ULTRALANOVKA PRE PLAMIENOK 2023
#niestevtomsami
Ultralanovka. Čas a priestor, kedy sa môžeme na pár hodín ponoriť do nepohody bez nároku na sťažovanie sa (Peťo zakázal 😅). Príležitosť precítiť diskomfort a pokúsiť sa hľadať v ňom krásu. Len na pár hodín.... Pre deti a rodiny z Plamienka, ktoré v diskomforte žijú a fungujú denno-denne, neustále. Plamienok im pomáha a my chceme pomôcť tiež. Aspoň na pár hodín...
 |
| Foto: Peter Mečiar |
Na Silvestra, o pol noci, len čo sa registrácia otvorí, za výbuchov oslavných (alebo už skôr otravných) ohňostrojov, registrujem seba (č.16) aj Majku (č.24). Na štartke to vyzerá epicky - samé zvučné mená. Elitní slovenskí ultrabežci, veľa bežeckých kamošov a kamošiek. Črtá sa mocná Liptovská úderka - Majka, ja, Katka Hybka s Martinom. Teším sa na všetkých.
31. januára začína verejná kampaň na prenájom bežeckých nôh. Masívne kampaňujem. Podporovatelia pomaly, ale isto, pribúdajú v zozname. Moje a Majkine nohy si dokonca prenajmú SUT Gurus Ľubka s Radom a sľúbia, že nás prídu pozrieť aj s jedlom. Na zozname verejného prísľubu sa pri našich číslach objavujú aj mená, ktoré poznáme len trochu, alebo len zo sociálnych sietí. Je to čosi úžasné a ja si začínam uvedomovať veľkú zodpovednosť. Vložili do nás svoju dôveru, je to obrovská motivácia. Ľudia sa ma pýtajú, aký je môj cieľ, koľko kôl chcem zabehnúť. Keď ja fakt neviem 😂 môj cieľ je hlavne krúžiť až do konca koncového, takým tempom, aby som vydržala až do konca koncového. Uvidím, ako to pôjde, koľko sa podarí, toľko sa podarí, určite sa nebudem flákať a budem sa snažiť zo všetkých síl.
Snažím sa pripraviť, ako najlepšie viem - prevažne na našom lokálnom kopci s pracovným názvom "Ultralanovka z Wishu" (okruh má 3,5km, 161 v.m. a asfaltový zbeh). Je tam Strava segment 😅 s Katkou Hybkou si pri spoločných tréningoch na ňom navzájom kradneme Local Legend a máme z toho bohovskú zábavu. Na tomto okruhu som si obehla svoju virtuálnu Ultralanovku v roku 2020, keď ešte zúril Covid. Zdá sa mi to strašne dávno... Vtedy sa mi podarilo 31 kôl. Okruh na naozajstnej Lanovke je síce kratší, ale ťažší. Ak dám 20, budem spokojná. Ak sa to priblíži k 30tke, budem šťastná. Ak chcem mať 100 km, musím natočiť 34. Čokoľvek nad bude pekný bonus.
Dvakrát som sa musela reštartovať kôli 2-týždňovým chrípkovo-covidovým výpadkom, ale nakoniec sa mi podarilo nahustiť kilometre aj výškové metre v dostatočnom predstihu pred eventom, aby bol čas aj na nejaký ten taper. Naokolo však stále zúria virózy, lietajú sople, všade sa ozýva kašeľ.
ULTRALANOVKA, ULTRALANOVKA...
NESMIEM JA BYŤ ŽIADNA BÁBOVKA
Keď už som ťa tak spropagovala, aj svoje nohy č. 16, nemôžem si dovoliť na poslednú chvíľu znovu ochorieť. To by bol riadny trapas... Síce, je pravda, ako sa hovorí, že zdravie je najprednejšie, teda aspoň by malo byť. Ale na množine iracionálno-surreálnych ultra-čísiel tento zákon často neplatí 😄 preventívne sa dopujem všelijakými vitamínovými a minerálnymi boostami a ak som ich aj len bez účinku vymočila, spolieham sa aspoň na placebo efekt.
Koncom marca sa menil čas na letný. Mala som týždeň na to, aby som sa spamätala z tejto zmeny. Nevydalo. Hodinky mali stále nejaké pindy na môj spánok:
Nie a nie sa poriadne vyspať. Stále som unavená. Nevadí, treba potrénovať aj spánkovú depriváciu.
Chvalabohu, že chvalabohu, na poslednú chvíľu som neochorela, a tak v piatok 31.3. ráno nastupujem v LM do meškajúceho vlaku ŽSR - Náhodného dopravcu (J.B.), smer Bratislava Hlavná Stanica. V RK pristupuje Majka a už sa vezieme. Meškanie je rýchlo vykompenzované fantastickým wrapom v jedálenskom vozni - všetkým odporúčam všetkými desiatimi, majú vegánsku aj mäsožravú verziu.
Zázemie už stojí. Prehodíme pár slov s UL Guru Peťom. Na to, že má za sebou ultramaratón príprav, vyzerá dosť dobre. Skontrolujeme, kde sa bude odbáčať do lesa, a ideme na obedo-večeru.
Oddych na hoteli stál za prd, vo vedľajšej izbe celé hodiny zavýjali dva psy. Do toho začal za oknami zavýjať aj vietor a rozpršalo sa. Slušný lejak. Keď sme sa večer, už nastajlované do bežeckého, presúvali na štart, obchádzali sme veľký spadnutý strom, ktorý tam pred pár hodinami nebol. Vyvalil sa tesne vedľa bufetu, kde sme mali mať zabezpečenú polievku. Kks... snáď sa ten vietor upokojí. Veď aj výstražné tabule dali Ale iba pre Bratislavčanov.. 😏. ešte že sme Liptáčky 😅
V štartocieli, pri hornej stanici lanovky, si prevezmeme čísla, čipy a štartové balíčky. Už to tu bzučí, každý sa víta s každým, aj tí, čo sa ešte nepoznajú, však sa za nasledujúcich 24 hodín spoznajú. Dolaďujeme oblečenie a výstroj na okruh. Ja si beriem so sebou pol litra vody, mobil a vreckovky. Katka rieši dilemu, či si dať denný krém alebo nočný, ja si pre istotu nedávam žiadny. Budem si musiet vystačiť s balzamom na pery a s nepremokavou špirálou ešte z rána 😆 Vietor utíchol a je chladno. Mám na sebe fukerku. Na to, že som dlhodobo nevyspatá, sa cítim dosť sviežo - atmosféra a stretnutia s kámošmi sú energizujúce 😀 duch tejto akcie je neuveriteľný, úžasný.
Odrazu, úderom polnoci, je vyštartované. Všetko stíchne, 78 bežcov sa rozbehne do svojho prvého kola, do ticha polnočného lesa. Počuť iba ťapot bežeckých topánok a šuchot búnd. Čelovky svietia. Je ticho, nepočuť ani hláska. Akoby si každý uvedomil, prečo tu je. Bežíme na husto, dávam si pozor, aby som niekoho nenapichla na paličky.
Zoznamujem sa s trasou. Kým sa rozvidnie, budem poznať každý koreň, výmoľ, kameň, blatový úsek, spadnutý list na zemi, každý strom, zákrutu, križovatku. Vedú nás fáborky a maličké odrazky na stromoch. Stále po červenej. Míňame dva rozcestníky - prvý prebehneme priamo, pri druhom odbáčame doľava na žltú značku. Tá nás privedie na krátky asfaltový úsek vedúci k dolnej stanici lanovky. Tam začína stúpanie. Idem hore.
Stúpanie popod Lanovku má približne kilometer a okolo 170 v.m. Ostatné výškové metre okruhu človek nazbiera počas zbehu. Ja to vždy vravím, nie je zbehu bez stúpania 😁 Úsek k horej stanici má tri časti - prvý úsek, dosť strmý, má asi 400 metrov. Keď je človek v jeho poslednej tretine, objavuje sa hore v diaľke svetlo na konci tunela - obrovský reflektor horej stanice. Po ňom nasleduje krátka rovinka a zbeh. Ďalšia strmina má okolo 200 metrov a opäť sa prehupne do rovinky a krátkeho zošupu. Posledný úsek, tiež cca 200-metrový, nás privádza k reflektoru hornej stanice a k prístreškom s časomierou a občerstvovačkou.
Po každom kole treba naskenovať čip. Zvuk čítačky po načítaní čipu je pre mňa dosť uspokojujúci 😅 a s každým ďalším kolom čím ďalej, tým viac (akože mega):
 |
| Čipizácia. Foto: Peter Mečiar |
 |
| Foto: Peter Mečiar |
Prvé kolo som otočila za nejakých 27 minút. Nie je to zbytočne prirýchle? Skľudním hormón a nenechám sa strhnúť davom. Majka mi kdesi ušla a neuvidíme sa celých 16 hodín, toto nám asi nikto neuverí.
Prvých niekoľko hodín nebolo na občerstvovačke čo jesť, zachraňovala ma tyčinka a cukríky zo štartovacieho balíčka (ďakujem, Plamienok 😅). Mala som síce v ruksaku s ostatnými vecami nejakú emergency žemľu, ale nechávala som si ju na horšie časy. No nejako mám stále hlad, aj keď obedo-večera bola slušná a pred štartom som ešte stihla zvrtnúť desiatu o desiatej večer. Lenže...
Nič, budem musieť vydržať. Dnes nemáme právo sa sťažovať. Dnes sme tu kôli niečomu inému.
Krúžime nocou. Dav bežcov sa rozptýlil po trase, ostali skupinky, alebo jednotlivci. Klušem tmou. Vyšiel mesiac a svieti pomedzi šumiace stromy. Počujem dupot za sebou - je to Paťo. Obehne ma ako víchor a mňa len odveje kdesi do tmy 😁 zakričíme si niečo povzbudivé a bežíme ďalej. Jeho neónovo-žlté tričko mizne v tme. Znova je ticho. Počujem len môj dych a ťapkanie tenisiek.
O štvrtej prichádza Zuzka M. s Peťom M., vítame sa. Zuzka si nakrúti 10 kôl ako dobrovoľný bežec a Peťo nafotí prenádherné atmosférické fotky. Kukaj tu: https://www.petermeciar.sk/ultralanovka2023
 |
| Foto: Peter Mečiar |
Okolo piatej sa odmeňujem a dávam si first breakfast - moju emergency žemľu na horšie časy s kávou a krátkym oddychom. Telo aj myseľ sú šťastné 😁 toto som potrebovala. Rozvidnievať sa má začať okolo šiestej, slnko má vyjsť o pol siedmej. Koľko dovtedy stihnem natočiť kôl? Noc bledne, mesiac odpláva poza stromy a ďalej za neviditeľný horizont. Náhle sa poriadne zozimí, než sa slnko vyhupne spoza opačného neviditeľného horizontu. Toto už poznám. Ale keď sa vyhupne, je to krásne. Stihla som 12 kôl.
Denné svetlo znamená prílev novej energie. Stoly na občerstvovačke sa postupne plnia, pribúdajú slané pagáče, bábovka, šmalcové chleby, ovocie, oriešky, sušienky, proste všetko. Konečne vidím tváre bežcov za denného svetla. Stretám Veroniku, Braňa, Peťa C., Sašu, Katku, Evku, dokonca aj samotného UL Guru Peťa J., ktorý popri manažovaní podujatia stihol otočiť 15kôl (rešpekt). Sľubujem si, že o deviatej sa opäť odmením kávou, dám si second breakfast a prezlečiem sa do gala. Nabíja ma ďalšia dávka energie, to bude asi tým kofeínom. Prichádzajú aj Jogošíci a prinášajú plnú dodávku dobrej nálady. Priviezli ju síce na Kii, ale to sa stratí 😀 Postupne si nás na striedačku berú pod ochranné krídla a točia s nami koliečka. Je tu aj Peťo K., Peťa Š. Dnes je to tu samý Peťo a samá Peťa 😃
Píšem Majke, že o 12tej by sme mohli ísť na polievku. Žiadna odozva... no zato sa objavili Ľubka s Radom skontrolovať, ako sa darí ich závodným kobylám, na ktoré vsadili a doniesli nám hostinu. Tekvicový chlieb s fantastickou bryndzovou pomazánkou, brownies, malé slané špenátové slimáky a pre Majku humus z Lidla s chlebom. Kráľovské hody. Jediné, čo ma mrzí je, že z toho nemám foto 😕 Musíme si to zopakovať 😂 Hodujem, pijem kávu a čaj, kecáme a nasávam atmosféru. Samozrejme si zabúdam dobiť hodinky. Kým sedíme pod prístreškom, aj spŕchne. Uvedomujem si, že do 11tej som stihla spraviť 20 kôl. Viem však, že už to pôjde pomalšie, bude viac a dlhších prestávok. Som rada, že kým to šlo ľahko, šlo to ľahko. Ale, po bryndzovo-brownovo-kávovom booste priam lietam. Točím 4 kolá takmer bez prestávky.
Pridáva sa ku mne Saška, ale vraj som na ňu prirýchla (WTF??), tak asi preto sa potom radšej preradila k Paťovi (áno, k tomu 😁)
Atmosféra cez deň je úžasná, veľa ľudí prišlo podpriť Plamienok a povzbudiť nás bláznov. Na trase je okrem 24h ultrabežcov aj niekoľko stoviek dobrovoľných bežcov. Muži, ženy, deti, psy, mačky, všetci sme tam za jedným účelom. Mám zimomriavky z toho, koľko ľudí tento event dokázal spojiť. Nad hlavami nám jazdí lanovka. Niektorí sa vyjadrili, že to bolo dosť demotivujúce, ale pre mňa to bolo skôr motivačné. Ja by som sa tou lanovkou bála ísť 😁 Bála som sa tiež, že na mňa niekto z tej lanovky spadne 😂 a tak radšej rýchlo idem hore.
O štvrtej ma konečne dobehne Majka (samozrejme že má o nejaké to koliečko viac) a ideme na polievku do bufetu pri spadnutom strome.
Výborný vývar len tak zasyčal a vraciame sa naspať na trasu. Po dlhšej pauze sa tošku ťažšie vstáva a rozbieha, mám boľavé stehná aj lýtka, cítim svaly na rukách, ramenách, hocikde. Rýchlo to vytesním, našťastie mozog teraz vydáva žalúdku pokyny ohľadom trávenia a tak nemá čas myslieť na blbosti. Musím podotknúť, že žalúdok mi dnes funguje skvele. Stále som hladná, musím jesť po každom druhom kole (okrem prvých hodín, keď nebolo čo, a oných 4 kôl poháňaných bryndzou a brownies). A žalúdok šlape ako hodinky. Nie je mi zle. Práve naopak, zle by mi bolo asi od hladu. Preto musím stále jesť. Hlava je tiež v poriadku. Páči sa jej, že kilometre pribúdajú po troch, koliečka ubiehajú jedno za druhým, výškové metre sa kopia po 200 metroch a tak nejako to pekne plynule odsýpa. Ani neviem ako, oslavujem 30tku. Tá stovka dnes hádam padne, času je dosť. Sily tiež ešte mám. A hlavne, poháňa ma to, prečo tu som, motivuje ma to množstvo ľudí, ktorí si prenajali moje nohy. Cítim záväzok, ale neťaží ma, skôr povznáša.
Vzášam sa aj ja popod Lanovku a dolu lesom, aj keď to vznášanie už ide ťažšie a ťažšie a vyzerá všelijako. Obieham Peťa C. Ako sa ti ide? Ááále, kým stále idem dopredu, tak je dobre. Všeličo ma už bolí, ale hlavné je, že stále idem. Presne tak. Peťove zážitky a priebeh jeho Ultralanovky si môžete prečítať TU.
Na trase je fotograf Michal Kostka, neustále ho stretám na rôznych miestach. Kričím mu, že už neviem, ako sa mám tváriť, on že autenticky. Ok.
 |
 |
A to som vybrala to lepšie... 😂 Pri hornej stanici sa rozložila kapela a začala vyhrávať parádne hity. Basgitarista je muž mojej kamošky Lucky, s ktorou sa poznáme z jednej bežeckej skupiny a ona si tiež prišla odkrútiť 5 kôl. Jedno sme otočili spoločne.
Veterné poobedie plynule prešlo do pokojného podvečera a pomaly sa zotmelo. Na Kamzíku to utíchlo, ľudia sa vytratili, džavot ustal, iba kapela stále vyhráva a dotvára večernú atmosféru. Stíchol aj vietor a za horizontom sa opäť objavuje mesiac. Rozsvietia sa reflektory na stĺpoch lanovky. Blížime sa ku koncu a k začiatku, kruh sa pomaly uzatvára. Už koľkýkrát stúpam hore? Koľkýkrát sa čipujem? Tridsiate prvé kolo, ideš do tridsiateho druhého, oznamuje mi Slávo alebo Miloš, ktorí obsluhujú časomieru.
Po ďalšom kole nastáva veľké lúčenie - končí Magda, ktorá zabehla nádherných 33 kôl a s ktorou som sa tiež za celý ten čas vôbec nestretla. Lúči sa so mno Katka Hybka po krásnych 24 kolách a jej zážitky si môžete prečítať tu: Katkine zážitky z Ultralanovky A odporúčam aj pozrieť si videjo na konci 😁 gratulujem Saške, už prezlečenej do civilu, k prvej stovke, už je z nej ultra pani 💪. S ňou končí aj Paťo po 41 kolách. Pekne sa tí dvaja navzájom potiahli. Na to, že mal krízu na kríze, tak akože.. slušný výkon, no 😁. Fakt rešpekt. Aj ja chcem takto behať, keď mám krízu 😀
Do posledných kôl sa ku mne pridávajú Jogošíci. S nimi to ide ako po masle, som rada, že sú tu. Nevnímam bolesť svalov ani únavu, teda vnímam, čoby nie, ale popri rozhovore s nimi a rehotaní sa na všetkom možnom, všetok diskomfort ide do úzadia. Zároveň vnímam, že sa blíži záver. 34té kolo. Trochu sa opúšťam, asi mi to bude stačiť. Bijú sa vo mne rôzne pocity. Neviem si predstaviť, že by som mala ešte aspoň raz stúpať popod Lanovku. Neviem si predstaviť, že mám ešte aspoň raz bežať dolu lesom... no na to sú tu Jogoši, nenechajú človeka na pokoji - Aďa vraj potrebuje ešte dve koliečka, aby si to mohla zaokrúhliť (na 12 kôl, ehm, krásne okrúhle číslo...) No čo nespravíš pre kámošku? 😁 plus som sa zaviazala vesmíru, že dnes vydržím až do konca koncového. Do konca koncového ostávajú ešte dve hodiny, to dám dve kolá, aj keby som cúvala.
Na občerstvovačke sa teda naládujem ešte nejakým sacharidom a pome to doklepnúť. Necúvala som, no pomaly, ale isto, zvyšné dve kolá sú tam 😍 Poslednýkrát sa očipujem, vypínam hodinky, som šťastná. Pre nás sa to tu dnes končí. Za 23h 37min som nakrútila spolu 36 kôl, čo sa rovná 108 kilometrov, 7200 výškových metrov. V cieli nás čaká uzimená Majka, ktorej číslo sa zastavilo na 37mich kolách (111km a 7400 v.m.) - upozorňujem, že po takmer žiadnom tréningu, po ATB, a stíhala ešte aj tancovať, polievkovať a zabávať osadenstvo dnešného dňa tak, ako to len ona vie. Sme spokojné. Jogoši nás vezú 100 metrov na hotel. Z tejto situácie plynie jedno ponaučenie. Ak vás bude niekto niekedy viezť po Ultralanovke na hotel, nikdy si nedávajte svoje veci do kufra auta ale majte ich pekne na kolienkach. Týmto ďakujem Janekovi, že sa vrátil z Petržalky (ešte že sa nevybrali až do Zázrivej 😅) a doviezol mi môj zabudnutý batoh. Dostatočným trestom mi bolo to, že som musela znovu zísť a vyjsť hotelové schody, ach...
Ráno sme museli bežať na vlak, skoro sme ho nestihli. Ach, och... - ďalšie ponaučenie - ak idete ráno po Ultralanovke z Kamzíka na vlak pešo, dajte si dostatočnú rezervu - je to síce z kopca, ale trvá to dlhšie, ako hore a dosť to bolí 😏 Každopádne, boľavé telo, šťastná duša. Vlak sme stihli, otočili ten fajný wrap v reštauračnom, a sme doma.
Ďakujem Peťovi, že organizuje túto výnimočnú akciu so špecifickou atmosférou a ďakujem, že som mohla byť tento rok jej súčasťou ako ultrabežec. Ďakujem všetkým dobrovoľníkom, ktorí sa o nás neúnavne starali celých 24 hodín a pre ktorých to ich uplynutím nekončí - musia všetko zbaliť, naložiť, vyložiť, upratať, roztriediť, odviezť, odznačiť, atď. Ďakujem všetkým kamošom bežcom, ktorí prišli povzbudiť a dali si pár kôl. Ďakujem Ľubke a Radovi za podporu, motiváciu a skvelé jedlo a kávu. Ďakujem všetkým tým, ktorí si prenajali moje nohy a prispeli tak Plamienku. Boli ste pre mňa neskutočnou motiváciou: Marián, môj otec, Slavko, Martin, Zdenka, Jarka, Ľubka, Zuzka, Jožko s Vaškom, Michal, Veronika, Mário, Janka, Peter, Gabika, Dušan, Táňa, Jarka, Evka, Ivka, Renka, Miloš, Zuzka, Vanda, Juraj, Evka, Vlado, Juraj.
Online zbierka stále beží, tak neváhaj a prispej aj ty: Plamienok online zbierka
Ďakujem počasiu, že bolo iba trochu aprílové, vetru, že nepozhadzoval suché stromy ani na Bratislavčanov, ani na Liptákov, ani na nikoho. Ďakujem Lanovke, že z nej na mňa nikto nespadol.
Veľký obdiv patrí Kristíne a Marcelovi Hanečákovým, ktorí jednoducho len tak išli (áno, viem, že to nebolo len tak, ale vyzeralo to tak 😀) a dali 43 resp. 51 kôl, čo sú aj nové Ultralanovkové rekordy. Výsledky tu: výsledky
Veľký obdiv patrí všetkým ostatným, ktorí sa zúčastnili a krúžili ako škrečky v akváriu a neúnavne stále išli hore aj dolu.
Veľký obdiv patrí hasičom, ktorí 24 hodín chodili v komplet hasičskej výstroji aj s prilbami. Neviem si to predstaviť.
Veľký obdiv patrí Paťovi Hrotekovi, bola to jeho siedma UL. Neviem si to predstaviť. Mne vždy trvá aspoň dva roky, kým som schopná opäť sa zúčastniť toho istého zverstva 😄
Najväčší obdiv však patrí rodinám z Plamienka a Plamienku samotnému. Ste úžasní 💗
Týmto sa s vami lúčim a vedzte, že je týždeň po Lanovke a ja stále idem hore 😁
Comments
Post a Comment