Hriňovská 100 2022 (116 km / 4400m+), Hriňová, 10.9.2022

 Hriňovská sprcha je asi lepšia, ako Hriňnovská praženica

For English version check here

Premýšľam, ako začať tento blog, a tak začnem tým, že premýšľam, ako začať tento blog 😁. Dojmov a zážitkov je veľa, asi chvíľu potrvá, kým ich všetky spracujem. Hriňovskú stovku som poňala ako príležitosť potvrdiť si, či viem behať stovky, či tá Malofatranská nebol len nejaký úlet a že či sa v nedeľu pod tiahou sobotných kríz a tráum hneď neodlhásim z Javorníckej, ktorá bude presne o mesiac. Musím si tiež premyslieť odpoveď na otázku, na koľko to vidím časovo. Ľudia sa ma to vždy pýtajú a ja nikdy neviem odpovedať. Nepoznám trasu, profil, povrch, neviem, čo nám prinesie počasie, aké vrtochy si povymýšľa telo a hlava.. ale tak, hrubý odhad mi vychádza na 20 až 22 hodín a tým sa budem aj oháňať. Radšej sa podcením, než precením 😅

Predpovede na sobotu sú hororové a stále sa menia a tak sa psychicky pripravujem na veľa dažďa. Však už sme vycvičení z Ultra Fatry, že. 

V piatok večer spolu s Majkou pristávame v Hriňovej, hneď na prezentácii nás obe naraz vystíska Peťo K. a nekompromisne skontroluje povinnú výbavu. Áno, čelovku mám zbalenú v bežeckom vaku, nie v dropbagu, aj keď dúfam, že na kontrolu v Ďubákove dorazím ešte za svetla 😅 dostávame krásne tričká a štartové čísla s kontrolnými kartičkami. 

Po ubytovaní v penzióne Anka zapadneme do miestnej pizzerie, kde už prebieha masívna socializácia bežeckej komunity a pizzeria nestíha obsluhovať neustále prúdiace hladné krky. Nevadí, aspoň je veľa času na pokec s kamošmi. Po sto rokoch nám konečne donesú pizzu, ktorá je nakoniec výborná. Nálada graduje a my sa poberáme na kutě. Neviem, či sa dá hovoriť o spánku, už som sa zmierila s tým, že noc pred pretekom sa málokedy dobre vyspím. Pod oknom sa premávajú autá, štekajú psy a o štvrtej ráno začne kikiríkať kohút. Snažiť sa spať už nemá význam. Prší.

Foto: Zuzka M.

Pred štartom sa vítame so Zuzkou M., ešte stihneme nejaké to spoločné foto a za zvukov zimomriavkovej Radovej hry na fujaru štartujeme do blednúceho upršaného dňa. Prebeneme pár km Hriňovou a čaká nás zahrievačka na zjazdovke. 

Foto: Kuko

Zjazdovky mám rada, chodievam často trénovať na niektoré, čo máme v okolí. Ale dnes sa nenaháňam, načo si rozbiť svaly hneď na začiatku, že? Premýšľam, o čom idem cestou premýšľať. Mám prázdnu myseľ. Žiadne myšlienky, nič ma nenapadá. O čom si ja idem 20 hodín rozhutovať? Priznám sa, že prvých 30km sa mi akosi zlieva. Pamätám si len: Hore na zjazdovke si kývam s Lenkou K. K1 Táňovo (10.km) - Peťa Š. mi dolieva Colu a ja jej s plnými ústami ďakujem. 

Foto: M. Ivanová

Foto: M. Ivanová

   

Foto: M. Ivanová

Prebeh lúkou, kde hnedasto-žltá tráva kontrastuje s tmavozelenými borievkami - pripomína mi to úbočia na podpoľaní. Koncert hriňovských cvrčkov. Prebiehame cez prebúdzajúce sa usadlosti učupené v kopčekoch. Psy štekajú. Kone v ohradách nás z diaľky čekujú, či nie sme nebezpeční predátori čo ich idú naháňať. Dážď ustáva. Voda sa odparuje z kopcov a opar stúpa z dolín. Lesy ojeseňjévjájú... Kdesi zvoní zvon. V ktorejsi dedine hladím čierneho žrebca po nozdrách (áno, kukla som sa, či je to žrebec a nie valach 😂). Tento moment mi pripomenul môjho koňocha, ktorý mi symbolizuje jedno dávne, ale šťastné, krásne a bezstarostné životné obdobie. Ďakujem ti, žrebo, za tú spomienku 💗

Peťa a Generál

Peťa a Generál

V inej usadlosti sa zase skamošujem s tromi minipucvolkami, ktoré so zúrivým štekotom vybehnú z dvora a idú nás zožrať. No akonáhle sa im prihovorím a dám ovoňať ruku, hneď sú kamoši, nechajú sa pohladiť a asi by sa aj radostne rozbehli s nami. 

Niekde tam na tom úseku bola tajná kontrola s Peťom K., sediacim ako kráľ na stoličke uprostred cesty. Super, tak prvú tajnú by sme mali. Na trase sú dve, tipujem, že druhá bude pred, alebo za Dobročom.  

Na K2 Bratkovica (20.km) ide konečne bunda dolu, foťák do pohotovosti a niečo fajné do bruška. Na kažej občerstvovačke sa snažím zjesť niečo slané, niečo sladké, dačo tekuté, dačo tuhé, čosi suché a čosi šťavnaté, truchu junk, trochu vitamínové - nie je nad vyvážené stravovanie sa 😅. 

Na K3 Havrilovo (38.km) stretávam Martina Ď., ktorý ma zťažka fučiac obehol ešte ráno na zjazdovke. Martin beží svoju ôsmu stovku a už ho nebaví pretekať sa s chlapmi a tak sa preradil do ženskej kategórie. Sám seba vyzve, že sa bude so mnou naháňať, následne túto výzvu prijíma a uteká preč. Ja sa ako vždy v kľude najem, napijem, podopĺňam, čo treba. Načo sa ponáhľať. Už beztak žijeme dosť uponáhľané dni plné stresu a sem som si prišla oddýchnuť 😌

Vyrážam do ďalšieho úseku a Martina dobieham v strmom stúpaní pod Drahovou - teda nie žeby som úmyselne, ale tak mi vyšiel proste krok. Kričím mu, že už ho mám  a on teda že už začne makať. Chvíľu bežíme spolu, v skupinke ešte s inými bežcami lesom. Tu niekde majú byť tie osy. Som ostražitá. Osy a sršne sú moja nočná mora. To radšej medveďa 😂 Našťastie sme žiadne osy nestretli, asi je na ne dnes príliš chladno a mokro.

Na lúke na Drahovej Martin fotí obligátne detvajovské selfíčko a makáme ďalej. Ja si idem svoje tempo a Martin sa so mnou naháňa. Za lúkou mu utečiem. Teda, nie že by som úmyselne, ale tak mi vyšiel proste krok 😅 bežíme lesmi a lúkami, jedna usadlosť strieda druhú, hmly sa prevaľujú cez úbočia a dotvárajú nezameniteľnú atmosféru.

Foto: M Polkorábová

Pri zbehu do Kokavy zo štyrikrát poriadne zahrmí. Dívam sa na ťažké mraky nad kopcami oproti, rozmýšľam, či nás búrka zastaví. Našťastie sa búrka pobrala iným smerom a tu sa len rozpršalo. Na K4 Kokava nad Rimavicou (50.km) prichádzam v celkom dobrom rozpoložení. V pohostinstve u Táni to žije, nechám sa pohltiť virvarom a Inka sa ma pýta, čo chcem, či si dám cestoviny. Nejako mi nejdú na chuť a tak s vďakou odmietam. Že si dám len niečo suché. No viem, že o hodinu by som to oľutovala a tak ju nakoniec prosím o polovičnú misku a bez olív. Nakoniec mi padli celkom dobre. Dám si aj melón, banán, krajec chleba s Lunter nátierkou, nejakú tú sušienku, pohár Coly, doplním vodu, navštívim WC.. von sa aj tak rozpršalo a tak som rada, že som pod strechou. Znovu obliekam nepremokavú bundu, mobil balím do igelitu a vyrážam. O chvíľu prestáva pršať a tak bunda ide do vaku a mobil zase von z vaku. 

V miernom stúpaní ma dobieha Vladko. Púšťam ho pred seba, ale nechce ísť, že si dali nejaké tie rumíky dole v pohostinstve a teraz trpí. Ale že rum je najlepší proti kŕčom! No, keď nechceš kŕčovať, musíš kôli tomu niečo vytrpieť 😂 

Toto je jeho kraj a on aj so svojou partičkou krásne označili celú trasu. Okrem červeno-bielych fáboriek sú na trati aj jeho vlastnoručne maľované značky a tabuľky na smerovníkoch. Hrdo mi ukazuje hrebeň oproti, že ten sme vlastne celý prešli, pod ním je dedinka Utekáč, kde on žije. A že teraz to vraj bude príjemne behateľné. Doteraz to bolo teda čo? Naozaj je vačšina trasy behateľná, vlní sa pod nohami, kilometre ubiehajú ako nič a človek míňa kontroly jednu za druhou, radosť tu byť. 

Vladko nakoniec predsa len ide dopredu. Spoza oblakov konečne vykúka slnko. Na K5 Lipové (61.km - ja na hodinkách 62km) sa príliš nezdržiavam, sosnem Colu, ďobnem melón a banán a pokračujem - ďalšia kontrola je len 7 kilometrov odtiaľto a tam sú dropbagy a ešte všeličo iné 😅 tam si dlhšie oddýchnem. 

V stúpaní za Lipovým dobieham Vladka, ktorý ukazuje Martinovi H. okolité panoramata. A naozaj, výhľady sú tu luxusné. Pokračujeme všetci traja spolu, s chlapcáma sa mi ide dobre, cesta nám príjemne a rýchlo ubieha, popri rozhovoroch o všeličom možnom ale hlavne - prekvapivo - o behaní 😁 Vladko pokračuje vo výklade trasy a výhľadov a takto sa nám minie až do K6 Ďubákovo (68.km - ja na hodinkách 69km). Chalani hneď zakempujú pri domácej a ja sa idem obriadiť a najesť. Je tu super partička, Lenka Sent a jej veselý gang, hudba, tanec, snažia sa nám splniť, čo nám na očiach vidia, aj modré z neba by zniesli. Lenka mi maže zodratý chrbát nechtíkovou vazelínou. Neviem, ale rozmohl se nám tady takový nešvar v poslednej dobe:

ZODRATÉ CHRBÁTY

Ja som si ho ráno zabudla namazať a už som to trpko oľutovala. No čo už. toto mi aspoň na chvíľu uľavilo. S Majkou ideme založiť klub ULTRA ZODRATÉ CHRBÁTY (aby mali ULTRA BOĽAVÉ NOHY nejakú konkurenciu 😁). 

Lenka mi oznamuje, že do cieľa je to UŽ LEN 45 kilometrov. Uhm, oukej.. 😬 neviem, či som toto zrovna potrebovala počuť 😂 a tak tú informáciu rýchlo vytesním a nahradím ju prijateľnejšou - máme za sebou UŽ 70 kilometrov! V podstate sa jedná o jeden a ten istý údaj - ale ja mám radšej poloplné poháre, než poloprázdne. Každopádne, v Ďubákove bolo úžasno-skvelé zázemie, veľmi dobre sa mi odtiaľ odchádzalo 😂

Vybieham do krásneho popoludnia. Šarmantné obláčiky sa lenivo vznášajú nad malebnou krajinkou, vzduch je svieži, voňavý, viditeľnosť ostrá a scenérie oku lahodiace. Chalaňi ma opäť dobiehajú a svorne cupkáme smer Málinec. Fotky povedia viac, než moje kydy:

V Málinci nás vítajú cigánčatá a na K7 (81.km, ja na hodinkách 83km) zase Jogošíci. Janek nám už z diaľky kýva a ja mu mávam na pozdrav palicami. Tešila som sa na nich strašne 💗 Janek zapíše čísla a čas, cvakne kartičku a ideme dnu na hostinu. Polievočku by som si dal 😋 a veru sa tu podáva výborný vývar. Aďka s Peťou Š. nás obsluhujú ako kráľov(né), s Adinou asistenciou si dávam dobiť hodiny na powerbank, následne mi ich Martin H. spokojne prisadne 😁 prežili to. Dozvedám sa, že ostatné niektoré dievky-bežkyne si dnes spravili Vomit Párty. A mňa (chvalabohu, že žiaľbohu) nezavolali... môj žalúdok dnes našťastie funguje na jednotku s hviezdičkou 💪 

S osadenstvom K7 si vymeníme veľa pozitívnej energie, smiechu a objatí, doplníme jedlo a tekutiny a ja zase sama vyrážam do ďalšieho úseku. Chalani sa ešte trošku zdržia... kým som bola dnu, akosi sa ochladilo. Obliekam teda dlhý rukáv a nasadzujem čelovku, nech to už potom neskôr nemusím riešiť. Vôjdem do lesa. Kohosi obehnem a ktosi iný zase obehne mňa a som opäť sama.

V lese sa zotmie akosi skôr. Čelovku nezapínam. Páči sa mi v tme. Páči sa mi v tmavom lese. Páči sa mi byť tu sama. Nepotrebujem vodiť za ručičku 😁 Všade je ticho a pokoj, všetko sa akosi skľudnilo. Cvrčky zase koncertujú do tmavého ticha. Sem tam počujem praskanie konárov neďaleko. Možno srnky, možno diviak, možno macko.. cítim úplne obyčajné šťastie. Čelovku nakoniec zapnem, aby som si videla pod nohy. Nočný les ma naozaj baví. Zase som asi splynula s tou prírodou, či čo...😁 ale nie, nie som až taká hrdinka, aj keď v niektorých momentoch na dohľad nikoho nieto, viem, že pár sto metrov predo mnou a pár sto metrov za mnou určite niekto je. Možno by to bolo iné, keby som tu bola naozaj úplne sama. 

Chlapi ma opäť dobehnú kdesi za Šutovou jamou, ktorá je BTW na kopci, a svorne po indiánsky sa pomaly približujeme ku K8 v Dobroči. To približovanie ale trvá celú večnosť.. Prešli sme už dlhánsky zbeh, dve dediny, mostík, a Dobroč furt nikde. Ešte že ma chalani rozptyľujú, inak by ma asi chytila slušná mentálna kríza. Rozveselia ma aj zajkovia a srnka oddychujúci v tráve pri ceste. Konečne pribiehame na K8 (96,5km, ja na hodinkách 98,5km) a vraj sa treba pripraviť na strašný morálny stupák na vrch Dobroč. Tak sa naládujem všeličím, nech ma v tom príšernom kopci nechytí hlad a psychicky sa pripravujem na strašne strmý, hnusný, dlhý a nekonečný výšľap - niečo ako Minčol po modrej.

Z Belovej občerstvovačky zase odchádzam bez chalaňov, však ma niekde dobehnú. Som už akási oťapená - hodziny pípajú, že treba odbočiť vľavo, ja odbočujem vpravo. Potom ukazujú, že treba ísť rovno, ja odbočujem vľavo.. No nič, je čas na osladenú kávičku (rovná sa kofeínová tabletka s hroznovým cukrom 😃) Kedysi som si zapamätala, že Majka hovorila, že kofeínové tabletky sú super, lebo nezaťažia tak žalúdok, ako káva. Tiež som si zapamätala, že Lenka v podcaste hovorila, že kofeínová tabletka najlepšie funguje s cukrom. Treba sa učiť od najlepších 😎 a ja tieto rady rada posuniem ďalej. Naozaj mi to pomohlo a mozog sa vzpružil.

Za dedinou začína mierne stúpanie na lúčny kopec. Noc sa úplne vyjasnila a mesiac je v splne. Som unesená tou krásou. Fúka príjemný chladný vietor, tráva sa vlní a stromy hlasno šepocú. Klušem lúkou a pomedzi stromy, kúsok lesom, kúsok zase lúkou a stále čakám kedy sa to stúpanie zdvihne. Opäť ma dobieha Vladko, básnim mu o úžasnej noci. On že hej hej, ale on už chce byť v cieli.. a prefrčí okolo  mňa. Ešte mu kričím, že kedy bude to strašné morálne stúpanie, a on že to je práve teraz 😂 Jáááj 😁 tak toto ma sklamalo. Budem to musieť reklamovať.

V tomto povznesenom rozpoložení pribieham na K9 nad Brestinou (107km, ja na hodinkách 110km). Som šťastná, že ich vidím, aj keď ich nevidím a netuším, s kým sa bavím, lebo mi svietia čelovkami do očí 😁 neskôr však spoznávam niektoré známe tváre. Komorná atmosféra nočných občerstvovačiek pri ohni, och.. toto som potrebovala. Dávam si teda ešte niečo na ten záver, prehodíme pár slov, dačo sa posmejeme a týmto sa chcem ospravedlniť Jurajovi T., že som spochybnila jeho presný výpočet zostávajúcich kilometrov do cieľa. Áno, bolo to presne šesť celá dačo, ako hovoril 🙏 a nie osem, ako som tvrdila ja 😇. 

Lúčim sa s nimi a vybieham dolu asfaltkou do posledného úseku. Krátky zbeh, ešte kratší mierny výbeh na Košútku a ocitám sa na vrchole zjazdovky, ktorou sme stúpali ráno hore. Kruh sa uzavrel. Dolu podo mnou sa rozprestierajú nočné svetlá Hriňovej a na úpätí svahu v penzióne Košútka sa vzdialene ozýva hudba. Je tam nejaká párty, asi svadba. A možno aj vomit párty 😂

Už celkom boľavo cupitám dolu strmým svahom ale ubehne to rýchlo. Ešte sa pomotať uličkami, okolo pizzerie a kruhového objazdu, a je tu predcieľová rovina popri penzióne Anka, kde sme spali, pozdĺž Základnej školy a blikajúce svetielka ma navádzajú do cieľa. Vidím bránu SUT. Som tu 😅 s Radom si dáme pästičky 👊vyzerá, že je celkom rád, že ma vidí v cieli 😀 asi ako každoho preživšieho ultra zombíka finishera. Aj ja som rada, že sa tu vidím. Čas18:59. Čiže jedna hodina ráno. Gratuluje mi, kontroluje kontrolnú kartičku (BTW, druhá tajná kontrola bol vraj len nejaký ofajč), spytuje sa, že ako, či je všetko ok, áno, úplne OK je všetko, tak, ako má byť 😅 Peťo K. ma opäť vystíska. Dostávam diplom a nejaké inštrukcie o čaji a polievke, sprchách a nocľahu v telocvični. Vladko dobehol cca polhodinu predo mnou. Martin H. dobehol o nejakú štvrťhodinku za mnou. Martin Ď. mi poriadne naložil a do cieľa dorazil iba hodinu po mne ako desiata žena. Lenka K. dobehla ako skutočná desiata žena a tento fakt ma akosi naplnil dodatočným šťastím. Čo ja viem, prečo? 😂 Ale naozaj som bola rada za ňu.

Majka podala krásny výkon, bola piata žena celkovo a prvá vo svojej vekovej kategórii (jej zážitky si môžete prečítať tutok). Zuzka M. na šiestom mieste. Ako prvá dorazila April Jelinek s ultragalaktickým časom 14:55 hod. V mužoch zvíťazil Július Huszty, 12:47, Patrik Hrotek na druhom mieste, dve minútky po ňom. Tomu hovorím naháňačka 😏. A vôbec.. kuknite si výsledky tu: výsledky

V sprchách stretám Moniku H., vymieňame si dojmy. Tak vraj aj ona bola na Vomit Párty... Ešte že ja som taká pomalá a nestihla som to 😁 hodím rýchlu studenú sprchu, zhltnem polievku, čaj, a šup do spacáka vo vykúrenom Majkinom autíčku. Tiež si pozdieľame zážitky a na pár hodín upadáme do prerušovanej kómy. 

Ráno je studené. Vykutráme sa z auta a ideme očekovať situáciu. Ľubka nám varí výbornú kávu, ja si dávam aj čaj. Kecáme s Inkou, s Ľubkou a ostatnými, raňajkujeme a sledujeme posledných dobiehajúcich bežcov. Je tu super 💗 a nie, nejdem sa odhlásiť z Javorníckej. Teším sa na ňu 😊