(Ja a) beh

Prečo beháme?

Túto filozoficko - rečnícku otázku položil do pléna Jérôme na jeseň roku pána 2021, keď sme ubolení, ale happy, sedeli na občerstvovačke v šenku Mlyn v Stupave a do cieľa Prešporského Ultrapunku (74km) chýbalo ešte nejakých 16km. No prečo, prečo... pre nič aj pre všeličo 😀 a podľa mojich zaručených a tajných informácií z dôveryhodných zdrojov, Jérôme túto otázku kladie pravidelne pri rôznych príležitostiach. 

Čo pre mňa znamená beh? Neznášala som ho, až kým som ho nezačala milovať. Prišla som mu na chuť celkom neskoro, až okolo tridsiatky. Neviem už, aká bola moja motivácia začať každé ráno polhodinou behu, ale isté je, že ten pocit "po" sa mi zapáčil, však endorfíny, dopamíny, proste samé drogy 😅. Ideálny začiatok dňa. 

Moja športovo - bežecká história

Ešte dávno predtým tu však boli kone, hokej, zase kone a na pozadí toho všetkého turistika. Tiež som ju ako decko neznášala. Dedo a otec nás vláčili všade možne. Nízke Tatry, Malá Fatra, Slovenský raj, Jesenníky, Javorníky, Beskydy... Plahočila som sa za skupinkou, ktorá bola ďaleko predo mnou. Oni si spravili prestávku, aby ma počkali, a keď som ich dobehla, pohli sa ďalej. Tak moment - ja a prestávka nič? Neznášala som to. Až kým som to nezačala milovať. 

Mala som 16. Otec nás vzal na dva týždne do Tatier. A tam to cvaklo. Nekonečné každodenné a náročné túry ma zrazu bavili, očarená nádherou hôr, prývkrát Priečne sedlo, prvýkrát búrka v horách a teplý čaj s horalkou na Zamke. Nič lepšie som nikdy nejedla. Prvýkrát Rysy (odvtedy ešte 5-krát). Zamilovala som si tú sladkú bolesť po celodennej námahe, pocit na vrchole hory, keď už vyššie nič nie je, a dole podo mnou je všetko. Chuť lepeňáka s čajom kdesi tam hore, a následne chuť piva (alebo poldeci 😁) po návrate z túry.

A kde sa to všetko spojilo? Kolega organizoval beh na Chopok. WTF? Na hory sa aj behá? Idem! A už som tam zostala. Odvtedy bol Beh na Sinú, Beh na Hrebienok, Beh na Chatu pri Zelenom plese, Beh na Popradské pleso, Žiarsky Duatlon, Beh do Choča, jedným slovom krátkebehydovrchu.

Z krátkcych behov sa stali dlhšie, okruhovejšie, bolo treba bežať aj hore, aj dolu - srdcovka a domáci pretek Vysokohorský beh cez Klin (absolvovala som 4x), Štiavnický Salamandra Trail, Púpovský Heavy-half, Bearfoot Poľana, Kordícky Extrém, Beh vrcholom Sidorova, Beh okolo Poludnice, Poludnica Run, Beh Súľovskými skalami atď, atp. A tam niekde sa zrazu stala Malokarpatská Vertikála. Moje prvé ultra. Bolo to ťažké ale neskutočne krásne. Čo už sa mi až také krásne nezdalo, bolo šoférovať hneď po preteku domov vyše 300km. Nohy krásne zatuhli a celý týždeň som chodila ako robocop. Mala som 42 rokov, takže mladíci a mladice, máte ešte kopu času, nič vám neutečie 😃.

Moja cesta k stovke

Ale potom to už išlo - 50km preteky v Zázrivej, vo Veľkej aj Malej Fatre, popretkávané kratšími 30km podujatiami. Prišiel čas posunúť sa ďalej, teda behať dalej 😃 ale prišiel aj Covid a spolu s ním množstvo zrušených pretekov. Nastala éra virtuálnych eventov, no na dlhší beh som si musela rok počkať. Dočkala som sa - virtuálny Severný Živloplaz, Ultrapunk85 - virtuálna výzva, Prešporský Ultrapunk. Všetko to malo okolo 70 - 80km. Taký príjemný medzistupienok. 

Moja vyhliadnutá prvá naozajstná stovka - Javornícka 100 sa v ten rok (2021) skrátila na 50tku - tak zas nič... budem musieť čakať celý ďalší rok? Tak to teda nie! Namiesto jednej z ľahších stoviek, ktorú si mnohí vyberajú ako svoju prvú 100kársku skúsenosť, samú seba sledujem akoby v tranze, ako keby to bol niekto iný, čo sa zrazu prihlasuje na Malofatranskú 100 (tí, čo vedia, vedia.. 😅). Hlavne rýchlo, nech si to moje prvé ja nerozmyslí. A ani to druhé ja. Tak, a je to. Som vyviedla... Treba sa mi poctivo pripraviť. Zostavujem si tréningový plán podľa princípov popísaných v Koopovej knihe a poctivo tento plán plním. Fakt si dávam záležať. Okrem toho, že ma to baví, ma to zároveň aj upokojuje, pretože verím procesu, viem, že robím všetko preto, aby som ťažkú Malofatranskú trasu zvládla. A veru som ju aj zvládla - tu je dôkaz: Moja prvá preteková naozajstná stovka.

V ten rok nasledovali ešte dve ďalšie stovky - Hriňovská a Javornícka. Oboje prekrásne zážitky. A tá Javorínícka veru vôbec nie je ľahká. Vlastne, ktorá stovka je ľahká?

Aká bola sezóna 2022?

Bola úžasná. Vyšlo mi všetko, čo som chcela a aj čo som nechcela 😅 každý pretek = osobitý, neopakovateľný zážitok, nové priateľstvá, tie staré otužené. Mnoho krásnych momentov v našej nádhernej prírode po celom Slovensku. Chýba mi už len nejaký ten východ 😇

Reportáže zo všetkých pretekov si môžete dohľadať na mojom blogu. Vďaka úspešnému absolvovaniu piatich podujatí Slovak Ultra Trail ligy a jedného virtuálaneho, sa mi podarilo v rebríčku podľa účasti skončiť na druhom mieste. V rebríčku podľa bodového hodnotenia (kde už treba aj trošku viac behať, nestačí sa len strcať po podujatiach) sa mi ušla štvrtá priečka - do tretieho miesta mi chýbalo 29 bodov. Tretia bola - zaslúžene - April Jelinek. Jej stačili tri preteky SUT ligy na to, aby dosiahla bedňové umiestnenie 💪 ja som na začiatku sezóny ani nesnívala o tom, že by sa mi podarilo hoc aj to štvrté miesto a už vôbec nie druhé miesto za účasť. Takže som mega ultra happy jak dva grepy 🍊🍊

Počas sezóny 2022 som mala tú česť zdieľať tréningy, trasy, zážitky, bolesť, radosť, šťastie, únavu a všeličo iné s mnohými skvelými ľuďmi. Ak by som ich mala vymenovať, nestačil by mi na to jeden článok 😀

Slovak Ultra Trail a podujatia SUT ligy

Sú najlepšie. Čo k tomu dodať? Všetky akcie sú organizované na vysokej profi úrovni, vraj lepšie, než hociktoré svetové preteky (vravia ostrieľaní zálesáci, čo už majú čo-to vo svete pobehané. Ja som vo svete ešte nebehala, ale určite s nimi súhlasím). Všetko je tip-top - od úvodnej marketingovej propagácie, cez prihlasovanie, neustále aktualizácie informácií, informačné emaily, predštartovú prezentáciu, zázemie pretekov v mieste štartu aj cieľa (ok, ten cieľ MF100 2022 bol čistý punk, ale aspoň sme mali zážitok 😁)

Foto: Tina Sta

Značenie trasy je vždy dôkladné, človek má k dispozícii podrobný popis trate, gpx subor, mapu, upozornenie na orientačne náročnejšie alebo kritické body, kde si treba dať pozor. Dobrovoľníci na obžerstvovačkách sú čistý poklad. Bez nich by to nešlo. Úsmev, smiech, rehot, povzbudenie, prvá pomoc pri grcačkách a sračkách fyzických aj psychických, teplý čaj, káva, cola, polievka, chlieb, sušienka, voda, jonťák, náplasť, magnézko, cola, cukor, soľ, banán, pomaranč, melón, označenie kontrolnej kartičky, foto, útecha, humor. Vykúrené auto, keď sa nie je kde inde zložiť. Všetci poznajú všetkých, a tí, čo nepoznajú, tak spoznajú veľmi rýchlo. Komunita. Ďakujem za to.

Tak teda, Prečo (beháme) Ultra?

IG Ultrarunningmemes

Skúsiš raz a chceš viac. Keď vieš, že dnes prídeš do cieľa zajtra. Byť hodiny v prírode, na slnku, v daždi, vo vetre a víchrici, v hmle aj po tme, za svitania, súmraku, ďalšieho svitania. Sama aj v skupine, nahlas aj potichu. Dlhé hodiny. Zažívať nával endorfínov, dopamínov a iných ínov, proste drogy 😂 a následne pád na dno fyzických aj psychických síl. Slzy, hnev, bezmocnosť, strach, bolesť, hlad, smäd, únava. Krok za krokom. Neustále hore a dole. Prisaháš si, že už nikdy, ale pritom dobre vieš, že už zajtra budeš browsovať termínovku a kalendár akcií 😁. 

Radosť, šťastie, čistá myseľ, napĺňanie elementárnych potrieb. Nič viac neexistuje. Suchý prašný chodník a úmorná horúčava, ranná rosa a mokrá tráva, blato v lese, blato všade. Čudné zvuky v noci, oči svietiace opodiaľ. Blikajúce svetlo, ktoré sa nepribližuje. Tichá komorná atmosféra nočných občerstvovačiek. Kamienok v teniske, zodratý chrbát. Spotené ruky. Spotené všetko. Posledné kilometre a podo mnou svetlá mesta, nado mnou hviezdy, mesiac, alebo temné mračná. Štart a cieľ a medzitým toto všetko. V cieľi opäť radosť, šťastie, únava, bolesť, šťastie, radosť, šťastie, šťastie, úsmevy, smiechy, rehot. Polievka a káva. Emócie... spracovať emócie a napísať reportáž. Očista. Bolesť. Zbožňujem bolesť, čo ma v noci budí a ledva mi dovolí prevaliť sa na druhý bok. Zbožňujem ten pocit, keď cítim kažučký sval v tele, každú šľachu, bunku, keď telo je rozbité na kašu, ale myseľ pokojná a šťastná. Preto beháme? Možno.

Behať, či nebehať... podľa tréningového plánu / s trénerom?

Toto je samozrejme vysoko individuálne a každý to má inak. Ak sa chce človek niekam posúvať dosahovať skutočné bežecké ciele (nie sa len tak strcať po podujatiach), tak za mňa najideálnejšie je trénovať s kvalitným trénerom. Moje bežecké ciele sú asi také, že strcať sa po podujatiach, ale tak, aby som mala z toho radosť, dobrý pocit, a keď na pretekoch vydám zo seba čo najviac, aby som nebola KO po zvyšok sezóny. Teda posúvať sa vrámci mojich vlastných limitov. To, že moje limity sú ďaleko za limitmi väčšiny bežkýň na súčasnej slovenskej ultratrailovej scéne, je už druhá vec, a vôbec mi to žily netrhá 😡😂

Ja teda behám podľa tréningového plánu, ktorý si sama zostavujem a baví ma to. Podarilo sa mi tak pripraviť sa na Malofatranskú 100 a udržať sa pri živote na Hriňovskú a Javornícku 100. Aj keď je pravda, že na J100 som už cítila veľa naakumulovanej únavy a Štiavnický Ultrapunk ma pekne krásne dorazil, ale nevadilo mi to, bol to už záver sezóny, takže osrac... Skvelým zdrojom informácií, ktoré mi konečne dávali zmysel, bola kniha od Jasona Koopa Základy Ultramaratónskeho tréningu. Odporúčam všetkým si ju aspoň prečítať.

A čo to zahraničie? Možno sa raz odhodlám, keď sa poriadne vybehám na našom malom Slovensku.

Vybavenie a strava (nie tá)

S dĺžkou a náročnosťou absolvovaných behov a pretekov sa postupne rozšírila aj moja výbava. Zatiaľ, čo oblečenie nakupujem prevažne lacné v Lidli (človeku aspoň nie je ľúto, keď si roztrhne gate pri preliezaní polomu pod Rovnou hoľou), na kvalitnú bežeckú obuv si potrpím - vyskúšala som viacero značiek a zakotvila som pri Altrách a Topo Athletic. Aj nejaký poriadny Ultralight Waterproof Breathable Jacket sa zíde - okrem toho, že to je častokrát súčasťou povinnej výbavy na pretekoch, u nás na Liptove je to životne nevyhnutná nutnosť. Čelenky a šatky Born To Trail / Eleven Sportswear sú moje najobľúbenejšie v zime aj v lete. 

Používam paličky Leki, bežecké batohy Salomon - 5l, 8l, 12l (mala som aj Dynafit, ale nebolo to vôbec ono...), hodinky Garmin FR 945 (a keď mi doslúžia, ostanem pri Garminoch), hrudný pás Garmin. Pozn.: tento blog nie je sponzorovaný žiadnou z týchto značiek... ale mohol by byť 😁 

Vodu si nosím v softflaskoch, je to praktickejšie, lepšie, jednoduchšie, ako hydrovak. Na jedlo si balím normálne lepeňák zlepený tým, čo je aktuálne doma, ďalej banán, čokoládovú tyčinku, gely. Z gelov mi najviac sadli Edgar a Maurten. Na stovke mám pri sebe aj soľné a kofeínové tabletky a hroznový cukor. Vreckovky. Vždy maj pri sebe vreckovky 😅 a malú lekárničku (fólia, bandáž, náplasť, dezinfekčné tampóny, fenistil, voltaren). V zime pribalím mačky alebo nesmeky a teplý čaj do 0,5l termosky z Lidla.  A tiež mobil, fotiek totiž nikdy nie je dosť a vždy je čo fotiť 😀 a treba predsa fotky do reportáží!

Prečo píšem?

Svoj prvý bežecký blog som napísala pod pretlakom emócií a tak je to pri každom článku. Zážitky, ktoré zažívam na behoch a pretekoch potrebujem nejako spracovať a mne to funguje tak, že ich dám "na papier". Vtedy cítim, že kruh sa uzavrie, je to vonku a ja sa môžem spokojne pohnúť ďalej a sústrediť sa na ďalšie výzvy.

Mňa osobne baví čítať reportáže iných ľudí z pretekov, hltám ich zážitky a prežívam to spolu s nimi. Zároveň tieto blogy slúžia ako cenný zdroj informácií. Dúfam preto, že aj ľudia, ktorí zablúdia na môj blog a prečítajú si niečo o preteku, na ktorý sa chystajú, ale ktorý ešte nebežali, nájdu v mojich výplodoch dôležité (plus nejaké úplne zbytočné 😆) informácie a pomôže im to teoreticky sa pripraviť na záhul, čo ich čaká. Ak nie, čo už 😄 Týmto chcem všetkým čitateľom poďakovať za každý prečítaný článok 😊 vážim si to 💗 

Tak do skorého behania, písania a čítania.

Nech sú požehnané vaše nohy 🙏😂