Ultra-Trail Małopolska (67km / 4140m+), Mszana Dolna, 23.5.2026
Páchateľ sa vracia na miesto činu
... ale pobeží len takú menšiu lotrovinu - 64km / 4100m+
For English check here
Tieto preteky majú prívlastok "Najtrudniejszy bieg w Polsce". Či je to pravda, neviem, jedno je však isté - keď som tento rok bežala 64km trasu, nechápala som, ako som tu mohla pred rokom dať 177km, ale už dva dni po pretekoch premýšľam, že by bolo dobré sa sem raz vrátiť - pre 240km nádheru. Či to bude ešte v tomto živote, nechajme sa prekvapiť. Sama som zvedavá.
O charaktere trasy sa nebudem rozpisovať, všetko je podrobne zachytené v reportáži spred roka, akurát počasie a podmienky boli moje najobľúbenejšie - slnko, teplo, sucho (aj keď na niektorých úsekoch sa zjavne drží večné blato...) a zeleno-žlto-modrý prekrásny máj. Zmena štarto-cieľa spôsobila, že úsek, ktorý sme minulý rok bežali v úvode (cca 10km a 500m+), sa teraz presunul na záver trasy. Vrámci našej 64km vzdialenosti tým pádom vznikol zaujímavý nepomer - prvých 33,5km s 1500 výškovými metrami, druhých 33,5km s 2600v.m. Pozorný čitateľ si práve určite všimol, že 33,5x2 sa nerovná 64, ale 67. Ale však čo, keď Rusínska 66 môže mať 72 kilometrov, potom hociaká vzdialenosť v názve pretekov môže mať v konečnom dôsledku hocikoľko kilometrov.
V piatok podvečer som dorazila na miesto, ubytovala sa v ZAGÓRZANKA Pensjonate Rehabilitacyjno-Rekreacyjnom a utekala do mesta na štadión pozrieť štart UTM170. ZAGÓRZANKU veľmi odporúčam prípadným masochistom uvažujúcim zúčastniť sa tohoto eventu - je vzdialená cca 4 km od miesta činu, ale v krásnom, tichom prostredí, s priestranným parkoviskom, milým a ochotným personálom, čistými, útulnými izbami, pohodlnými posteľami a veľkou terasou. Raňajky sú v cene a je tam dokonca aj mini pidi vonkajší bazén.
V sobotu ráno o ôsmej bol štart troch vzdialeností - UTM45, UTM64 a UTM105. Veľmi rýchlo som stratila prehľad (ktorý som vôbec ani nezačala mať) o svojej pozícii a keďže sme nemali live tracking ani priebežné online výsledky, na občerstvovačkách nás nesnímali, nezapisovali, nekontrolovali, celý čas som si myslela, že som niekde na chvoste - zdalo sa mi, že idem strašne pomaly. V prvej behavejšej polovici ma dosť ľudí obehlo, postupne sme sa roztrúsili rôzne po trase a nakoniec som ostala sama. Nesledovala som si ani čas, ani tempo, sledovala som si stúpania, trasu a svoje vlastné pocity. Snažila som sa neflákať sa úplne, ísť najlepšie, ako viem a rozložiť si sily, aby ma v závere nevyplo a kus si to aj užívať.
Na prvej občerstvovačke (cca 11.km) nebolo takmer nič, iba pomaranče, dva kúsky banánu a ledva sa mi dostalo vody. Čakal nás 22km dlhý úsek do druhého check-pointu. Ešte že som mala vlastné zásoby - milý zlatý personál z penziónu nám ráno nachystal bohaté raňajkové balíčky do chladničky (áno, penzión bol plný bežcov), keďže sme v sobotu ráno odchádzali ešte pred raňajkami. Tieto zásoby mi prišli teraz vhod. Akurát vody som mala málo a musela som s ňou rozumne hospodáriť. Z nasledujúceho úseku si pamätám dlhé lesné chodníky doslova obsypané mravcami, zelené lúky, malebné usadlosti s utešenými úhľadnými modernými domčekami alebo luxusnými haciendami a veľa fotografov. Kilometer pred druhou občerstvovačkou ma od smrti uschnutím zachraňuje pán a pani s misou plnou úhľadne nakrájaného melónu a studenou minerálkou - beriem si aj aj.
Na druhej občerstvovačke (cca 33,5 km a 1500m+ za nami) už mali všetko a riadne to tu žilo. V lesnom prístrešku sa opekajú zemiaky na obrovskom ohni, vyhráva tu hudba na štýl našeho Senzusu alebo Kandráčovcov a bežci sa mrvia ako tie mravce na chodníkoch. Na chvíľu si sadnem, jem, pijem a mentálne sa pripravujem na nasledujúcich 33,5km a 5 dlhých a strmých výšlapov. Od tretej občerstovačky ma delí 11km a 1000m výškových. Stúpanie na prvý kopček - Szczebel má vyše 600m prevýšenie a minulý rok som ho šla v noci. Stúpanie na druhý kopček - Luboń Wielki má 400m+ a tiež som ho vtedy šla v noci. Teraz si to tu do dna vychutnávam a obzerám za denného svetla. V strminách pomaly obieham ľudí, čo ma dali dolu počas behavejších úsekov (elitná bežkyňa zo mňa asi nebude, ale medzi elitnými turistkami by som možno ešte mala šancu 😅) - a už ma napodiv nedobehnú ani v zbehoch.
Na tretej občerstvovačke v Rabka-Zaryte na 45.km vôbec nezávidím stomíľovkárom, že musia ísť to stokilometrové koliečko cez Turbacz a Lubań a zároveň im aj dosť závdím, že musia ísť to stokilometrové koliečko cez Turbacz a Lubań. V tomto letnom počasí tam musí byť prekrásne s epickými výhľadmi. Raz sa tam po ne snáď vrátim. Mňa čaká už len 22km a 1500m+ do cieľa, tri veľké stúpania a dva odporne strmé zbehy, kde sa nedá behať. Leziem naspať na Luboń Wielki cez Perć Borkowskiego - obrovské kamenné more plné balvanov z magurského pieskovca, kde si človek pripadá trochu ako v Tatrách na žule. Odtiaľto sú aj výhľady na Vysoké Tatry, ale dnes sú zastreté vzdialenými oblakmi.
Za Lubońom zdolám prvý z odporne strmých zbehov a musím opäť vybehnúť na Szczebel - čo nie je až taký problém - obávam sa skôr druhého odporne strmého "zbehu", kde človek zlezie 600m výškových na 2 km a ktorý je v jednom mieste doslova kolmý a človek tam objíma stromy, aby sa nezgúľal dolu. Za intenzívneho objímania stromov a výrazného častovania nadávkami najhrubšieho zrna sa nejako zgúľam dolu bez ujmy na zdraví - a bolo to o niečo lepšie, než som si pamätala z minulého roka. Potom si spomeniem, že nebežím rovno do cieľa, ako minulý rok, ale ma čaká ešte jedno záverečné 570-metrové stúpanie a ide ma j**núť. No nič, poďme to už doraziť.
Odpočítavam doslova po metroch a modlím sa, nech už som hore, dochádza mi voda a mám sucho v ústach. Obieham štyroch chlapov, na vrchole nezastavujem, rozbieham sa dolu a v zbehu obieham ďalšich štyroch. Cítim sa ako Ráchel z Wishu. Strmý lesný chodník sa mení na lesnú cestu a tá zase na asfalt, balím palice, pozriem na hodinky a zdá sa, že to stihnem do 12 hodín. A za svetla 😊. Slnko sa pomaly začína skláňať za kopce, bežím cez nejakú okrajovú štvrť, jazdí tu Family Frost krížom krážom hore dolu a vyhráva známu melódiu, ktorú som nepočula už sto rokov. Rodiny stoja na priedomí a trpezlivo vyčkávajú, kým sa zstaví aj pri nich. Snažím sa bežať tak rýchlo, ako sa mi len dá. Pribieham do mesta, popri kostole a na štadión. Tam musím spraviť celé koliečko a konečne dobieham do cieľa. Čas 11:54 a šup na krk krásna finisherská medaila, farbami zladená so štartovým číslom.
"Si druhá." oznamuje mi pani dobrovoľníčka.
Ja s výrazom vyoranej myši: "Myslíš ako druhá v mojej vekovej kategórii, hej?"
"Nie, druhá žena celkovo."
Ja s výrazom ešte vyoranejšej myši: "How is this even possible? I don't understand."
Nakoniec sa ukázalo, že som nebola až tak na chvoste. Z celkového počtu 68 bežcov som skončila na 19. mieste.
Zaplaví ma dvojnásobná dávka endorfínov, ktorú nestlmí ani povinná kontrola povinnej výbavy (mám všetko), ale schladí ma organizátor s oznamom, že vyhodnotenie je zajtra o desiatej. Aha, tak ráno nemôžem vyraziť o šiestej, aby som o ôsmej bola doma, ako som pôvodne chcela, ale musím si tu oddýchnuť do desiatej. Nevadí, aspoň neprídem o raňajky a poriadne sa vyspím.
Hneď vedľa v štýlovom Café sa podáva fantastická finisherská paradajková polievka s kôprom, mňam! Na penzióne upadám do sladkej kómy, ráno si vychutnávam dlhé ráno, idem na raňajky v slnkom zaliatej jedálni kde sa motkajú spasticky sa pohybujúci bežci. Po raňajkách sa zbalená presúvam na štadión, kde je vyhlásenie výsledkov poňaté v komornom a komunitnom vajbe a po ňom konečne vyrážam domov.
Bol to skvelý víkend. Prechádzam cez slnečnú Oravu. Tvrdošín... a som zvedavá, aké bude ďalšie dobrodružstvo.
Comments
Post a Comment