ALS beh 65km (64km / 2760m+), Svit, 21.3.2026
Oslava jari zimným behom pre dobrú vec
Kto ma pozná, vie, že ja a zimné ultra sa moc nekamarátime, že ja som jašterica, čo sa potrebuje vyhrievať na kameni a mať kožu spálenú od slnka. Raz som bežala zimnú stovku - Leteckú 100, vtedy však zúrila prudká jar a zimné podmienky sa mi vyhli 🤷♀️ preto, keď prišla informácia, že na 10. ročníku ALS behu pribudne nová 65 km trasa, ani to so mnou nehlo a nenapadlo ma sa prihlásiť. Predsa len, koniec marca vie byť všelijaký, hlavne studený a ja nebudem riskovať brodenie sa v snehu kdesi na hrebeni, alebo šmýkanie sa na ľade dolu Kozím Kameňom, či klepať sa od zimy x hodín. Posledné tri ročníky sme aj tak trávili na občerstvovačke v Gerlachove (ešte keď bola pôvodná 45km trasa), alebo v Spišskej Teplici a tento rok to nemalo byť inak. Jedného dňa som si však našla správu od Mirka Hollého, že sa mám kľudne prihlásiť, že občerstvovačku zabezpečia, a aj keď som najskôr s vďakou odmietla, chrobák v hlave už bol úspešne nainštalovaný.
Fast forward do 20.marca a ja idem v piatok večer na prezentáciu, klepem sa od zimy, na sebe páperka, predpoveď počasia na noc a sobotu hlási sneh a teploty len niečo málo nad nulou. Zároveň mnou lomcujú všelijaké pocity - zdá sa mi to strašne dávno, čo som naposledy bežala niečo dlhšie. Presnejšie, Kokava Trail v septembri 2025. Vôbec neviem, čo od seba čakať a neviem si predstaviť, aké to bude. Na imaginárnu otázku (ktorú inak dosť neznášam, prosím, nepýtavjávajte sa ma na to) "za aký čas to chceš dať", ktorá našťastie nakoniec nezaznela, mám nachystanú odpoveď "pod tri hodiny"🫣. V realite si ale stanovujem cieľ stihnúť limity (5 hodín na K2 - 30km / 1600m+ a celkovo 11 hodín) a dôjsť v zdraví. Som z tých limitov trochu v tlaku - sem tam ma prepadnú pochybnosti, nejako si neverím. V hlave si prehrávam trasu - vačšinu úsekov poznám - viem, že je veľmi behateľná a to ma upokojuje. Limity sú síce prísne pre nás pomalších bežcov, ale nie nedateľné.
Noc z piatka na sobotu bola síce dosť zlá, ale ráno sa aspoň budím do studenej zasneženej krajiny a musím ometať auto od snehu. Po tisícikrát si túto zimu zap****em na skur***ú zimu, odovzdám sa osudu a idem na štart.
O šiestej ráno vybiehame spod nafukovcej brány (chvalabohu, že organizátori zmenili čas štartu z pôvodných 05:00 na 06:00) po cyklotrase a o chvíľu šup do lesa. Je tu krásne. Mäkkučký rozprávkový single-trail vystlaný ihličím sa vinie pocukrovaným lesom. Zo začiatku sa trochu zadýchavam a nejde sa mi úplne komfortne, ale po pár km sa dostávam do prevádzkovej teploty a ide sa mi o trošku menej nekomfortne 😅 každopádne, krásny úsek rozprávkovým lesom cez malý Smolník a Smolník ubehne ako nič a sme na prvej občerstvovačke (12.km). Skrehnutí dobrovoľníci nám s hrejivým úsmevom servírujú dobroty, nalievajú čaj, colu, vodu, a ja som vlastne vďačná, že bežím a nemusím tu dnes mrznúť xx hodín v hnusnej otrasnej vlhkej zime, ktorá záchádza za všetky vrstvy, aj za kožu a nechty. Aj za vlasy. Poďakujem sa, vduchu im skladám hlbokú poklonu a poberám sa ďalej.
Nasledujúci dlhší behateľný úsek prekecáme s Jožkom Kimákom a o chvíľu už stúpame na jeden z hrebeňov pohoria Kozíe chrbty. Stíchneme, počuť len dych ostatných bežcov a kde tu nejaké hundranie. Na hrebeni je nádherná tajomná atmosféra, magická, čarovná, pochmúrna, zahmlená, zimná a studená. Neviem, kde sa to vo mne berie, ale páči sa mi tu a užívam si to. Ale veď zima je pekná, hej, hlavne ak trvá tak zo dva dni, a dosť. V tejto chvíli som vďačná za všetky naše zimné behy a boje o život so Simou a Hybkou v hlbokých snehoch, alebo korčuľovanie sa po zľadovatelých chodníkoch v kopcoch nášho krásneho divokého zimného Liptova, s nešmekmi aj bez 😆.
Neustále si kontrolujem číslo, aby som ho mala vpredu - orgovia si dali záležať, aby niekoľkokrát dostatočne dôrazne upozornili na to, že kto nebude mať číslo vpredu, bude diskvalifikovaný. Ja si zas dávam záležať na tom, aby som ho mala vpredu stále, aj v lese, kde som sama a kde ma vidí maxímálne tak srnka a medveď. Veď čo ak je náhodou ten medveď dáky bonzák. Nikdy nevieš v dnešnej dobe.
Po vystúpaní na hrebeň míňame fotografa, ktorý nás nefotí - asi nie sme dosť pekní - a pokračujeme hrebienkom po chodníku vyšlapanom v čerstvom snehu, až kým nie je čas zbehnúť zase kúsok dolu. Tam na križovatke sa prvýkrát trasy 45 a 65km rozdelia a nás organizátori povodia ešte iným, zjavne menej navštevovaným, ale o nič menej kúzelným hrebeňom pohoria, než nás vyšlú na traverz okolo vyhliadky a záverečný výšup na Kozí Kameň, najvyšší bod trasy.
Tu začínam trochu nervóznieť a byť v tlaku - nejako som mala zafixované, že druhá občerstvovačka je na úplne inom mieste, než v skutočnosti bola a nijako mi to nevychádzalo, že to bude na 30. km. Veď na hodinkách mám už 26 km a nie som ešte ani na Kozom Kameni. Nestihnem ten limit... Prepočítavam: Keď na vrchole KK budem mať 28 kilometrov, tak občerstvovačka na 30. km bude na 38. km. No čo, mala si bežať rýchlejšie, aby si vrchol KK dosiahla už na 20. km a potom by aj občerstvovačka na 30. km bola naozaj na 30. km a nie na tridsiatom ôsmom🤷♀️No nič, idem ďalej, stále som v tlaku, prepočítavam, šrotím, kalkulujem, možno stihnem limit, možno nie, a ak nie, tak si to na vlastnú päsť dobehnem do cieľa, veď jedla aj pitia mám dosť. A tu na týchto pretekoch aj tak ide o niečo celkom iné ❤️ Oki, dohodnuté - vnútorne si podám ruky sama so sebou a kus ukludním hlavu.
Na vrchole nič nevidno, neoplatí sa zastaviť kvôli fotkám a bola som tu už stokrát, tak si len v duchu nakreslím známe výhľady na Vysoké aj Nízke Tatry a bežím preč. Zbeh je jemne zľadovatelý, ale nie je to nič oproti tomu, keď som tu bola pred piatimi týždňami - celý úsek z Lopušnej doliny až na vrchol bol vtedy čistý ľad. Bez mačiek bež šance. Dnes sa dá aj bez mačiek a šance sú. Zanedlho sme v sedle Tabličky a bežíme dolu príjemnou mäkkou zvážnicou. A tu zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala, presne na tridsiatom kilometri v lese, vynorila sa z temnoty občerstvovačka na tridsiatom kilometri. Ahááá, tak tu to je. Uff, tak to bolo o chlp 😂sme tu s prehľadom za 4,5 hod.
Na K2 to žije, roja sa a miešajú sa tu bežci z oboch dlhších trás - zo 45km tí rýchli (štartovali o hodinu a pol po nás) a zo 65km tí pomalší. Kúsok za K2 sa trasy opäť rozdeľujú (oni to majú na K3 tri kilometre, my sedemnásť) a cupkáme si tichým zvlneným lesom a potom dlhou kľukatou zvážnicou, kde sa snehy a ľady ešte nestihli roztopiť, dolu až tam, kde som si myslela, že bude K2. Následne cez jeden Beloidný úsek (pomyslela som si - tu by sa Belovi páčilo... resp. páčilo by sa mu, že bežcom sa tu nepáči), potok a strmú lúku naspäť hore do lesov. Trasa to je naozaj krásna a Beloidných úsekov je málinko. Všehochuť zimy a jari, chodníkov, cestičiek a zvážnic, lúk a lesov, strmých stúpaní a klesaní a dlhých tiahlych traverzov. Plus dve zjazdovky ako nežný preplesk na záver.
Pole bežcov sa už poriadne roztiahlo. Väčšinou si bežím sama a užívam si samotu a slobodu. Dokonca sa aj obloha trochu vyjasní a vychádza slnko. Konečne mi je na chvíľu horúco 😍. Zanedlho sa opäť spájame so 45km trasou a pribiehame na tretiu občerstvovačku v Šuňave (47. km). Tentokrát sa tu stretáme pomalší bežci z oboch trás. Nasledujúci úsek poznám, prebehla som si ho pred piatimi týždňami a viem, že ma čakajú lúky a lesy medzi Šuňavou a Lučivnou, jeden nepríjemný úsek rozbitý ťažbou dreva, lúkou ponad zjazdovku v Lučivnej a šup dolu do Lopušnej. Tam sa naše trasy opäť delia - 45kári to majú 200m na štvrtú občerstvovačku a posledných 6 km do cieľa. My ňe - my musíme vybehnúť hore dolinou do zadnej Lopušnej a preliezť hore dolu cez dve vysoké, strmé a ešte stále zasnežené zjazdovky, kým zlezieme na poslednú občerstvovačku.
Záverečný úsek viedol prevažne lesnými single-trailami popod Smolník a malý Smolník a ubehol mi celkom rýchlo. Na posledných 200 metroch ma bavia úhľadné výrazné tabule osadené asi každých 30 metrov s upozornením: Otoč si číslo dopredu. Uprav si číslo. Daj si číslo dopredu. Maj viditeľné číslo. A tak podobne. Riadne ma to pobavilo a tak sa s úsmevom ešte raz a naposledy ubezpečujem, že mám číslo pekne otočné vpredu. Pred odbočkou do cieľovej rovinky mrknem na hodinky a čas hlási 9:58. Bohača, to by som mohla stihnúť tesne pod 10 hodín. Naštartujem turbínku, cieľová brána je v dohľade a dobieham v čase 9:59:12. Juchúúúúú 😍 na krk dostávam krásnu finisherskú medailu a je hotovo.
Som šťastná, že som v cieli. Areál Koliby sa pomaly vyprázdňuje, všetci sa poberajú z tej zimy domov. Zostalo tam len pár skalných, s ktorými prehodím nejaký ten small talk, s Kimákovcami zjem guláš a idem domov aj ja. Bol to síce náročný, ale úžasný deň v kopcoch. Nešlo sa mi úplne s ľahkosťou, boli aj ťažšie chvíle, miestami ma všetko bolelo, ale vždy som si pripomínala, prečo tam som a pre koho bežím. Ďakujem organizátorom, že každý rok pripravujú také úžasné podujatie na pomoc rodinám, do života ktorých zasiahla nervovo-svalová diagnóza. Ďakujem dobrovoľníkom, ktorí v tej hnusnej otrasnej zime vydržali hodiny na občerstvovačkách, aby sa o nás postarali a povzbudzovali nás. Ďakujem spolubežcom, s ktorými som strávila kratší či dlhší úsek na trase. Všetci sme sa tam na chvíľu spojili pre dobrú vec.
Comments
Post a Comment