MALOFATRANSKÁ 50tka 2019 (57km / 4150m+), Terchová - Lipovec, 29.6.2019

 Check here for English version.

Na stovku si ešte netrúfam, tobôž nie na Malofatranskú. Organizátor však toho roku vrámci preteku zákerne vypísal aj 50km trasu, ktorá vedie tými najkrajšími zákutiami krivánskej Malej Fatry. Prstami mi šklbe za počítačom deň čo deň v pravidelných intervaloch ako alkoholikovi, až kým nepodľahnem presviedčacím technikám samej seba a zároveň odolám odhováracím technikám samej seba a registrujem sa na tento päťdesiatkilometrový pretek. Propozície sľubujú parametre 53 km a 4124m prevýšenie. Z predchádzajúcich pretekových skúseností viem, že to bude minimálne 55km (k parametrom v propozíciách treba vždy pridať aspoň dva kilometre a nastaviť hlavu, že cieľ veru nebude na 53ťom kilometri), nakoniec to bolo 57km.

V deň D, po hustom dni v práci a peripetiách s organizáciou mojej logistiky (štart v Terchovej, cieľ v Lipovci) sadám večer do auta a odvážam sa do Terchovej. Uvedomujem si, že celý deň som poriadne nejedla – nebol čas a ani chuť, lebo ako inak, dostala som svoje dni a bolo mi všelijako. Však prečo nie akurát na taký ťažký pretek. Ale čo sa čudujem – všetky dovolenky pri mori, všetky metalové festivaly, tak prečo nie všetky preteky... V terchovej sa ubytovávam v luxusnej päťhviezdičkovej telocvični miestneho športového centra, rozkladám karimatku, spacák a idem očekovať situáciu. Bežci sa tu už trúsia vo veľkom, prezentácia fičí na plné obrátky, takisto aj kontrola povinnej výbavy – dúfam, že mám zbalené všetko a že som doma nič nezabudla. Vyťahujem niečo zo svojich zásob a snažím sa to do seba natlačiť, ale moc to nejde, už aj kôli predpretekovému stresu. Panebože prečo som ja taký stresmen. Vrava v telocvični a v okolitých priestoroch hustne, padajú prvé druhé tretie pivká, zábava graduje. Na druhej strane v malej uzavretej miestnosti je hlboké ticho a tma, tam už 180tkári snívajú svoje sny o malofatranskom stoosemdesiatkilometrovom masakri. Prichádza Janko s Jankou, prisadám si k ich ležovisku a tárame o všeličom, ale najmä, prekvapivo, o behaní a pretekoch. Janko bude bežať stovku a Janka ho bude supportovať. Nasleduje príhovor organizátora so stručným popisom trasy, inštrukciami a upozorneniami na zmeny a kde si dať na čo pozor. Prepočula som, či trasa vedie až na vrchol Veľkého Rozsutca, alebo máme ešte pred vrcholom zbiehať rovno do Medziholia. Ale o tom potom. Ja si chystám veci tak, aby som ráno mala všetko po ruke a ukladám sa spať. Cítim veľkú únavu, ale spánok prichádza len po troškách, plytký a prerývaný. Telocvična nakoniec stíchne, jediné, čo sa neustále ozýva, je šuchot jedného spacáku – očividne sa jeho obyvateľ nevie uložiť, ani uložiť ako. Hmýri sa, prevracia sa, polohuje sa a s každým, aj tým najmenším pohybom, prichádza uši drásajúci šušťavý zvuk o sile asi 1000 dB. Telocvičňa má ušopočujne skvelú akustiku a aj ten najmenší šuchot umocňuje v burácavý hluk do nočného ticha. Jedným slovom, mocsomsanevyspala. Nevadí, bude horšie, ale prežijem to 😁

Ráno to v športovom komplexe začína bzučať, ako v úli. Bežci pomaly vyliezajú zo spacákov, absolvujú rannú hygienu, niekto aj raňajky a predštartové prípravy. Ja sa tiež pokúšam do seba niečo dostať, no stále mi to nejako nejde. Balím si teda nejaký proviant so sebou na trasu, ako však v priebehu dňa zistím, bude to málo. Pri rannej prezentácii stretám bežeckého kamoša Braňa, vraj tiež vôbec nespal 😁 spoločne sa poberáme do priestoru štartu pod obrovskou sochou Juraja Jánošíka. Rodí sa krásny a teplý deň, plocha pod sochou sa rýchlo zapĺňa bežcami a bežkyňami, ultratrailová hviezda Martin Halász sa seriózne rozcvičuje (klasika – rozklus, rovinky, abeceda). Asi má pocit, že si málo zabehá vrámci tých sľubovaných 53 km. Ale nie, žarty bokom a všetka česť a obdiv, preteky samozrejme vyhral 😊 Zoraďujeme sa pod štartovou bránou – ja viac dozadu, aby som nezavadzala rýchlikom – a ani sa nenazdám a už bežíme hore asfaltkou smer Vrátna dolina.

Rodiaci sa deň je svieži, snažím sa bežať pomaly a neprepáliť to hneď na začiatku. Po pár asfaltových kilometroch konečne vbiehame po zelenej značke do lesa a začíname stúpať na prvý z kopčekov toho dňa. Vybiehame na hrebeň Sokolie a stretáme prvých zblúdilých stovkárov – pokračovali síce po žltej, ale opačný smerom. Naša skupinka pokračuje po žltej smerom správnym a pomaly sa rozptyľuje, ako si každý ladí a hľadá svoje optimálne tempo. Chvíľu bežíme spolu s Braňom, no za sedlom Príslop ho strácam kdesi v strmáku za sebou. Idem si svojim tempom a prekvapuje ma zopár celkom technických pasáží tohoto úseku – paličky nechávam zatiaľ poskladané vo vaku, plán je vytiahnuť ich až v sedle Medziholie. Chodník vedie po modrej značke cez Baraniarky, Žitné a Kraviarske, kde sa hrebeň konečne otvára a odkrýva prvé epické výhľady. Po ťažkom úseku si užívam beh príjemným singláčom, prírodu a okolitú scenériu, až sa mi nechce v Sedle za Kraviarskym zbiehať zase dolu. Ak ale chcem raňajky, nič iné mi neostáva. Po zelenej značke si to valíme lesom až do Starej doliny, kde sa teším na prvú občerstvovačku – je už načase, máme v nohách 12km a 1400m stúpania. Príliš sa nezdržiavam, dám si len melón, vodu a kofolu. Na nič iné ani nemám chuť, ale zatiaľ sa cítim plná sily. Teraz už viem, že to bola chyba – treba sa najesť na každej občerstvovačke, aj keby neviem ako telo protestovalo.

Trasa pokračuje smerom dolu po asfaltke a po 1,5km sa napájame na modrú značku, ktorá smeruje na Chatu pod Poludňovým Grúňom. Chodník nás vovedie nie do omylu, ale do príjemného lesíka s príjemným stúpaním. Stretávame prvých turistov, rodiny s deťmi a psami. Slnko už slušne pripeká a ja si musím na chate doplniť vodu do fliaš. Turisti ležia a sedia voľne pohodení na tráve okolo chaty, debatujú o všeličom a panuje tam pravá letná pohoda. Celkom im závidím, ale musím pokračovať, čaká ma ďalší zbeh po modrej až do Štefanovej. Striedavo sa obieham s dievčinou s očividne boľavým kolenom – do kopca jej to beží, no z kopca jej to kríva.. Bojuje statočne a vzdá to až v Medziholí. Prebiehame Štefanovou a ďalej po klasickej, mne veľmi dobre známej trase smer Veľký Rozsutec – cez Sedlo Vrchpodžiar, Podžiar a po modrej cez Horné Diery. Na Podžiari bola možnosť doplniť si vodu, čo som uvítala, pretože najbližšia občerstvovačka bola až v Sedle Medziholie. Dopĺňam teda a bežím smer Diery, slalomujúc pomedzi turistov, ktorí akosi viac a viac hustnú. Diery sú krásne ako vždy, no počas čakania na rebríkoch strácam veľa času. Čudujem sa, prečo organizátor túto časť trasy neviedol po zelenej, kde by bolo zrejme oveľa menej ľudí. Nevadí, naveľa sa dostávam do Sedla Medzirozsutce, obdivujem Malý aj Veľký a robím pár rýchlych fotiek. Snažím sa zjesť niečo z mojich zásob, ale tuším sa mi ovocná kapsička v tom teple uvarila a zdrcla. Fuj... Bez prílišného zdžiavania sa nastupujem na červenú smer Veľký Rozsutec.

 

Stúpam hore celkom svižne, mám tento úsek rada – zakrátko nás chodník vyvedie z lesa a otvoria sa prekrásne výhľady smerom na Malý Rozsutec a na opačnú stranu na hlavný hrebeň Malej Fatry. Chodník je členitý a plný zaujímavých aj technických stúpaní a klesaní. Chrbát Veľkého Rozsutca je posiaty pestrofarebnou fatranskou flórou, kosodrevinou a skalami. Človek sa cíti ako uprostred prekrásnej záhradnej skalky, ale takej trochu väčšej, no 😋 naplno si užívam tento úsek, kochám sa, preciťujem, som tu a teraz, iba keď tu zrazu ma vypne. Cvak. Nič. Opúšťa ma všetka sila a energia a cítim dokonca aj nevoľnosť. Musím teda trochu spomaliť, predýchať, a viem, že mi asi chýba cukor a zrejme som aj mierne dehydrovaná. Z výšky túžobne hľadím do Sedla Medziholie, kde z diaľky vidno rozložené prístrešky nášho občerstvovadla a hŕstku malých pestrofarebných mravčekov okolo. Závidím im. Mňa ešte čaká kus cesty na vrchol Rozsutca a nepríjemný zbeh dolu šotolinou a skalami. Odbočka do sedla je cca 100 metrov pred vrcholom a ja som v pomykove, pretože si nespomínam, či máme bočiť hneď doľava smerom dolu, alebo treba ísť až na vrchol. Idem teda rovno ďalej po chodníčku smerom ku krížu, veď čo ak je hore nejaká tajná kontrola a ja budem kôli 100 metrom diskvalifikovaná, ak ňou neprejdem. To neprežijem. Aj keď, je otázne, či dnes prežijem všeobecne. Okrem toho, toto je jeden z vrcholov, ktorý rada dosahujem 😅 už som bola hore niekoľkokrát a vždy sa tam rada vraciam. Trošku som sa však prerátala, lebo nie je sto metrov ako sto metrov. Na týchto mojich sto metroch tam a sto naspäť som sa zdržala hádam aj pol hodiny vďaka hustote turistov, ktorých nebolo možné na úzkom chodníku tak ľahko obiehať. Hore nebola žiadna tajná kontrola, teda aspoň sa nik z toho davu posedávajúceho a polihujúceho hore tak netváril, šla som tam hore zbytočne. Nič to zato. Som síce hladná a dehydrovaná, no aspoň mi to bude trvať dlhšie na najbližšiu občerstvovačku. Za tie výhľady z hora to však stálo.

Náročný zbeh do sedla chcem mať už čím skôr za sebou, ale idem opatrne. Netúžim rozpleštiť sa na blbej šotoline. Po chvíli je chodník už pekný pevný a behateľný, chytám teda druhý dych a dobieham na občerstvovačku. Organizátor mi sníma čip a ja sa už vrhám na melóny a kolu a vodu. Nechcem sa zdržiavať príliš dlho, lebo viem, že už idem veľmi pomaly a budem mať čo robiť, aby som stíhala limity. Rozkladám paličky, beriem do ruky ešte jeden melónový trojuhoľník a hor sa na Stoh. Hore Stohom mi to ide aj nejde, nastavujem autopilota a odovzdávam sa do rúk osudu a zotrvačnosti.

Zbeh do Stohového sedla je veľmi pekný – v tento slnečný a teplý deň je chodník krásny, suchý a prívetívý, nechcem si však predstavovať, ako by som po ňom bežala po výdatných dažďoch alebo silnej prehánke. Bola by to asi skôr parádna blatová lyžovačka, prípadne ricing 😂 Cestou hore na Poludňový grúň stretám bežeckých kolegov, ktorí zrovna idú na endorfínovej vlne, zreničky rozšírené, zuby smiechom vycerené čo krok, to foto a vtipná hláška. Šňupnem si teda aj ja a vlna ma vynesie na Grúň. Hore na hrebeni je to prekrásne, ako inak. Postupujem chodníčkom pomedzi skupinky turistov, stretám aj bosonohých, a mám ešte silu kochať sa výhľadmi. Steny – Hromové – Kopiská – Chata pod Chlebom. Pribieham k preplnenej chate a skupinka naších dobrovolníkov ma povzbudzuje ako na majstrovstvách sveta. Sú úžasní, zapisujú si moje číslo a mne sa vďaka nim dostáva ďalšej endorfínovej jazdy. Pribieham k stolu s jedlom a pitím, Lydka mi oznamuje, že idem úžasne. Síce nesúhlasím, ale nevládzem jej protirečiť. Napchám sa teda melónom, tuším zvládam aj nejaký ten banán, dotankujem tekutiny a poberám sa ďalej. Do cieľa je to ešte 19 kilometrov.

Slnko sa už nakláňa, farby mäknú, celá príroda akoby znežnie podvečerným svetlom. Z chaty bežím ďalej do Snilovského sedla, hore popod Veľký Kriváň, cez Pekelník a Sedlo Bublen až na vrchol Malého Kriváňa. Ľudí ubudlo, vlastne už takmer žiadnych nestretám. Užívam si podvečernú samotu v horách, aj keď mi to už moc nebeží a postupujem najmä silou vôle. Zisťujem, že Malý Kriváň vôbec nie je malý a že trinásť kilometrov do cieľa je ešte prekliato veľa, budú dlhé a ťažké. Na Malom Kriváni sa na chvíľu nechám uniesť diaľkami a vnímam ten zvláštny pocit nekonečna a bytia tu a teraz. Pocit, keď sa človeku nechce zísť dolu a vrátiť sa do bežnej reality. Pocit, keď vníma diaľku, ktorú už prešiel, keď sa díva na hrebeň, po ktorom kráčal len pred pár hodinami, no teraz sa zdá byť tak vzdialený.

Rovnako vzdialený sa zdá byť chodník, ktorý ma ešte čaká - do Sedla Priehyb a popod Suchý, tam niekde dolu pod ním je Chata pod Kľačianskou Magurou a posledná občerstvovacia stanica na trati. Rozbieham sa teda dolu z Kriváňa. Nebeží mi to už ani dolu, ledva prepletám nohami a neviem to udýchať. To sa ale nedá povedať o dievčine, ktorá sa zjavila odnikiaľ a veselo ma obieha, cinkajúc rolničkou beží sviežo dolu chodníkom, akoby sa nechumelilo. Podľa farby čísla vidím, že to je stovkárka, čaká ju teda ešte raz taká vzdialenosť. Ako to, že je taká čerstvá, prečo beží tak rýchlo, akoby mala za sebou len päť kilometrov? A ešte pri tom tak veselo zvoní. To nie je fér 😡 Uteká ďaleko predo mnou, no vďaka nej aspoň neprešvihnem nenápadnú odbočku zo Sedla Priehyb po žltej značke popod Suchý.

Obzriem sa za seba a vysoko nadomnou sa majestátne týči ten vôbec nie malý Malý Kriváň a krásne sa vyníma v zapadajúcom slnku. Fotím a oddychujem, potom pokračujem s nadávkami a hromžením ďalej nepríjemným zvetraným traverzom. Človek už fakt nevládze a oni mu do cesty postavia ešte toto! Konečne vbieham do malebného lesa, ktorým sa vinie priam až rozprávkový chodník. Už čoskoro budem na chate. Už každú chvíľu. Cítim prílev energie a chytám už asi štvrtý dych, bežím lesom a za každou zákrutou očakávam, že sa už vynorím pri chate. Ale stále nič. Klesajúce slnko mi pomedzi stromy bliká ako stroboskop priamo do očí, ja už začínam mať asi aj halucinácie, kedy každý pník v diaľke je vlastne medvieďa a zrazu sa okolo mňa hmýri celý kŕdel medvieďat. Čakám už len na ich rozzúrenú mať. Tak kde v riti je už tá chata??? (v skutočnosti som použila inú nepublikovateľnú nadávku 😜). Zo zúfalstva ma vytrhne hluk, ktorý sa približuje a signalizuje prítomnosť túžobne očakávanej poslednej zastávky. Dobieham na ňu spolu so skupinkou bežcov. Limit stíham s prehľadom a dobrovolníci nám oznamujú, že za nami na trati je ešte dosť veľa 50tkárov. Táto skutočnosť ma celkom povzbudí a dodá silu zabojovať a nevzdať to na posledných šiestich kilometroch. Ale aj keby nie, človek na každej kontrole lomeno občerstvovačke tak pookreje a nakazí sa veselou náladou dobrovoľníkov, že z tejto energie dokáže čerpať ešte celkom dlhé kilometre. Povzbudení sa teda púšťame do posledného strmého zbehu, ktorý je ale výnimočne nepríjemný, plný veľkých zavadzajúcich kameňov. Je to challenge pre unavené nohy, majú čo robiť, aby človeka podržali.

Skupinka sa rozptyľuje, niektorí idú dopredu, iní zaostávajú vzadu, ale dôležité je, že sa všetci blížime k cieľu. Nad Turčianskymi Kľačanmi treba odbočiť na lúčnu cestu, prebehnúť ešte dve tri lúky, nestratiť sa v uličkách Lipovca a trafiť ku Gazdovskej krčme, kde nás víta cieľový oblúk a mrtvolky už dobehnuvších bežcov oddychujúce na lavičkách a na tráve okolo. Nikto však nevenuje pozornosť pribiehajúcim bežcom. Prebehnem cieľom, akési dieťa mi zosníma čip, aj mi ho vezme, organizátor mi gratuluje a zapisuje si moje číslo aj čas dobehu. Je 19:04 večer. Čas behu 13 hodín aj štyri minúty. Som unavená a pocit eufórie sa nedostavuje. S časom nie som spokojná, uvedomujem si, že som šla na kalorický dlh a dve tretiny trate som sa cítila vyčerpane. Zároveň som šťastná, že som to nevzdala a bojovala som až do konca. Dostávam od dobrovoľníka výživnú vifonku, s chuťou ju zjem do posledného rezančeka a idem si k hadici umyť zablatené nohy. Čakajúc na mikrobus, ktorý odváža bežcov do priestorov štartu (väčšina tam má odparkované auto) obdivujem stovkárov, pre ktorých Lipovec nie je cieľ, ale iba kontrolná a občerstvovacia stanica v polovici trate. Ja by som už ďalej ísť nedokázala. A to nehovorím o tých, ktorí sa dnes vydali na stoosemdesiat kilometrovú trať. Pre mňa a mnoho iných tu dnešná púť končí, mikrobus nás odváža naspať do Terchovej. Sadám unavená do auta a tmou sa odvážam domov. A to je všetko. The End.