Nízkotatranská stíhačka 2023 (101km / 5489m+), Telgárt - Donovaly, 15.7.2023
Stíhala som 😅
Do svojich zápiskov si zaznamenávam ďalší ikonický slovenský ultratrailový horský pretek - Nízkotatranskú stíhačku, parametrami možno nie až takú náročnú, no tento rok okorenenú elimináciou na Čertovici a vyhecovanú letným hicom. Ale ten ja môžem 😀
Prihlasujem sa s pochybnosťami o sebe samej a svojej schopnosti zmestiť sa do avizovaného počtu 100ks s povolením pokračovať z Čertovice na Ďumbiersky hrebeň. Bookujem ubytovanie v 1* Hoteli Telgárt, ktorý už má najlepšie časy dávno za sebou, ale čo viac človeku treba - posteľ, sprcha a ako bonus - výhľad z okna izby na Kráľovu skalu a tam niekde za ňou sa vypína Kráľova hoľa, na ktorú sa budeme ráno šplhať.
Predstava eliminácie na Čertovici ma máta a stresuje, áno, bez mučenia priznávam, nie je mi to jedno. Veľmi túžim zabehnúť si celý pretek, prejsť celý hrebeň na jeden záťah. Zatiaľ ho mám prebehnutý na záťahy dva - čítaj tu a tu a je na čase ich spojiť. Ale neverím si, predstavujem si, ako všetci prešprintujú z Telgártu na Čertovicu a ja ostanem niekde na chvoste plápolať za nimi ako zabudnutá fáborka. Zároveň si vizualizujem pocit šťastia pri dobehu do Čertovice, kde mi oznámia že pokračujem ďalej. Tieto predstavy sa vo mne schizofrenicky striedajú a nemôžem ich dostať z hlavy.
Skúšam si zabehnúť na moje pomery rýchlejšiu 50tku na Strážovskej 50, Ultramagure v Zázrivej (tam mi nešlo) a na Strečnianskej Mašli (tam to celkom šlo) a keď z hôr zlezú sňahy, vybieham hore, koľko mi čas a povinnosti dovolia. Dávam si aj tréning z Čertovice na Zadnú hoľu a naspať - najotravnejší úsek trasy NTS - totálne zmoknem, sprchovaná dažďom a omývaná premočenou vegetáciou. Bude to vtipné na preteku 🙄. Študujem si povinnú výbavu, trasu, všetky záludnosti, odbočky, pravidlá, čo sa smie a čo sa nesmie.
Hlcem všetky Rišove reportáže zo všetkých ročníkov NTS. Ako sa zrýchľuje doba, zrýchľujú sa aj časy, takmer rok čo rok padajú traťové rekordy a kto vie, aké to bude tentokrát. Štartovku si radšej nepozerám, len zachytím oznam, že z počtu prihlásených bude môcť pokračovať ďalej 83 mužov a 17 žien (z 25 prihlásených). Svitá mi chabá nádej 😀
Objednávam sa na masáž na utorok pred dňom D. V pondelok pred utorkom pred dňom D mi píše masérka, že mi musí zrušiť termín kvôli úmrtiu (nie jej) a tak mi ostáva spoľahnúť sa na masáž z wishu - valec. Už bude, ako bude. Vravím si, dôveruj tréningu, trust the process.
The Butterfly counts not months but moments,
and has time enough.
Time is wealth of change,
but the clock in its parody makes it mere change
and no wealth.
Let your life lightly dance on the edges of Time
like dew on the tip of a leaf
-Rabindranath Tagore
(Thank you, April, for this reminder)
A tak vo mne konečne všetko stíchne a začínam sa tešiť. Do Telgártu prichádzam v piatok poobede a vydávam sa na prieskumy - veď treba spraviť tisíc fotiek Chmarošského viaduktu a absolvovať povinnú kávu v Depo Café. Tam stretám Hošovcov a mám totálne dežavý z Plesnivec Skyrun, keď sme takto spolu sedeli na káve pred pretekom v Ždiari v hoteli Magura roku pána 2020 keď ešte Covid zúril.
V Depo Café si dávam decaf Viedeň ale podozrievam ich, že mi dali riadnu, kofeínovú, lebo v noci som vôbec nespala 😃 však načo. Veď ani tú ďalšiu sa nevyspím 🤷♀️.
Po káve a dezerte by sa hodila nejaká večera 😏 a tak zavítam do koliby povyše, odporučili mi ju v hoteli. Bola som varovaná pred miestnou pizzeriou v centre Telgártu. Dávam si teda v kolibe menučko a je to celkom dobré. Neskôr po prezentácii vyvolám davovú psychózu a dav bežkýň v zložení Julka a Majka sa nechajú nahovoriť na večeru v tejto kolibe. Tie strhnú so sebou ďalší dav bežcov v zložení Juraj, Rišo (áno, ten) a jeho kamoš bežec s rodinou. Robíme si teda prechádzku ku kolibe (ja už druhýkrát), aby sme zistili, že varia len do 19:30 a zatvárajú o 20:00. Je 19:40. Sorry, kamoši 😬 toto mi nevyšlo. Ostáva nám teda obávaná pizzeria, ale ako sa nakoniec ukázalo, nik sa v nej tentokrát neotrávil, robia tam úžasnú ovocnú limonádu a zábava tam vygradovala do príjemných ultra výšin. Na historky o osemnástich kávových zrnách, nohe v koši a Vysokej Tatre sa len tak ľahko nezabudne 😁.
 |
| #ocomsnivaraketovypes |
 |
| Prezentácia. Foto: Rišo P. |
 |
| Sklamaný odchod z Koliby. Foto: Rišo P. |
Vraciame sa na hotel, kde zúri detská táborová diskotéka a sme na ňu srdečne zvané. S vďakou odmietame a ideme sa pokúsiť o spánok. Hotel buráca hudbou, ktorú sa detiská snažia prespievať, alebo skôr prekričať a ja sa usmievam (ale vážne), aké je to super 😊 Deti by mali byť šťastné a bezstarostné. Do toho cítim, ako mi začína šlapať kofeín z bezkofeínovej kávy. No nič, nejako v prerývaných driemotách vyčkám rána a dúfam, že sa nebudem cítiť príliš na šrot ešte než vyštartujeme.
Ráno si pe istotu šupnem Speedano shot, dúfajúc, že ma prenesie aspoň tým prvým päťkilometrovým šprintom do Šumiaca.
Štartová čiara aka trhlina v asfalte je údajne svedkom všetkých ročníkov a pred ňou sa to pomaly zbieha, hustne, fotí, kecá, sranduje, atď. Dnes je svedkom aj tohoto:
 |
| Nízkotatranská ženská úderka |
 |
| Pred štartom, foto: Michal Bačinský |
 |
| Pred štartom, foto: Michal Bačinský |
O 6:00 zaznie výstrel a vybiehame do teplého horehronského rána. Predpovede sľubujú krásny horúci slnečný deň. Bežíme po cyklotrase, ktorú nedávno vyasfaltovali a ja to vítam - nevadí mi asfalt, oceňujem to, že nohy nie sú premočené hneď na prvých kilometroch od mokrej trávy. 5km asfaltu na 100km trase ešte nikoho nezabilo, sú preteky, kde ho býva oveľa viac. Takže, za mňa veľké plus na úvod. V Šumiaci preletíme kontrolou, ale nikto si nevšimne, že je tam aj občerstvovačka. Ja som si ju všimla a hneď k nej bočím spolu s Beatou a pýtame si Colu. To sme asi my, tí jediní dvaja bežci z Rišovho reportu, ktorí sa pristavili pri prvej občerstvovačke 😅
V stúpaní na Kráľovu hoľu ma zavolá príroda (snažila som sa riadne zavodňovať, nech ma horúčavy neodrovnajú, tak teraz nesiem následky - dúfam, že ma neodrovná hustota cikpáuz) a tak si kúsok nadbieham a hľadám vhodné miestečko. Chlapi v tomto majú fakt výhodu 😀Niekoľko bežcov ma zatiaľ obehne a ja sa potom za nimi postupne opäť doťahujem. Vystúpame do kráľovohoľského mraku, v ktorom je zima a fičí studený vetrisko. Mnohí sa priobliekavajú ale mne sa to zdá zbytočná zdržiavačka, lebo som si istá, že okolo Bartkovej nebude po oblaku ani stopy. Je celkom príjemné nechať sa vyšľahať ľadovým vetrom pred tým, než dostaneme horúcu facku dnešného dňa.
Na prvých 50km mám povolenú iba jednu fotku, a to za Kráľovou hoľou, kde to je najkrašie. ale tento limit prekračujem už pred vrcholom 🤷♀️ aj tak je z tej najkrajšej časti vidno iba veľký sivý prd. Zbeh z Kráľovej ide ako po masle, vybiehame z mraku a opiera sa do nás slniečko. Ešte že sme sa nezdržiavali s fukerkami. Bežíme s Bejkou a na dohľad máme Majkin svetlo-modrý vak svietiaci doďaleka.
Na neoficiálnej občerstvovačke pri Andrejcovej je veselo, núkajú všeličo, dáme si dačo a pokračujeme príjemným úsekom do Sedla Priehybka. Stúpanie na Veľkú Vápenicu si dobre pamätám - zdola sa javí ako dlhé a strmé, ale je krátke a rýchle. Hore sme raz dva. Obávaný zbeh do sedla Priehyba zbúšime bez obáv tri štyri a víta nás ďalšia občerstvovačka plná pohostinosti, dobrôt, milých a ochotných dobrovoľníkov. Napadne ma spýtať sa, ako si vedieme. Vraj 12ta a 13ta. To znie celkom fajn 😀 len nezaspať na vavrínoch a nenechať sa predbehnúť 14tou, 15tou, 16tou... Povzbudené týmto úspechom vrháme sa na Kolesárovú, ktorá je čím ďalej, tým viac zarastená. Hore za ňou nie sú len škaredé pasáže. Je tam veľa krásy a nádhery.
 |
| Veľká Vápenica, foto: Michal Bačinský |
 |
| Veľká Vápenica, foto: Michal Bačinský |
Všetko mi dnes ubieha akosi rýchlejšie - ani sa nenazdáme a sme v Sedle Oravcová. Horúčava mi nevadí a hrá v môj prospech - zbožňujem horúce slnko na svojej koži, páľavu stúpajúcu zo zeme a vône nesúce sa v nej. Som vďačná za suché chodníky a suché nohy, za minumum oblečenia, ktoré človek musí na sebe mať. Slnko aj tak občas zájde za oblak a miestami prefúka príjemný vánok.
 |
| Veľká Vápenica, foto: Michal Bačinský |
 |
| Veľká Vápenica, foto: Michal Bačinský |
Začína to byť ale nudné a tak pre pobavenie okolitého obecenstva v zložení Bejka a muchy hádžem ladnú šípočku s kotúľom do čučoredia. Obišlo sa to našťastie iba s drobnými odreninami, ktoré som si aj tak všimla až potom v sprche. A nakopnutým palcom nožným... ale ten čochvíľa prebolel. Zato smiech zostáva 😂
Bejku strácam niekde pred Zadnou hoľou, horúčava jej nerobí dobre. Nasledovný úsek mám v čerstvej pamäti z pred troch týždňov, kedy som to bežala v hmle, zime a daždi. Toto tu dnes je o 100 percent lepšie 😅 uvedomujem si, že mi to veľa dalo, prejsť si to pár týždňov pred pretekom. Beží sa mi tu veľmi dobre a až tak moc tento úsek nehejtujem, dokonca sa mi podarí obehnúť niekoľko bežcov, z toho tri ženy. Yess!!!
Pri Ramži je mini občerstvovačka a obsluhuje ju moja Karinka, skvelá bežkyňa a moja prťáčka behacia. Joj ako mi to dobre padlo, stretnúť ju tam, vyjesť posledné kúsky Snickersky a doplniť vodu 💗 Pokračujem dobre známym chodníčkom, pred Bacúškskym sedlom obieham Miša H., ktorému to akurát dosť nejde, ale nakoniec to celkom slušne rozbehá a docieľa dorazí hodinu predo mnou.
V Sedle za Lenivou mi zakazujú zdržiavať sa a Janka s Peťom ma ženú preč, nech už som na Čertovici. Poslúchnem ich. Cestou dobieham Kristínu, ktorá to tu dnes balí, čo mi je ľúto, lebo ju s kamkami obdivujeme, aké výkony dáva popri starostlivosti o štyri deti, a hlboko sa pred ňou skláňame. Do Čertovice pribieham za osem hodín na ôsmom mieste 🥳 Postup do ďalšieho kola som si teda s prehľadom zabezpečila. Neskôr ale zisťujem, že niektoré šprintérky a šprintéri to tu aj tak zabalili dobrovoľne a tak dali šancu vytrvalcom a vytrvalkyniam pokračovať do cieľa. Tak či tak, som šťastná prešťastná.
 |
| Foto: Lucia Dances |
 |
| Lucia Dances |
Na Čertovici chillujem asi trištvrte hodiny, čiže ma obehnú niektoré baby, ktoré som sundala na poslednom úseku, ale je mi to jedno, hlavne, že to tu pre mňa nekončí. Poteší ma stretnutie s Dankou T., bývalou kolegyňou, ktorá je tu dnes vedúca polievok a cestovín. Je tu aj kamka Lucka D., ktorá prišla povzbudiť, a je tu kopec ďalších skvelých ľudí, s ktorými sa treba vykecať 😅 Danka, Dominik a Marek nás obsluhujú ako kráľov a kráľovné, dostávam fajnú kávu na želanie. Dávam si Dankinu výbornú polievku, hrianku s pomazánkou, ovocie, vodu, a neviem, čo ešte. Z drop bagu do batoha si prehodím tyčinky, gely, tričko s dlhým rukávom, buffku a čelenku, informujem pár ľudí, čo mi fandia na diaľku o tom, že pokračujem ďalej. Tinka a Lucka nás fotia. Nasávam atmosféru, je tu úžasne. Medzitým dorazia Bejka, Monča, Magda, a ďalšie trailistky a navzájom sa prehovárajú na pokračovanie do druhej časti - niektorým sa nejako extra nechce ale niektoré nakoniec predsa len vyrazia ďalej.
Pre mňa tiež nastal čas vyraziť ďalej - veď aha - ešte sme len na Čertovici a blog je už aký dlhý! Kto to má potom prekladať 😆 Lúčim sa a vrhám sa na Lajštroch v hesle dňa "Vrhni se do akce, ale hlavně nevrhni!". Spomalím, nie je sa kam viac ponáhľať a tento hrebeň si treba vychutnať v celej jeho nádhere. Cítim, že predošlá naháňačka mi ubrala sily, ale s tým som rátala. Už sa nebudem hrať na stíhačku, budem už len taký Nízkotatranský vetroň.
Stúpajúc hore dávam svetu na známosť, že #idemhorehorehore a takto s mobilom v ruke ma vymáknu nejakí týpkovia idúci oproti. Oznamujú mi, že takto s mobilom v ruke mi to bude trvať do polnoci! No bodaj by ste mali pravdu, ak by som bola v cieli do polnoci, to by bola aká paráda! Kto vie, kde budem o polnoci... (v Hiadeľskom sedle 😂) Uistím ich, nech nemajú o mňa a môj mobil v ruke obavy a stúpam ďalej. Slnko pečie a neúprosne sa do nás opiera. Mráčiky pred ním uhýbajú a páľava je horko ťažko znesiteľne neznesiteľná. Toto je moc už aj na mňa, milovníčku leta a horúčav. Horí mi hlava a len sa modlím, nech z toho nie je úpal.
Myšlienky sa snažím hodiť za hlavu a radšej sa kochám okolitými výhľadmi a rozplývam sa nad skutočnosťou, že idem ďalej, že "bežím" (teda aktuálne skôr plazím) Nízkotatranskú stíhačku a že ma čaká celý nekonečne krásny západný hrebeň Nízkych Tatier 😍 No však toto 😆
Pred Besnou stretám bývalého kolegu, ktorý ma hneď stíska, nestihnem ani zaprotestovať. Je navoňavkovaný nejakým hnusom a ja potom cítim tú "vôňu" na sebe ešte hodný kus. Fuj! Dúfam len, že z toho nevrhnem. Ľudia, načo sa voňavkujete do hôr 🙈
Na Štefáničke je kosa ako v ruskom filme, ale za ňou zase úpek. Dnes je to plné kontrastov. Na Kamienke sa dozvedám, že prvý je už v Hiadeľskom sedle. Omg, wtf??? Nevadí, ja si dám ďalšiu polievku, čaj a iné pochutiny, využijem porcelán, posedím v závetrí a pokračujem žulovým úsekom cez Dereše.
Hrebeň je už vyľudnený a to je slnko ešte celkom vysoko. V diaľke vidno kde tu nejakú postavičku ako malú farebnú bodku, možno bežec, možno turista... Medzi Poľanou a Chabencom stretám stáda kamzíkov, ktoré sa ani neunúvajú odbiehať z chodníka. Už sú zvyknuté na davy ľudí. Okolo nich prechádzam krokom, aby som ich neplašila prudkým bežeckým pohybom a prihováram sa im.
Rozmýšľam, kde ma chytí západ slnka. Na Chabenci? Na Ďurkovej? Čím ďalej zájdem za svetla, tým lepšie. Na Chabenci je slnko ešte stále celkom vysoko nad obzorom. Po správnej zelenej zbieham k útulni Ďurková, kde máme ďalšiu občerstvovačku s polievkou a vesmírnou energiou, och, aký luxus 😍 nezabudnem sa celá obliať čajom a dopriala som aj prísediacemu spolubežcovi, nemáš za čo.
Po tej istej zelenej zase hore naspať na hrebeň. Túto časť mám veľmi rada, mäkký trávnatý zvlnený hreeň bez ľudí, skvostné výhľady do diaľok a pocit slobody, samoty a pokoja. Len mám asi už halucinácie, lebo počujem kravské zvonce. Tu? Aha, tak nie sú to halucinácie, skoro som stúpila do kravského lajna 😀 ale iba skoro, takže šťastie mať nebudem 🤷♀️
Dobieha ma medzinárodná skupinka bežcov. A tam niekde okolo Zámostskej a Latiborskej hole sa udialo nádherné slnkozápadové divadlo.
Krajina sa ponára do tmy, ohnivá červeň na obzore zčernie a už nie je vidno nič. Čelovky zapíname niekde pod Veľkou hoľou. Kdesi pred nami je ešte vidno chabé obrysy hrebeňa Chochúľ a k nim vedie dlhý traverz. V diaľke vidno čelovky šplhajúce sa hore. Poriadne sa rozfúkalo, vietor sa opiera do nás podobnou silou, ako predtým slnko. Kým fúka do chrbta, je to super, ale keď nás tlačí zboku, vysiľuje to. V stúpaní na Veľkú Chochuľu sa nechám strhnúť davom v zložení Jaroslav a naťahujem na seba dlhý rukáv. V tom vetre mi to trvá 5 minút! To je presne tých 5 minút, vďaka ktorým som nemala cieľový čas pod 20 hod 😁
Na Chochuliach a Prašivej som už tretíkrát, ale vždy ma prekvapia svojou rozľahlosťou. Tráava sa divoko vlní v prudkom studenom vetre a belie sa vo svetle našich čeloviek, dolu pod nami svietia svetlá civilizácie. A tam kdesi svietia aj Donovaly. Míňame drevenú tabuľu s nápisom Prašivá a zbiehame. Prestáva fúkať a je zase teplo. Vyzliekam sa (cca 2 min). Epický zbeh do Hiadeľského sedla idem radšej opatrne, nohy už majú dosť, oči sa zatvárajú a hlava je v útlme. Nechcem si zopakovať salto do čučoredia, nemuselo by to dobre dopadnúť. Okrem toho, naokolo nie je čučoredie, ale samé kamene. A vraj je tu niekde aj medveď. Ale je mi to asi už aj jedno, nech ma príde kľudne zožrať.
Vyčerpávajúci zbeh strmým kamenistým rygolom vyústi do krátkeho lesného úseku a ten nás vypľuje v sedle pod elektrickým stožiarom. V prístrešku na občerstvovačke si objednávam kávu. Katka Hybka mi varí smrťáka, z ktorého potom žíjem ešte aj na druhý deň 😂 ďakujem. Útočisko pre ľudí na pokraji zrútenia, kde všetci razom pookrejú a už sa nechcú viac zrútiť. Je tu vtipne, sú tu aj Jogoši 💗, rozoberá sa tu historka o pretočených vajciach a iné veci. Opúšťam oázu pod elektrickým stožiarom. Vyprevádza ma druhá Katka a nakáže mi skôr, než zapnem čelovku, pozrieť sa hore. Pozriem sa hore. Čierne nebo je posiate hviezdami ako ešte nikdy. Ďakujem na druhú. Zapínam čelovku a vrhám sa na posledný strmý briežok dnešného dňa a noci. Neviem ani, koľko je hodín. Od Čertovice som to prestala sledovať. Pocitovo mám pocit, že musím byť na trase už minimálne 20 hodín. Číslo začínajúce na 18 ma však poteší a na tvári sa zjaví jemný úsmev 😀 Možno to dnes dám okolo 20 hodín. Keď sa nás včera večer Julka pýtala, na aký čas sa odhadujeme, zabila som interval dosť širokospektrálny - niečo medzi 20 a 25 hodín a som rada, že sa asi priblížim k tej spodnejšej hranici. Teda, ak sa na zvyšných desiatich kilometroch už nič významné neudeje.
Šplhám sa za čelovkami, ktoré svietia kolmo hore nado mnou. Sem tam si už musím aj predýchať. Ale veď no a čo. Na Kozom Chrbáte stretávam bežca, ktorý sa asi pomýlil, lebo beží opačným smerom. A nie je to pomýlený pretekár, je to bežecký kamoš z instagramu, s ktorým sa prvýkrát osobne zoznamujeme o jednej v noci náhodne kdesi na vrchole Kozieho Chrbta 😁 Ale veď no a čo. Ide vraj čakať kamošku bežkyňu do Hiadeľského sedla.
Ja indiánskym poklusom dobyjem Kečku a pár malých nenápadných ale v takejto pokročilej fáze preteku už citeľných brdkov v lese (ktoré som si našťastie pamätala spred dvoch rokov, čiže nemali šancu ma dnes psychicky rozobrať💪) a ocitám sa pri vytúženej závore. Asfaltka. Posledné dva kilometre a ja budem v cieli Nízkotatranskej stíhačky 2023 😭 I am not crying, you are! Teda, ak sa nič zásadné na tých dvoch kilometroch neudeje.
Nič zásadné sa neudialo a ja som tu 😅
Dostáva sa mi komorného hlaholu zvoncov, medaila, diplom a gratulácie. Ďakujem na entú. Ďakujem organizátorom, že znovuzrodili Stíhačku po období Covidu a Nufie Mafie a ešte k tomu na tak vysokej úrovni! Všetko bolo tip top pripravené, všetko šlapalo, ako hodinky. Opäť raz neskutoční dobrovoľníci všade, vďaka ktorým sme si mohli pretek náležite užiť. Trasa nádherná a známa, nemusela som ani sledovať navigáciu v hodinkách (a to je asi aj dobre, lebo vraj gpx niektorých bežcov zmiatlo reps. zmietlo z chodníka kdesi pred Ramžou). Sledovala som si len stúpania, ktorých bolo podľa Garminov spolu 49 a na tých stúpaniach mi hodinky namerali 5489m výškových. Do dĺžky mi to vyšlo 101km. Výsledný čas 20 hodín a 5 minút. Pocity nádherné. Gratulujem všetkým, ktorí zdárne dorazili do cieľa či už na Donovaloch, alebo na Čertovici, obrovský klobúk dolu pred výkonmi víťazov, pre mňa niečo nepochopiteľné. A potlesk všetkým, ktorí sa postavili v sobotu ráno na štart. Bol to zase jeden úžasný deň a noc strávené v horách v tej najlepšej spločnosti.
Comments
Post a Comment