Turiec Trail Veľká Fatra 42 2021 (41km / 1624m+), Blatnica

Pokus č. 1. 

WTF? DNF 🤷‍♀️

Pretek sa konal v nedeľu 18. Júla, predpovede hlásili krásne teplé počasie a poobede búrky. S Katkou sme dorazili do Blatnice zavčas ráno, stihli na tri pokusy správne zaparkovať, prezentovať sa, ešte sa aj rozklusať a nasrať majiteľa neďalekého penziónu. Postretala som veľa známych ľudí, ktorých som dlho nevidela, atmosféra panovala skvelá, tešila som sa na pretek. Trasa je náročná ani nie tak na fyzickú kondíciu, ale skôť na nastavenie v hlave. Najskôr sa beží 7km dlhou monotónnou Blatnickou dolinou s tiahlym stúpaním. Potom sa chodník stáča do lesa a začína sa prudké stúpanie kolmo hore, tentokrát ešte vytúnené množstvom popadaných stromov. Toto stúpanie sa mi vrylo do pamäte pred tromi rokmi, kedy som vrámci preteku bežala kratšiu trať cez Drienok. Dala som mu pracovný názov "GRC". No a tu ma vyplo. Plytký dych, milión litrov potu, točenie hlavy, nevoľnosť, srdce nie a nie sa skľudniť, v ušiach zaľahnuté, nohy želatínové, musela som si predýchavať čo 10 krokov. Ako keby som bola v kopcoch prvýkrát v živote. Po ôsmich kilometroch som to chcela zabaliť - predstavila som si, ako sa otáčam a zbieham naspať do Blatnice, popíjam si v cieli kofolu a povzbudzujem pribehnuvších do cieľa a tá predstava mi prišla taká krásna 😂. Doslova som túžila po DNF (Did Not Finish). No dobehla ma Aďka a hovorí, že nech s ňou idem aspoň po Kráľovu studňu, a že ona to tam asi zabalí kôli hroziacim búrkam na hrebeni. Nechala som sa teda prehovoriť a spoločne sme to potiahli až tam - 20km. Búrky prišli a ja som  nemala v sebe fyzické ani mentálne sily na pokračovanie. Keď som si predstavila, koľko hodín by mi trvalo týmto plazením prejsť hrebeň a zbehúť do cieľa ďalšou nekonečnou 12kilometrov dlhou Gaderskou dolinou - nie, ďakujem, dnes neprosím. A tak sme sa s Aďkou za hustého dažďa, krupobitia a hrmavice nechali elegantne odviezť naspäť do cieľa milými zlatými ľuďmi z občerstvovačky na ich dodávke. Bola to úľava.

Samozrejme ma to mrzelo a veľa som premýšľala, prečo. Prečo ma tak vyplo. Do preteku som šla oddýchnutá, aj dobre nastavená. Bolo však príšerne dusno a teplo. Bol asi aj nízky tlak. Na mňa možno šla aj nejaká slabá viróza, ktorú som  necítila, ale prejavila sa takto. Plus PMS. Premýšľala som o tom, prečo iné ženy dokážu pokračovať a podať výkon aj napriek ťažkostiam, a ja som to v ten daný deň nedokázala. No čo už. I'm a looser baby, so why don't you kill me 😁 ale nie, nie som, viem, že mám tvrdú hlavu a viem zo seba vydolovať silu, pokiaľ tam je. No teraz jej tam nebolo. Sú také dni. Nie každý deň je nedeľa, aj keď je nedeľa 😆

Jednu skúsenosť s DNF už mám - na Chopok Sky Marathon - a nie kôli tomu, že by som nevládala. Práve naopak, mala som veľa sily. No nestihla som limit na Bielej púti, lebo ja po tej tatranskej žule behám ako retard a tak som bola príliš pomalá. 

Zbabraný Turiec ma však mátal, tlačil, nedal mi pokoja. A tak, jedného pekného dňa som ráno naštartovala auto a pred siedmou už stála v Blatnici, tentokrát zaparkovaná správne na prvý pokus a odhodlaná prejsť celú trasu aj keby medvede padali.

Pokus č. 2 

Sobota 7.8.2021

Tentokrát vôbec nie som oddýchnutá. Tento týždeň som mala: 1x Babky, 1x tempový beh, 1x intervalový beh, dokonca v piatok ráno. Tiež sa mi zdá, že do tej včerajšej cuketovej omáčky na cestoviny som dala príliš veľa cesnaku a teraz ho dosť fajne cítím. Nevyspatá som rovnako, ako pred tromi týždňami na preteku 😂 no nič to za to, idem na to. Druhý opravný by sa mi už nechcelo robiť.

Kontrolujem, či mám zbalené všetko, čo budem potrebovať, robím si foto pod drevenou štartovou bránou, obzerám sa dookola a ešte teraz cítim tú skvelú pretekovú atmosféru spred troch týždňov. Nastavujem trasu v hodinkách a spúšťam štart. Pripravujem sa v duchu na prvých dlhých 7 kilometrov, a vyrážam pomaly hore dolinou. 

Hneď na začiatku obieham prvých turistov a potom dve hodiny nestretnem nikoho. Bežím, teším sa z rannej zarosenej prírody, vnímam svoje pocity a čakám, či prídu náznaky toho, čo som zažila na preteku. Zatiaľ nič také neprichádza. Začiatok sa snažím neprepáliť, aj keď riskujem, že tým sa asi pripravím o PRka 🤣 kilometre ubiehajú jeden za druhým, kochám sa prírodou a monumentálnymi skalnými útvarmi, ktoré som minule nebola schopná vnímať. A cítim sa stále dobre. Po 6,5km bočím úzkym chodníčkom pomedzi hustý porast a nastupujem na môj stupák menom Grc. Šliapem hore a sledujem sa, všetko je v poriadku. Žiadne infarktové stavy sa zatiaľ nekonajú. Strmák ubieha a ja si pripomínam jednotlivé body: Tu som minule počula Andrein približujúci sa hlas... Tu ma už dobehla... Tu sme sa fotili, aké sme vyfľusnuté... Tu nám jeden bežec kričal "už ste hore!" aj keď hore sme ešte zďaleka neboli. Ani neviem ako mi to ubehlo ale naozaj, teraz som už fakt hore. Tak rýchlo? Minule sa mi to zdalo nekonečné. 

Pokračujem úzkym single-trailom všelijako traverzujúcim úbočie Malého Rakytova, všade je ticho a kľud, svieže ráno a vôňa tlejúceho lístia. Fáborky tu už dávno nie sú, ale sem tam vidno blednúce nasprejované šípky na zemi či na pníkoch. Dosiahnem najvyšší bod a šípka ma smeruje strmo dolu. Rozkladám paličky. Zbeh, ktorý som si pracovne nazvala DEPKA. Temný tmavý les neprepúšťa ani lúč slnka, je plný starého hnedého lístia a veľa veľa pováľaných stromov. Zlovestné ticho. Rýchlo preč odtiaľto. Motám sa pomedzi vyváľané stromy, otlačky spotených zadkov na nich sú už dávno zmyté a strmina nemá konca kraja. Pozerám sa hore a medzi konármi stromov vidím prebleskovať modrú oblohu. No tu dole je temno, tmavo, čierno, pochmúrno. Depresívny les sa však pomaly ale isto zmení na príjemný chodník popri vyschnutom potoku, cesnaková omáčka sa konečne utriasla a spolu s raňajkovými vločkami premenila na energiu a ja lúčkou pribieham na cyklotrasu Suchý Rakytov. Vydávam sa poklusom smerom hore, cesta vedie popri krásnom potoku menom Teplica. Spomínam si, ako sme tu s Aďou minule každou svojou bunkou bažili po kúpeli v tom ňom 😁 Potok je priezračný, s pieskovo-kamenistým dnom a krásne dotvára charakter doliny svojim tokom, kaskádami a mini-vodopádikmi.

Dolina je opäť dlhá, stúpanie tiahle a ja už netrpezlivo vyzerám odbočku do lesa. Dočkala som sa, ešte si pri potoku dopĺňam zásoby vody, pretože ma čaká ďalšie dlhé strmé stúpanie temným lesom. Opäť je všade ticho a hrozivý pokoj. Nikde nikoho. Sem tam čosi niekde šuchne. Míňam bod, kde som minule vyčerpaná vycucaná sedela a cucala gel a jedla tyčinku. Dnes je to sto a jedno. Nepotrebujem sedieť ani cucať 😃. Míňam bod, kde sme minule stretli rodinku českých turistov a malý chlapec nám blahosklonne oznamoval: "Nebojtééééé už je to jenom kousek, asi tak hoďka a púl, do kopce, pak z kopce a pak zase do kopce, přes loučku a jste tam." Zúfalstvo sa vtedy v našich očiach dalo krájať, čože??? Ešte hodina a pol na Kráľovu studňu? Samozrejme to bolo oveľa menej, ale načaté, deprimované a demotivované sme už boli slušne 😂

Teraz som sa nad tou situáciou len pousmiala, chlipla si vody, elektrolytového nápoja a pokračovala ďalej konštantným tempom. Chodník križujúci potok a vlniaci sa okolo skalných stien ma priviedol na malú čistinku a nasledoval krátky strmý zbeh dolu, pripomínal mi záverečný zbeh z Javorinky do Zázrivej na Ultrapobehaní (čítaj tu: Zázrifské Ultrapobehaňä 2020 ). Len rygol bol o dosť užší. Vypľula som sa na spevnenú lesnú cestu na Košarisku, značka mi oznamuje, že na Kráľovu studňu sú to ešte dva kilometre. Bežím hore, beží sa mi dobre, cítim, že mám sily a energiu. Premýšľam, či sa na hoteli zastavím na kofolu. Z úvah ma vytrhne zvuk dízlového motora - obzriem sa, a vidím, že hore kopcom sa horko ťažko škriabe autobus. Trochu ma vyhodí z rytmu, keď sa mu musím uhnúť a potom čuchám dízlové splodiny. Až tak mi to nevadí, no uprednostnila by som benzínové nabudúce, hej? 😂 našťastie jemný vietor rýchlo rozfúka dym a ja môžem dýchať zhlboka. 

Autobus je plný turistov, ktorí sa z neho vysypú pri hoteli. Vzdávam sa teda kofoly, nechce sa mi čakať a zdržiavať a dnes ani nemám náladu na množstvo ľudí. Užívam si samotu v horách, som tu len ja, sama so sebou. Teším, sa, že som konečne "hore", von z lesa, na slnku, kochám sa okolitými výhľadmi. Poklusom pokračujem chodníčkom smerom k napájadlám. Míňam miesto, kde sme sa minule s Aďkou otáčali a zahájili zbesilý útek pred búrkou a krupobitím. Dnes je krásny jasný deň, sem tam obláčik a začína fúkať vietor. Pri napájadlách si dopĺňam vodu a rozrábam čerstvý elektrolytový nápoj, spravím pár foto a hor sa smer Krížna. Pri studničke sa fotí skupinka turistov a jeden z nich zahlási, že stúpanie na Krížnu je hrozné - asi ako na Baníkov. Tak buď si robil prču, alebo ešte nikdy nebol na Baníkove. Alebo na Krížnej.

Prehupnem sa cez dva kopčeky, poprepletám pomedzi skupinky postávajúcich bikerov a šup, som hore pri vysielači. Hneď pod ním leží črieda oviec, oddychujúc si ma lenivo prezerajú. Čarovné. 

Zrakom premeriavam chodník smerujúci na Ostredok. Asi 400 metrov predo mnou beží dievčina. Predstavím si, že som na pretekoch a skúsim sa hecnúť, či ju dobehnem. Vychutnávam si tento nádherný úsek, krásne behateľný chodník hrebeňom Veľkej Fatry s úchvatnými výhľadmi a trávou vlniacou sa vo vetre. Fučí tu dnes teda dosť. Fotím. Bežím. Vietor duje. Doťahujem sa na dievku a na Ostredku ju mám 👊 Yesss! 

Za Ostredkom pokračujem zelenou značkou dolu a spomínam si, že tento chodník sme šli s Aďou pred tromi rokmi vrámci Krížna Krížom Krážom, ale smerom hore. Opäť som osamela, spoznávam známe miesta, vychutnávam si zbeh lúčkou popri kosodrevine, fotím si zátišie s bodliakmi, kochám sa výhľadmi. 

Chodník sa stočí do lesa a klesá strmšie dolu. Stále je na ňom vrstva blata po nedávnych dažďoch. Idem opatrne. Z lesa vybieham na žihľavovú lúčku, v ktorej sa pred tromi týždňami tak epicky vykúpala Katka 😂 jej dojmy z preteku čítaj tu: Katkin Turiec Trail . Idem teda ešte opatrnejšie, síce nepadám, ale nohy mám dopŕhlené slušne. Žihľava je síce veľká a bujná, no za to je aspoň všade, pokrýva celý blatistý chodník. No čo, aspoň nebudem mať reumu, vraj. 

Nasleduje ešte strmší, ešte blatovejší zbeh lesom, kde si aj hlasno ponadávam a potom sa sama na sebe smejem. Ešte jedna lúčka, ešte jeden les a konečne vybieham na Drobkove. Pri rázcestníku sedí skupinka turistiek, keď pribehnem, stíchnu a čudne si ma obzerajú. Nevšímam si ich a bežím ďalej. Až potom si uvedomím si, že mám nohy zasrané od blata skoro až na stehná a že to teda vyzerá dosť čudne 😂 To čo som robila v tom lese, preboha! 

Čaká ma 12-kilometrový zbeh Dedošovou a Gaderskou dolinou. V hlave sa nastavujem na dlhý monotónny beh, zapínam autopilota a utekám. Dedošova dolina je veľmi pekná, škoda, že som "na pretekoch" a nemám čas sa tu pokochať. Ale sľubujem si, že sem niekedy vytrepem rodinku na bikoch. Cesta je spočiatku štrková, beží sa celkom dobre. Pribúda ľudí na pešo aj na bicykloch, krásny deň ich vytiahol do prírody. Kilometre ubúdajú, mám konštantné tempo 5:30 a začínam prepočítavať výsledný čas (veď už bolo načase, nie 😅). Ak si udržím toto tempo, tak by som to mohla stihnúť pod 6 hodín. Len kto vie, koľko to nakoniec výjde kilometrov. Niekomu hodinky namerali 40, niekomu 41, môže to byť aj 42. Pridám teda trošku, nech to stíham. 

Dedošova dolina vyústi do Gaderskej, štrková cesta plynule prejde v asfalt a ostáva mi nejakých 7 - 8km. Už som celkom unavená, ale beží sa mi stále dobre, žiadne výrazné bolesti, ani pichanie v boku. Však už mám nejakú tú skúsenosť s nekonečnými asfaltovými dolinami 😁 často chodím trénovať do Tichej a Kôprovej doliny tu u nás v Tatrách. Vnímam len tiahu paličiek, nevydržím ich mať dlho v jednej ruke a tak si ich prehadzujem z ruky do ruky hádam každú minútu. Poskladať sa mi nedajú, dzindzik je zanesený soľami potu a nedá sa stlačiť. Musím ich potom vyčistiť a nastriekať nejakým WDčkom. Ľudí je v doline viac a viac, pribudli aj elektrické kolobežky a mopedy. Už piatykrát sa obieham s jednou cyklistickou rodinkou a chvália ma, že idem rýchlejšie, než oni a že klobúk dolu. Vďaka. Z nejakého bočného chodníčka sa vynoria dvaja chalani a pustia sa bežať rovno za mnou. Dupú mi meter za riťou, začínam byť z nich nervózna. Tuším som zachytila aj nejaké posmešky, asi sa smejú na mojich až po stehná za....blatených nohách. Rozhadzuje ma to. Ale predstavím si, že som naozaj na pretekoch a sú to proste nejakí spolubežci a že ja si idem svoje a nevšímam si ich. Nakoniec ma obehnú a trielia dolu. Mohli ma aspoň potiahnuť, džentlmeni... 

Poteším sa každému zapípaniu hodiniek, každému ubehnutému kilometru a netrpezlivo už vyzerám známe body pri chatovej osade Gader, kde sme minule s Katkou vytočili majiteľa penziónu. Ale cesta ide stále monotónne rovnako lemovaná stromami a kríkmi, žiadne záchytné body nevidieť. Ľudia sa hrnú hore aj dolu, môj autopilot ide stále zotrvačne na plné obrátky. Kde už je tá značka, po ktorú sme sa minule rozklusávali? Kde je ten mostík? Kde je tá odbočka? Konečne v diaľke vidím množstvo áut v osade aj na parkovisku a popri ceste a doslova davy ľudí. Aj som mala v pláne staviť sa tam na kofolu a udobriť si naštvaného majiteľa, ale rýchlo túto myšlienku posielam do preč, preletím zaľudnenú a zaautenú osadu, prebieham popod drevenú štartovú bránu a šup hore chodníčkom smer cieľový potok. Je to asi 300 metrov, ktoré kopírujú prvých 300 metrov po štarte. Nepokračujem však už Blatnickou dolinou, ale pri brode stočím doľava a vbehnem do potoka. Och toto je aké dobrééé 😋 studená voda omýva unavené chodidlá, rozprúdi krv v cievach a dodá energiu na záverečnú cieľovú rovinku k amfiteátru. V mysli mi rezonuje atmosféra preteku spred troch týždňov, snažím sa odhadnúť, kde asi bola postavená cieľová brána. Dnes je tu však prázdno, pusto, ticho, žiadna hudba, žiadní pretekári, dobrovoľníci, stánok s jedlom. Len sem tam nejaký turista. Prebieham pomyselnou cieľovou čiarou a pauzujem hodinky. 5 hod a 47 minút. Som spokojná 😃 Vzdialenosť mi hodinky namerali 41,2 km. Vydýchavam sa a vychutnávam si ten pocit, že to mám úspešne za sebou. Som šťastná. Resumujem aktivitu a vyklusávam ešte jeden kilometer, nech to mám pekne zaokrúhlené na maratón. 

Trasa Turiec Trailu je krásna, veľmi rozmanitá, náročná na dobré nastavenie v hlave najmä počas behu dlhými tiahlymi dolinami a počas zdanlivo nekonečných stúpaní cez tmavé lesy. Veľká Fatra je prekrásna aj na hrebeni aj v tých dlhánskych dolinách a nie je preľudnená (teda, okrem Gaderskej doliny 😁)

Vrátim sa ešte do potoka poumývať si zablatené nohy, nech nejdem domov, ako prasiatko. Sedím pri potoku a prehrávam si dojmy z behu, oddychujem, preciťujem tu a teraz a nechce sa mi domov 😉 Kontrolujem Stravu a vidím, že napriek neprepálenému začiatku tam mám niekoľko PR a tiež som Lokálna Legenda na dvoch segmentoch, yesss! 😎 Ved kto by si dával Turiec Trail dvakrát po sebe v priebehu troch týždňov. Iba lúzri, aby sa z nich stali lokálne legendy 😂