Východniarska 100 (108km / 5257m+), Kysak - Košice, 05.08.2023

 Východniarsky úlet

For English eddition check here

Na Východniarsku stovku som sa veľmi tešila. Tešila som sa najmä na to, že si ju vychutnám v kľude a bez stresov z limitov časových, či početných. Že opäť strávim deň a noc v prírode, v spločnosti tej najlepšej komunity a spoznám miesta, kde som ešte nikdy nebola. Moje očakávania boli do bodky splnené, ba až prekonané 😅

Po mojom počiatočnom zmätku s ubytovaním a logistikou som dostala ponuku od Lucky D., ktorá sa neodmieta - že môžem u nej prespať a že ma aj povozí z Kysaku do Prešova a naopak. Pribalili sme aj Julku sympošulku a bolo. 

Asi ako každý, aj ja som dostala po vystúpení z vlaku v Kysaku facku horúčavy, dusno a sparno mi dalo druhú. Pár minút predtým som počas jazdy vlakom z okna obdivovala bájny Bokšov a Holicu, mohutne sa vypínajúce nad Hornádom a našim klimatizovaným vláčikom EX607 Tatran. Tak tu sa vraj zajtra budeme šplhať a vraj to bude epické...

 

Po horúcej facke v Kysaku, fajnej večeri v Prešove (tsss... si žijem 😎) a prezentácii v Kysaku, vyberáme sa ostatnými do ulíc Kysaku hľadať miesto, kde to žije. To miesto sa volá Stefano bar. Na pizzu si tam počkáte hodinu, ale zrejme sa oplatí, vyzerala výborne a naozaj to tam žilo. Pilo sa, vtipkovalo sa, Pouš bol premenovaný na Pauša, tlieskalo sa minuloročným víťazom a umiestneným v SUT lige aj tohtoročným potenciálnym kráľom a kráľovnám a neviem ešte komu.

 

My sa však poberáme na kutě do Prešova, treba nám ešte nejaké technické záležitosti s hodinkami a mapami poriešiť a pripraviť sa na horúcu bezsennú noc. Všetko stíchlo a rozštekal sa pes. Štekal niekoľko hodín. Z driemot sa neustále strhávam, vkuse behám na záchod, aj keď som to príliš s tým zavodňovaním nepreháňala. Asi som sa nahltala vlhkosti zo vzduchu, alebo čo, ja neviem uš... nad ránom začína dunieť. Najskôr veľmi vzdialené, postupne sa približujúce, vytrvalé a zlovestné. A je aj po tých chabých driemotách. Načúvam hrmeniu a rozmýšľam, aké to asi dnes bude. Utopíme sa dnes v búrke? Pôjdu blesky do nás? Ako dlho bude pršať? Budem mať suché nohy aspoň chvíľu? Vydržím to psychicky nemať ani na chvíľu suché nohy? Blednúcu oblohu osvetľujú intenzívne blesky a lejak silnie. 

Vstávame, káva, raňajky, WC, zbaliť sa, posledné úpravy. Niekto sa balil, niekto sa balil ako... Julka sa kedysi kdesi vychvaľovala, že sa vie efektívne zbaliť aj vo sne, no ja jej to už nejako neverím 😂

.. a nemala ani kufrík s krtkom 🤷‍♀️

Julkine zážitky si môžete prečítať tu: https://dennikdialkoplazky.blogspot.com/

Našťastie prichádza záchrana v podobe sms od V100 Teamu, že štart sa posúva o hodinu kvôli búrkovej aktivite. Super, môžeme si ešte tak hodinku nepospať a Julka sa môže v kľude nedobaliť 😅

 

Do Kysaku sa presúvame za intenzívneho lejaku a búrky. Máme záložný plán, že ak by sa náhodou preteky zrušili, pôjdeme si troška pobežkať tak či tak, ak by sa počasie neskôr upokojilo. Našťastie Belo sa nedal a o siedmej nás s Radom vyslali do lejaku, hromov a bleskov. Ak by to musel zrušiť, bolo by mi ho ľúto, lebo si (ne)viem predstaviť, koľko úsilia vložil do potrojročného zmŕtvychvstania V100 a bolo to vidieť na všetkých detailoch: krásne tričká, precízne značenie, ešte krajšie diplomy, perfektne zabezpečené občerstvovačky s absolútne nekonečne milými dobrovoľníkmi. Bola by to veľká škoda.

Podľa radaru a informácií by búrka do pol hodiny mala skončiť. Len nikto nevedel, do ktorej polhodiny. Ani radar. Mne sa zdá, že lialo a hrmelo celé doobedie. To hrmenie človek aj prestane vnímať, zvykne si naň a už ho nerieši. Dážď bol chvíľami slabý, chvíľami silný a znervózňoval ma. Tiež ma znervózňovalo to, že sa mi akosi nedalo dýchať do kopca, krútila sa mi hlava a videla som sa v posteli ako slastne privieram oči a zaspávam. Slastne privieram oči... dunenie hromov ma ale preberá z mrákot a nedovolí, aby som sa tam niekde zložila do blata a zaspala. 

Ako ste si teda už všimli, je odštartované a my bežíme lesmi. Teda lepšie povedané, šplháme sa prvým kolmákom, ďalšou blatovou šmykľavou kolmicou zbiehame dolu, prebehneme popod železničnú trať a opať vybiehame na náprotivný briežok. Vravím si - dnes nebudú žiadne fotky - mám v paži vyťahovať v tomto marase mobil. Na Jánošíkovej vyhliadke však mám na to iný názor, veď uznajte, to by nešlo, toto neodfotiť (aj keď teoreticky by som mohla ukradnúť fotky Paušovi, alebo Maťovi M, ktorý ich isto bude mať tristo 😅):

A tak sa striedajú lesné chodníky, zvážnice, behateľné aj rozmrdané, kde-tu žihľavové pole alebo zarastená lesná cesta plná trávy, popadaných konárov, kriakov, a inej bujnej vegetácie. 

Chmúrne lesy, 

lesy chmúrne, 

depka na mňa sadá súrne... 

vidím sa ja v posteli, 

musím vyčkať nedeli.

Za K1 Malá Lodina - 17.km dobieham Heňu a svorne míňame odbočku na Bokšov. Kúsok sa vraciame a odbočka je taká, že kolmo hore po kameňoch a šmykľavom blate, pomedzi stromy a skaly, chodník len kde tu naznačený. V jednom úseku Heňa odvisne na strome, ešte že tam bol fotograf a zachytil ju (nie len na foto, ale aj rukolapne). Je to zábavné teda 😁 Ale krásne. Príjemné oživenie v porovnaní s monotónnymi zvážnicami tam dole. Zakrátko sme hore na hrebeni, lejak ustal a otvárajú sa nám prekrásne výhľady a scenérie. Fotíme, točíme a fotíme.

  

Prechod Bokšovským hrebienkom ľúbezným je jedným zo skvostov na trase V100. Chodníček (sem tam neviditeľný) sa vinie pomedzi strmé skalné útvary ponad priepasť, okolo všakovako pokrútených stromov, je lemovaný zamatovou trávou a poskytuje výhľady do ďalekého okolia. Oblaky sa trhajú a začína vykúkať slnko, konečne 😅 trošku ožívam, hltám slnečné lúče každou svojou bunkou. Naokolo sa týčia obhorené stromy, ako pozostatok minuloročného požiaru - niečo také som ešte nevidela. Veľa stromov je aj pováľaných, pohodených na chodníku. Heňa má takú teóriu, že:

 

Z Bokšova a Holice zbiehame kamsi a napájame sa na modrú. Bežíme spolu s Heňou a Litovskou dievčinou v príjemnom rozhovore a letnom počasí.  

Modrá nás cez lesy a lúky po sto rokoch privedie do Košickej Belej na K2 (32.km). Slnko už slušne pripeká a je dusno a sparno, na občerstvovačke to však žije a je veselo. Ja som fascinovaná kulisami, pôsobí to na mňa magicky, dýcha to tam Slovenskou históriou 😁. 

 

Vyjeme a vypijeme, čo sa dá, doplníme zásoby, zaklameme do telky a pokračujeme, už len vo dvojici bez Litovskej dievky. Stúpanie na Železný vrch je temné a pochmúrne, veľmi mi to pripomína úsek zo Sklených Teplíc smerom na Konický vrch (v Štiavnickych vrchoch). Za Železným vrchom to ale opeknie. Tuším tam viedla príjemná lesná cesta, okrem iného aj okolo Chaty Lajoška, kde za onoho času bývala občerstvovačka s vraj výbornou polievkou. Dnes je tam ticho a pusto. 

Medzi Idčianskym sedlom a Zlatoidskými lúkami stretáme 50tkárov v protismere, akurát zbiehajúcich z Kojšovskej hole. Navzájom sa jemne zmätieme, či ideme dobre, ale hej, ideme dobre, aj my, aj oni. My tadiaľto pôjdeme až za hlbokej noci... ale zatiaľ je deň a zbeh do Sedla pod Suchým vrchom je celkom fajn. Tam je K3 (47.km) a veselá partička, výborná omeleta, a och.. KÁVA... 😍 koľká slasť! V dnešnom počasí mi vôbec nejde na chuť sladké (okrem Coly). Šrotujem chleby s Lunterkou, uhorky, omeletu, slané krekry a historicky prvýkrát si na pretekoch dávam chlieb s masťou a soľou. Vôbec to nie je zlé! Sama so sebou sa zhodujem, že toto musím praktizovať častejšie. 

  

Lúčime sa s veselou K3 partičkou a pokračujeme v zbehu k odbočke na ďalší Východniarskostovkársky skvost - Turniská. Vedie k nim krátka intenzívna kolmička, inak náučný chodník, a tá námaha stojí za to. 

  

 

Kolmica chvíľu pokračuje aj za Turniskami, než sa preklopí na príjemný hrebienok a plynule prejde do strmého zbehu do Sedla Zemičky. Tam treba spraviť Folkmarské kolečko, čo niektorí nepochopili, alebo pochopili zle. My sme ale nielen šialene krásne, ale aj prudko inteligentné a pochopili sme to správne a na prvý šup 😎 najskôr doľava po žltej (opäť) kolmo, krátko ale intenzívne hore, na Folkmarskej skale pofotiť výhľady (slnko sa pomaly skláňa k obzoru, formujú sa popoludňajšie búrkové mraky, dole sedí učupený Kojšov a hore nad ním majestátna Kojšovská hoľa), potom po inej žltej dookola dolu a po zvážnici návrat do Sedla Zemičky. 

  

Zbeh do Kojšova na K5 (58.km) bol krátky a kamenistý a komusi sme aj prebehli cez dvor. Koňom som sa musela prihovoriť a odfotiť si ich zadky 😅

Na K5 v "Karčme pod hoľu" máme dlhšiu pauzu, v ponuke je výborná polievka, káva, porcelán a kadečo iné, plus drop bagy. Prezliekame sa do suchého. Vymieňam si ponožky a natieram zošúverené špinavé chodidlá vazelínou. Potom ma napadlo, že som si ich mohla opláchnuť vo fontánke na dvore karčmy... moje IQ sa zjavne vyčerpalo na Folkmarskom kolečku.. No čo už,.. Keď humus, tak poriadny aspoň. Heňa ale túto možnosť využíva a ja jej trošku závidím 😆 ja už s mastými chodidlami JBMNT. Takmer čisté, takmer suché a takmer voňavé vyrážame do dlhého stúpania na Kojšovskú hoľu (8km a okolo 800m prevýšenie). Asi tak po tristo metroch nie sme už ani suché ani voňavé. Stále je sparno. Oblačnosť sa kopí, určite príde búrka a lejak. 

Pod Obrázkom stretáme vracajúcu (sa) Moniku, vraj ju to už nebaví a ide naspäť do Kojšova. Škoda, lebo medzičasy mala skvelé, na K1 bola o pol hodiny skôr, než ja a na K5 prišla až hodinu pred nami, mala to teda skvelo rozbehnuté. Skúšame ju prehovárať, nech s nami vyjde aspoň na hoľu a tam  uvidí, ale bezúspešne. 

Pomaly sa zotmieva, objavujú sa prvé blesky a nenápadné vzdialené hrmenie. Ideme potichu, každá ponorená vo svojich myšlienkach. Super sa nám spolu ide, či v rozhovore alebo v tichu, som vďačná za toľko kilometrov na trase zdieľaných s Heňou. Bolo to strašne fajn. Zapíname čelovky, chodník sa z listnatolesného mení na ihličnatolesný, lemovaný čučoredím a sem tam šmrncnutý náznakom žuly. Toto sa mi páči, tu som doma! Prehupneme sa cez vrchol a krátkym zjazdom cez lúku, okolo 49 stĺpov mieru belejúcich sa vo svetle našich čeloviek, prichádzame na K5 Kojšova hoľa (66.km), Čajovňa Katka. Tam je Lucka a sprdne nás, kde sa tak flákame 😅 no furt sa niekde v lesoch moceme... Dáme kávu, skvelý mätový čaj, dačo pojeme, doplníme tekutiny do fliaš, pookrejeme na duši pri veselom osadenstve K5 a poberáme sa. Čaká nás osemkilometrový zbeh do Zlatej Idky. Henine zážitky si môžete prečítať tu: https://gemerunners.blogspot.com/2023/08/vychodniarska-100-navrat-na-miesto-cinu.html

Osemkilometrový zbeh do Zlatej Idky zbehol celkom rýchlo. Mne sa ide zrazu dosť dobre, cítim príval energie, konečne sa mi začína príjemne dýchať. Veď bolo na čase, po 70 kilometroch 🙈 Naokolo neustále bez prestania bijú blesky, osvetľujú okolitý obzor zo všetkých smerov. Dážď je však taký, že idzem nejdzem, hej, ňe, a tak sa obliekame, potom zase vyzliekame, no nakoniec sa nedostavil. Heňu začína počas behu hnevať trieslo, spomaľuje. Spoločne to nejako doťapkáme do Zlatej Idky na K6 (74.km) a potom ju opúšťam. Potrebujem zrýchliť, keď sa mi akurát dá. Neviem, čo ma tak ženie vpred, či je to niečo čo mi zašlapalo, zrejme kofeín, alebo adrenalín z hroziacich búrok a neustáleho blýskania sa všade naokolo. Bola som fakt v tlaku, stále som špicovala uši, či sa to hrmenie prbližuje, alebo vzďaľuje, sledovala som, kde sa hromadia najstrašidelnejšie mraky a tak nejako som dúfala, že nás to všetkých obíde. 

Do Vyšného Klátova to je 12 kilometrov - najskôr dlhé stúpanie a neskôr ešte dlhšia zvážnica idúca viac menej po vrstevnici a viac menej sa zvažujúca dolu. Hore sa mi šlape fajn, konečne som chytila svoj rytmus, dych už nie je plytký a neobchádzajú ma mrákoty. Dolu sa mi beží ako po masle, odrazky ma krásne vedú po trase a ubieha to rýchlo. Spoza oblakov vyšiel obrovský pokojný oranžový mesiac ako kontrast k náprotivnej blýskajúcej sa oblohe. V lese sem tam počuť nejaký zvuk, vietor sa hrá so stromami a podchvíľou stíchne. Približujem sa k malému mackovi sediacemu potichu nehybne pri ceste. Pozerá sa na mňa svietiacimi očami. Nehýbe sa. A nie je to macko, je to veľký peň s odrazkami nainštalovanými vedľa seba ako oči. Týmto pozdravujem humoristu, čo to narafičil. Skoro som sa zľakla 😅 Popri ceste sa belejú biele bedle, sú všade a je ich veľa. Taký dobrý bedľový vyprážaný rezeň by vôbec nebol zlý 😋

Neskôr na mňa kričí nejaké zvieratko z lesa, asi vták, netuším. Ten zvuk ide súbežne so mnou niekoľko stoviek metrov. Kurnik, riadne divný pocit, ten vták asi skáče zo stromu na strom, sleduje ma a niečo do mňa húka, možno "nesmrď tu už toľko a padaj preč!" alebo "Super ti to ide, len tak ďalej, ale nesmrď tu už toľko a padaj preč odtiaľto!" proste niečo v tom zmysle. Vzala som ti túto radu k srdcu a padala preč.

Konečne pribieham na K7 Vyšný Klátov (87.km) a vraj majú cestoviny. Yes, perte to do mňa! Boli fakt výborné, ako aj atmosféra na občerstvovačke a povzbudenie od dobrovoľníkov. Následný úsek viedol lúkami a lesmi, pomedzi balíky sena a okolo divných domov, popod vysvietené vysielače, cez asfaltky. Dochádzajú mi sily, mám útlm. Neviem, či mi klesol adrenalín, kofeín alebo iný -ín, alebo som odcukrená... ale už to ide zťažka, všetko ma bolí a som unavená. Na poslednú občerstvovačku K8 Alpinka (96.km) som dorazila v značne rozloženom stave, ale Paťo a spol mi pozdvihnú náladu,  pochvália, požartujú, znesú mi modré z neba. Čo viac bežec v pokročilom štádiu rozkladu môže chcieť 🙏  

Doplním vodu na posledný úsek a hor sa zdolať voľáky bŕdok. Ide sa mi ťažko, už mám všetkého plné zuby. Fyzicky stúpam na kopec, ale duševne klesám až na dno do najhlbších útrob svojho mentálneho ja a tam nachádzam samé vulgarizmy. Tie mi mimovoľne prichádzajú na myseľ vrámci mojich tichých vnútorných monológov. Napríklad (čítaj v pokojnom tichom monotónnom hlase): Ešte sa pre*ebem cez henten les. Musím preliezť ešte tamtú ko*otinu. Inak podotýkam, že v bežnom živote nie som taká, hej? 😁 Iba za volantom.

A tak nejako vulgárne sa konečne dostávam pod Hradovú. Svetlá Košíc sú už blízko. Vnáram sa do spiacich náznakov civilizácie. V prístrešku horí kahanec. Mám pocit, že v ňom niekto ticho sedí a pozoruje ma. Nik tam nie je. Idem popod lampy, okolo nejakých budov a som na vyhliadke. Fotím záverečný výhľad.

Už len zbehnúť dolu... chodník je strmý, zarastený kriakmi a cezeň je zvalený neprelieznuteľný strom. Predieram sa divočinou, nevidím si pod nohy. Strom je nad moje sily a krátke nohy. Vraj tam kdesi boli aj roxorové tyče, ale tie som asi od únavy už nevidela. Začínam byť zúfalá, nahromadená frustrácia potrebuje von. Nekontrolovateľne zo mňa vyletí do ticha tmy (čítaj frustrovaným, naštvaným, kričiacim hlasom ozývajúcim sa do noci):

Zvuk môjho nasraného hlasu ma prekvapí. Pozriem sa na seba nestranne z pohľadu náhodného okoloidúceho a začnem sa smiať. Čo iné mi ostáva 😂 Tak, para je vypustená, môžem to doklepnúť. 

Začína sa brieždiť, obloha pomaly bledne. Prebehnem ulicami, potom po schodoch a cieľová rovinka je predo mnou. Je dlhá. Je dosť dlhá. Kým som ju prebehla, rozvidnelo sa. Ale ja som konečne v cieli. Čas časový je 4:52, čas behu 21:52. Not great, not terrible... som prekvapená, že som šiesta žena, šlo sa mi totiž tak nejako chvostovo. V Klátove mi dokonca povedali, že za mnou sú už len dve ženy (inak som si priebežné poradie vôbec nesledovala). Ale som rada, že realita bola o niečo lepšia a že už môžem vypnúť hodinky a nikam nebežať. 

Je tu akosi ticho a pusto. Zopár tiel leží voľne pohodených pod dekami na lehátkach, prípadne na terase v spacákoch. Chalani zapisujú moje číslo, meno a čas a gratulujú mi. Ďakujem. Za všetko. Cítim sa vyfľusnuto.  Odšuchtám sa do sprchy. Všetok hnoj pochovávam hlboko do útrob mojho ruksaku. Čistá, suchá a možno aj trochu voňavá si sadám za guláš a s dobehnuvšími kolegami V100vkármi preberáme uplynulé hodiny, zážitky a dojmy. Všetci sú nejakí takí, že WTF?? 😂 Guláš bol delikátny, BTW.

Spustí sa lejak, poriadna prietrž. V noci na Kojšovskej holi vraj bola aj búrka a museli stopnúť niektorých bežcov. Lejak silnie. Pribieha ďalších pár bežcov, premoknutých do nitky, vyfľusnutých a s nepríčetným pohľadom. Toto bol fajný úlet. Dostávam diplom a je čas ísť domov. S Mišom a Maťou, víťazkou V100 sa nejako doplavíme po diaľnici na Liptov a ja sa konečne ukladám do vytúženej postele, veď už je riadny kus nedele 😁

Východniarsku 100 som si vychutnala v kľude a bez stresov z limitov časových, či početných. Opäť som strávla deň a noc v krásnej prírode, v spločnosti tej najlepšej komunity a spoznala som krásne miesta, kde som ešte nikdy nebola a o ktorých sa mi ani nesnívalo. Nohy som mala suché asi 5 minút po štarte a 5 minút po Kojšove. Moje očakávania boli do bodky splnené, ba až prekonané 😅 Ďakujem Belovi a kolektívu za perfektne zorganizovaný Východniarsky úlet, za štedré občerstvovačky s kopcom tuhej, tekutej aj vesmírnej energie, dobrovoľníkom za ich bezhraničnú starostlivosť, milé slová, humor a dobrú náladu. Ďakujem počasiu, že k nám bolo vlastne dosť milosrdné a trpezlivé 😇 a gratulujem všetkým dobehnuvším do cieľa na oboch trasách.

FB Východniarska 100

Web V100

Konečné výsledky V100