ULTRAMAGURA 71 (72km / 3300m+), Zázrivá, 3.6.2023

Zázrifské Pobehaňä tenkrát po štvrté

Ponaučeňä (teda hlavne pre mňa do budúcna) a poopúšťaňä sa hneď na úvod, nech to máme z krku:

- nejedz večer pred pretekom riadne mastnú pizzu v temnej reštaurácii s názvom Temnica

- jedz na každej občerstvovačke, aj keď ti nechutí

- my ženy to máme občas trošku ťažšie

- keď si ešte dva dni dozadu nemala hlas, nečakaj, že budeš mať ultragalaktický čas

- treba proste šlapať

- lajf is good

For English version check here.

Trasa 71 kilometrov dlhej Ultramagury sa oproti minulému ročníku otočila do protismeru a vraj to bol dobrý ťah. Ja to posúdiť neviem, lebo minulý ročník som nebežala, ale niečo na tom asi bude - človek si na začiatok odkrúti kratší ale strmší okruh cez hrebeň Oravskej Magury, aby potom "už len doklusal" zvyšných 41 kilometrov 😅 aj keď.. ja to mám tak, že čo predo mňa postavia, to nejako prejdem a nereptám. Však na to som tu. Prihlásila som sa sem, aby som bola šťastná a nie nešťastná.

Ráno pred štartom sa 147 kusov zapísaných na 71km trasu (a pár ranných 40tkárov) svorne klepe od zimy. Na zahriatie využívame lahodnú Habesh coffee, pričom nás rozosmieva humorné slovo najlepšieho ultramoderátora Ondreja z Turca (áno, stále platí, že schová do vrecka aj Adélu V. - a to ju mám veľmi rada, ale sorry, Adél V., nemáš na Ondra V.. 🙎). Ondro sa energicky presúva pomedzi bežcov, náhodne si vyberá nič netušiace ledva zobudené obete a spovedá ich do mikrofónu, zatiaľ čo Photo Juroko všetko podrobne zachytáva a zaznamenáva na neskutočne krásne fotky (celú galériu kukaj tu). Tak nejako sa nám čas do štartu minie a za ostrého jasu studeného zubatého slnka štartujeme. 

 

Ja sa ako vždy radím niekde do stredu štartového poľa, nech nezavadziam rýchlikom. Ako warm up nás čaká 4km stúpanie na vrchol Javorinky, kde naberieme 600 metrov výškových.  Hneď po štarte sa nahlas zamýšľam nad otázkou, prečo všetci šprintujú do kopca Veď to nie je Javorinka Sunset Vertical, ale Javorinka Sunrise Rozgrzewka. To bežanie však vačšinu ľudí čoskoro aj prejde a každý si nájde svoje miesto v dlhánskom farebnom hadovi plaziacom sa čerstvým slnkom zaliatymi lúkami a grúňmi ponad Zázrivú smer Javorinka.

Mám nové hodinky a ešte som nevyzrela na všetky ich vychytávky. Na dlhé preteky si väčšinou neberiem hrudný pás a vypínam si aj optický snímač tepu. Prekvapí ma preto notifikácia, že nové zariadenie bolo detekované a pripojené. WTF? Aké nové zariadenie? Moje hodiny si adoptovali kohosi hrudný pás a ja teraz budem mat cudzie tepy v mojej aktivite 😱 hrabem sa v nastaveniach a zisťujem, že mám zapnutú automatickú detekciu divajsov v okolí. O tejto fičúre som netušila a mám pocit, že na preteky nie je moc vhodná 😁 Všetko teda vypínam, no nejaký záznam cudzích tepov tam už je a konštantná hodnota 138 sa vyníma pri každom mojom dnešnom kilometri 😖 Keď v Garmine vymysleli takéto niečo, mali by aj vymyslieť, ako ostrániť záznam cudzích tepov z aktivity. Nie schovať. Odstrániť. Veď možno už aj vymysleli, ale ja som na to zatiaľ neprišla. No čo už, tepy sem, tepy tam, šľapeme si hore kopcami a ostro-úhla viditeľnosť nám ponúka gýčové výhľady na Malofatranské Rozsutce, Stoh a ostatné pridružené kopce obklopujúce Terchovú a okolité usadlosti. Cítim sa ako v nejakom riadne primaľovanom filme, až na to, že toto je skutočnosť a neviem sa tej nádhery nabažiť.

Aj keď slnko začína nesmelo hriať a stúpanie do kopca príjemne zahrieva, prevahu má studený neúnavný vietor. Chvíľu mi je teplo, chvíľu zima, nestíham smrkať... Prehupneme sa cez vrchol Javorinky a bežíme tichým jarným sviežim lesom. Na lesnej ceste sú staré hlboké ryhy ako pozostatok z dávnej ťažby a v tých ryhách sa drží voda. Všetko to už obrastá trávou a porastom a príroda si berie späť, čo jej človek vzal. Krátky zbeh nás privedie k prvej kontrole lomeno občerstvovačke. Mám trošku mišung z toho, čo a kde je Ká a kde je Ó ale v podstate je to jedno, hlavne, keď človek prebehne všetkými Ká aj Ó 😀 Nutela je ešte vraj zamrznutá a nedá sa natierať na chleby, ale to nevadí, beriem, si banán, sušienku, melón, Colu a vystískanie sa s Jankom Jogošíkom (ďalej len JJ). Chvíľu chillujem a doťahujem si šnúrky na mojich Topo Athletic Ultraventure 3, mimochodom zatiaľ najlepšia topánka, v akej som bežala ultra. Musím skonštatovať, že predčí aj Altru. 

Pri odchode z občerstvovačky na mňa niekto zvolá - ty si bloggerka Troška Bežká! Kričím, že áno! A ty si kto? Ja som Neznáma.. 😀 Oki, teší ma, Neznáma! (Potom som si v Hikingu vygooglila jej číslo a zistila som, že je to istá Andrea G., takže už nie je neznáma 😂). Sľúbila som jej, že bude v blogu, tak nech sa páči:

Okruh cez hrebeň Oravskej Magury je mi už dôverne známy - bežala som ho dvakrát (v protismere) vrámci 50km trasy Zázrifského Ultrapobehaňä kedysi dávno, keď svet bol ešte normálny (pre oponentov - áno, viem, že svet nikdy nebol normálny, ale pekne to znie vo vete 😃). Bežím povedomým chodníčkom vinúcim sa hore a dolu, pomedzi zatvorené papradie (asi je mu zima, ako nám) a čučoredie a vykecávam sa so Saškou, mladou ultra nádejou Turieckeho regiónu, aka Martinský Duracel (ďakujem, Jožko 😇). Na Kubínskej holi sa nám otvárajú prekrásne výhľady doďaleka až hen na Západné Tatry. 

Občerstvovačka Vrcholovka na Kubínke nám skýta všelijaké pochutiny a popitiny (mne stále nechutí jesť a tak hlavne popíjam) aj známe tváre a ja mám dežavý, lebo Evka a Saška, studený vietor, zima, páperky, tričká, kraťasy, sukne, zimomriavky, radosť, energia... Následný zbeh nám zbehne celkom rýchlo. Najskôr dolu strmým lesom, kde mi Saška za doprovodu typických zvukových prejavov predvádza, ako ju David naučil zbehy. Nostalgicky sa v duchu pousmejem a pomyslím si:

...potom cestička lúkami a grúňami nad Zázrivou zase s tými gýčovými výhľadmi, a tam niekde sa aj tuším točila Perinbaba. Z diaľky počujem akýsi povyk a to hlavná cheerleaderka Majka spolu s Hošulami prišla povzbudiť, pofotiť a potočiť 💗

Tak, prvý, vraj ťažší okruh by sme mali v suchu. V Zázrivej využívam porcelán (čo by za to dala nejedna panička na ultrabehu 😅) a hor sa do ďalšieho kola, "už len doklusať" zvyšných 41km). Najskôr dolu po asfaltke, potom šup do lesa a cez lúky a Kozárikove skalky, chodníčkom, čo nám vlastnoručne vykosil JJ, aby sme sa v pohodlí dostali ku Kolibe u Jogošíka, kde nás čakali ďalšie hody. Ja mám stále probém dať do seba niečo tuhé. Toto sa mi vypomstí, ja to viem, a predsa robím túto chybu. Jem len banán, melón, Colu, pár slaných krekrov. Toto mi nebude stačiť.

Aďa nás pozýva schladiť sa u nich v potoku, ja si ale pýtam skôr saunu 😀 som vymrznutá z ranného studeného hrebeňa a bažím po úpeku. Však sa ho aj čoskoro dočkám. Opúšťame Kolibku, kde som toho moc nepohrýzla a tak sa snažím zahryznúť aspoň do toho bájneho Púpova, čo sa týči nad Demkovskou cestou. Stúpanie ide hneď zo začiatku dosť z ostra, slnko sa nám opiera do chrbátov, ale ja to vítam. Zbožňujem ten pocit, keď mi slnko páli kožu a prehrieva mozog 😂 Mozog sa mi asi dosť prehrial, lebo hore sa mi páči, na rozdiel od mnohých iných, ktorí Púpov ohejtovali. Vrcholom Púpova vedie krásny trail, ktorý si vychutnávam, miestami mi v niečom pripomína hrebeň za Kolesárovou v Nízkych Tatrách, a poskytuje úchvatné gýčové výhľady. 

Pri rozcestníku bočíme doprava, začína sa hustý zbeh. A tu naďabím na ďalšiu fičúru v mojich hodinkách, ktorá je určite veľmi užitočná, ale teraz sa mi fakt nehodila. Z navigácie mi komplet zmizla trasa. Namiesto toho mi hodiny "prepočítavali" trasu všelijako inak a snažili sa ma dostať na najbližší check point kadejako, len nie tak, ako sa malo bežať. Vyvolávam všeobecnú paniku, že ideme zle, našťastie okolití spolubežci sa nenechali strhnúť touto davovou psychózou a uhasili paniku hneď v zárodku. Vraj ideme dobre. Tak dobre! Rozmýšľam, čo sa stalo, prečo ma hodiny nenavigujú, prečo ma posielajú kamsi do tramtárie. Našťastie, fáborky boli dosť na husto a tak sa upokojujem. Neskôr som si doma googlila v garmin júzer (alebo lúzer?) gájde a zistila som, že mi "niekto" nastavil v Trail Running aktivite v položke "Routing" že "Use Map", namiesto "Follow Course". Tak tam bol pes zakopaný. Pri móde "Use Map" sa vás totiž hodiny pri prvom menšom vychýlení od trasy snažia zachrániť a začnú prepočítavať a reroutovať pôvodnú trasu. Čiže ďalšia vychytávka, ktorá sa na preteky moc nehodí. 

 

Nevadí, mám zálohu v mobile v mapách cé zet. Ja som totiž slepúch a občas sa mi stane, že si fáborku nevšimnem, a viem sa tiež fajne zasnívať a zakochať a tak sa mi občas stane, že si nevšimnem fáborku 😀 Veru sme aj, kochajúc sa gýčovými výhľadmi, zakufrili so Saškou nad Terchovou, ale našťastie iba 200 metrov. Po hustom a jemne chaotickom zbehu z Púpova sme pristáli u Jánošíkov, kde bola nečakaná voda, Peťa Š. - šefka dobrovoľníkov a inak bežkyňa raketa z BA, Martin z Termínovky a Jánošík z Terchovej, ktorý zapisoval naše čísla do lajstra. Ja neodolám a fotím si nepovinne povinné selfie s Jánošíkom, dočapujeme nečakanú vodu a poďme ho do Terchovej. A tu ma zrazu dobehli všetky okolnosti toho dňa a vyplo ma, resp. preplo ma do úsporného režimu. Je mi zle, dvíha sa mi žalúdok a bolí ma brucho. Som hladná. Zjem horko ťažko nasilu moju emergency orechovú tyčinku, ktorá je strašne suchá a tvrdá, a ešte nejaké zásoby ale moc to nepomáha. Opúšťajú ma zvyšky energie. Saška mi uteká, Neznáma je tiež už niekde v neznáme a ja sa tak nejako doplazím cez mesto, okolo kostola a Lidla na vyhliadku lásky Terchovské srdce. Tu sa mi dostáva mega veľa lásky v podobe Majka, Karin, Zuzka a hlavný cheerleader Jožko, ktorý natáča krásne videá a komentuje športové dianie tak, že by riadne zarezal aj Marcela Merčiaka. Sorry Marcel M., proste nemáš na Jožka M. Ďakujem vám za tú energiu. 

 

 

Zvyšok trasy nepoznám už ani vizuálne a tak si moc neviem predstaviť, čo ma čaká. Čaká ma strmý výšvih lesom pod Mravečník. Ide sa mi ťažko, nevládzem, idem veľmi pomaly. Asi to nebol až taký hrozný výstup, ale pod tiažou mojej kulminujúcej krízy a vyčerpávajúceho volania prírody sa mi to zdalo až také hrozné. Na vrchole (stúpania aj mojej krízy) ma vymákne ujo Hošták a ponúkne mi morálnu podporu. Dokonca mi potom do cieľa doviezli aj Fatru a pochutnala som si na výbornej bublanine pani Hoštákovej, za čo im veľmi pekne ďakujem. Asi som musela vyzerať fakt zúbožene, aj keď mi nebolo až tak "strašne zle", bolo mi len jednoducho zle - do kopca sa mi dvíhal žalúdok a z kopca ma krútilo, pichalo a tlaky v bruchu, čiže som šla indiánsky, všelijako, ale šla som, Nekolabovala som tam nikde a to je hlavné. Proste kríza... 

Na poslednej Ó v Sedle Lutiška dačo ďobnem, doplním vodu, colu, na hodinách mám 50km a 2600m+, čiže už to nebude ťažké - 21 km a nejakých 200m prevýšeňä by malo byť ešte. Tak určitééééé 😆 200m prevýšeňä naberiem ani sa nenazdám a do cieľa ešte stále deľako... Koľko to nakoniec bude spolu? 3000? 3100? A tá moja kríza ma už fakt sere. Serem aj ja na ňu. Dávam si soľ, cukor, na chvíľu sa mi uľaví a hovorím si, veď je tu krásne. A to teda je. Už som spomínala, že tu všade a stále máme gýčové výhľady? Po žltej sa vraciam na lúčny hrebeň Oravskej Magury, po pravej strane ma sledujú kopce Malej Fatry, po ľavej strane vŕšky Kysuckej Vrchoviny. Ďeň je stále krásny. Veď čo viac chceš? Slnko svieti, je teplo a sucho, neprší, nie je búrka, nepadajú fúriky, a do cieľa je to už len kúsok. Veď skús pobehnúť 😁

Skúšam a po troške to ide. Pribieham k odbočke k zvoničke u Marunov, kde bola posledná Ká, ktorá mnohých vykoľajila, lebo bolo treba zbehnúť dolu asi 500m po kontrolný bod a potom sa zase naspäť strmo hore vrátiť na trasu. Ja to prijímam tak, ako to je, idem a neriešim. Pri odbočke na mňa tasí objektív Juroko, a že čaká už iba na mňa. Tak prepáč, že sa zasieram toľko, a ďakujem ti, že si počkal a porobil mi takéto krásne fotky 😍 človeka to hneď rozveselí. 

Zbehnem teda dolu (usadlosť pri zvoničke sa mi veľmi páči), doplním vodu na posledných 10km a šup naspäť hore. Teda nebolo to šup, ale skôr také šššššššúúúúúúúúúúúpppppppppp, no nehejtovala som to. Proste je to tak, ako to je. Treba to vyjsť, tak čo sa budem ondiť. Zvyšných 10km viedlo lesmi a lúkami, cez močariská po drevených chodníko-mostíkoch, malebnými osadami a usadlosťami, a cez záverečný potok, ktorý si nepamätám. Potom už len po vrstevnici spod Pálenice do cieľa v Zázrivej. Vyzerá to nádejne, ja to veru dnes dobehnem 😊 Slnko už síce kleslo dosť hlboko, skoro tak hlboko, ako ja, no zato sa čoraz viac a hlasnejšie ozýva Ondrov reproduktor a hudba a zvonce a trúby a hukot a živý život cieľa Ultramagury 71 2023 v Zázrivej. Dobieham, som tu. Ondro volá moje meno do mikrofónu a ja sa strašne teším! Dostávam finišerskú čelenku, snažím sa vypnúť hodiny a fotograf Juraj, ktorý sa medzitým teleportoval od zvoničky do Zázrivej, mi zhotovuje tie najkrajšie cieľové fotky. 

 

 

Potom už len voľne pohodení na tráve, vzájomné gratulácie a pochvaly, pokec, vtípky, zdieľanie zážitkov, smiech a chill. Môj ultragalaktický čas 10h 46min stačil na 17. miesto z 26 bežkýň a tých výškových metrov som mala nakoniec 3299. Vraj mal toľko aj víťaz, takže to beriem tak, že je to legitímne číslo 😀Gratulujem všetkým raketám a rakeťákom, ktorí dobehli do cieľa oboch trás v naozaj ultragalaktických časoch, gratulujem všetkým, čo dobehli do cieľa oboch trás v akomkoľvek čase a ďakujem organizátorom Jogošíkom a Slovak Ultra Trail, všetkým dobrovoľníkom na čele s Peťou Š., Saške za spoločnosť na polke trasy, všetkým povzbudzovačom na čele s Jožkom z BTT a Majkou, Zuzke,  Karinke, Vandulienke a Maťovi a Lenke a proste celému vesmíru.

Stránka podujatia Zázrifské Pobehaňä

FB podujatia

Link na výsledky

Juraj Kožiak fotogaléria