Javornícka stovka 2022 (105km / 4100m+), Čadca - Lysá pod Makytou, 8.10.2022

 Jesenná ultrarozprávka v Javorníkoch

For English version check here

V októbri prišla nádherná farebná jeseň a keď Rado zavesil na FB fotky zo značenia trasy J100, mimovoľne som zaslintala, ako Pavlovov pes a môj osud bol spečatený: budem viac fotiť, než behať (lebo inokedy strašne veľa behám a vôôôbec nefotím). Predpovede nám sľubovali krásny deň, a veru bol. To je tak, keď sa magická jeseň snúbi s babím letom.

Javornícku 100 som poňala ako príležitosť potvrdiť si, či viem zabehnúť stovku. Či tá Malofatranská a Hriňovská neboli len nejaké úlety. A či viem zabehnúť stovku štyri týždne od poslednej. Ja, ultra začiatočník v rokoch, ešte (alebo už) potrebujem dlhší čas na regeneráciu po takom niečom. Však uvidíme, nejako to doťapkám, veď je to posledný pretek sezóny 😀 a tešila som sa na dlhý deň strávený v prírode, v spoločnosti podobne prepnutých ľudí 💗

Foto Peťo Mečiar

V piatok naložím Majku a po sto hodinách postrkovania sa v našich slovenských zápchach konečne dorazíme do Čadce. Po stískacom rituále s Peťom K. a kontrole povinnej výbavy dostávame štartové čísla a kontrolné kartičky. 

BTW, rozmohl se nám tady takový nešvar v poslednej dobe:

NEČÍTANIE

Ľudia nečítajú. Nečítajú maily, nečítajú si informácie, organizačné pokyny, pravidlá uvedené na stránke podujatia, nečítajú si, čo je v povinnej výbave, nečítajú si, aké sú možnosti zrušenia účasti a vrátenia štartovného a potom sa naťahujú s organizátormi, ktorí toho môžu mať aj plné zuby už, lebo sa snažia pripraviť nám kvalitné skvelé podujatie, zabezpečiť všetko potrebné od povolení až po posledný banán a je za tým veľa roboty a veeeeľa času stráveného všetkým možným, súvisiacim s hladkým priebehom preteku. Tých pretekov je do roka 10 - 12. Tak si to spočítajte. Prípadne nastáva druhý scénár - ľudia si síce prečítajú napr. odstavec POVINNÁ VÝBAVA, ale z nejakého záhadného dôvodu si to vyložia ako NEPOVINNÁ VÝBAVA. Potom sú prekvapení, keď ich organizátori počas kontroly POVINNEJ VÝBAVY cepujú, že im niečo chýba. Alebo blúdia po grúňoch, lebo nemajú mapu ani gpx (tiež súčasť povinnej výbavy, ktorá dokonca ani nič neváži 😱😱😱) Toľko výlev a pome ďalej 😅

Takže, po prezentácii sa ideme ubytovať do neďalekého Penziónu Kovox, ktorý odporúčam všetkými dvadsiatimi štyrmi prstami. V miestnej Pizza donáške (kúpili sme si pizzu a doniesli na ubytko a kým nám ju robili, dali sme si tam plechovkové pivo) sa zvítavame so Zuzkou a Peťom, načneme družnú debatu, v ktorej pokračujeme na penzióne popri konzumácii donesenej pizze. Keď už máme brušká plné na prasknutie, poberáme sa spať. Šupnem si Mg a presviedčam hlavu, nech dnes zaspí bez nejakých protestov. O chvíľu zisťujem, že už spím. Fajne 😅 Je to poriadny rozdiel - ráno sa zobudiť fresh and crispy po kvalitnom spánku.

Ráno je chladné, 

nebo je jasné, 

dnes bude krásne. 

V Kultúrnom dome v Čadci to bzučí zvyčajným predštartovým virvarom - absolvujeme odovzdanie dropbagov a batožiny, vítačky, fotenie, stískačky, posledné úpravy vizáže a outfitu a odoberáme sa na štart na Námestie Slobody.

Majka a jej  navigátor od Corosov

Foto Tinka

O 7:00 je odštartované. Klušeme hore driemajúcou Čadcou, po schodíkoch, cez sídlisko a šup na kopec Kýčerka. Hore všetci, ako na povel, zastanú a fotia, lebo toto:

Rodí sa magický deň. Srdce poskočí, nôžky sa rozbehnú a radostne prepletajú lesmi a lúkami. Dáme sa do reči s Jérômem, s ktorým už rok hľadáme odpoveď na otázku "Prečo beháme?" A našli sme za ten čas veľa odpovedí. Na K1 (Zákopčie, u Holých, 10.km) jemu aj ďalšiemu Francúzovi Philippovi oznamujem, že ja "Je ne parle pas français". Jérôme sa ponúka, že ma cestou bude učiť a kým prídeme do cieľa, budem vedieť po francúzky. Tlačí mi teda do hlavy všelijaké frázy, no jediné, čo som si zapamätala, je "Je ne sais pas". Jérôme to však dnes predčasne zabalí a vydá official announcement, že už stovky behať nebude. A ja sa už nikdy nenaučím po francúzky 😭

Lektor francúzštiny Jérôme

Slnko je vysoko. Hnedastá tráva sa vlní vo vetre a chumáče hmly sa lenivo prevaľujú cez kopce a údolia. Prebiehame cez prekrásne lúky a lazy zdobené stromami, čo hýria farbami. Malebné domčeky a usadlosti si pokojne čupia na úpätiach kopcov, kde tu sa ozve štekot, všade je pokoj a kľud. Leto je nenávratne preč, vzduch je už chladný a keď zafúka, som rada za dlhý rukáv. 

Na trase sa vyskytuje aj šikovný profi fotograf Peťo a porobí nám masakrálne zábery - na konci článku je link na celú jeho fotogalériu.

Foto Peter Mečiar

Foto Peter Mečiar

Na K2 - Ochodnica, 18.km, nás Belo motivuje do ďalšej časti slovami "Enjoy next 20 km without refreshment!" Well, thank you very much! 😁 Bude to síce without refreshment, no zato with plenty of mud and a suitcase 😅 na mnohých miestach prebieha ťažba, chodník je rozrytý od lesných mechanizmov a rozbahnený. 

Našťastie takých úsekov je menej, než týchto:

Dávame sa do reči s Philippem a osud to dnes zariadi tak, že veľkú časť trasy pôjdeme spoločne. S ním si tentokrát precvičujem svoju angličtinu. Rapoceme skoro v jednom kuse a preberieme asi všetky bežecké témy sveta - preteky na Slovensku aj v zahraničí, všetko možné, čo sa týka behania, gely, hodinky, elitných bežcov, a ja sa snažím zistiť, čo vedie Francúzov k tomu, aby prišli žiť na Slovensko. Odpoveď je jednoduchá - za všetkým hľadaj ženu 😀

Okolo 30.km sa na mne usadila akási svalovica, držala sa ma a neopustila až do cieľa. Z ničoho nič ma bolí každý sval na tele. Zvyšok trasy idem vo fyzickej nepohode a len sa ju snažím ignorovať. Niekedy sa mi to darí viac, niekedy menej a teším sa už do cieľa. 

Dobieha nás Vladko a ja s ním robím rozhovor na tému: Ako je to možné, chodiť na všetky stovky v okolí a v kalendári, čiže každý, alebo každý druhý víkend. Vraj, že keď už sú nohy rozbehnuté, tak idú 😀 Poznamená, že sa teší, že o mesiac bude mať 50 rokov a potom sa mu hádam podarí aj nejaká tá bedňa, aspoň v kategórii. Povzbudzujem ho, že určite. Mne, vďaka tomu, že som už stará rachetľa, sa  podarilo stáť párkrát na bedni vo svojej kategórii "dorasteniek" 😀 zvyčajne to bolo vtedy, keď konkurencia bola síce dobrá, ale bolo jej málo. No aj tak ten pocit stál za to. Každému by som ho dopriala. A Vladko ufujazdí dopredu.

Kilometre nám ubiehajú jeden za druhým a takto svorne prebehneme K3 v Dlhej nad Kysucou na 39.km (kde zisťujem, že Dlhá nad Kysucou je nejaká moc dlhá):

Foto Jérôme

 ...a dorazíme na K4 Semeteš - 49.km. Tam nás víta DNFnutý ale veselý Jérôme, dropbagy a cestoviny 😋 porobím, čo treba, pojem, čo sa dá a vyrážam do ďalšieho úseku. Philippe že sa kečapne, keď doje batátové pyré s tajnou receptúrou od svojej priateľky Katky. A tak si klušem sama lúkami, lesmi a usadlosťami. Tam panuje usilovný pracovný ruch, všade sa píli a rúbe drevo na zimu, niekde sa čosi brúsi, inde sa zase dačo vŕta, z ktoréhosi dvora vyhráva Fear of the Dark od I.M. (nie toho), a všetko to dotvára atmosféru sobotného popoludnia. 

Prebieham lesmi a horskými lúkami nad Makovom, kde sa starý otec preháňa na motorke aj s vnúčikom v mini prilbe na mini motorke, je to milé, ale aj nie je. Ruší ma hlasný hluk motora, ktorý mi tam proste nepasuje. Cestu mi prekrížia až dvakrát a ja ich, zaborená vo svojej fyzickej nepohode, mlčky hejtujem a zazerám po nich. 

Francúz ma dobehne pri tomto umeleckom diele:

Dolmen života a smrti

.. a pokračujeme v debate tam, kde sme predtým skončili. Obieha nás Vladko, začuduje sa, čo sa toľko rozprávame a mizne v lese. Míňame niekoľko ďalších blatových úsekov a ja sa vzdávam nádeje, že by som tentokrát mohla prísť do cieľa nie ako prasiatko. Zároveň sa zatiahlo a mne sa zdá, že kde tu počujem aj hrmenie v diaľke. Aj vám sa to zdalo?

Tu niekde sa napájame na Beskydsko-Javornícku lyžiarsku bežeckú magistrálu. V zime tu musí byť krásnô pobežkovaňä...

Na 66tom kilometri v Sedle pod Lemešnou je tajná kontrola, ktorá nakoniec nie je až taká tajná, lebo som si všimla, že bola zaznačená v kontrolnej kartičke 😀 Jakub V. na mňa z diaľky pokrikuje a keď dorazíme, štikne nás a núka všeličím - dnes, ako vždy, sa stoly na občerstvovačkách ohýbajú pod všelijakými dobrotami od výmyslu sveta. Orgovia sa naozaj snažia ulahodiť všetkým - mäsožravcom, vegetariánom, vegánom, frutariánom, bezlepkáčom, junkfoodistom aj pránajámistom, je si z čoho vyberať. 

Neplánované osvieženie padlo dobre a nás čaká výstup pod Veľký Javorník. Chvíľu strmo stúpame lesom, o chvíľu sa sklon zmierni a ani sa nenazdáme, sme hore pri K5 - Kasárne, Hotel Fran, 71.km. Polievku nemajú, zato majú teplé, prívetivé slovo a WC 😊 dobíjam hodinky, dačo zbodnem a vyrážame do súmraku. Zjazdovka nad hotelom je síce strmá, ale krátka a na Veľkom Javorníku nás vítajú okrem turistov aj červánkové panoramata s výhľadom na čerstvo zapadnuté slnko.

Foto Peter Mečiar

Čaká nás dlhý úsek po hraničnom hrebeni. Najskôr je to pekné, až kým to nie je pekné. Chytá sa ma nejaká latentná krízička, ako by to nazvala Julka B. Zotmie sa a my ideme lesom a tmou a lesom a blatom a mňa akosi nemá čo rozptyľovať. Opúšťam sa. Zubami nechtami sa snažím držať Philippeho a mám ho aspoň na dohľad. Ale naozaj ma už všetko bolí. Stojí ma to veľa psychických síl, udržiavať balans aj tempo v šmykľavom nerovnom teréne, sliepniac do kuželu svetla čelovky. Dávam si cukor, potom Edgar gel, na chvíľu ma vytrhne z biedy. Idem zotrvačne. Našťastie tento úsek nebol moc dlhý a červené blikačky nás navádzajú ku chate Portáš, kde sa nachádza K6 - 82.km. Nejaká česká pani stojí pred chatou a spolu s deťmi na nás pokrikuje: "Všichni závodníci jsou borci! Všichni závodníci jsou borci!" a tlieskajú nám o dušu. V mojom divnom rozpoložení som sa tam skoro rozliala na kolomaž 😭.  Od smrti dojatím ma achránil Braňo Z., ktorý nás s úsmevom víta dnu  a cvaká kartičky.

Foto Jérôme

Majú tam výbornú zeleninovú polievku a príjemnú spoločnosť. Dávam si oboje. Balzam na dušu. Braňo sa pristaví a pýta sa, či sme už cvaknuté. Oznamujem mu, že ja už od narodenia. Zároveň sme sa tu dozvedeli HOAX o preznačení trasy niekde okolo Pápajského sedla. Vraj sa nejakí chatovníci vyřádili. Ale nebola to pravda, Trasa tak bola vyznačená schválne v mieste, kde sa značka mierne odkláňala od hranice a táto odbočka bola zasekaná. Tak nám značkári prechodili a preznačili novú odbočku kúsok povyše. Červená značka sa však aj tak onedlho napájala späť na hranicu. Okrem fáboriek nás viedli už aj odrazky, a tie boli spoľahlivé. Našťastie, poniektorí mali v hodinkách gpx a mohli sa nechať navigovať v prípade chýbajúceho značenia. Nanešťastie, poniektorí ho nemali 🤷‍♀️ 

Foto Jérôme

Kým ja dopĺňam kalórie, Philippe vyráža na trať. Kývame si, lúčim sa aj s Katkou. Viem, že ho už nedobehnem, no zdržiavať ho nechcem. Bolo veľmi fajn zdieľať taký kus cesty a som za to vďačná. Na ďalšom úseku však bolo pár momentov, ked som v duchu kričala: Vráťte mi sem toho Francúza! 

Z Portáša odchádzam do noci spolu s niekoľkými ďalšími, ale nemám chuť sa socializovať. Snažím sa tváriť, že tam nie som. Chcem len v samote trpieť a opúšťať sa. Všetko mi lezie na nervy. Pomoooc! Tento 13km úsek bol dlhší, než oba 20km without refreshment úseky dokopy. Na jeho vrchole bol bonbónik, tzv. ogrceľ, kopček Makyta. Strecha hore, strecha dolu. Síce krátka, ale taká zlomičlenok, a na moje boľavé všetko je to klinec do rakvy. No čo už. Nejako to preliezť musím. Ale do rakvy si ľahnem až v cieli 😅 Vždy, keď ma prepadnú chmúrne myšlienky, pomyslím si na Tomáša Š., ktorý akurát robí FKT na SNP. Chmúrne myšlienky sa začervenajú od hanby a hneď sklapnú. 

Les sa skončí a stojíme na vrchole ďalšej zjazdovky. Pod ňou je posledná kontrola a občerstvovačka. Spasticky klušem dolu brehom a túžobne hypnotizujem červenú blikačku, ktorá neúnavne bliká na úpätí kopca a ako vábnička nás vábi pridať do kroku. Pridávam do kroku. Som už v polke svahu a blikačka sa nepribližuje. Tam si stojí v diaľke a drzo bliká a furt sa nepribližuje. Radšej sa pristavím a prihovorím koníkovi, ktorý sa tam pokojne pasie, zdvihne hlavu a načúva môjmu hlasu.

Tuším mi povedal, že hlavu hore, už to máš len kúsok. A tak sa opäť rozbehnem, nakoniec obehnem aj tú drzú blikačku a som na K7 - Beňadín, 95.km. Tam opäť trošku pookrejem a hor sa zdolať posledný úsek. Po dlhom tiahlom stúpaní asfaltkou a prehupnutí sa cez premočenú lúku, ma dostáva do kolien nepríjemný zbeh plný blata, klzkých kameňov trčiacich z chodníka, výmoľov, bažiny. Ďalší klinec do mojej rakvičky. Na čele mi naviera žilka frustrácie a z očí vytrysknú slzy zúfalstva. Zbeh je pocitovo nekonečný. Do ticha noci sa ozývajú moje výkriky nadávok najhrubšieho zrna, vždy, keď ma šmykne, alebo čľupnem do bažiny, alebo sa zaborím do blata. Potom sa sama na sebe smejem, lebo som si sama sebe smiešna. Spomeniem si na Lucku D., ktorá v Julských Alpách bojovala doslova po členky zaborená v blate. Moje výkriky nadávok najhrubšieho zrna sa začervenajú od hanby a hneď stíchnu. Však to všetko k trailovému behu a ultrabehu patrí 😑 Bez toho by to bola nuda. Gýč. Kuknem  na hodinky a vidím, že Galeje sa aj tak čochvíľa skončia a chodník ma vypľuje na asfaltku v Lysej pod Makytou. 

Už len nejaký ten kilometrík hore spiacim mestečkom k Základnej škole a som v cieli Javorníckej stovky 2022. Pribieham k škole. Sú tu len osamelé vlajky SUT a ticho, nikde nikoho. Z tieňa od dverí vyskočí Jérôme, vykríkne "Petra!!!" a otvára mi dvere do školy. A tam to vrie 😍 tam je ten pravý cieľ. Ozýva sa potlesk, kravský zvonec, zastavujem hodinky a mám úsmev na tvári. Rado mi gratuluje, kontroluje kontrolnú kartičku a podáva diplom, prichádza Julka, potom Vandulienka, zdieľame si dojmy z behu a gratulujeme si  navzájom. Som šťastná. Čas 17 hod 30 min. V roku 2015 by tento čas stačil na prvé miesto a v niektorých iných ročníkoch na bedňové umiestnenie. Dnes je to už len šedý priemer 😅 Doba rýchlo napreduje, ženy ešte rýchlejšie behajú a podávajú krásne ultragalaktické výkony (aj muži samozrejme 😇). 

 

Obe foto Jérôme

Ženy:

1. Monika Stejskalová (CZE) 12:15:12

2. Lenka Hiklová (SVK) 13:07:41

3. April Jelinek (USA) 13:41:12

Muži:

1. Petr Hének (CZE) 10:17:42

2. Tomasz Kik (SVK) 10:48:08

3. Lukáš Koprivý (SVK) 11:23:21

Moje dievky si tentokrát už doniesli žalúdky a tak sa im podarilo zabehnúť krásne časy. Zuzka na piatom a Majka na ôsmom mieste. Teším sa z toho, že si to dnes užili 😊 Majkine zážitky si môžeš prečítať tu.

Tľapnem si s Philippem a jeho Katkou - dobehol 20min predo mnou, podávam si ruky s Vladkom, a ďalšími. Toto je toto 😀 Bolesť na tele je prebitá čistou radosťou v duši. K dokonalému šťastiu mi chýba už len sprcha a horúca polievka. 

Julka nás obsluhuje ako kráľov, snaží sa nám splniť každé prianie a servíruje mi polievku s osemnástimi lyžičkami. Prisadám si k Adamovi D. a Julovi H., ktorí sú už v pokročilom štádiu rozkladu. Vraj jeden aj druhý je azték, vedú aztekický život a už pár hodín vedú siahodlhú debatu o tomto aztekickom živote. Ja som tiež aktuálne v polčase rozpadu a tak úplne všetko chápem. rozumiem všetkému, o čom sa bavia a bavím sa aj ja 😁

Majka oddychuje hore v školskej telocvični. Idem aj ja. Nájdem si voľné miestečko medzi pohodenými mŕtvolkami a líham si do svojej rakvičky. Koľká to slasť 😅 Tu hore akurát prebieha alternatívna súťaž v pílení dreva, ale tej sa už nezúčastňujem. Teda aspoň dúfam. Vystieram boľavé hnáty, hľadám si polohu na tvrdej zemi. Dole to stále žije. Za tónov piesní nejakej bluesovej speváčky (týmto prosím Rada, aby mi poslal jej meno do messengera - zároveň si týmto overujem, či to prečítal až sem 😎) upadám do prerušovanej kómy. Bluesovú speváčku vystrieda R.E.M. a ja sa prenášam kamsi do čias strednej školy. Z kómy ma kde tu vytrháva občasný burácajúci potlesk a kravský zvonec, ktorým vítajú ďalších dobehnuvších nočných bežcov. Potom už len shut-down. Keď sa budím znovu, je už ráno a dole je ticho. 

Je kávy čas. Julka, anjel s čiernymi vlasmi, poletuje okolo nás, servíruje životabudič a my sa zase pokúšame, ako také socky, vyžobrať od okolosamihajúcich zombíkov odvoz do Čadce. Všetci sú však nejakí vicišpáni a vraj idú vlakom. Nakoniec nás zachráni Mário J., "planá nádej slovenského olympijského výberu biatlonového" (Julka B., v nedeľu po J100 2022), ktorý nám prisľúbi miesto v jeho aute.

Prisadne si k nám Majkin Coros navigátor a zisťujeme, že sa všetci navzájom poznáme z legendárneho Behu na Sinú, ktorý on organizoval a ktorý mal dva alebo tri ročníky, no navždy sa zapísal do histórie liptovského behania do vrchu a do môjho srdca - tam sa datujú moje začiatky horského behania, tam som prvýkrát na vlastné oči uvidela Majku, ktorá tuším vtedy, ako inak, vyhrala. Tam som si na vrchole Sinej potykala s mojou učiteľkou angličtiny Katkou Hybkou, s ktorou sme odvtedy už čo to pobehali a pozažívali. Nááá a aha ho, kam sme sa až posunuli zo Sinej. Do Javorníkov 😁

Po káve, raňajkách, mega-dávke smiechu a stískacom rituále s Peťom K. nasadáme Planej Nádeji do auta a ultrarozprávke je koniec. Dobro zvíťazilo nad zlom, všetci nakoniec povyliezali zo svojich rakvičiek, pobrali sa domov a žili šťastne, až kým nepomreli v ďalšej ultrarozprávke.

Vesmír nás má rád 😊

Na záver pár netoxicko-pozitívnych motivačných citátov zo vstupnej vestibuly ZŠ v Lysej pod Makytou:

Pro Race Shots by Peťo Mečiar

J100 2022 výsledky

FB Javornícka 100

WEB Javornícka 100