Big Bear's Ultra 60+ (63km / 3670m+), 23.9.2023, Strečno - Žilina

Minčol tenkrát po čtvrté (tento rok po třetí) a ďalšie radosti k tomu

Spomínam si, ako som minulý rok po Ultra Fatre spovedala Braňa Ziga, čerstvého finishera nultého ročníka BBU100, že aké to bolo. Podľa toho, čo opisoval, sa jednalo o parádnu zábavu. Spomínal niečo o torte, ktorú piekli mačička so psíčkom, čosi o Súľovskom hrebeni v noci, a že to bolo ťažšie, než Malofatranská 100. OK, vzhliadam k nemu obdivne. Na toto si asi netrúfnem.

V tomto roku sa beh zaradil medzi preteky Sovak Ultra Trail a vraj bude aj detská trasa - Big Bear's Ultra 60+ (evokuje skôr dôchodcovský vek 😅) na tú by som si možno aj trúfla. Prihlasujem sa a bookujem ubytovanie v Strečne, kde bude štart. By the way - Penzión Alžbetka, odporúčam do budúcna všetkým. Robia aj výbornú pizzu a majú výborné pivo, čiže človek zabije 3 Pé jednou ranou (Pizza, Pivo, Posteľ). 

V piatok poobede cestujeme s Majkou na prezentáciu do Žiliny preplneným a nedýchateľným Expresom 608. V krásnych priestoroch Novej Synagógy, kde sme dostali štartové balíčky, chvíľu posedíme na skvelej limonáde aj s Lenkou a pár ďalšími ľuďmi. Lenka len tak mimochodom podá neskutočný výkon a zabehne stovku ako tretia žena 💪👏 Eskort do Strečna nám zabezpečila žilinská ľedženda - sám Jožko z Born To Trail a týmto mu ešte raz ďakujem z hĺbky môjho ľiptovskieho srdca 💗.

V noci a nadránom leje. Predpovede hlásia celý víkend úplne nahovno (ak zrovna nie si Patrik Hrotek 😆). V pondelok sa však vráti krásne neskoroletné počasie a bude trvať celý pracovný týždeň. To nám je teraz tiež úplne nahovno... Ráno po ôsmej sa za mrholenia presúvame na štart a kontrolu povinnej výbavy. Miloš sa nám milo prihovára do mikrofónu a oznamuje, že bude dosť veľa pršať. A keď prestane pršať, začne liať. Potom budeme brodiť rieku, čiže mokré nohy počas celej trasy zaručené. Aspoň niečo nám tu niekto garantuje v tejto dobe (a krajine) plnej neistôt 😅 Rýchlo fotím predštartové selfie a toto bude dnes asi prvá a posledná fotka. Mobil balím do igelitového vrecka a do útrob bežeckej vesty.

My sa zatiaľ v dobrej nálade krčíme pod prístreškom a čakáme príchod hodiny H. Tá príde o deviatej a farebná hŕstka bežcov vybieha do dažďa a strmého stúpania na Špicák - legendárny to záverečný kopec zo Strečnianskej Mašle, len teraz ho "bežíme" v opačnom smere. Stúpanie je strmé, ale mokrý makadam dobre drží a nepodšmykuje. Volím nezadýchavacie tempo, predsa len, na Minčol ďaleko a do cieľa ešte ďalej. To pravé orechové vraj začne aj tak až za Minčolom. Celkovo dnes volím opatrnosť, najmä v zbehoch. Tento rok som už štyrikrát škaredo spadla a nechcem sa na záver sezóny v náročných podmienkach dokaličiť, takže idem radšej opatrne, nejdem vôbec bombiť (lebo inak vždy bežím strašné bomby 💣😂). Prestáva pršať a je teplo. Bunda ide do vaku. Ide sa mi celkom dobre, a asi som už vycvičená z Východniarskej 100, lebo chmúrne lesy, lesy chmúrne, ma dnes vôbec nerozhadzujú a žiadna depka na mňa nesadá. A nevidím sa ani v posteli. Dnes som tu a teraz.

Ide to rýchlo a čochvíľa sme v Sedle Javorina na CP1 (5.km). Dávam si obligátny ranný nakopávač - Colu a nejaké ovocie. Naokolo je opar a hmla, vlhko, mokro, blato. Po červenej na Minčol stúpam tento rok už druhýkrát. Chodníček vinúci sa kosodrevinou a čučoredím sa mi páči, je tu pekne, cítim sa tu ako doma. Tráva je už sfarbená do žltohneda a čučoredie chytá červenkastý odtieň. Hore fúka studený vietor, prevaľujú sa hmly a mne sa na chĺpkoch na koži robí srieň. Len tak mimochodom, tento rok som tu už tretíkrát. Za Minčolom sa na chvíľu predsa len opar zdvihne a mne to nedá - dolujem mobil z igelitu a robím pár fotiek. 

Počas zbehu z Minčola ma púšťa pred seba nejaký týpek v krikľavo-oranžovej bunde. Vravím mu, že nemyslím si, že pôjdem rýchlejšie, než on. On na to, že sorry, only English. Vravím teda, že I don't think I'll be any faster then you. On na to, že Sure you will be, 'cause I've got no shoes on. Vyvalím na neho oči, či žartuje, pozriem dolu a vidím zablatené bosé nohy. OMG... S úsmevom hovorí, že vraj sa mu roztrhali sandále. Well, proti gustu... Netuším, ako zbehol zablatený klzký mazľavý zbeh plný slizkých skál a koreňov a spomenula som si naň aj pred odbočkou na Čipčie, kde bol úsek plný veľkých ostrých balvanov, pomedzi ktoré valil potôčik. Ak to dá len po najbližšiu kontrolu, aj tak bude hustý 💪.

BTW Čipčie, vraj je tam krásne, a aj bolo, len z toho krásna bolo málo vidno, lebo všade naokolo mlieko a najhustejšie bolo na vrchole. Počuť kropiť dážď. Neviem, či je to prvák, alebo druhák, možno už tretiak alebo dvanástak... A stále fúka studený vietor. Obliekam bundu. Sem tam ma ošľahne mokrá vetvička a cícerok studenej dažďovej vody mi steká za tričko - vydám ťažko identifikovateľný zvuk a strasie ma.

Záverečná strecha k rozcestníku a vyhliadkovej lavičke mi pripomína stúpanie na Folkmarskú skalu. Ale tu nemám krízu a žiadna ťažoba ma negniavi k zemi. Hore som ako nič (výhľady nula), ale dolu sa vlečiem ako slimák - mazľavé blatko mi uteká pod nohami a zbeh sa mi zdá dlhý ako xxx. Príchod na asfalt je vykúpenie. Na CP2 Turie (22.km) passnem kontrolu povinnej výbavy, dávam si čaj, dačo zjem a doplním vodu. Nasleduje čerešnička - asi 2 km asfalt jemne naklonený smerom dolu (kde si niektorí šoféri myslia, že sú na závodnom okruhu) a následne brod cez Rajčianku. To ak by mal náhodou niekto pocit, že má príliš suché nohy 😅 Voda je na počudovanie celkom príjemná, vôbec nie studená a je len po kolená. Aspoň na chvíľu budem mať krásne čisté opraté tenisky 😁

Modrá značka nás povodí krásnym úsekom cez Hrebeň Skaliek. Stále prší. V šušťaní dažďa a listov začuť kde tu ručanie jeleňov (možno to bola aj motorová píla alebo terénna motorka 🙆). Tu kdesi boli poniektorí bežci vovedení do omylu, zbehli do Rajeckých Teplíc a museli sa štverať naspäť na hrebeň. Majú môj obdiv, lebo ja by som sa asi zložila. Mne sa to našťastie neviem akým zázrakom nestalo a tak som sa pekne zošmykla ďalším bahnovým tobogánom k CP3 - Dielnice (32.km), kde mi veselé osadenstvo načapovalo kávu a dobrú náladu. Ďakujem.

Teraz vraj má začať to pravé orechové na trase - stúpanie na Žibrid a legendárny Súľovský hrebeň. Ja idem stále s chuťou, teším sa, že dnes to bude mať len 62 kilometrov a nebudem potom úplne rozbitá. Pri bájnom Budzogáni opäť tasím mobil a fotím. Za Žibridom v sedle Patúch s vďakou využívam ponuku ilegálnej Coly a hor sa do zubatých Súľovských skál. Hrebeň si matne pamätám spred piatich rokov, keď som bežala Beh Súľovskými skalami. Je to stále hore dolu hore dolu a tak asi 25-krát. Krásna never-ending story. Sledujem si zelenú značku a kontrolujem trasu aj v hodinách. Sem tam nakuknem do mapy.cz, že kedy bude koniec tomuto nekonečnému príbehu. Pomaly ale isto sa k nemu približujem. Chodník vedie pomedzi skalné útvary, kde-tu okolo peknej vyhliadky (tasím mobil), párkrát treba preliezť nepríjemný úsek cez korene a skaly. Myslím na stovkárov. Oni to pôjdu po tme a budú mať už 90km v nohách... Terén je tu našťastie prevažne suchý. Za Roháčskym sedlom ešte pár hupkov, ak by nám málo bolo, a potom traverz pod Hričovský hrad, kde je CP4 - Hričovský hrad (47.km) s miso polievkou. Jem to prvýkrát v živote a dúfam, že to neoľutujem. Neoľutovala som. Zvláštna chuť mi chutila a dobre mi padla. 

Cez Hričovské podhradie a Hričovský singel sa za ružového súmraku (tasím mobil) prehupnem do Ovčiarska (kde je aj CP5 Ovčiarsko - 52.km). Medzitým sa úplne zotmelo, všetko stíchlo a počuť už len tie jelene. Zároveň sa zase oteplilo a tak bunda letí do vaku. Už ani neprší a je príjemne. Za tmy čvachcem cez posledný kopec na trase a snažím sa vyhodnotiť vzdialenosť celkom blízko ručiaceho jeleňa odo mňa a smer jeho postupu vzhľadom na moju trasu. Dúfam, že sa nestretneme. Zbeh do Strážova získal ocenenie "Najlepší blatový tobogán na dnešnej trati", vrchol večera, top topov. Ale ja sa držím a ani tu nepadám 😁 

Výbeh na asfaltku je úľava na druhú. Klušem a ťažké blato mi odfrkáva z topánok. Bežím popri rušnej E50 a snažím sa nekufrovať. Čaká ma posledných 6 km cez večernú Žilinu. Sledujem si trasu v hodinách a v druhej ruke mobil s mapami cé zet, nech to pekne triafam cez križovatky a kruhové objazdy. Bežím uličkami, popri Synagóge, kde sme sa v piatok registrovali, cez rušné námestie. Vonkajšie terasy sú plné baviacich sa ľudí. Ja si fotím vysvietené budovy námestia a kostol, na nohách kilo bahna a v nohách 60 kilo- metrov. Určite aj krásne voniam 😇

    

Na Farských schodoch mi skáče do cesty Tinka s dcérou, lebo ja inak ani obraz, ani zvuk 😁 Vôbec by som si ich nevšimla. Pozdravíme sa a bežím ďalej Národnou ulicou, popod železnicu, okolo Lidla, ponad Váh, popri Bytčianskej a KONEČNE odbáčam do Budatína. Ešte pár posledných uličiek a vstupujem na nádvorie Budatínskeho hradu, kde vejú cieľové vlajky. Dostáva sa mi komorného aplauzu od skromného osadenstva cieľového zázemia plus Majky a Miša od Ralpovie Corosov, ktorého sme zmanipulovali na odvoz domov. Týmto sa mu chcem z celej hĺbky svojho ľiptovskieho srdca poďakovať za to, že nás, teda najmä mňa čakal v cieli (aj spolu s Majkou) a bezpečne nás dopravil domov. 

Môj ultragalaktický čas 12h 10min stačil na 9. miesto celkovo v ženách a 2. miesto v kategórii dorasteniek (za Majkou, ktorá prišla do cieľa za úžasných 10h 27min). Som spokojná, lebo cieľ som si splnila - dôjsť v zdraví do cieľa, nerozbiť sa na kašu a popozerať si túto časť trasy. Stráviť deň v prírode, potrénovať si svoju out of comfort zónu (počasie a podmienky, aké fakt neznášam - ale zase - mohlo aj snežiť 😅) a opäť na chvíľu prepojiť svoju trajektóriu s ľuďmi podobne praštenými 💗 Hlboko sa skláňam pred víťazmi a pred všetkými, ktorí absolvovali dlhú trasu (118km, 6800m+). Máte môj obdiv.

  

Ďakujem tímu Big Bear's Ultra za zorganizovanie takto náročného podujatia, všetkým dobrovoľníkom na občerstvovačkách za ochotu, dobrú náladu a neúnavnú starostlivosť. 

Výsledky

FB Podujatia

Web podujatia