Strážovská 50 2023 (50km / 2500m+), Trenčianske Teplice, 13.5.2023

Published May 15, 2023

Zelený Máj v Strážovských vrchoch

Strážovská 50tka sa tento rok opäť vybookovala za jednu hodinu aj napriek tomu, že to nebol prvý pretek SUT ligy tejto sezóny a nebol to ani prvý jarný pretek. Trinásty máj sľuboval všelijaké počasie, no Ľubka s Radom nakoniec objednali sucho a príjemné bežecké teploty. Spomínali čosi aj o nejakom blate, ale to našťastie nestihlo doraziť a tak sme si mohli vychutnať ničím nerušené krásne pobehanie prírodou Strážovských vrchov.

Ja a Majka zahajujeme našu zvyčajnú, už dobre nacvičenú klasiku - príchod do Trenčianskych Teplíc v piatok večer, ubytovanie (tentokrát Penzión Lívia - odporúčam, za málo peňazí veľa muziky), vysokosacharidová večera, pivo, pokec - čiže dalo by sa to zhrnúť do 5P: piatočeeeek, pizza (my sme mali tentokrat cestoviny), pivo, pokec, posteľ. Pretek. Takže 6P 😁

Ráno zvyčajné vítačky, stretačky, kecačky, dobrá nálada, predpreteková atmosféra vyhajpovaná štekotom psíkov, ktorí sa už nevedeli dočkať, kedy vybehnú na svoje 50km dobrodružstvo. Úderom ôsmej hodiny štartujeme a tvoríme najskôr tučného hada, ktorý sa vlní uličkami Teplíc až sa dovlní do lesa a tam pomaly zoštíhlieva do tenkého ale dlhého farebného hadíka plaziaceho sa cestičkami a chodníčkami jarného májového lesa. Vzduch je suchý a chladný, slnko sem tam vykukne cez priesvitné oblaky a hodí lúč pomedzi stromy. Dnes sa mi ide dobre, nič ma nevyrušuje, nemám meteosenzitívne depky, ako minule. Teším sa, že si dobre zabehám. V ovzduší cítiť prísľub leta, že už konečne dorazí. Predo mnou aj za mnou počuť veselú vravu, vtáčiky si veselo trilkujú, všade je pokoj a kľud, proste typická ultrapohoda.

Prvých 10km po K1 za Petrovou Lehotou mi ubehlo celkom rýchlo a pohodovo. Teším sa na blahodárne čierne zlato (Colu), hlad nemám ale pre istotu si dačo ďobnem - čaká nás 17km dlhý úsek k ďalšej kontrole. V stúpaní na hrebeň oproti minulému roku odbudla ohlodaná kostra jeleňa a pribudla bujná vegetácia. Farebný had je už rozporcovaný, skupinky bežcov sa trúsia chodníkom a cestou, ktorá nás privedie až ku chate Baské. Tu to opäť začína byť krásne.

Vítajú nás sýtozelené lúky plné púpav a prvosienok, vytúnené dobiela kvitnúcimi stromami, podľa informácií od Braňa Z. sa zrejme jednalo o čerešne vtáčie. Vbiehame do lesov a z nich vybiehame na ďalšie lúky, z ktorých sú čarokrásne výhľady na husto zalesnené okolité kopce pripomínajúce zvlnený huňatý koberec a tam kdesi v diaľke za nimi sa týči Vápeč, náš dnešný vrchol.

Na K2 Homôľka (27.km) to žije, oranžovo-čierne dobrovoľnícke včielky bzučia, poletujú okolo nás a snažia sa nám splniť, čo nám na očiach vidia. Cola, voda, cukor, soľ, chlieb, sušienka, sladká, slaná, pomaranč, banán, povzbudenie, smiech. Nič viac k šťastiu netreba. Hádam už len vyliezť a zliezť ten Vápeč 😅 minulý rok ma bavil, snáď ani teraz nesklame. Nesklamal. Strmý výstup lesom à la Sidorovo, pobehnutie lesným chodníkom, prehupnúť sa cez pár hupkov a ani neviem ako, stojím pod ním.

Vychutnávam si krátky, strmý, výživný, skalnatý výšvih na vrchol a neustále si opakujem, že nesmiem zabudnúť na povinnú selfie - akože SK (samokontrola). Nezabudla som 😅

Výhľady z vrcholu sú foteniahodné - všade naokolo, kam oko dovidí, samé husté zvlnené zelené koberce. A tak chvíľu fotím (v skutočnosti chvíľu oddychujem, ale tvárme sa, že fotím... pretože jak praví klasik - "když nemůžeš, ...foť" 😁).

Krátky, strmý, výživný, skalnatý zošvih do Sedla Palúch si až tak nevychutnávam, ale zliezť sa to musí. Zliezť sa musí aj dlhý, strmý, výživný, gravelnatý zbeh do Hornej Poruby. Idem akosi pomaly a opatrne, opantal ma strach, že sa na drobnej šotoline pošmyknem a zletím dolu strmým chodníkom, vybijem si zuby, vypichnem oko, zlámem hnáty... No moje topánočky Topky (Topo Athletic Ultraventure 3) držia perfektne, mala by som im viac veriť. A aj sebe. May be Vantajm Nekstajm 😌.

Foto: Oliver Súkeník

Foto: Oliver Súkeník

Na K3 Horná Poruba (35.km) je veselo, a týmto opäť pozdravujem Jakuba 🙋 Dobieha ma Majka, ktorej sa dnes ide veľmi zle kôli alergii - síce sa jej nedá dýchať, no zato obveseľuje všetkých naokolo tak, ako to len ona vie. Natlačíme do hlavy všelijaké dobroty, doplníme vodu a hor sa zdolať posledných 15 kilometrov, ktoré si z minulého roka pamätám ako nekonečne nekonečné. Už od Vápeča ideme po červenej SNPéčke. Predstavujem si SNP pútnika, ako putuje už xtý deň a má za sebou stovky kilometrov. Ja mám za sebou len 40 km a chytá ma tu mierna depka. Ešte si aj palec fajne nakopnem a aby som sa uistila, že ho mám naozaj narazený, nakopnem si ho ešte zodvakrát 👿. Čo taký pútnik? Ako dokáže na tomto úseku zo seba vydolovať motiváciu na napredovanie? Ale nechcem hejtovať, v skutočnosti je to úsek veľmi pekný, aha:

Lúky sa opäť striedajú s lesmi, kilometre ubiehajú celkom rýchlo, pár krátkych stmých stúpaní ma preberá z latentnej letargie. Majka v lese chytá druhý dych a zdrhá mi. Ja si idem svoje, dávam pozor, aby som už viac nezakopávala alebo nebola vovedená do omylu cudzími fáborkami. Odratúvam kilometre a stúpania, až mi nakoniec zvyšuje nula celých nula celých nula nula výškových metrov a zostáva len zbeh po zelenej značke náučného chodníka vedúceho do Trenčianskych Teplíc. Cez námestie plné ľudí (čo je naša cieľová rovinka) sa pokúšam o šprint a v tradičnej záplave endorfínov zastavujem pri časomeračovi. Vypínam hodiny, zapínam cieľovú radosť, absolvujem kontrolu kontrol, stískanie sa a gratulácie so spolubežkyňami a spolubežcami už dobehnuvšími. Proste typická cieľová ultra klasika 💓. Dostávame diplomy a poďme jesť a piť, sedieť a klábosiť.

Foto: Tinka Magová

Foto: Tinka Magová

Ďakujem organizátorom, dobrovoľníkom a bežeckým parťákom za ďalší skvelý deň strávený v nádhernej prírode v spoločnosti skvelých ľudí. Teším sa na ďalšie pobehaňä 💗 Môj ultragalaktický čas 7 hodín 10 minút stačil na 14te miesto medzi 37 ženami a bol o 16 minút lepší, než môj minuloročný. Svoje spravili lepšie podmienky na trase a lepšia pohoda v mojej hlave 😀 výpravu teda považujem za úspešnú.