Medzinárodný Maratón Mieru Košice - 100. výročie, 1.10.2023

 Úlet z lesa na asfalt

Hovorí sa, že keď chceš behať ultra, máš si najskôr odbehnúť maratón. Ja už mám za sebou pár ultra, ale maratón nikde 🤷‍♀️ Nikdy ma táto disciplína nelákala, alebo, lepšie povedané, mám pred ňou veľký rešpekt. Lenže keď nám zamestnávateľ na začiatku roka ponúkol možnosť reprezentovať a štartovať na 100. výročí MMM, neváham a skôr, než začnem váhať, sa prihlasujem na kráľovskú disciplínu 42 km. Následne samozrejme váham a dostavujú sa pochybnosti, ale už mi je to prd platné, registrácie je zaplatená, kocky sú hodené. Nakoniec vyskladáme aj jednu štafetu (Vissim Girls v zložení Táňa, Danka, Gabika a Jožo) a dvoch polmaratóncov (Miro a Tomáš). To bude parádny team-building 😎

Stratégia: Robím si v hlave rámcový plán na sezónu a je tam dosť miesta aj na nejaký ten maratónsky tréning. Ale to ešte neviem, že si neskôr do už tak busy schedule šupnem Vysokohorský beh cez Klin (dva týždne pred MMM) a Big Bear's Ultra 60+ (týždeň pred MMM). Somarina, ja viem. Snažím sa pomedzi regeneráciu medzi pretekmi vtesnať nejaký ten chabý tempový beh po rovine na asfalte, aby sa nepovedalo. Hodiny mi neúnavne ponúkajú maratónsky workout na každý deň ale musia si dosť klopať na čelo, keď využijem voľný letný deň a vyberiem sa radšej cez Bystrú lávku vo Vysokých Tatrách, alebo cez Bystrú v Západných Tatrách 🤷‍♀️  Po Kline sa cítim rozbitejšia, ako po stovke a tak sa na BBU snažím pošetriť plus nezraniť sa. Po BBU si namiesto maratónskeho ladenia dávam iba krátky regeneračný klus a volím oddych. Nejako to už dopadne 😁

Taktika: Zaradiť sa na štarte k vodičom na 4hod, držať sa ich čo najdlhšie a potom podľa okolností skôr či neskôr vykapať. Hodiny mi predikujú výsledný čas 4:12, tak dúfam, že tak nejako plus mínus autobus aj dobehnem, beriem čokoľvek medzi 4 a 4:15 a rátam skôr s časom bližšie k 4:30. Vôbec netuším, čo môžem od seba očakávať v mojej aktuálnej forme a stave naakumulovanej únavy z už končiacej sa sezóny a bez špeciálneho tréningu.

Toľko k mojej maratónskej príprave 😅. V sobotu poobede sa stretáme na stanici s Gabikou a Dankou, cesta do Košíc nám ubehne ako nič. Po počiatočných chaosoch sa nakoniec konsolidujeme v našom košickom office, kde budeme spať a šviháme na prezentáciu do Kulturparku, ktorá trvá len do 19:00. Z Kulturparku sa vinie asi kilometrový had, ktorý zdá sa nemá šancu byť vybavený do 19:00. Vinie sa ale celkom rýchlo. Zjaví sa tu aj Philippe s Katkou. Philippe beží polmaratón. Rozoberáme stratégiu, taktiku, čo bolo aj čo bude (oboch nás opäť po roku čaká Javornícka 100 o týždeň). Čoskoro sme dnu a preberáme si štartové balíčky, ja aj tričko, ktoré som si priplatila. Musím mať predsa pamiatku na svoj prvý a posledný maratón 😀

Ja a tri štvrtiny štafetového teamu Vissim Girls vyrážame do ulíc KE City, kde to riadne žije, a ja na každom kroku stretám nejakého bežeckého kamoša / kamošku. Cítim sa tu ako doma 😇 zapadneme v najbližšej pizzerke na poriadny carbo-loading. Dajte si pozor, keď budete v Košicoch v pizzerii na carbo-loadingu. Všetko, čo z jedálneho lístka prečítate nahlas, môže byť použité proti vám. Nám sa takto objavila na stole jedna pizza navyše 🙆‍♀️. Nevadí, bola vykompenzovaná grátis pivom, čiže win-win situácia.

  

Je čas ísť na kutě, lebo aha, ešte sme ani nevyštartovali, a už mám napísaný kilometrový blog. Ja o pol 10 večer zisťujem, že som si nezbalila zubnú kefku. Obchody sú už zatvorené... no nič, zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia. Ešte že mám so sebou šminky 😅

Noc je divná, ako každá noc pred pretekom. (Ne)spím plytko, vrtím sa v spacáku na tvrdej zemi. Budím sa po kratučkom spánku o pol 5 ráno a už viac nezaberiem. V kuchynke si neveriacky čítam výsledky volieb a roním horko-slané slzy do kávy. Ráno je temné a ponuré. Všade je ešte ticho, von je tma, baby spia, len ja tu revem (dúfam, že v našom KE office nemajú kamery 😅). Od užialenia sa k smrti ma zachraňuje štvrtá Vissim Girl - Jožo, ktorý spôsobom jeho vlastným rozráža dvere na kancelárii a zrazu je ho tu plno 😁 uff, záchrana prišla v pravej chvíli. 

Baby vyliezajú zo spacákov a temné ráno sa mení na predpretekový chystačkový ruch. Musím sa naladiť na energickú vlnu, ale je to ťažké. Krátko po ôsmej vyrážame z Auparku do priestorov štartu. Vzduch je jasný a svieži, vyzerá, že inak bude celkom pekný deň. Okolo štartu je už mrte ľudí, bežci sa rozklusávajú v priestore na to určenom. Ideme sa aj my. Počas warm-upu stretávam ďalších známych kamošov bežcov, kecáme a fotíme sa a je to super.

    

Preteková atmosféra je v plnom prúde, hudba hrá, týpek čosi vysiela do mikrofónu, a je čas pomaly sa zaradiť do štartových koridorov. Stretám ďalších kamošov. Je tu plno, atmoška hustne. Pár minút do štartu. Modeerátor predstavuje elitných bežcov. Štelujeme hodinky, šnúrky, tepy, posledný mikrostrečing a už sa odpočítavajú posledné sekundy. 

  

9:00. Výstrel. Masa takmer 5000 bežcov sa pomaly pohne vpred, z reprákov sa linie Vivaldi a ja mám zimomriavky. Štartová brána je ďaleko vpredu, kým sa k nej krokom dostanem, prejdú skoro dve minúty. Masa sa rozbieha z kroku do klusu a do behu. Hľadám vlajku vodičov na 4 hodiny, nevidím ju. Snažím sa predrať dopredu, dosť hodný kus bežíme spolu s Martinom M a chceme sa pribllížiť k vlajke. Je celkom náročné premotkať sa cez dav ale podarí sa nám to a onedlho ich máme. Zdravím Mirku, ktorá nesie pacerskú vlajku a snažím sa jej držať. Okolo nej a jej kolegov vodičov sa drží hustý strapec bežcov, ktorí by to radi dali do 4 hod. Miestami sa podkýname o seba, sem tam si uštedríme fajný lakeť, ale nálada je super, beží sa mi fantasticky, s ľahkosťou. Takmer vôbec sa nezadýchavam, dýcham nosom a cítim sa parádne. Prebiehame cez námestie plné fandiacich ľudí, hudba buráca, slnko svieti ale je príjemne chladno. Postupne si každý utrasie svoju pozíciu a tempo a snaží sa to udržať. Bežíme okolo Ryby Aničky a spomíname s Martinom na dobeh Východniarskej stovky, legendárnej tohtoročnej, nezabudnuteľnej. To bola jazda... Aj dnes bude, verím tomu. 

Ani neviem ako, a prvých 5km je za nami. Na občerstvovačke si beriem pohár vody. Snažím sa piť za behu ale toto nemám vôbec vychytané 😅 dve tretiny vody končia na mojom tričku a všade inde, len nie v ústach. Okrem toho, kým si beriem vodu, vlajočka mi uteká a je to potom oživot zase sa predierať dopredu a dobiehať ich. Zisťujem, že je lepšie bežať pár metrov pred vodičmi, kde to nie je také nahustené a na občerstvovačke mám pár sekúnd čas na vodu. Aj tak stále dve tretiny vody končia mimo mňa 😑 paceri sa však o nás starajú, nosia nám vodu, majú pre nás cukor aj gely aj magnézium, každú chvíľu nám oznamujú tempo a zároveň nám ho regulujú, dolu kopcom nás brzdia, aby sme sa zbytočne nerozbiehali a keď príliš spomaľujeme, popoženú  nás. Žartujú, udržiavajú dobrú náladu a beží sa mi s nimi fantasticky.

Trasa sa skladá z dvoch pol okruhov a motá sa okolo širšieho centra Košíc, krásne úseky popri historických a zaujímavých budovách striedajú menej záživné sídliskové a industriálne štvrte. Oba okruhy sa bežia dvakrát, míňame teda aj značky vyšších kilometrov. Reálne bežím 15. km ale zároveň okolo 36.km značky. Vravím si, to bude paráda, keď už budem na 36.km. Len kedy to už bude... Prvý okruh sme dali za dve hodiny. Vbiehame do druhého okruhu a máme to šťastie, že vidíme Afričanov šprintovať za nami do cieľovej rovinky. Čiže sme ich predbehli 😅 Tlieskame im a fandíme, zatiaľ čo davy ľudí na námestí za zábranami fandia nám všetkým. Atmosféra je elektrizujúca, je to úžasné. Myslím na našich Vissim Girls, ako sa im asi darí. Verím, že si to tiež užívajú. Vidím nejaké Vissim tričko na dohľad. Je to Danka. Kričím na ňu, tľapneme si a bežím ďalej.

Na 25.km pred Aničkou začíname dobiehať pomalších polmaratóncov, ktorí štartovali vo vlnách od 10:30. Dav bežcov opäť hustne a je náročné prepletať sa pomedzi nich. To obiehanie a kľučkovanie mi berie citeľne veľa energie a podľa ohlasov iných spolubežcov som nebola sama. Zase sa o seba navzájom podkýňame, nechtiac lakťujeme, snažíme sa nekrižovať iných bežcov pri obiehaní. Je to psycho. Zrazu ktosi zvolá: "Aha, Miki Dzurinda! No ale si to dojebal.... " a mávne nad ním rukou. Ja vo svojom zahmlení: "WTF? Miki? Asi sa mi to celé len zdalo..." Ale nezdalo. Fakt tam bol a fakt sme ho obiehali. Až mi ho prišlo ľúto. 

Dostávam sa za vlajku a už sa mi nechce predierať sa a držať si tempo pomedzi polmaratóncov, ktorí sa nechcú uhnúť. Chvíľu si držím pacerov na dohľad, ale okolo 30.km ich definitívne strácam vo farebnom mori bežcov. Cítim sa vyčerpane, spomaľujem. Treba mi čúrať už asi od tretieho km, tak si vravím, že idem konečne nájsť Toiku. Obieha ma raketovou rýchlosťou Katka Hybka, že ona použila asi každú toiku na trase už... Oki, checkujem najbližšie stanovište, ale všetky sú obsadené. Aj ďalšie sú obsadené. Aj ďalšie. Ale tu je jedna voľná. Otváram ju. Je celá obsrxxx. To by vysvetľovalo, prečo  nie je obsadená 😂 Kati, veď ale no...  Oki, vzádvam to, musím vydržať do cieľa. 

Cítim, ako mi tvrdnú lýtka, bolia ma triesla, bedrá, zadok, hamstringy, chodidlá. Zrazu ma osvieti a dostávam skvelý nápad na najbližšej občerstvovačke si dať okrem vody aj jonťák. Počas behu som si dávala gely (Edgar) a boli fajn, len tuším neobsahujú soľ. Jont by to mohol spraviť. A tak pri občerstvovačke prejdem do kroku a vkľude sa napijem najskôr vody, potom jonťáku. Všetka tekutina končí vo mne a nie mimo. What a success! Lýtka povoľujú. Životabudič! Mala som s jontami začať oveľa skôr a nie na 32.km 😆 aj magnézko som si mala dať, keď paceri ponúkali! Veď mám poučenie do budúcna. Až na to, že žiadne budúcno nebude  🤔 modlím sa, nech je už koniec. Obdivujem a prechovávam hlboký rešpekt k tým, ktorí maratóny behávajú pravidelne, alebo hoc aj dvakrát za život. Ste borci naozaj. Mne bude bohate stačiť toto. Dobieham nejaké Vissim tričko a je to Tomáš.

Do cieľa sa zastavujem na každom stanovišti a v kľude si dávam phár vody a pohár jonťáku. Drží ma to pri živote až do konca. Tomáš ma zakaždým zatiaľ obehne, potom zase ja jeho. Striedavo ma bolia rôzne časti tela, pri každom kilometrovníku sa poteším, že ho mám za sebou, pri každom pípnutí hodiniek pookrejem. Bavím sa sledovaním bežeckého aj módneho štýlu okolitých spolubežcov, niektorí sú pri sile, niektorí už umierajú. Ja som niekde medzi. Na značke 36.km si spomeniem, ako som pred 2 hodinami túžila byť už tu a som tu 😀 Okruh ma opäť pomaly privádza bližšie smerom k centru mesta, dav ľudí hustne, hudba silnie, všetci tlieskajú a povzbudzujú, sú úžasní. Mobilizujem posledné zvyšky síl. Veľká vďaka za moju ultra hlavu. Vlastne je to úplná pohodička prestať myslieť na únavu a bolesť a zotrvačnosťou preplávať poslednými kilometrami, sledovať tváre ľudí okolo, rukou ulepenou od gelu a potu si ťapkať s deťmi, ktoré nadšene natŕčajú svoje malé rúčky bežcom 💗

Posledné dva kilometre. Bežím po dlažobných kockách, lebo fajný asfaltový povrch je zväčša obsadený. Obieham bežcov, mňa obieha Tomáš, bude mat mocný finiš. Kilometer. Približujem sa ku katedrále a za ňou... za ňou vidno cieľovú bránu. Najskôr úplne malú, ale je čím ďalej tým bližšie (to je skoro ako čím horšie, tým lepšie 😁). Prebieham ňou a konečne zastavujem hodinky. Som šťastná, že som to dala, že to mám za sebou, s Tomášom si navzájom gratulujeme. Čas 4:10:57. Som spokojná. Všetko ma bolí. Dostávam na krk medailu a o 100 metrov ďalej cieľový balíček v zložení Birrel, Jablko, dve tyčinky, voda, banán. Hltavo pijem. Banán ma zachraňuje. Je po všetkom, hotovo 😁 Ideme hľadať zvyšok Vissim Girls a Mira. Táňa ako štvrtá zo štafety ešte asi beží. 

Táňa nakniec šťastne dobehla do cieľa a Vissim Girls v zložení tri baby a chalaň si nakoniec tiež parádne zabehali, podali fantastické výkony a mali skvelý zážitok, tak isto aj naši dvaja polmaratónci. Podarí sa nám nejako sa skonsolidovať a stretnúť sa na finálnu fotosession pred tým, než sa všetci rozpŕchneme. Bol to skvelý deň, parádne sme si ho užili. Podujatie bolo zorganizované naozaj na jednotku. Okrem toho štartu polmaratóncov a nešťastného miešania sa na trase. No neviem, ako inak by to mali orgovia vymyslieť, aby boli spokojní všetci. Vraj predtým štartovali všetci spolu. Len kvôli covidu začali s blbinami a ostali pri tom - možno by sa mohli vrátiť k hromadnému štartu. A ešte štartové číslo. Ak by lialo, bolo by v sekunde rozmočené. Tu sa môžu orgovia priučiť od našich ultra organizátorov 😅

Ďakujem Vissim Slovakia za príležitosť štartovať na tomto ikonickom podujatí, boli to pre mňa cenné skúsenosti a skvelé zážitky, budem z nich čerpať v mojich ďalších bežeckých dobrodružstvách. Ďakujem kolegom spolubežcom za super deň a skvelý výlet lomeno team-building lomeno reprezentáciu. Ďakujem všetkým kamošom, ktorých som stretla v sobotu večer alebo v neďelu v priebehu dňa. Ďakujem všetkým dobrovoľníkom na prezentácii aj na trati, pacerom a vyšším mocnostiam, že mi bolo dané toto dokončiť v nie úplne zlom čase na môj vek a prvý maratón (áno, zopakujem, že aj posledný).