Skymarathon Chopok 2021 (42km / 2600m+), Srdiečko, 11.9.2021

Van tajm DNF, nekstajm F.

Jedného krásneho júlového dňa som sa (tuším v pominutí mysle) prihásila na Skymarathon Chopok. Asi som tak nejako podvedome tušila, že Klin sa tento rok neuskutoční a tak, keď na mňa na fejsbúku vybehla reklama na tento pretek, radšej som príliš nerozmýšľala a rýchlo sa bookla.

V roku 2018 som si zabehla kratšiu trasu tohoto podujatia (21km, 1200m prevýšenie) a napriek, alebo možno práve vďaka nízkym očakávaniam (však Jasná je blééé) sa mi pretek neskutočne páčil. Počasie bolo chladné, jesenné, hmlisto mrazivo veterné a miestami občas presvitalo aj slnko. Skvelá organizácia, nádherná trasa (južná strana hlavného hrebeňa je prekrásna, plus prvýkrát v živote som zbiehala Širokú dolinu a bola som uchvátená), to, že som v cieľovej "rovinke" (rozumej 8km a 900m prevýšenie, cieľ je hore na Chopku pri Funiteli) tesne pred koncom predbehla dve ženy a skončila tretia v kategórii F40, bohaté pohostenie po preteku, ešte bohatšia tombola (nič som nevyhrala), družná atmosféra, stretnutie s mnohými starými kamošmi bežcami a nadviazanie nového kamarátstva s moraváčkou Klárou, to všetko boli momenty, ktoré ostali uchované už navždy v krásnej spomienke na toto podujatie. 

Rok sa s rokom zišiel a ja som si v 2019 povedala, že už mám čo-to natrénované, skúsim teda dlhú trasu - 42km a 2600m prevýšenie. Samozrejme, týždeň predtým sa konal Vysokohorský beh cez Klin, na ktorom som nemohla chýbať. Na Chopok som sa šla teda doraziť. Chladné slnečné ráno sľubovalo krásny teplý jesenný deň a jednu nástrahu, o ktorej som netušila. Nachádzala sa na piatom kilometri v lese. Priamo v chodníku v zemi mali osy vyvŕtané hniezda a to hneď niekoľko za sebou na krátkom úseku. A keďže dlhodobo panovalo príjemné teplé počasie, boli ešte celkom životaschopné. Prví bežci tieto hniezda pekne krásne rozdupali a ďalší bežci už len preskakovali roje rozzúrených ôs lietajúcich nad svojimi zničenými domčekami. Prvé dva roje sa mi podarilo preskočiť bez ujmy a na treťom ma dodzigali. Hneď tri naraz do pravého lýtka. Neznášam osy, sú mi odporné, najodpornejší hmyz. Nemám nič proti pavúkom, včielkam, vážkam, muškám, ale osy - to  nie. Osy sú smŕŕŕť.. Celkom ma to teda vykoľajilo, ale snažila som sa prvotnú bolesť vytesniť. Podarilo sa mi prestať to vnímať a upokojiť sa, aj keď som vedela, že skôr či neskôr skončím so sloňou nohou. Len som sa modlila, nech je to až po dobehu. Zvyšok trasy si moc nepamätám, len to, že som tam bojovala s paličkami, ktoré sa mi nechceli rozložiť, potom mi na úzkom singláči poriadne zavadzali, nakoniec sa mi nedali zložiť a keď sa mi to podarilo, už som bola z nich riadne frustrovaná. Niesla som si ich hlavne kôli cieľovej rovinke, aby som na tých ôsmich strmých kilometroch dokázala zabrať ešte viac. 

Paradox je, že do cieľovej rovinky som sa ani nedostala, pretože na Bielej púti som nestihla limit a stopli ma. Do cieľa som sa ako panička vyviezla lanovkou a ostal vo mne pocit čohosi náhle prerušeného a nedokončeného. Prekvapivo 😁 Vnútorne som však bola presvedčená, že sem sa už neprihlásim. Prečo by som sa mala nechať dobrovoľne pichať osami? A potom nestíhať limity? V ten deň zo siedmich žien dokončila jedna. Kým som prišla z preteku domov, noha mi pekne krásne po celej dĺžke opuchla a ešte krajšie bolela. Na druhý deň som sa nemohla na ňu ani postaviť.

Osy tam vraj boli aj v roku 2020.

Kto vie, či tam budú aj v 2021? Predpovede sľubovali krásne teplé jesenné počasie. Samozrejme, že tam budú. Psychicky som sa na to nastavovala a zmierovala sa s poriadnou pichačkou aj s následkami, ale bola som odhodlaná dobehnúť do cieľa - a teda stihnúť všetky limity. A hlavne užiť si to. Paličky som si tentokrát nebrala.

Po Ultrapunku (čítaj tu: Ultrapunk85) sa snažím čo najviac oddychovať a regenerovať, no v nedeľu týždeň pred pretekom si dávam jeden príjemný tréning na Chopku. Žiadne bomby, len nech si nohy trošku spomenú na žulu a hlava na nadmorskú výšku. Však aj sám veľký Jason Koop hovorí, že v období tesne pred pretekom treba trénovať čo najviac špecificky na daný pretek. Janka mi opäť požičala svojho Janka, ktorý bol tiež prihlásený a bol rád, že si môže prejsť niektoré úseky. 

V sobotu ráno v deň závodu sa odvážame s Majkou a Jankom F. na Hotel Srdiečko. Stíhame prezentáciu, kávu, posedenie, pokec, WC, posledné prípravy pred štartom. Atmosféra je príjemná, komorná - na dlhej trase nás pobeží presne 23 kusov plus 4 štafety. Organizátori si nás pred štartom točia a fotia ako hviezdy - teda Mária je hviezda, ja veru nie, ale fotiť a točiť sa nechám 😂 nasleduje výklad trate - pre istotu sa pýtam, či sú TAM TIE osy. Vraj nie sú. Tak sa vnútorne upokojujem a nastavujem na bezproblémový priebeh. Na to jeden z bežcov poznamenal, že aj pred rokom, aj pred dvomi, tvrdili, že tam nie sú 😆 Tak sa teda radšej pre istotu vnútorne znepokojujem a nastavujem na problémový priebeh. 

3, 2, 1 a je odštartované. Hŕstka bežcov vystrelí 100m po rovinke a nasleduje prudké stúpanie po zjazdovke až ku Kosodrevine. Všetci bežia. Bežím aj ja. O 20m cítim, ako sa mi zapekajú stehná aj lýtka, ktoré ešte neboli celkom odpečené z predošlých náročných akcií. Spomaľujem teda do kroku, dych sa ukľudní, svaly sa prekrvujú. Vidím, že aj niektorí ďalší prechádzajú do kroku. Však ešte sa dnes nabeháme dosť. Chvíľu vidím Majkin chrbát no nie na dlho... A Janko - ten mi ufujazdil z dohľadu takmer hneď a zabehol to krásne - s časom 5:31 skončil na piatom mieste.

Na Kosodrevinu prichádzam o takmer minútu skôr, než pred dvomi rokmi. Ide sa mi dobre. Odtiaľ sa napájame na príjemný traverz smer pod Krúpove sedlo. Slnko pomaly vykúka spoza hrebeňa a hrá sa s farbami na orosenej tráve okolo chodníka. Je tu krásne, beží sa mi skvelo. Na konci traverzu ma dobrovoľník s veľkým kravským zvoncom za hlučného povzbudzovania stáča smerom doprava dolu. Prebieham lúku a vbieham do lesa. Všetci mi už ušli, ale mne je to jedno - ja mám dnes dva ciele  - prežiť osy a stihnúť limity (teda byť lepšia, než ja pred dvomi rokmi). Blíži sa úsek osudného piateho kilometra. Cítim, ako ma opantávajú obavy, ale v duchu si vravím - možno tam naozaj dnes nebudú. V mysli sa mi vybavil obraz spred dvoch rokov, ako vidím oproti slnečným lúčom predierajúcim sa temnotou lesa poletovať húfy čierno-žltého hmyzu. Zatiaľ však vo svetle nesmelých lúčov poletujú iba malé mušky. Chodník je naozaj čistý, krásny, pokojný. Dnes to teda bude bez pichačky. Huráááá 😁 prvý cieľ splnený. 

Lesný trail sa pripája na širokú kamenistú cestu smerujúcu z Trangošky na Chatu M.R. Štefánika. Je strmá a plná veľkých kameňov, pomedzi ktoré sa snažím baletiť a nezakopnúť, prípadne si nevyvrtnúť členok. Uvedomujem si, že som už celkom opustená a užívam si pokoj a samotu. Dnes pretekám len sama so sebou. Je to celkom príjemné, nepočuť za sebou dupanie iných nôh, nemať potrebu stíhať bežkyňu predo mnou, nebyť v tlaku a strese. Ja asi nie som rodený pretekár. Teda nie asi, ale asi určite.😅  Z Trangošky smerom hore však začínajú prúdiť davy turistov a tak sa ponáhľam zbaletiť odtiaľ čo najrýchlejšie. Trasa ma privádza opať na Srdiečko, odkiaľ musím zase vystúpať na Kosodrevinu, tentokrát turistickým chodníkom po pravej strane zjazdovky. Tento úsek (alebo segment na Strave) som tiež zvládla o pol minúty rýchlejšie, než minule. 

Na Kosodrevine je už nachystaná občerstvovačka a zgrupujú sa tu pretekári štartujúci na kratšej trase. Stretávam Braňa, krátky pozdrav, povzbudenie navzájom, však hádam sa uvidíme a pokecáme po preteku (samozrejme sme sa po preteku neuvideli a nepokecali 😂). Zastavujem sa na Občerstvovačke a vnímam potlesk od ostatných pretekárov z krátkej trasy, je to veľmi veľmi milé. Ďakujúc im, hlcem vodu a Colu, dopĺňam si vodu aj do fľaše a pokračujem tentokrát traverzom na opačnú stranu - smer Krížske sedlo. Tento úsek je krásny ale zdanlivo nekonečný. Človek si myslí, že za hentým briežkom už pribehne do sedla, lenže za hentým briežkom je ďalší briežok a za ním zase ďalší a ďalší.. Ja som však na toto psychicky pripravená z minulotýždňového tréningu s Jankom F. a tak si len vychutnávam okolitú krásu. Je tu  naozaj prenádherne, chodník krásne behateľný, na obzore sa vynára masív Skalky a Kotlísk, za nimi vzdialený Chabenec. Milujem túto časť Nízkych Tatier. Je tu neskutočne krásne a skoro nik sem nechodí. Nerozumiem tomu. Všetci sa trepú len na Chopok - na tú nevzhľadnú kopu balvanov, a sem do tejto nádhery zavíta len málo ľudí. Aspoň si tu človek môže vychutnať pokoj a kľud. Na to si treba pripiť, ideálne energy gelom, tak na zdravie!

Slnko už intenzívne hreje a osvetľuje okolité úbočia hýriace jesennými farbami. Čučoredie aj brusnice okolo chodníka hrajú intenzívnou červenou, z hnedastej trávy vykúkajú tmavomodré zamatové kvety horca a všetko to krásne ladí s modrou oblohou a ostrou viditeľnosťou. Som v raji 😅 

Jedna (zatiaľ) neznáma autorka túto scenériu popisuje nasledovne:

"Rodí sa ráno, pomaly, potichu,

kráčajúc hore zabúdam na pýchu,

tú prenechám krkavcom plachtiacim bezhlučne

pomedzi skaly.

Krok s krokom slnko prichádza sem,

a ono, a inovať, a brusnice sfarbia zem.

Hory sa nadýchnu nesmrteľným vdychom,

do modrej oblohy

vydýchnu."

(Úryvok z básne "Up The Paths of West Tatras" zo zbierky "Pure", Zatiaľ neznáma autorka, rok 2004)

Autorka vo svojom diele popisuje nádheru jesenného rána v Západných Tatrách, ale dá sa to zrejme aplikovať na akékoľvek Tatry 😎 Bežím si touto nádherou, nadchýňam sa, kochám sa, veziem sa na endorfínovej vlne. Dnes som si povedala, že nebudem fotiť, ale to sa nedá. Sama sebe teda povoľujem štyri fotky z behu a potom v cieli na Chopku si môžeš fotiť, koľko chceš!

Traverzujem jeden briežok, druhý briežok, ďalší a ďalší a obieham prvú ženu (zrejme štafetárku), prvého chlapa, druhého, tretieho a v povznesenej nálade žuvajúc pri tom spľasknutý croissant pribieham do Krížskeho sedla. Tam si Horskáč zapisuje moje číslo, podáva mi vodu a po krátkom osviežení pokračujem smer Poľana. Hore sa vyhupnem ako nič a cítim, že zažívam Runner's high. Kto zažil, tak vie 😁 Kto nezažil, tak nech začne behať, a zažije. Don't take drugs. Run Ultra instead. Lenže, žiadna jazda netrvá večne, jednu minútu sa vznášam a ďalšiu už padám na dno. Zbieham do sedla Poľany a v bruchu mi zvrtne. Joj, čo to. Cítim tlaky. OMG. Žalúdok sa pridvihne. Žeby mi nesadol ten gel? Alebo ten croissant? Alebo mi chýba soľ? Alebo všetko dokopy? Plus si spomínam, že mám PMS a som nevyspatá - nespala som asi tri noci. Ale čo ja tu teraz idem robiť uprostred tejto diaľnice na tomto holom hrebeni? Nie je sa tu kde schovať a v kľude vyložiť, prúdia tu davy ľudí v snahe ešte vychytať posledné krásne dni odchádzajúceho leta. No nič, budem sa musieť posnažiť rozchodiť to. Prinajlepšom pôjdem na wecko na Kamienke, ale riskujem tým, že stratím veľa času.

Hlavou sa mi mihla aj myšlienka, že prinajhoršom to na Kamienke zabalím. Ale to nie, druhý reparát už nebudem chcieť robiť, mám riskovať, že na budúce tu predsa len zase budú tie osy? Tak to teda nie... dnes to dokončím, aj keby čo. Ale bodla by cola... Pridám teda do kroku, nech som čím skôr pri Kamienke, kde má byť občerstvovačka. Nohy vládzu bežať, ale žalúdok protestuje. Tak nič, musím spomaliť. Pripomínam si slová veľkého Jasona Koopa - keď ťa zastihne na preteku nevoľnosť, treba slow down and cool off . Cooloffovať sa tu nemám ako, tak aspoň slowdownujem. Ale snažím sa kde tu pobehnúť, koľko útroby povolia. Je tu veľa turistov, mnoho z nich povdzbudzuje, sú milí, tlieskajú, fandia, dodáva to energiu. Míňam Dereše, cupkám po dláždenom žulovom chodníku a Chopok je už na dohľad. Na chodníku sa míňam s veľkou skupinou detí, ktoré tlieskajú, kričia, fandia, povzbudzujú, sú zlaté, a tak pozbieram zvyšky síl a bežím hore kopcom. Medzičas mám celkom dobrý a aj napriek spomaleniu na hrebeni prichádzam na občerstvovačku pri Kamienke v rezerve pred limitom.

Oddýchnem si, napijem sa coly, absolvujem fotosession, pozorujem sa, či teda idem na to wecko alebo kašlem na to. Ale asi kašlem na to. Ako kedysi hovoril môj brat - "ser na sranie, aj tak hovno vyserieš". Riadiac sa týmto sloganom, pokračujem žulovou promenádou smer Krúpové sedlo. Kľučkujem pomedzi turistov a stretám niekoľko známych. Žalúdok sa vďaka cole trošku ukľudnil, ale stále to nie je ono. Obieham pár - muža a ženu, chlap sa ma pýta, že koľko bežíme. Vravím, že 42. A to odkiaľ bežíte? Prepočítavam si bleskovo v hlave, že vysvetľovanie trasy mi zaberie asi dve minúty - to sa mi zdá veľa a tak ho odbijem len odpoveďou - "to je zložité".

Zasmejú sa a žena skonštatuje, že to je správna odpoveď a karhá chlapa, nech sa ma nevypytuje, keď sa musím sústrediť, kam došľapujem. Veru tak. Behať po tejto žule to nie je med lízať. Treba si dávať pozor, aby človek zrazu znenazdajky nelízal tú žulu. Ako sa to stalo Majke onoho času, však, Majka?

Cesta mi ubieha celkom príjemne a pocitovo rýchlo, v Krúpovom sedle som ani sa nenazdám. Kontrola si zapisuje moje číslo, fotia ma, a ja bežím dolu krásnou Širokou dolinou. Konečne preč od davov ľudí. Opäť si vychutnávam ticho, pokoj, samotu a krásu naokolo. Stretávam len zopár skupiniek turistov smerujúcich hore. Z vytrženia ma vytrháva občasné kvalitné zakopnutie, ktoré len tak tak vykrývam. Odbáčam na lesný chodník smer Pekná vyhliadka a tu už úplne osamiem. Je tu príjemne, vítam chládok, preskakujem potoky a pripomínam si neminúť odbočku, ktorou treba obísť vývraty na chodníku. Značenie na trase je však excelentné, človek by nezablúdil ani keby cúval so zavretými očami. Pri Peknej vyhliadke sa vynorím z lesa, vyplazím sa na vŕšok pod Rovnou hoľou a odtiaľ zbieham na Bielu púť. Zbeh je celkom fajn ale zdá sa mi nekonečný. Bežím tak rýchlo, koľko črevá dovolia - nemôžem ich až príliš povytriasať, aby nebola galiba. Musím sa kontrolovať 😁 míňam Priehybu, Koliesko a konečne som na poslednej občerstvovačke a zároveň kontrolnej stanici. Aj tento limit dnes stíham s rezervou. Dávam si colu, a do fliaš dopĺňam vodu aj colu - treba sa zásobiť na posledný ťažký úsek. Aďka z občerstvovačky ma donúti dať si banán so soľou, po tom, ako som jej opísala moje peripetie na hrebeni. Nemusí ma ani nútiť, dávam si dobrovoľne a ponáhľam sa doklepnúť tieto strasti a slasti.

Na občerstvovačke ma obehol polonahý rus, ktorého som ja predtým predbehla pred Krížskym sedlom. Veľmi sa ponáhľal, asi chytil druhý dych. Ja sa zmierujem s tým, že hore mi to pôjde asi ťažko, ale som odhodlaná sa tam nejako doplaziť. Obieham Vrbické pleso, Mikulášsku chatu, krátky úsek do hora po asfaltke a vbieham do lesa. Je tu príjemný chládok, od potoka sa ťahá svieža vlhkosť. Vítam to, cítim, ako ožívam (asi mi zašľapal ten banán so soľou), bežím hore kamenistým chodníkom, moje Altry Olympusy krásne držia aj na vlhkých skalách. Dobieham polonahého rusa, zdá sa mi, že sa nejako tacká. Asi ho opustil druhý dych a preskočil na mňa. Rus ma nepočuje, ako mu dupem a funím za zadkom, vrávorá v akomsi tranze. Keď som teda tesne za ním, poviem "S dovolením". Vyhodí ho z toho tranzu pol metra do vzduchu - asi sa strašne zľakol, tak ešte dodám "Prepáč" a ufujazdím mu. Vyzeral už dosť požuto. Užívam si sviežosť lesa, divokého potoka a príjemne behateľný chodník. Tu je to pekné, tu to mám tiež rada. Na Brhliskách stretám veselý starší manželský pár - ".. a Vás sme už dnes videli!" "Je to možné 😊" pani sa zasmeje veselým hlbokým klokotavým smiechom, ako ten potok na Troch vodách - pripomínajú mi nemeckých dôchodcov - vyžaruje z nich život v celej svojej podstate. Je to osviežujúce.

Nastupujem na kosodrevinový cik-cak smer Luková. Hneď pri chodníku si bez hanby akýsi týpek hrabkami zbiera čučoriedky, ako keby sa nechumelilo.. hm.. však sa ani nechumelí. Slnko ostáva milosrdne schované za tým jedným oblakom a ja krok za krokom stúpam hore. Na hodinkách sledujem, ako mi pekne krásne pribúda prevýšenie a poteším sa každému odpípanému kilometru. Za Lukovou stretávam ďalších známych, je to milé, povzbudzujú, chvália, ďakujem. Zdvihnem hlavu hore a vidím, že kopa balvanov s názvom Chopok a aj horná stanica lanovky Funitel je na dohľad. Je to už blízko, ale zároveň tak ďaleko... nie a nie sa priblížiť. Funím neúnavne hore, síl mám ešte celkom dosť. Dobieham nejakých bežcov, predbieham ženu s mužom - sú to pretekári na 21km trase. Posledných pár desiatok metrov, cieľová brána je už blízko. Rozbieham sa a za potlesku ostatných už dobehnuvších ňou prebieham, vypínam hodinky, odovzdávam čip a vydýchavam sa. Dostávam finisherské tričko - namiesto dámskeho S sa mi ušlo pánske M. Protestujem - ja chcem predsa dámske S. No už nie je... vraj či nechcem dámske S z 21km trate. No tak to pŕŕŕ, samozrejme že nechcem, veď ja som odbehla 42km trať! Áno, teraz si to naplno uvedomujem, ja som Skymarathon Chopok Finisher 🤩 zhrabnem teda pánske Mko, uchmatnem si dve pivá Urpiner a idem do závetria prezliecť sa.

Fotím si výhľady, staviam sa do dlhého radu na lanovku a úplne sama v kabínke sa odvážam na Kosodrevinu. Odtiaľ ešte pešo scupkám dolu k Srdiečku, kde sa už vítam s Majkou, Jankom F. a jeho Jankou, ktorá si s malým Jankom urobila výlet a prišli za ním. Je to milé stretnutie. Oni sa potom už ponáhľajú domov, lebo Janko ide spať 😂 a my s Majkou usadáme k obedu - výborná polievka, výborný hlavný chod, výborný koláčik. Všetko zjem. Priebežne tiež pozeráme, ako sa darí všetkým na Ponitrianskej stovke - dnes sa beží jej posledný - 11ty - ročník. Nie som tam, ale aj takto na diaľku pociťujem zvláštnu nostalgiu..

Presunieme sa von na vyhodnotenie a tombolu. Majka dobehla ako tretia žena a prvá vo svojej kategórii. Dáva interview, dostáva krásnu trofej za prvé miesto a v tombole nevyhrávame nič. Vyhrali sme však prenádherný deň 🥰

Vďaka patrí organizátorom, ktorí zabezpečili všetko tip top, aj krásne jesenné počasie objednali, všade to klapalo ako hodinky a bežať a dobehnúť do cieľa tohoto preteku bol pre mňa zážitok. S časom 7hod aj 15 min som síce uzatvárala výsledkovú listinu žien, ale dvaja chlapi (z toho jeden polonahý Rus) prišli ešte za mnou 😅 Možno si tento pretek predsa len ešte niekedy zopakujem 😊