Kráľovohoľský hrebeň Nízkych Tatier na štvrtý pokus (49km / 2736m+), Telgárt - Čertovica, 11.7.2021

Check here for English version.

Po stopách NTS part I.


Tak, na štvrtý pokus som ho konečne prebehla. Prvý pokus bol asi taký, že som v plánovaný termín ani neodišla z domu kvôli náhlej zdravotnej indispozícii. Ďalšie dva pokusy sa podobali skôr na nejakú hybridnú zlepeninu viacerých úsekov hrebeňa a jeho príčastí. Ale dnes, dnes to vyšlo 😊



S Katkou sa spontánne dohadujeme na termíne a pár dní pred dolaďujeme posledné logistické detaily. Jedno auto nechávame na Čertovici a Katkin úžasný Martin nás zavčas ráno odváža na dodávke  až do Telgártu. Vezieme sa spiacim Horehroním a sme svedkami magického zapareného východu slnka. Okolo sa kopia všelijaké mračná a je dusno. My však veríme v predpoveď počasia, ktorá hlási búrku na hrebeni až o 15tej hodine a to už hádam budeme aj na Ramži.
Krátko po šiestej ráno pristávame na námestí, krátky strečing, reklamné foto do análov a 6:20 vyrážame. 


Martin sa prisľúbil, že nás vyvedie za Telgárt na cyklotrasu, aby sme nešli úplne samé cez rómske domčekové zoskupenie - presne tadiaľ totiž vedie oficiálna trasa Nízkotatranskej stíhačky. Po dvesto metroch kufrujeme my aj Martin na svojom vozítku, otáčame sa a vraciame sa k správnej odbočke. Martinova biela dodávka sa pred nami pomaly sunie ulicami ranného Telgártu. Vyzerá dosť zlovestne a vôbec by sme sa nečudovali, keby sa v ten deň na fejsbúkoch objavil oznam o bielej dodávke v Telgárte, ktorá sa pomaly sunie  ulicami, postáva pred domami, kde tu sa otáča a kradne deti 😂 

Pri nástupe na cyklotrasu sa teda lúčime s Martinom a klušeme si vlhkou cestičkou lemovanou kopami odpadu od výmyslu sveta - od polámaných tehál cez staré šatstvo až po... všeličo iné možné, doprevádzané charakteristickými pachmi. Konečne vybehneme na briežok a robíme si vytúženú cikpauzu. Záchodvé výhľady sú už teraz úchvatné, slnko čerstvo vyšlé nad mestečkom v opare, všade naokolo bujná zeleň a ticho.


Klušeme ďalej a do ticha sa ozývajú vzdialené tóny piesne. Pribehneme bližšie a vidíme obďaleč na lúke pod Kráľovou hoľou malé stádo kráv a pri nich pastiera. Krásnym mocným hlasom ozývajúcim sa doďaleka dolinou spieva akúsi ťahavú peseň. Ticho šliapeme započúvané do tej nádhery, pod chviľou stojíme a rozplývame sa v čare a kráse okamihu rodiaceho sa dňa v ozvene jeho zvučného spevu. Sme očarené. Začína to krásne. Nevadí nám ani mokrá tráva na chodníku, z ktorej máme v momente čvachot v topánkach. Páči sa nám tu. Občasným "Hola Hej!" plašíme medvede, prihovárame sa zúrivo brešúcim (ale inak zbabelým) psom na družstve a v kecacom tempe pribiehame do Šumiaca. Zvony už zvolávajú do kostola, my poslúchneme a vbiehame do nášho chrámu (do lesa). Už od nástupu na Kráľovu hoľu je počuť vzdialené zlovestné hrmenie. Keď sa les otvorí vidno všade naokolo búrkovú čiernotu, dunenie sa ozýva aj spredu aj zo zadu, aj zľava aj zprava. No hore na Kráľovej holi je jasno, krásna modrá obloha, a slnko osvetľuje vrchol. Neúnavne stúpame vyššie a vyššie, pri Horskej Chate pod Kráľovou hoľou si robíme krátku prestávku a stretáme prvých ľudí. 


Nad pásmom lesa už vidno, ako sa mraky prevaľujú cez hrebeň za Kráľovou hoľou. Dunenie sa ozýva bližšie a bližšie. Som z neho dosť nervózna, chcem vyjsť hore ešte než nás stihne dážď alebo búrka, no nedá sa mi zrýchliť. Je to ako v tom sne - keď človek chce bežať, no nedá sa mu, má príšerne ťažké nohy. Ja príšerne ťažké nohy nemám, no idem už najrýchlejšie, ako sa mi dá. Vrchol sa približuje pocitovo veľmi pomaly, zato ten veľký tmavošedý mrak až príliš rýchlo. Ale stihli sme to. Sme hore a o chvíľu je hore aj oblak. Napodiv tu však nefúka až tak, ako zvyčajne.



Rýchle občerstvenie, prezliekanie, kontrola situácie s počasím - hore nefungujú internety a tak Katka volá Martinovi a pýta sa ho, či je bezpečné pokračovať po hrebeni. Martin nás posiela ďalej a tak vkročíme do hustého mlieka s hrmením zatiaľ stále iba v diaľke. Toto je najkrajšia časť hrebeňa a my z neho vidíme holý prd. Budeme sa sem musieť vrátiť 😋 Bežíme chodníkom pomedzi skalné útvary postupne sa vynárajúce z hmly. Sme v tlaku, ale snažíme sa nedať to najavo. Katka vraví, že keď príde búrka, prinajhoršom si lahneme na zem. Nieee, to nesmieš! Musíš si len čupnúť, schúliť sa do klbka a rukami si chrániť hlavu. Asi tak, ako keď na teba zaútočí medveď. Univerzálny postup... Popravde, strach zo stretu s medveďom nemám až taký veľký, ako zo stretu s bleskom niekde na hrebeni. Medveďa snáď odplašíš, keď včas dáš o sebe vedieť. Dá sa však odplašiť blesk hlasným "Hola hej!"? Ja ho len tichým Aryovským "Not today..." požiadam, aby nás nechal na pokoji aspoň kým zbehneme z otvorenej časti hrebeňa. S Katkou sa dohadujeme pod ktorú skalu by sme sa keď tak schovali. Veľa ich tu však nie je. 


Za Strednou hoľou konečne vybiehame z mlieka, otvárajú sa nám nesmelé výhľady na kúsok hrebeňa pred nami a do okolitých dolín. Aj na okolité blesky. Hrmí stále, raz ďalej, raz úplne blízko, oblak sa prevalí a v ďiaľke vidno predierajúce sa slnko. Zastavím sa so slovami, že tento pohľad si musím odfotiť, lebo pravdepodobne je to prvý a posledný pekný výhľad v tento deň 😆




Na Orlovej stretáme skupinku troch šuhajov zahalených až po uši v nepremokavých bundách, kapuce natiahnuté cez hlavy, smerujúcich na Kráľovu hoľu. My len v kraťasoch, tričkách a čelenkách, kým nie je smršť, bundy na sebe neznesieme. Počasie je vlastne ideálne bežecké, nebyť tých búrok naokolo. Dobre sa dýcha, nie je ani teplo, ani zima, nefúka, sem tam zmrholí.



Za Orlovou sa však búrky blížia k nám, vidíme blesky pred nami na hrebeni a vyzerá to tak, že im bežíme v ústrety. Bartkovú teda volíme pretraverzovať tesne popod vrchol. Ignorujeme odbočku k studničke (tabuľka píše, že 200m zachádzka) a náhlime sa do pásma kosodreviny. Tam sa už citime bezpečnejšie, aj tepy sa nám upokoja a ústa konečne rozvravia 😂 už nie sme najvyššie body (bleskozvody) na hrebeni. Búrka nás ale našťastie opäť obišla. Vlstne celý deň sa krútila okolo nás, ale navzájom sme sa míňali. 

Pred Andrejcovou vbiehame do rozprávkového lesa a vychutnávame si parádny single trialík v čučoredí, míňame cieľový stĺpik preteku Andrejcová vertikal a zgúľame sa až k útulni. Tam nás už čaká Martin (ktorý sa medzitým presunul, postrašil s bielou dodávkou v Pohorelej a odtiaľ si vybehol hore) vo fotografickom postoji. Vravím Katke - poď vedľa mňa, nech aj teba je vidno na fotke. Nahodíme Hollywoodsky bežecký štýl a hollywoodskym úsmevom sa usmievame na Martina, ktorý ale v skutočnosti nedrží pred sebou v ruke mobil a nefotí, ale stíska tubu pikaa a cucká si tú sladkú gebuzinu. No dobre teda 😂 Nevydalo. A vraj nás bolo počuť už na kilometer a tak nám objednal po kofole, ktorá nás čakala na stole. Koľká to slasť. 


Dotankujeme sa energiou, posedíme, poklábosíme s hotelovým personálom o všeličom možnom - o horách, behu, pretekoch, počasí, doplníme, čo treba, vyprázdnime, čo treba, táto pauza nám padla veľmi dobre. Balzam na všetko. 

Za neúnavného hrmenia sa poberáme ďalej pekným chodníčkom cez Heľpiansky vrch až do Priehybky, malebného to sedla. Hrmenie mi už nevadí, popravde som si naň zvykla a prestala ho vnímať.




Čaká nás výšľap na Veľkú Vápenicu. Z Priehybky vyzerá dlhý a strmý, na fotke to až tak nevidno. Ale vyhupli sme sa hore ani neviem ako. Samozrejme, na vrchole nás celkom slušne zlialo, teda žiadne zdržiavačky a hor sa dolu epickým hustým zbehom do sedla Priehyba (pozor, nemýliť si Priehybku s Priehybou!). 

 

Chodník je najskôr čarovný, behateľný, vedúci kriklavozeleným porastom, s krásnymi výhľadmi - robíme pár foto, točíme pár videí, nedá sa inak. Čoskoro sa však zmení na boj kto z koho. Strmo dolu kamenisto - korenistým terénom, mokrým a blatistým po daždi, kľukatiacim sa vysoko nad sedlom nekonečne dlho. Išli sme opatrne. Veď nie sme na pretekoch. 


V Priehybe stretáme početnú českú skupinku krčiacu sa pod prístreškom, s veľa deťmi a ťažkými batohmi. Vraj idú z Andrejcovej na Ramžu. Rozmýšľame, ako sa všetci do tej Ramže pomestia.. a majú veru ešte čo robiť, s tými deťmi to dobojovať až tam. Katka s hlasným smiechom poznamená: "Prepáčte, ale pripadám si ako v nejakom českom filme 😂 Sněženky a machři!" "Ještě že néééé Homolkovi 🤣" 



Po vyklepaní skaliek z tenisiek sa vrháme na ďalší strmý stupák hore Kolesárovou. Katka sa najskôr automaticky rozbehne po peknej ceste - cyklotrase točiacej sa doľava. Včas ju však stáčam a smerujem do nenápadného chodníka v húštine, ktorá je po daždi nasiaknutá vodou. Od tohoto momentu sme komplet zmáčané od hlavy po päty až niekde po Zadnú hoľu. Mne pekne docvakla do krvi Andrejcovej kofola, môj kroisant a jontový nápoj. Šliape sa mi dobre, chodník ubieha, nad pásmom lesa opäť výhľady. Fascinuje ma opar stúpajúci z dolín. Ignorujem rozmočené nohy, utieram mokré ruky do ešte mokrejšej sukne,  vyťahujem mobil a fotím.





Aj toto počasie má svoje čaro. Vzduch je osviežujúci a dýchateľný, hrebeňom Kolesárovej je nám poskytuntý aj luxusný wellness vo forme kúpeľa v poraste plnom dažďovej vody, anticelulitídová masáž čučoredím plným dažďovej vody, preplesk konármi plnými dažďovej vody, ktorým sa nedá vyhnúť. Studené cícerky mi poza uši stekajú dolu za krk a pod tričko, ktoré už mám premočené na kompletku, prsty na rukách sa mi šúveria od tej mokroty a ani nechcem vidieť prsty na nohách. Ešte že som si ich ráno namazala vazelínou. Sukňa je tiež premočená na kompletku. Proste, sme premočené na kompletku do nitky a poslednej bunky. Ale nevadí nám to. Iba výskame, keď sa nám dostane ďalšieho čerstvého šplechu dažďovej vody za krk. 

Tu niekde dobiehame troch šuhajov v oranžových pršiplášťoch. Vlastne sme ich videli už z Vápenice, ako stúpali hore Kolesárovou. Vraj idú tiež na Čertovicu a idú celý hrebeň. Za sedlom Oravcová im definitívne utečieme. Mimochodom, Sedlo Oravcová vôbec nie je v sedle, ale v polovici stúpania na Oravcovú, hej? Ok.







Po chvíli sa opäť dostávame na otvorenú časť hrebeňa s prekrásnymi výhľadmi na Vysoké Tatry a Veľký bok na jednej strane, a do horehronskej kotliny na druhej strane. Oblaky sú už vysoko, hrmenie tuším na chvíľu ustalo. Na Zadnej holi si robíme dlhšiu pauzu, kocháme sa, fotíme, papáme, chillujeme a odháňame zmutované ovady. Zahľadím sa na Veľký bok, ktorý nám dal s kamošom Michalom pred týždňom tak zabrať. Z tejto strany sa ozaj zdá veľký a jeho chrbát dlháááánsky. Potvrdzujem si teda moje pocity z neho spred týždňa a som spokojná. 


Po pastve pre telo aj dušu pokračujeme cez sedlo Homôľka a Havraniu poľanu nekonečným traverzom smer Ramža. Vravím Katke - najskôr musíme prísť do takého sedielka a odtiaľ je to ešte zo kilometer. Avšak už som aj sama zabudla, že traverz nikdy nekončí, že tie sedielka sú dva a tej Ramže stále nikde. Snažíme sa bežať divokým chodníkom cez les, kľukatiacim sa hore a dolu a hore a dolu, plným koreňov a zákerných pahýľov trčiacich zo zeme, no neviditeľných pod bujnou vegetáciou, ktorá zahaľuje cestičku. Pravidelne zakopávame, počuť iba nadávky. Pri jednom takom zakopnutí Katka ladne letí zo meter a pristáva v čučoredí, našťastie iba zapichnutá palicami v ňom. Ale oblúk to bol úctyhodný. Prichádzame do prvého sedielka, kde sa nás skupinka ľudí pýta, či bežíme dobrovoľne. Ja odpovedám, že nasilu. Ja nútim bežať ju a ona mňa 😆. Oni ale skôr mali na mysli, či neutekáme pred medveďom. Pravdupovediac, za celý čas sme nenarazili na stopy po medveďovi, ani šuch ani ruch, sem tam trošku puch, ale inak nič. Pokračujeme ďalej a Katka hromží, kde už je tá Ramža. Ja jej vravím, že toto ešte nebolo to sedielko, ktoré mám na mysli.

Prebehneme opäť lesným úsekom s chodníkom podobného charakteru a otvára sa nám výhľad na ďalší dlhý traverz, v závere ktorého je oné sedielko. Zdá sa byť tak vzdialené... Katka vraví, že som jej zobrala ilúzie. Ja jej odpovedám, že som si teraz spomenula na presne také isté pocity, ktoré som tu zažila minulý rok na jeseň, keď som tu bola prvýkrát. Ale utešujem ju, že to prebehneme raz-dva, aj keď sa to zdá ďaleko. Nakoniec tam predsa len dorazíme, po minuloročnej skúsenosti si dám pozor, aby sme zo sedla pokračovali správnym chodníkom (opäť nenápadným, ukrytým v hustom poraste) a konečne pribiehame k Ramži. Prehodnocujeme a prepočítavame, zvažujeme, či ideme k studničke doplniť vodu. Pravdupovediac sa nám nechce. Katka už vodu síce nemá, ale ja mám ešte zásoby vody (v skutočnosti sa len pomodlím, nech mám zásoby 😂 keďže vodu mám vzadu v hydrovaku a nechce sa mi skladať vestu a kontrolovať stav. Ale cez hadičku zatiaľ ťahá dobre). Ak by nám ale voda došla, Katka zmobilizuje Martina, aby nám išiel z Čertovice oproti a zachránil nás od smrti smädom.

Čaká nás posledných 7km na Čertovicu. Slnko už na nás veselo svieti, pripeká, celkom pekne sme poobschýňali. Mne sa stále ide dobre, vládzem klusať, užívam si kľukatý chodníček vinúci sa trávou a lesom a húštinou a zase lesom a zase trávou, po chvíli kričím Katke, že už sme v Bacúšskom sedle. Počuť hlasný výdych úľavy. Ešte pred sedlom stretáme sympatického turistu a Katka sa mu prihovára, že si ho pamätá zo Sološnice. Jej chalani tam pred dvomi týždňami finišovali SNPčku a on akurát začínal. A teraz po dvoch týždňoch ho stretáme v Bacúšskom sedle. Svet je malý.

Ďalší - a posledný - záchytný bod - Sedlo za Lenivou. Vidím v diaľke kopec Beňušku a viem presne, kde je sedlo. Zdá sa to byť ešte kusisko. Viem však, že v horách je to tak - keď sa niečo javí, že je už blízko, môžete sa spoľahnúť, že to je ešte k**va ďaleko. No platí to aj naopak - ak sa miesto zdá byť strašne vzdialené, ste za chvíľu tam, ani neviete ako. A tak aj bolo. Posledný lesný úsek, vybehnem spoza kriakov a tam už čupí vysnívané Sedlo za Lenivou.



Počkám Katku, cvak selfíčko a šup zbiehame posledné dva kilometre na Čertovicu. Hodnotíme dnešný deň a výkon. Na začiatku, keď sa ma Katka pýtala, na aký čas to odhadujem, zamyslela som sa a povedala som okolo 10 hodín, aj so všetkými prestávkami na Kráľovej holi, na Andrejcovej, kochanie sa, fotenie, dopĺňanie energie, dolovanie síl kdesi odnikiaľ v čase krízy... Fotili sme vzhľadom na počasie celkom málo, keďže sme sa nechceli zdržiavať pri úteku pred búrkami, potom sme mali také mokré ruky, že sa nám ani nechcelo tasiť mobily. Nakniec to ale vydalo na krásnych 38 fotiek nahratých na Stravu 😂🤣 
... a veru som sa celkom trafila s mojím časovým odhadom. Asi nás už celkom dobre poznám 😁. Do cieľa sme dobehli za 10 hodín a 6 minút, na parkovisku nás už verne očakáva náš jediný dnešný fanúšik a support v jednej osobe - Katkin Martin a tentokrát už naozaj s mobilom v ruke fotí, točí... 😄. Na pretekoch by sme s takým časom boli na posledných priečkach, ale dnes sme nešli pretekovo. Šli sme si užiť krásny deň v prírode a prebehnúť diaľavy. A to sa aj podarilo. Kráľovohoľský hrebeň sa možno nezdá až taký atraktívny, ako Ďumbiersky, ale má čo ponúknuť. Je krásny, je divoký, je náročný, ale zamilujete si ho.

Na Čertovici som cítila, že mám ešte rezervy a vedela by som pokračovať ďalej. Možno niekedy  nabudúce 😎

Katkine dojmy z prebehu si môžete prečítať tu: Summer Ultra




Comments

  1. Opět jsem četla jedním dechem a vzpomínala na bouřku nad hlavou a strašný liják při jedné dovolené s Michalem. Nebylo cesty zpět, museli jsme do kopce, kde na nás čekala alespoň turistická chata. V lese se nedalo zastavit a Michal se smál, že do kopce běžím. Ale běžela jsem poháněná strachy, mokrá na kost a srdce v hrdle, že jsem už na konci nemohla popadnout dech. Od té doby se bouřky v přírodě, když se není kam schovat, bojím.
    Opět klobouk dolů. Nádherné fotky a další skvělý splněný cíl. Zdravím i Jana.

    ReplyDelete
    Replies
    1. Majka dakujem za mily koment, ty mas v horach skusenosti ovela viac, ako ja 😅 uz si v nich vselico pozazivala. Ale toto su tie zazitky, na ktore clovek spomina a nikdy nezabudne 😊

      Delete

Post a Comment

Popular posts from this blog

Letecká stovka 2024 (108km / 3600m+), Trenčín, 9.3.2024

Nízkotatranská stíhačka 2023 (101km / 5489m+), Telgárt - Donovaly, 15.7.2023

Javornícka stovka 2023 (106km / 4158m+), Čadca - Lysá pod Makytou, 7.10.2023

K100 Virtual (50,21km / 2134m+), Liptovský Ján, 13.3.2021