Javornícka stovka 2023 (106km / 4158m+), Čadca - Lysá pod Makytou, 7.10.2023

 Yeah, it's over now, but I can breathe somehow...

For English edition check here

Čo sa človeku preháňa hlavou, keď stojí na štarte stokilometrového preteku? Čo mu preletí mysľou, keď sa o siedmej ráno spolu s 200 ďalšími bežcami za zvuku štartového výstrelu vydá na stokilometrovú trasu do chladného jesenného rána? Je pripravený, odhodlaný, chce bežať 12, 15, 18, 20 hodín. Príbeh toho dňa sa môže vydať tisíckami rôznych chodníčkov a dopadnúť na tisíc rôznych spôsobov. Dnes všetci zas a znova, každý po svojom, tak trochu umrieme a zrodíme sa nanovo. 

Čadca ešte spí a my vybiehame z jedného námestia po schodoch na námestie druhé, svaly ešte studené, telo nezahriate. V srdci však tleje plamienok spolupatričnosti a spoločného dobrodružstva, ktoré budeme prežívať všetci spolu a všetci tak trochu inak. Vraj by sme mali mať svoj vlastný štát 😅 ja som za. Studené mestské schody a sídliskový chodník ústia do mokrého singláča v zarosenej tráve. Svitá zachmúrene a neepicky, nie ako minulý rok, keď všetci ako na povel zastavili a tasili mobily.

  

Oba foto photo.juroko

Dnes to bude iné, také neskoro-letné. Jeseň mešká a všetko je ešte stále zelené, nefarebné. Slnko sa schováva za šedým oparom. Bežím povedomými chodníkmi a cestičkami, vo svaloch cítim jemnú únavu. Telo nemalo šancu zregenerovať sa po MMM spred piatich dní, ale s tým rátam. Rátam s tým, že to dnes bude bolieť a som zvedavá, čo to so mnou urobí, ktorým chodníčkom sa vyberie môj dnešný príbeh a ako nakoniec skončí (spoiler: začne to poriadne bolieť už od dvadsiateho kilometra a neprestane až do cieľa, vlastne to bude bolieť ešte pár dní po 😅).

 

  

Napriek únave sa mi beží príjemne, nesilím to, netlačím na pílu. Chcem, aby tieto Javorníky boli za odmenu, za všetky tie útrapy na V100, BBU60, v Košiciach. Zase raz a opäť som vďačná za deň bez dažďa, za suché chodníky a suché nohy. Aj keď je všetko okolo ešte letno-zelené, v chladnom vzduchu a studenom vetre už cítiť jeseň. Zdá sa, akoby to bolo len včera, čo sme bežali Ultralanovku a dnes je tu posledný pretek sezóny. Dni, týždne, mesiace uplynuli, ako voda v rozbúrenej Rajčianke a my sme zase o jedno krásne leto skúsenejší, lepší, krajší 😆.

 

 

Okolo desiateho kilometra ma dobieha Karin a jej parťák Towie a spolu to potiahneme do nejakého 70.km. Je to strašne fajn a som rada, že bežíme spolu. Popri kecaní zabúdam na boľavé svaly a unavené telo. Vnímam len krásu okolitej prírody. Rozkvitnutú hnedú plyšovú trávu jemne sa vlniacu vo vetre. Zamatovo-zelené lúky naokolo. Hrebeň Malej Fatry na ďalekom obzore, sprevádzajúci nás takmer celú prvú polovicu trasy. Bežíme cez lesy a lúky, cez rúbaniská. Towie sa ochladzuje v hlbokých mlákach. Bežíme cez usadlosti, cez Rozprávkovo, po Beskydsko-Javorníckej lyžiarskej bežeckej magistrále, okolo roztomilých chalúpok, popri rozhľadniach a umeleckých monumentoch. Je to tu prekrásne. Také iné. Veľa úsekov si pamätám z minulého roka a na niektoré si nespomínam vôbec.

  

  

                                                     

Slnko je už vysoko a príjemne hreje. Studený vietor ustal a šedý opar sa rozplynul. Nad nami nekonečné modré modro nekonečne čírej slobody a prostej radosti žitia. Nemám v sebe nič a zároveň všetko - pocit obyčajnej ľahkosti bytia a to je najviac. Krok za krokom kilometre ubúdajú (alebo pribúdajú, záleží, či sa na to pozerá optimista alebo pesimista a či sa jedná o prvú polovicu trasy alebo druhú), preplávavame cez občerstvovačky, kde sa nám dostáva hýčkania a opatery, akej si hádam ani nezaslúžiime. Usmievaví, neúnavní, ochotní dobrovoľníci nás servisujú ako svojich. 

  

Míňame sa so spolubežcami, každý z nich si dnes ide svoju vlastnú story. Známe úseky nám ubiehajú pod nohami a ja si vybavujem, kde sme aké rozhovory viedli s Jérômem a Philippem presne pred rokom. Vtedy to tu bolo oveľa mokrejšie, blatistejšie a mlákovejšie, dnes je to lahoda pohoda. Jediné, čo zostalo, je, že ja stále Je ne parle pas français 🙆 Jérôme medzitým stihol utiecť naspäť do Francúzka a vrátiť sa, Philippe sa riadne zrýchlil a skvelo mu to behá a obaja sú stále rovnako super zábavní skvelí týpkovia. Dnes sú tu tiež - Jérôme na občerstvovačkách a Philippe beží s kamošom Marcinom, ktorý ide svoju prvú stovku. Obehli ma, obaja ešte fresh and crispy, na začiatku, tak verím, že si to dnes užijú a Marcin bude mať krásny zážitok.

 

Na K4 Semeteš sa podáva najlepšia káva a cestoviny, z reprákov reve hudba 90. rokov, bežci si užívajú svoju pohodu aj nepohodu, proste to tu žije. Nasajeme všetko a ideme ďalej cez lazy a usadlosti. Tu niekde pred rokom hral na plné pecky Iron Maiden, tam sa zase pílilo drevo. Dnes tu panuje podobná poobedňajšo-sobotná okolo-domovo-pracovná aktivita. Akurát v Sedle pod Lemešnou, kde zvykla bývať tajná kontrola, je dnes pusto. Radšej rýchlo vôjdem do lesa a krátko, ale strmo stúpam hore. Kto vie, kde ma dnes chytí súmrak. Nastavujem si čiastkové ciele (Fran, Portáš, Makyta, Beňadín) a najväčšie obavy mám z hraničného hrebeňa s čerešničkou Makytou 💓 

 

  

Rozfúkal sa studený vietor a mrholí. Hnedá tráva sa divoko vlní a vietor sa hlasno hašterí s korunami stromov. Chodníky sú však stále suché a celý hrebeň je vlastne ku mne dosť milosrdný. Ráno som si s obavami predstavovala, ako sa po tme potácam chodníkom pomedzi hraničné stĺpiky a už som tu. A potácam sa iba trošku 😄. Cítim vďaku. Nohy sú už slabé, ako stokrát vylúhovaný čaj a nedá sa mi moc bežať hore ani dolu, ak je chodník strmý a plný skál. Ale to je jedno. Stále idem dopredu a stále som na tých vetchých nohách.

  

Life Base Portáš a život zachraňujúca Neska, polievka a brownies. Nehovoriac o ľuďoch 🙏. V nočnom tichu mojej mysle rezonuje ozvena minuloročného "Všichni závodníci jsou borci! Všichni závodníci jsou borci!" Chvíľu sa pozorujem a zdá sa mi, že dnes som v oveľa lepšom psychickom rozpoložení, než vtedy. Z tepla chaty vykročíme späť do vetra a krok za krokom nekonečným Javorníckym hrebeňom. Na jeho konci nechutne strmo dolu do Papajského sedla a následne nechutne strmo hore na Makytu. Čerešnička. Alebo malina? Pre niekoho piece of cake. Dobiehajú ma Horkýže Slíže a vybľakujú do ticha noci, že Strašne ich baví tento svet... no neviem... neznejú moc presvedčivo. Radšej ich púšťam dopredu, lebo počúvať za zadkom Silný refrén jak hovado, to teraz fakt nedám. Kukov spev o chvíľu doznieva kdesi v diaľke kolmo nado mnou a tam hore už len kde tu prebleskne svetlo čelovky. Všetko okolo mňa zase stíchne.

  

Hore pri vrcholovom rozcestníku si opäť pripomínam, že som vďačná, že som už (až) tu. Treba len zbehnúť kolmo dolu do Beňadína na poslednú kontrolu. Bolí to. Po strastiplnom strmáku plnom koreňov a skál vybehnem z lesa na známu lúku s ohradami (len ten kôň tu už nie je) a v ďiaľke počuť burácanie občerstvovačky. Zdá sa mi strašne ďaleko. Mala by byť dolu hneď pod týmto kopcom, ale ten krik počuť až spoza hentoho druhého kopca. To nemôže byť možné... Srdco mi zovrie. Ale chvalabohu, to ma len moje unavené zmysly klamali. Vidím známu ľúbeznú červenú blikačku. Burácanie sa približuje. Jérôme a partička z K7 Beňadín povzbudzujú ako na UTMB. Ako v cieli. Ako.. Ako diví. Stretnutie s April zo mňa vyplavuje nové emócie. Ďalší mílnik za mnou. To už dám. 

 

Zdržím sa chvíľu a za ďalšieho hlučného burácania pokračujeme spolu s niekoľkými bežcami do posledného úseku. Bežíme asi tak 20 metrov, nech sa fanúšikovia potešia a keď nás už nevidia, spomalíme 😀 Pripája sa tu ku mne Marcin, odpadnuvší od zrýchleného Philippeho, a spoločne to doťukneme až do Lysej. Opisujem mu zvyšok trasy a z môjho opisu nie je moc nadšený 😁 Cez bolesť a únavu klušeme, kde nás to pustí. Prajem si, aby to už skončilo a zároveň aby to trvalo večne a neskončilo nikdy. Na oblohe hviezdy, pod nohami pevná suchá zem. Je to dosť helpful. Posledný kostrbatý zbeh nás vypľuje na asfalt a ten nás dovedie do ZŠ Lysá pod Makytou. Sme tu. Tento moment som si vizualizovala celý čas. Moment, keď zastanem, vypnem hodinky, časomerač zaznamená moje číslo a čas a ja si sadnem a už nebudem musieť nikam ísť. Iba do sprchy. Gratulujem Marcinovi k jeho prvej stovke. Dnu v škole sú všetci a vítajú nás. Majka, Saška, Paťo, Peťo, Peťo, Philippe, Monča, všetci... Objatia, gratulácie. Gratulujem Karin k jej prvej stovke. Gratulujem Oksane k jej prvej stovke. Hotovo. Porobenô. Sprcha, jedlo, polievka, pitie, pokec. Saška nás obletuje ako vlastných pacientov a plní nám všetky možné aj nemožné priania. Aj by nás zmŕtvychvstala, keby bolo treba. Dokonalé dielo je dokonané.

"Yeah, it's over now,

but I can breathe somehow.."

Ďakujem organizátorom za príležitosť toto všetko zažiť. Za dokonale značenú trasu, za všetku starostlivosť na občerstvovačkách a v cieli, za tip top počasie a podmienky na trase (som si istá, že v tom majú prsty, lebo nás strašne ľúbia). Koľko im už prešlo rukami bežcov za celé tie roky organizovania ultrabehov a diaľkových pochodov... to už nikto nespočíta. Dnes si môžu spokojne odškrtnúť ďalšiu krásnu mega úspešnú akciu a ďalšiu zavŕšenú ultra sezónu. Ste super.

Nové ráno je studené a zamračené, neskôr upršané. Ja sa stále veziem na vlne zážitkov a emócií predošlého dňa a noci. Všetko ma neskutočne bolí, ale cítim vnútorný pokoj a šťastie. 

A tak sa skončilo dobrodružstvo v Javorníkoch a príbeh celej sezóny 2023. Budem sa so zvedavosťou tešiť, čo prinesie tá ďalšia.

"When the world moves too fast

and you lose yourself in the chaos,

introduce yourself

to each color of the sunset.

Reacquaint yourself with the earth

beneath your feet.

Thank the air that surrounds you

with every breath you take.

Find yourself in the appreciation of life."

- Christy Ann Martine

***********************************************************************************

  

Výsledky

Najkrajšia fotogaléria od photo.juroko