Ďumbiersky hrebeň Nízkych Tatier (51km / 2700m+), Čertovica - Donovaly, 9.10.2021

Po stopách NTS part II.

Už nejaký ten týždeň panuje prekrásna farebná jeseň a predpovede sľubujú aj na sobotu čistú oblohu a magické jesenné počasie. Teploty sa už síce majú pohybovať okolo nuly a na horách aj nižšie, ale to vôbec nevadí. Premýšľam, kam by bolo zahodno sa vybrať, lebo toto bude pravdepodobne jeden z posledných pekných víkendov. Voľba padá na Nízke Tatry a prechod z Čertovice na Donovaly. Toto sme chceli ísť spolu s Katkou ako pokračovanie nášho dobrodružstva zo začiatku leta (čítaj tu: Kráľovohoľský hrebeň), ale poznáte to, furt dačo... zladiť sa nám doteraz nepodarilo a tak si vravím, prebehnem si to ja teraz sama a potom niekedy ešte raz aj s Katkou - veď ten hrebeň nikam neodíde. Dúfam, že sa Katka za to na mňa nebude hnevať. 

Plánujem si časový plán a podľa tohto plánu je to naplánované tak, že plán je vyraziť z Čertovice o šiestej ráno, aby som pohodlne stíhala autobus z Donovál, ktorý má odchod 16:45 a ide až do El Hej (Liptovský Hrádok). Je v tom aj časová rezerva na kochanie sa a posedenie napríklad na Kamienke na výbornom čaji alebo na Chabenci pri krásnom výhľade. Jano sa zdráha pustiť ma samú, no ja ho ubezpečujem, že tento hrebeň býva vždy plný a teraz tam budú davy - sobota, krásne jesenné počasie, atď atď, blá blá. Ráno ma odváža na Čertovicu za tmy tmúcej a studeného vetra a prehovára ma, aby sme počkali aspoň zo 20 minút, kým sa začne trošku brieždiť. 

Dlho ma prehovárať nemusí, sadnem naspať do vyhriateho auta a chúlim sa na 20 minút do sedačky. Priznám sa, vôbec sa mi do tej tmy a studeného vetra nechce, na druhej strane sa teším na to, čo ma dnes čaká. Vyliezam teda z auta, zróbmy zdjęcie pri rozcestníku, zapínam čelovku a vyrážam do tmy. Ranné svetlo už síce trochu presvitá, no prvý krátky úsek vedie lesom, v ktorom je tma asi takáto: 

Fotil Jano pred odchodom

Popredieram sa aj cez mini polom a vychádzam na otvorenú zjazdovku. Všade je pokoj a ticho, pokoj a ticho je aj vo mne. Stúpam hore strmým kopcom a vnímam, ako sa rodí deň. V diaľke sa črtajú Západné a Vysoké Tatry, na obzore vykúka do ranného zore aj Kráľova hoľa. Zem je zamrznutá a tvrdá, podchvíľou šmykľavá, ja sa však v stúpaní príjemne zahrievam. Za nejakú pol hodinu môžem vypnúť čelovku a onedlho na to slnko vypláva spoza horizontu. Je to čarovné. Oprie sa do mňa a zohrieva ma. Ďumbier a Štiavnica sa kúpu v jeho ružovom svetle. 

So slnkom prichádza aj silný studený vietor. Nevadí, minulý víkend, keď som prechádzala Otrhance, ma parádne vycvičil a teraz už som zocelená. Kto ma pozná, vie, že neznášam vietor, jeho nástojčivosť, vytrvalosť, strašidelné zvuky, ktoré vydáva v korunách stromov. Dnes som sa však s ním skamošila, nedá sa predsa bežať desať hodín s nepriateľom po boku. Na Panskej holi zhltnem banán a kochám sa výhľadmi, Štefánikova chata je už na dohľad a leskne sa v rannom slnku. Bežím popod Besnú, cez Sedlo Králička a vietor silnie. Štefánička doslova spí, nezastavujem sa tam teda a ponáhľam sa do závetria pod Ďumbier. Deväť kilometrov za mnou a na hrebeni je zatiaľ presne toľkoto ľudí:

Posielam Janovi sms, že som akurát minula Štefáničku a stretla som zatiaľ len veľa vlčieho trusu. Naozaj, chodník bol tentokrát lemovaný nie medvedími, ale vlčími hovienkami. Je to príjemná zmena 😂 Jano ma pochváli, že super, vraj mali byť davy ľudí na hrebeni 😁 no čo už. Ja som si vychutnala chvíľu samoty v horách a kúzelný okamih zrodu dňa uprostred divočiny na Lajštrochu. 

Onedlho na to však stretávam prvých turistov a čím som bližšie ku Chopku, tým je frekvencia stretnutí hustejšia. Cupkám si po žule medzi Krúpovým sedlom a Chopkom, týmto smerom som to šla iba raz, turisticky, kedysi dáááávno hádam pred dvadsiatimi rokmi. Dobieha ma nejaký bežec, vraj je z Jamníka a nejde až po Donovaly. Púšťam ho pred seba a čoskoro sa mi stratí z dohľadu. Ja ani neviem ako, o chvíľu som na Chopku. Som tu už štvrtýkrát v priebehu dvoch mesiacov, nepreháňam to už trochu? Zastavujem sa na Kamennej chate a dávam si skvelý horúci bylinkový čaj. Kamienka je vynovená chata a mne sa veľmi páči - útulný, ale moderný interiér, ochotný personál, obrovské okná poskytujúce veľkolepé výhľady na hrebeň a okolité hory. Sŕkam čaj a baštím lupačku s arašidovým maslom, Janovi posielam SMS, že som na Chopku a sú tu davy ľudí. Doplním si ešte vodu do softflaskov a vyrážam žulovým chodníčkom ďalej cez Dereše do Sedla Poľany. Cestou obieham veľké početné skupinky turistov a zahrievam sa tak, že fukerka musí ísť dolu, no rukavičky si nechávam. Vietor tiež celkom ustal, zmôže sa len na občasné neškodné poryvy. 

Z Derešov sa otvárajú výhľady na tú časť hrebeňa, ktorú mám veľmi rada. Vidím v diaľke kopce, cez ktoré budem onedlho prebiehať. Za Sedlom Poľany končí žula, aj davy turistov a ja bežím známym chodníčkom cez Krížske sedlo a Kotliská smer Chabenec. Hnedá tráva lemuje zamrznutý chodník, ktorý je mierne natopený a tým pádom miestami slušne šmykľavý. Nedá sa tu bombiť, ale nevadí, ja si dnes cupitám kochacím fototempom. A je sa čím kochať. Tento deň vyšiel úplne nádherne, viditeľnosť je ostrá a vidno doďaleka. Užívam si tento úsek, mám to tu rada. Spomínam, ako sme tu pred dvomi rokmi s Aďkou Elischer Jogošíkovou bežali z Jasnej rádoby na Donovaly, ale tak sme sa cestou zdržali kochaním a fotením, že sme to potom z Hiadeľského sedla strihli do Korytnice. Bol to jeden nádherný beh plný krásnych zážitkov a výhľadov. Vtedy sme na Chabenci jedli chlieb s maslom, dnes je tu však plnka a tak sa tu nezastavujem. Neskôr zistím, že obec Partizánska Ľupča má dnes organizovaný výstup na Chabenec. Pauzu si urobím kúsok nižšie, pod vrcholom v závetrí, otváram si Kofolu - joj toto bol super nápad zobrať si ju! Posielam Janovi SMS, že som za Chabencom a je tu milión ľudí.

Žujúc druhú polovicu lupačky, dívam sa do diaľky a rozoznávam Ďurkovú, Zámostskú a Latiborskú hoľu a tam kdesi Veľkú a Malú Chochuľu. Pamätám si, že pred dvomi rokmi sa nám s Aďkou zdala Chochuľa tak strašne vzdialená... no dnes mám pocit, že je nejako blízko. Nie je náhodou tá Chochuľa ešte ten kopec ďalej? Nie, nie, to musí byť toto, však hentam je Ploská a Rakytov. Viditeľnosť je dnes fakt úžasá. Osviežená bežím ďalej a opäť míňam davy ľudí smerujúce na Chabenec. Útulňu Ďurkovú odignorujem - vody  mám ešte dosť a mala by mi vydržať do Hiadeľského sedla, kde je studnička. Dnes nemám veľkú potrebu piť a relatívne často si chodím odskočiť, tak som asi dostatočne zavodnená. Pod vrcholom Ďurkovej už z diaľky vidím terénne vozidlo a v duchu si zanadávam, čo to za papaláš sa tu zase vyváža na džípe. No keď prídem bližšie, vidím, že je to vozidlo HZS a medzi nimi rozoznávam kamoša Janka P., vítame sa a ja hneď pookrejem - je to super stretnúť niekoho známeho, človek si potom nepripadá taký opustený počas tých 50km. Vraví, že opravujú zimné tyčové značenie, chalani sa spytujú kam a odkiaľ bežím a zhodneme sa, že je dnes naozaj prekrásny deň. 

Osviežená týmto stretnutím bežím v ústrety snáď najkrajšiemu úseku na trase. Rozpamätávam sa na rozhovory a témy, ktoré sme tu rozoberali s Aďou pred dvomi rokmi a spomínam si aj na svoje pocity vtedy. Ľudí opäť ubudlo a ja míňam Zámostskú a Latiborskú hoľu. Obzerám sa za seba a nechce sa mi veriť, že to všetko som dnes už prešla. V diaľke ešte vidno miniatúrny džípik HZS, no o chvíľu ho strácam z dohľadu. Fascinujú ma diaľky, obrovské priestory, keď ešte pred chvíľou som bola mini mravčekom na tých kopcoch oproti a teraz stojím tu, na vrchole, ktorý sa mi pred pol hodinou zdal taký vzdialený. Vzdialená sa mi odrazu zdá aj tá Chochuľa, ktorá spod Chabenca pôsobila tak blízko... odrazu vidím, že ma čaká ešte kusisko cesty, kým len prídem na jej úbočie. No je to cesta malebná, single-trailík vedúci lúkou a lesíkom, čučoredím, kde sme sa s Aďou pred dvomi rokmi popásali na čučoriedkach. Slnko mi už svieti do očí a tak si nasadzujem šilt. Ľudí je tu poredšie, ale sú. Chochuľa nie a nie sa priblížiť, naopak, akoby sa stále viac a viac vzďaľovala. Začínam cítiť únavu aj hlad, vravím si, že hore na vrchole sa najem, nech to mám aj s výhľadmi. Pozbieram teda sily a hor sa na predvrchol Košarisko a potom dlhým traverzom na vrchol Veľkej Chochule. 

Vtedy s Aďou sme tu boli úplne samé a boli sme svedkami nádherného divadla - slnko zapadalo a cez vrcholy hôr a hrebeň sa prevaľovali oblaky a sadala hmla. Bol to asi najkrajší okamih, aký som kedy v horách zažila. Dnes je tu národa ako na protestnom zhromaždení pred NRSR, slnko je ešte celkom vysoko a fučí tu vietor, tak spravím len zopár fotiek a zbieham kúsok nižšie do závetria. Dopíjam zvyšok kofoly a jem lepeňák a čokoládovú tyčinku a vstrebávam výhľady. Donovaly sú tam dolu kdesi, za týmto masívom a ešte jedným masívčekom hen poniže, s vrcholmi Kozí chrbát a Kečka. Tento chochuľovský masív je celkom rozľahlý a dlhý, s pribúdajúcou únavou sa aj vzdialenosť zdanlivo predlžuje a čo je vzdialené, zdá sa ešte ďalej. S jedlom však prichádza nie len fyzická energia, ale aj tá psychická. Zázrak, čo vie urobiť doplnený cukor v krvi. Míňam Malú Chochuľu, vyhupnem sa cez vrchol Prašivej - spomínam si, že tu pred dvomi rokmi sa nad nami z hmly vynorila postava muža a psa, týčili sa nad nami v tom temnom opare umierajúceho dňa ako nejaké božstvo... a bol to Aďkin Janko a Uško the dog, ktorí nám vyšli naproti z Korytnice 😃 vtedy sme za stmievania sa zbehli do Hiadeľského sedla a potom už za tmy do Korytnice. 

Dnes ale pokračujem ďalej až na Donovaly a psychicky sa pripravujem na nepríjemný zbeh z Prašivej do sedla - pamätám si, že je strmý a kamenistý, šotolinový a nevľúdny, no nakoniec to nie je až také zlé. Som vycvičená zo zbehu z Hrubého vrchu do Jamnickej doliny minulý víkend, to je asi najhorší zbeh EVER 😂 Obieham turistov, kochám sa jesennými farbami v lese a zanedlho som v sedle. Zbehnem ešte k neďalekej studničke a dočerpám si vodu. Píšem Janovi sms, že som v Hiadeľskom sedle a čaká ma záverečných 10km a 350 metrov stúpania. To by som mohla šupnúť za hodinu a pol. Znie to ízi-pízi, ale toto je jediný úsek z celej trasy, ktorý nemám prejdený a tak si neviem predstaviť, ako bude vyzerať. Čiže totálne a hneď ma zabije prvý pol kilometer, na ktorom spravím 200 výškových metrov a ešte k tomu v temnom blatistom lese. Och. Svetlo na konci tunela však nenechá na seba dlho čakať a konečne sa vynorím z lesa a prichádzam na Kozí chrbát. Je tu opäť národa, rodinky si vyšli na sobotný výlet, deti tu pobehujú, je to milá scenéria. 

Predo mnou sa otvára chrbát Kečky a kilometre, ktoré ma ešte čakajú - je ich asi osem a zdajú sa mi byť nekonečné - ako všetky záverečné kilometre na dlhých trasách. Prehupnem sa cez Kečku a obzerám sa za seba. Nad Kozím chrbtom sa dvíha masív Prašivej a Chochule. Opäť som fascinovaná tou diaľkou - veď ešte pred chvíľou som bežala tam hore kdesi... a teraz hor sa zdolať tento záverečný úsek, vedúci pekným príjemným lesom, ktorý nie a nie skončiť a ešte dokonca stúpa hore😂 no všetko má raz svoj koniec a lesná cesta sa pripája na asfaltku. Na lúkach naokolo si rodinky púšťajú šarkanov v studenom jesennom vetre. Vidím tam kdesi vzadu drevený mostík ponad hlavnú cestu, za ktorým je cieľ môjho dnešného putovania. Bežím bežím a mostík sa stále nepribližuje. Už len kilometer a pol.. už som pri ňom. Hop cez neho a pristávam pri rozcestníku. Omylom si však fotím cyklistický rozcestník namiesto turistického, ktorý je o tri metre ďalej a ja som si ho vôbec, ale vôbec nevšimla. Uvedomila som si to až doma pri prezeraní fotiek. No nič, budem sa tam musieť vrátiť a prejsť to celé ešte raz 😁. Kati, tak kedy ideme?

Na Donovaly som dorazila s peknou rezervou pred odchodom autobusu (celkový čas prebehu 9hod a 59 min), mám teda čas v kľude sa prezliecť do suchého. Schovám sa do zastávky pred nepríjemným studeným vetrom, ktorý opäť začal úradovať s klesajúcim slnkom a zhadzujem zo seba všetky mokré zvršky (mám šťastie, že na zastávke nie sú žiadni ľudia, ale aj keby boli, asi by mi to v tej chvíli bolo jedno 😁). Vrstvím na seba suché oblečenie, no aj tak sa klepem zimou až do príchodu autobusu. Počas čakania zošrotujem zvyšky jedla, čo mi zostali a dopijem poslednú vodu. Autobus prichádza s trojminútovým meškaním a ja sa spokojne ukladám na vykúrenú sedačku.  Bol to síce náročný, ale krásny deň, rekapitulujem, ideálne načasovaný, všetko mi vyšlo tip top. Busom sa veziem dve hodiny - stojí pri každej vŕbe. V Ružomberku na stanici je akosi príliš veľa stratených existencií... TAM by som sa bála byť sama, a nie kdesi na hrebeni v horách pred svitaním 😊