celkom šetrila. V Lipovci to žije - pravá ultra Ibiza párty. Šťastní dobehnuvší 30kári a 50tkári veselo debatujú a zdieľajú svoje dojmy z preteku, hromadne sa tu konzumuje a popíja pivko, moderátor do mikrofónu vyhlasuje mená ľudí prebiehajúcich cieľovou bránou, všetci sú blažení a vysmiati. Ale vraj pre stovkárov je Lipovec pasca. Mnohí sa nechajú zlákať cieľovou pohodou a zabalia to tu, lebo sa im už nechce pokračovať do noci na náprotivný hrebeň. Ja sa však držím svojho vizualizovaného plánu, ja sa na svoju nočnú časť teším.

Keď pribehnem, hneď ma obskakuje Lenka Sentkerestiová (dnes už premenovaná na Lenku Sen Ker, prípadne na Lenku Senté 😂), ktorá si užíva bedňové vavríny a čaká na Moniku, a tiež Vladkova Inka. Donesú mi dropbag, načapujú colu, doplnia vodu do fliaš, donesú mi horúce cestoviny a ja sa v kľude môžem venovať očiste a technickým záležitostiam. Popri tom sa zdravím s Vaškom, Vandou a Maťom, Ondrom a ďalšími známymi spolubežcami. Je to úžasné, milujem to. Prisadám si k LM gangu, ktorí tu ešte stále sú. No kým sa ja obriaďujem a jem, zase mi zdrhajú preč.

Keď už sme v tom Lipovci, pristavme sa pri ženských výsledkoch na 53kilometrovej trase so 4000m prevýšením. Ivka Líšková spravila traťový rekord. Baby, to sa ako dá, toto???

Lenka ma vyháňa, že mám ísť, a tak idem. Samozrejme, že už nejakú tú únavu v nohách cítim, ale tiež vnímam to, že po každej obžerstvovačke sú na chvíľu ako vymenené. Z Lipovca vybieham s celkom slušnou rezervou síl.

Treba sa dostať po asfaltke do Vrútok a odtiaľ po modrej, na legendárne stúpanie na Minčol. Slnko na chvíľu vykuklo ponad oblaky, praží na mňa a svieti mi do očí. Dávam si šilt a potím sa pod čistým tričkom... Za Vrútkami na lúke kufrujem a zabieham si dokopy asi kilometer. Jasné, že tam bolo milión fáboriek na tom strome pri odbočke.. nevšimla som si ich, no. Slnko ma asi až príliš oslepilo 🙈 nevadí, vraciam sa na trasu, medzitým ma obehol Ondro aj s parťákom a miznú mi v diaľke. Cítim ťažobu na žalúdku - asi mi nie celkom dobre sadli tie cestoviny s omáčkou a olivami, aj keď boli výborné, a začína mi menšia krízička. Za lúkami sa naklonená rovina mení na celkom slušnú strechu. Stúpam strmou zvážnicou a napadne ma dať si kofeínovú tabletku. Možno ma trochu preberie. Ide sa mi ťažko. Treba kráčať a čakať, kým kríza prejde. Kráčam a čakám. Zastavujem. Na hodinkách vidím zostávajúcu vzdialenosť do cieľa 50 km. Na toto sa nesmiem haluziť - nastavím si čiastkové ciele - ten najbližší je vrchol Minčola a ďalší bude Chata Javorina na Martinských Holiach. Načúvam zvukom lesa. Vietor sa opiera do stromov a vydáva strašidelné zvuky. Šilt vymieňam naspäť za čelenku. Kráčam ďalej. Ešte stále je vidno, a ešte celkom dlho bude. Chcela by som stihnúť prebehnúť čo najviac, kým sa zotmie. Konečne v hmle vidím obrysy známeho dela a čoskoro som na vrchole Minčola. Výhľady žiadne. Nezastavujem sa tu a pokračujem ďalej po hrebeni.

Zvážnica sa zmenila na príjemný single trail cez čučoredie a riedky les, je tu krásne, aj keď je všade naokolo tá nekonečná hmla. Pre toto som tu 💗. Kríza pomaly prechádza, cítim, ako žalúdok začína pracovať tak, ako má. Bežím pomedzi kosodrevinu, kdesi tam v nedaľekej blízkosti nado mnou cez opar vykúka vysielač na Krížave a ja viem, že čochvíľa som na Chate Javorina, kde je K6 (66.km). Pribieham a chlapík ma víta veselým pokrikom, iný si zapisuje moje číslo, ďalší mi ponúka jedlo a nápoje, dopĺňa mi vodu do fliaš. Dávam si trochu polievky, melón a ešte niečo a teplý fajný čaj. Pri stole sedí Ondrej s parťákom. Kontrolujem si správy v mobile, píše mi Zuzka M, neúnavne povzbudzuje, je to úžasné, mať takúto podporu aj na diaľku. Ďakujem! Ona pred týždňom bojovala v Chorvátsku na 140km trati v podstatne iných podmienkach a nevzdala to. Je mi veľkou inšpiráciou. Aj keď - mňa počas celej trasy ani len nenapadlo, že by som to niekde zabalila. Bola som odhodlaná vytrvať až do konca.

Na K6 sa nechcem dlho zdržiavať, začína byť celkom chladno. Dávam si fukerku a pokračujem po hrebeni. Oblaky sa roztrhali, hmla sa rozplynula a slnko už zapadlo za obzor. Čarovná chvíľa. Na toto som sa tešila.

Z Hornej lúky sa napájame na modrú značku do Trebostovskej doliny. Pred vstupom do lesa sa ešte obzriem za seba, a vidím toto:

Treba zapnúť čelovky, v lese je už celkom slušná tma. Zbeh je najskôr veľmi strmý, koreňovo-kamenistý a neskôr tiahly nekonečne dlhý... spomenula som si na Lenkinu poznámku o Trebostovskej doline 🙈 no nič, treba nastaviť tempomat a prežiť to. Sledujem, ako kilometre na hodnkách pomaly pribúdajú a bavím sa všelijakými prepočtami. V diaľke predo mnou aj za mnou sú nejakí bežci, cítim sa bezpečne. Všetko však raz skončí a týka sa to aj Trebostovskej doliny. Na jej ústí sa prípájame na spojnicu do Valče, značenej odrazkami na stromoch. K7 vo Valči (80.km) je situovaná hneď vedľa akejsi dedinskej outdoorovej zábavy. Hudba hrá na plné pecky. počuť vravu hýriacej mládeže, čo je v ostrom kontraste s komornou, pokojnou atmosférou na občerstvovačke. Dostávam vývar, výborný bylinkový čaj a vianočku s nutelou. Treba sa napakovať, lebo do ďalšej kontrolnej stanice vo Vrícku je to 22 kilometrov a treba sa vrátiť na hrebeň. Dobrovoľníci sú milí, ochotní, týmto pozdravujem Michala 😀 vyprevádza ma do noci na zelenú značku, ktorá vedie okolo zábavy. Ešte mi hovorí, že tá prvá baba, nejaká Bellušová (naša Liptáčka Maťa), keď tu bola, tak sa ani nenajedla, len si dala vody a utekala ďalej. S úžasom počúvam - tak teda Maťa asi vyhrá. Krása 😀 a Majka že je predbežne tretia a že je úplne v pohode. To ma vôbec neprekvapuje 😀 ona je vždy v pohode.

Zapínam čelovku a nechtiac oslepím kohosi. "... musíš mi s tým svietiť do očí, do p.če??" Tak sorry, no... 😂 Radšej ju vypnem, a zapínam ju až keď som v úplnej tme. Cítim opäť dávku energie a tak klušem hore zelenou značkou - ďalšou nekonečnou dolinou. Obieham dvoch kráčajúcich bežcov, žartujeme, že kamže takto na noc.. a že na prechádzku do prírody. Bežím. Nekonečná dolina mi našťastie ubehne celkom rýchlo. Pri rozcestníku bočím doprava, kadiaľ pokračuje zelená značka. Strmé stúpanie cez les ma privedie naspäť na hrebeň do Sedla pod Hnilickou Kýčerou. Idem sama, okolo mňa nie je nikto. Nevidím žiadnu čelovku predo mnou ani za mnou. Nado mnou tmavé nebo plné hviezd. Som však zvláštne pokojná, nebojím sa, asi som už splynutá s tou prírodou, či čo 😁. Svetlo mojej čelovky sa odráža v tráve a bledých listoch stromov. Chvíľu fúka vietor, chvíľu je ticho. Nechcem si ani dávať roľničku, bolo by to barbarstvo, narúšať tento moment nejakým neprirodzeným zvukom. Predo mnou sa črtá nezreteľný chodník, ja si kontrolujem červenú značku a idem podľa nej. Stúpam na Jankovú a odtiaľ je to veľmi pekné. Teda - tuším, že je to pekné 😀 v tej tme toho veľa nevidno. Prebieham cez Skalky - všade naokolo sú tu pohodené skaly a chodník sa vinie pomedzi ne. Vo Vríčanskom sedle treba odbočiť z hrebeňa dolu, smer Vrícko. Krátko za odbočkou dobieham Liptákov, ale už len Michala a Matúša. Tipujem, že Roman dobehol Maťu a beží s ňou. Neskôr som sa dozvedela, že to zabalil vo Valči. Škoda, mal to pekne rozbehnuté. Chalani idú zťažka, ale bojujú statočne. Ja už chcem byť vo Vrícku a tak valím (valím rovná sa prepletám nohami iba o trochu rýchejšie, než oni).

Dostávam SMS od Majky, že ako som na tom. Tak ona už je v cieli, paráda 😊 odpisujem jej, že som 1km od Vrícka a gratulujem jej. Na poslednej K8 vo Vrícku na 103.km si prisadnem k ohníku a dačo ešte zjem, nech mám energiu na posledných 9km do cieľa - na cca piatich kilometroch treba nabrať okolo 600 výškových metrov. To už dám 😀 ach, keby som len vedela, čo ma ešte čaká... Z Vrícka sa treba kúsok, asi kilometer, vrátiť po tej istej ceste hore. Stretám Matúša a Michala, vravím, im, že to majú už len kúsok na K9. Rozvidnieva sa, hviezdy blednú, tma bledne.... Za rozcestníkom na Baku pokračujem doľava, začína sa ostré stúpanie ku Kľackému vodopádu. Zahryzávam sa do zvážnice, ale vôbec mi nechutí. Ide to zťažka, nevládzem. Musím si predýchavať. Bez mučenia priznávam, že tento posledný kopec ma psychicky rozobral. Nemá konca kraja, ja už nemám síl a vlečiem sa, ako zombie. Stále kontrolujem v mapy.cz, kedy už budem hore, moja gulička postupuje zúfalo pomaly. Je mi do plaču... Jediné šťastie má ten kopec, že som tam zažila nádherný východ slnka. Inak by som ho prekliala už navždy 😂 Spätne ma napadlo, že som si tam mohla prifariť jeden gel. No odcukrený mozog nevie konštruktívne myslieť a rozkázať ruke, nech siahne do batoha po nejaký cukor. Z toho vyplýva poznatok, že cukriť treba priebežne a stále, lebo keď sa mozog odcukrí, už je neskoro 😁

Píše Majka, že na koľko to ešte mám. Odpisujem jej. Vzápätí prichádza ďalšia sms: "Sedím v celofáne v hajzli". WTF? Pred očami sa mi mihne predstava kvetinky Majky v záchode, ako karafiát zabalený do celofánu vo váze. Asi mala na mysli alu-fóliu 😂 tak ale to nie je sranda. Zmobilizujem všetky sily a vytlačím sa do Sedla pod Skalou. Už len zbeh štyri kilometre do Fačkovského sedla, kde je cieľ. Huráááá! Všetko ma už bolí, ale snažím sa klusať dolu strmým lesným chodnikom spod Reváňa, plným skál a koreňov. Dole sa napájam na Cestu Hrdinov SNP, pozerám na hodinky - a veď ja to dám do 24 hodín!!! Yess! Cieľová rovinka, ktosi ma ešte fotí pri prebehu cez cestu č. 64 (určite ma krásne zvečnil, no túto foto zatiaľ nemám k dispozícii. Keď bude, hneď ju sem natiahnem), krossnem dvor reštaurácie, kde sme si s Majkou minulý rok počas Ultrapunku 85 dávali kofolu 😀 a som tu. Zapisujú si moje číslo, ja vypínam hodinky - čas 23:55, dostávam finišerskú medailu na krk, vyzdvihujem si svoje veci a idem hľadať v celofáne zabalenú Majku na "hajzel". Bolo to totiž jediné miesto, kde sa dalo v to prekvapivo veľmi chladné ráno zohriať.

Na Wecku v jednej kabínke sedí Majka v alu-fólii, a v úzkej chodbičke na zemi leží aj češka Klára, takisto zabalená do alobalu a podriemkava. Ja sa zložím vo vedľajšej kabínke, aby som sa prezliekla. Takto nás vymákne organizátorka Tinka a krásne nás zveční:

Objaví nás aj Vladkova Inka, ktorá v cieli, kým dorazí Vladko, pomáha, obskakuje finisherov, nosí polievku, pivo, čaj, kávu, proste anjel 💗 a nasáčkuje nás do svojho vykúreného auta, donesie nám polievku, čaj, kávu... Majka vybavila odvoz - príde po nás jej Peťo a odvezie do Terchovej, kde mám odložené auto. Kým naňho čakáme, pribiehajú Ondro s parťákom, Matúš s Mišom a ďalší pobehaji. Slnko stúpa vyššie a vyššie a konečne zahrieva aj studené nádvorie reštaurácie, kde je cieľ. Prichádza Peťo, sáčkujeme sa špinavé a nevoňavé do jeho čistučkého auta, lúčime sa so všetkými - dovidenia, Malofatranská stovka! (všimnite si, že nevravím, Zbohom, ale dovidenia 😂 ale asi potrvá nejaký ten rok, kým zabudnem na útrapy a opäť zafunguje spomienkový optimizmus). Ale nie, žiadne útrapy neboli. Bol to prekrásny deň a ešte krajšia noc strávené v horách, zostanú navždy v mojom srdci. Ďakujem všetkým, organizátorom, dobrovoľníkom, fanúšikom (aj neprajníkom), vesmíru, a gratulujem všetkým bežcom, ktorí dobehli do cieľov všetkých troch trás, prajem rýchlu regeneráciu.

Cestou do Terchovej mi prichádza SMS od Janka a Janky Fiľkovcov gratulujú mi, vraj ma sledovali na Hikingu a tešia sa spolu so mnou. Je to krásne. Majka si v Terchovej presadá ku mne do auta - vraj ma nenechá ísť samú, aby som nezaspala za volantom. V RK ju vykladám a veru mám už na mále. Chcem si zdriemnuť v aute, volajú ma hore na kávu alebo si pospať. Vyberám si kávu a cukríky. Doping mi vydrží až domov 💗 už len vyliezť schody na tretie poschodie...

V noci ma budia bolesti nôh, rúk, zadku... Na druhý deň kontrola aparátu - mám poriadnu svalovicu, ale nebolia ma žiadne kĺby ani šľachy. Tak už len pekne zregenerovať 😉

THE HAPPY END.

Link na výsledky: https://hiking.dennikn.sk/ultra/live/83/malofatranska_stovka2022.html?course=54

Web pretekov: https://www.mfstovka.eu/home

FB: https://www.facebook.com/groups/275133165919326 alebo https://www.facebook.com/mfstovka

Odkaz na reportáž Riša Pouša: https://preteky.vetroplachmagazin.sk/malofatranska-stovka-2022-ako-sa-mi-straasne-nechcelo-2275

Odkaz na Majkinu reportáž: https://mariakubova.blogspot.com/

Odkaz na reportáž od Katky Hybky: https://ultragalakticka.blogspot.com/2022/07/mf50-akka-moje-prve-3-itra-body.html

Link na krasnu reportáž o MF100: https://www.youtube.com/watch?v=ZLXsJzcgils