Malofatranská 100 2025 (107km / 7466m+), Terchová - Fačkov 28.6.2025
Dlho vytúžený, poriadne vymodlený reparát
Rok sa s rokom zišiel odo dňa, keď som si počas porazeneckej chôdze rozpálenými lúkami nad Lipovcom o ôsmej večer prisahala, že sa už nikdy neprihlásim na žiadne preteky, a ja opäť stojím na štarte Malofatranskej stovky. Už po tretíkrát. MF100 2022 bola moja prvá oficiálna preteková stovka. V roku 2023 orgovia jemne upravili trasu, aby bežci povymetali všetky vrcholy hrebeňa, aj tie, ktoré sa predtým traverzovali. A ja som si chcela túto vynovenú trasu tiež prejsť. Minulý rok mi to nevyšlo a tak mi nezostalo nič iné, iba pokúsiť sa o reparát.
Do Terchovej som dorazila tradične v piatok, absolvovala prezentáciu, menší sight-seeing, večeru a spala som v Hoteli Gavurky. Odporúčam ho všetkým spanštelým ultrabežcom (ktorí z nejakého spoteného a uchrápaného dôvodu nedávajú spanie v telocvični) - hotel kvôli pretekom a nám spanštelým ultrabežcom začal podávať raňajky už o štvrtej ráno 💚. Ja sa cítim nevyspinkano - nie kvôli nevyspatiu, ale vďaka kŕčom výsostne ženského charakteru, ktoré ma zobudili o druhej v noci. Toto sa robí? Toto sa nerobí 😡 S myšlienkou "Ááách dpč..." vstávam, chystám sa, raňajkujem a poberám sa na štart.
Sokolie a tzv. "Hospodársky hrebeň" idem už piatykrát. Zakaždým sa mi to tu zdalo nejaké iné, ale teraz si jednotlivé úseky celkom dobre za tie razy pamätám. Stúpame na Baraniarky a týpek predomnou zisťuje: "To už jdem na ten Rozsutec jako?" Týpkyňa mu odpovedá: "Ještě ne." Dúfam, že týpek len žartoval. Ak nie, čaká ho celkom slušná facka od života.
Kontrola a raňajky v Starej doline a rozcvičku (14km a 1200m+) by sme mali za sebou. Krásne slnečné počasie, letná pohoda okolo Chaty na grúni, nádherne rozkvitnuté botanické záhrady na Rozsutci, na môj vkus veľa turistov, skupinka českých bežcov, ktorí na môj vkus príliš hulákajú a na môj vkus akési nesebaisté nohy - zbeh do Medziholia idem "100 r. babka style".
V Medziholí ma čaká mentálna záchrana v podobe Julky, oboch Petí a zvyšku posádky, čaju, retardovaných vtípkov a lavičky. Síce stále bez nôh, ale pookriata a osviežená pokračujem ďalej. Stoh ľúbim, nikdy mi nevadil a aj zbeh z neho je dnes krásne suchý. Poludňák, Steny, Hromové a Chleb mi v tom trápení dnes celkom chutia a tie výhľady z nich sú na nezaplatenie. Minulý rok som tu chytala prvé krízy z uvarenia, dnes je to vrámci mojej trápenky celkom pohoda lahoda. Pijem, jem, solím a počasie je úžasné. Alebo je to možno tým, že sa fakt vlečiem 😀
Dajak - hocijak sa prevlečiem cez CHpCH (polievočku som si dala 😋), VFK, MFK a cestou obdivujem ďaleké diaľavy, ktoré ma tu zakaždým tak fascinujú - ešte pred chvíľou som bola na Veľkom Rozsutci a ten je teraz tak vzdialený, že sa mi zdá neskutočné, že som na ňom pred chvíľou bola. Vpredu ma čakajú Stratenec, Biele skaly a Suchý a mne sa zdá neskutočné, že o chvíľu sa nimi budem liepať. Ten pocit malosti uprostred nekonečnosti, uvedomenie si pominuteľnosti v tejto večnosti ma zas a znova dostáva do kolien. Sme len mrňavé bezvýznamné mravčeky 😉
Zbieham z Malého Kriváňa a už z diaľky vidím, že Hoštákovci v sedle Priehyb rozložili tradičnú ilegálnu občerstvovačku. Srdco mi poskočí 😍 poskočia aj nohy (ktoré nemám) a bežím v ústrety kofole a fantastickej bublanine. Som vďačná, že čakali aj na nás slimákov, bolo to skvelé 💙 Kofola a bublanina ma preniesli cez posledný náročný úsek prvej časti (kde mi "tý technický seběhy moc nejdou, no...") a ja sa stále cítim od pása nahor dobre - plná odhodlania pokračovať ďalej. Aj ten úsek lesom spod Suchého po Chatu pod Kľačianskou Magurou bol nejak podozrivo fajn (od pása nahor).
Nad Vrútkami preplávame lúkami cez večerné červánky s dvomi čechmi, ktorí rozoberajú aktuálnu slovenskú medvediu situáciu. Ja sa len pousmejem 😊 teším sa na lúčanský nočný hrebeň a dúfam, že ho pôjdem úplne sama. Teraz však spojíme sily a potiahneme sa vzájomne na Minčol (9km a 1000m up), medzitým sa úplne zotmie. Za Minčolom ich nechávam za sebou (alebo oni nechávajú mňa pred sebou 🫣), ešte sa stretneme nakrátko na občerstvovačke pri Rotunde a potom sa už ponorím do čiernej samoty a ticha noci. Za Veľkou lúkou je lúčanský hrebeň čistá psychiatria - stále hore dolu otravným temným lesom - aj keď na súľovský hrebeň to nemá 😂. Podchvíľou samú seba straším šuchotaním, ktoré produkujem ja sama, ale v tej temnote sa zvuky všelijako zakrivujú a znetvorujú. V jednom momente počujem za sebou dupot kopýt - rúti sa na mňa nejaký jeleň! S tepom 200 sa obzriem a snažím sa zaostriť zrak do svetla čelovky - chcem statočne čeliť svojmu osudu. Ukáže sa, že môj osud je menšia skalka, kotúľajúca sa dolu chodníkom, ktorú som sama spustila. Wow, nevedela som, že aj skalky vedia dupať kopytami 😃. Nahlas ju prekľajem a vydýchnem si. Uff.. to teda bolo o chlp, ale prežila som.
Kdesi zdiaľky zdola sa celý čas ozýva diskotéka, veru dnes je tu všade veselo. Za dunivých zvukov zábavy konečne prichádzam na Hnilickú Kýčeru a mentálne sa pripravujem na síce krátky, ale strašný zbeh. Zbeh je krátky, ale strašný - takmer kolmý a popri chodníku nie sú žiadne stromy, ktoré by som poobjímala. Našťastie je dnes sucho - neviem si predstaviť, ako tadiaľto šli ľudia pred rokom, keď bolo všade blato.
V Sedle za Hnilickou Kýčerou je oáza v podobe ďalšej skvelej občerstvovačky - vďaka za ňu. Odtiaľto to už nie je také strašidelné - viac lúčne, než lesné a viac nadol, než nahor. Onedlho bude svitať. Cítim únavu, chce sa mi spať. Oči sa mi zatvárajú, svaly sú ako želatina, túžobne hľadím na mäkkú trávu popri chodníku - tak by som sa do nej zložila a pospala si 🥱 bojím sa však, že by som zaspala na veľa hodín a zmeškala limity a tak radšej nasilu odolávam driemotám a nútim sa pokračovať krok za krokom ďalej.
Na Skalkách začína pomaly blednúť obloha. Pred tromi rokmi som tu bola za tmy tmúcej a v tej tme dala sa tušiť krása tohoto miesta. Dnes, v blednúcej noci, krása vystupuje jasne na povrch - lúka krasovitého charakteru, obkolesená kosodrevinou, zdobená jalovcom a skalkami ako drahokamami. Tráva sa vlní vo vetre, ktorý neprestal fučať ani na chvíľu. Predo mnou na obzore sa do šera dvíha silueta majestátneho Kľaku. O niekoľko hodín budem stáť na ňom - na poslednom kopci dnešného dobrodružstva. Ja to dnes asi naozaj dám 😀
Očarená magickými momentami, súc svedkom zrodu nového dňa na lúčanskom hrebeni Malej Fatry, v kúzelnej lokalite Skalky, púšťam sa chodníkom ďalej a onedlho zbieham do Vrícka na poslednú kontrolu. Tu má dnes službu moja LM partička a neskutočne sa na nich teším 💕 po príchode a zvítaní sa sa zložím do skladacieho kresla, je mi servírovaná skvelá káva a ja rozmýšľam, čím sa posilním na posledný náročný úsek. Zo štandardného sortimentu občerstvovačky mi už nič nejde na chuť, siahnem teda do útrob mojej bežeckej vesty pre dva vynikajúce, za studena aj za tepla pomaly lisované slivkové croissanty. Pripravíte si ich tak, že ráno o pol šiestej si zbalíte do vaku plného povinnej výbavy dva tri slivkové croissanty v mikroténovom sáčku a následne ich pomaly za studena aj za tepla lisujete cca 13 až 28 hodín (podľa svojej výkonnosti - čím nižší výkon, tým sú lepšie zlisované 🤌). Vo Vrícku akoby ste našli 😋.
Nezdržím sa dlho, chcem ten Kľak už mať za sebou a viem, že mi to ide trvať sto rokov, tak poďme na to. 4,5km a cez 700m+, to je záverečný kopček Malofatranskej stovky 💛Ak ho preklínate smerom hore, vedzte, že smerom dolu do Fačkova (ďalších cca 7km) ho budete preklínať ešte viac 😂 so sebazaprením sa vyšplhám naň a hore na vrchole je krásne, to sa musí nechať. Za hlasných vokálnych prejavov ho aj nejako zleziem a nejdem zachádzať do podrobností - kto vie, ten vie. A keď človeku ešte aj chýbajú nohy, ide to dosť blbo... 😁 aspoň že posledného dva a pol kilometra cez Suchú dolinu je za odmenu v tomto krásnom slnečnom letnom ráne. Dobieham ležérnu skupinku - Stanka, Braňo a ešte traja týpkovia. Je mi trochu trápne ich takto tesne pred cieľom akože predbehnúť, ale oznamujem im, že už fakt súrne potrebujem sprchu a zároveň mi je aj trápne ísť krokom po takejto krásnej cestičke. Našťastie sa rozbehnú aj oni a spoločne v skupinke dobiehame k cieľovej bráne, trochu zmätení a sklamaní, že už je cieľ, pretože trasa v hodinách ukazuje ešte 150 metrov. No čo už, nedá sa nič robiť. Sme tu a vypíname hodiny aj bez tých 150 metrov.
Tina a spol nám vešajú finišerské medaile na krky, prijímame gratulácie k úspešnému dobehu do cieľa a niektorí aj k meninám, užijeme si trochu tej eufórie a ja konečne môžem ísť do sprchy, o ktorej som snívala od prvého kilometra (spotenia sa). Som trochu zmätená a sklamaná, pretože netečie teplá voda 🤷♀️ no čo už, nedá sa nič robiť.
Potom ešte pokec, jedlo, pitie, chill pod prístreškom, čakanie na moju vríčanskú partičku, lúčenie, ďakovačky a tak sa končí môj niekoľkoročný príbeh o Malofatranskej stovke 💖 ostane navždy zapísaná v mojom srdci.
Ďakujem, Tinka a celý tvoj tím dobrovoľníkov za zabezpečenie krásnych zážitkov pre nás bežcov počas celého dňa a noci. A za to počasie, za to ti ďakujem špeciálne 😊
Comments
Post a Comment