Rusínska 100 (113km / 4367m+), Stropkov, 26.8.2023

 Grilovačka na vychodze ta to je vam taka party, že až 😁

Keď sa mi nepodarilo prihlásiť sa na Beskydskú Sedmičku a nemala som nervy na to, striehnuť, či niekto bude predávať štartovné a čakať, či sa mi podarí uchmatnúť si niektorú z uvoľnených registrácií, rozhodla som sa, že radšej podporím domácu akciu s názvom Rusínsky Ultrabeh. Počula a čítala som chýry o tom, s akým zápalom miestny Klub bežcov Stropkov akciu pripravuje, legendy o v dnešnej dobe už málo vídanej pohostinnosti miestnych ľudí a tešila som sa, že spoznám ďalší, pre mňa neznámy, kút Slovenska.

Na štartovej listine je málo bežcov a ešte menej žien - až šesť kusov. Paráda, takže ak neDNFnem, umiestnenie v prvej šestke mám isté 💪 Je to na jednej strane škoda, že sa sem ultrabežci zrovna nehrnú, prichádzajú o skvelé zážitky, krásnu trasu a interakciu s úžasnými ľuďmi. Na druhej strane má vďaka tomu toto podujatie punc malej komornej komunitnej akcie, čo tiež má niečo do seba. Organizátori na čele s Kimákovcami by si však zaslúžili byť za svoje úsilie a zapálenie pre vec odmenení hojnejšou účasťou.

Predpovede počasia sľubujú slnečné tridsiatky, takže kto sa nestihol uvariť na Východniarskej stovke, môže využiť túto príležitosť a nechať sa upiecť, prípadne vydusiť vo vlastnej šťave na Rusínskej. 

V piatok doobeda cestujeme spolu s Mončou vlako-busom do ďalekého Stropkova a cesta nám ubieha ako nič.

Po dlhej štreke ideme rozhýbať nohy k neďalekej vyhliadke na kopci nad Stropkovom a zrazu šup, a máme nachodených 11km 😂 ako nič. 

Tam z toho kopca oproti budeme zajtra alebo pozajtra zbiehať do cieľa

Okolo tohoto kríža zajtra ráno pobežíme

Cestou sme sa zastavili odprezentovať sa v miestnej ZŠ s Gymnáziom a ideme na večeru (na odporúčanie domácich do lokálu s názvom Lokál), ktorá padla vhod po dlhom cestovaní a ešte dlhšej prechádzke 😅 Zaprášené nohy sme si opláchli vo fontáne na farebnom Stropkovskom námestí, nech nie sme za socky v reštike 😅 (iba na námestí).

  

Podvečer dorazili ostatné dievky zo štartky a tak s nimi absolvujeme posedenie v Lokále a večernú vyhliadku na kostolnej veži. 

Poniektorí pokračujú v socializácii, ja idem spať. Moje ubytko je síce len kúsok od centra mesta, ale nejako mám divný pocit a nie je mi to jedno, len tak si ísť pešo sama po zotmení po Stropkove 😬 Radšej sa tvárim, že tam nie som a snažím sa rýchlo presunúť k penziónu. 

Noc je teplá, ja upadám do plytkého, ale pokojného a celkom dlhého spánku (na moje predpretekové pomery). Ráno je .. teplé 😂 presúvam sa spiacim mestom aj s celou bagážou do školy - ďalšiu noc, keď dobehnem do cieľa, budem spať v telocvični v takomto luxuse:

Organizátori si naozaj dali záležať na každom detaile, okrem iného nám do štartového balíčka dali krásne biele funkčné tričko. To sa dnes v tej horúčave bude hodiť. Veru si ho ráno hneď aj obliekam a počas preteku zaň orgom niekoľkokrát v duchu ďakujem. 

Po výklade trasy sa spoločne presúvame na farebné Stropkovské námestie, kde prebiehajú ešte rôzne fotosessions, príhovory, small talks, keď tu zrazu odrátavajú posledných 10 sekúnd do štartu a keď tu zrazu už bežíme za vodičom Jankom hore mestečkom okolo cintorínov na lúky a kopčeky, na ktorých sú ešte usadené ranné chumáče hmly a v tráve je rosa. Už teraz je teplo a dusno, ale aspoň sa dá ako tak dýchať. Za hodinu bude všetko inak 😁 

Hmla sa postupne rozplynie a slnko sa oprie do zeme plnou svojou silou a páľavou. Snažím sa neprepaľovať, veď nie je sa kam ponáhľať. Volím možnosť radšej sa piecť dlho, pomaly, ale kvalitne, než sa nechať rýchlo spáliť na uhoľ a vykapať. Baby sú vpredu, chvíľu ich ešte vidím ale potom ich už nevidím. Lúky míňajú lesy a zase lúky a my míňame K1 s dronom vo Vojtovciach. Žujúc tyčinku zamávam do dronu a klušem ďalej chodníčkom pomedzi kriaky, idúcim súbežne s cestou. Rišo P. hundre, že načo tadiaľto, keď dole ide normálna cesta, vravím mu, buďme radi, aspoň sme chvíľu v tieni. V tôni lesa je zatiaľ znesiteľne, ale aj to sa onedlho zmení.

Foto: Rišo P.

V Solníku stojí pri ceste stolček prestri sa s minerálkou a pohármi, ďakujeme. Toto je tá pohostinnosť domácich ľudí, o ktorej hovorím. Namiesto toho, aby hejtovali, že cez ich obec povedie nejaký pretek a dajakí podivíni spotení sa im tam budú motať po uličkách, postavia do tieňa stôl s fľašami minerálky a poháre. Cez briežok, pod ktorým sa nachádza aj Vojnový cintorín z 1. svetovej vojny, sa prehupneme do Veľkropu, kde nás čaká prvá občerstvovačka a zároveň K2. A záhradná hadica s chladnou vodou 😍 nechám sa veľkropiť, asi ako každý. Jem všetko, ale dnes mi idú hlavne pomaranče. Sú sladké, šťavnaté a osviežujúce.

Foto: Klub bežcov Stropkov

Spolu s Peťou S. a pár babami z R66 pokračujeme ďalej rozpáleným asfaltom a lúkou na kopec Kozubová. Citim sa celkom fajn napriek horúčave. Je to mimo už aj mojej komfortnej zóny milovníčky tepla a slnka, ale zvládam to dobre. Veľa pijem, na občerstvovačkách si dopĺňam do jednej fľaše vodu, do druhej minerálku. Dávam si soľné tabletky, jem viac slanosti, než sladkosti. A opäť som raz vďačná za suché chodníky, suché nohy. Aj keď aj tu je dosť úsekov, kde sa aj napriek suchu a teplu drží vlhko, mokro a blato. 

Peťu a baby z R66 nechávam pomaly za sebou a zase sa tu niekde zjavuje Rišo P. Hovorí niečo o premotivovaných stovkároch, nechápe ich a nerozumie im. Hovorí ten, čo začiatkom leta prešiel celú Východokarpatskú magistrálu (255km) a pobehal už asi všetky stovky v okolí 😂. Pred tromi týždňami bol na Východniarskej stovke a minulú sobotu si strihol Tatranskú magistrálu (84km). On dnes ide R66, čiže 74km. Dnes mali stovkári možnosť na tridsiatom kilometri prekonvertovať na kratšiu trasu, ak cítili, že sa na to necítili. Rišo by sa tiež najradšej prehlásil na kratšiu trasu, len už žiadna kratšia v ponuke nebola.  

Opisuje mi, čo ma zhruba čaká na zvyšku trasy. Vraj keď zbehnem z hrebeňa, bude to už len zbeh do cieľa. Hej, ale to bul taky zbeh zos 1200 metrami vyškovymi... Rišo, ta ty nečital sebe toten napis na tom tričku, što my dostali??? Ty isto neznal što hvaryš.

Ja som aspoň v kútiku duše dúfala, že úsek za hrebeňom bude podobný tomuto pred hrebeňom, krásny, behateľný, plný malých neškodných oblín. Tak určiteeeee...

 

Nad Bukovcami prebiehame okolo ďalšieho pekného kostola s prameňom vody. Hneď sa do neho vrhám, ale voda nejako divne páchne. Nie som síce veriaca, ale radšej sa v duchu rýchlo pomodlím, nech je to len vajcovka a nie dačo iné... Cyklotrasa nás cez pasienky privedie do Gribova ku K3, kde sa obe trasy rozdeľujú. 

Foto: Rišo P.

Foto: Rišo P.

Rišo sa odpája a ja pokračujem rovno po asfaltke. Široko ďaleko nie je nikto. Od tohoto momentu som šla celý čas takmer sama, okrem pár obehnutí sa s pár bežcami. Bežím dlhhou asfaltkou, slnko mi pečie na hlavu, na ruky, nohy, všade. Nevadí mi to. Stále pijem. Vraj mi to ide super 😍

 

Po zhruba 1,5km sa trasa vnára do lesa a stúpanie mi jemne pripomína to na Železný vrch z Východniarskej stovky, len je trochu menej strmé a depresívne 😅 Našťastie nie je moc dlhé a čoskoro som v obci Miroľa, kde je K4 a zároveň O2. Sadám si do tieňa a chalujem. Chvalabohu mi stále chutí a to je dobre, lebo ak by mi začalo byť zle od hladu, skončila som. Po zelenej značke trasa pokračuje cez lesy a krkaháje, divočinu, ťažbu dreva, malinčie až do Príkrej, kde 25% obyvateľov (čo je traja z dvanástich) sedí von na ulici. Povzbudzujú, tlieskajú a ponúkajú minerálku. Odtiaľ začína stúpanie na hrebeň, Slovensko-Poľskú hranicu. V potoku si namáčam čelenku v chladnej vode a aspoň na chvíľu mám schladenú hlavu. Hore v sedle Javoriny som raz dva. Tak toto je ona, tá bájna Východokarpatská magistrála. 

  

Hneď  na úvod ma privíta čerstvé vlčie 💩. Chodník sa vlní pomedzi trávu s dlhými svetlo-hnedými klasmi, malinčie, stromy. Je to tu trošku vzdušnejšie, miestami pofukuje príjemný vánok. Klušem, čo sa dá, slalomujem pomedzi mláky a blatové bažinky, sem tam prekročím spadnutý strom. Pár stúpaní a pár klesaní, úsek je dosť dlhý, ale ubehol mi celkom rýchlo. Pri vyhliadkovej veži na Dukle je K5 a zároveň O3. Veža je obrovská. Premýšľam, aké by to asi bolo, ísť si po kontrolný bod až úplne hore na vyhliadku, tak, ako v Zázrivej na rozhľadni Terchovské srdce 😁 Túto myšlienku radšej rýchlo vytesním a dúfam, že sa orgovia nebudú inšpirovať do budúcich ročnikov 😇

Na občerstvovačke si dávam najlepšiu kávu ever a jem všetko, čo predo mňa postavia. Je tam veselo 😀 Je tam aj Stano, ktorý to vraj balí a zároveň čaká na Peťu S. Vravím mu, že je kúsok za mnou. Vlastne som ju celý čas cítila v pätách a to ma nútilo neflákať sa úplne. Diky, Peti 💕 Stanovi vravím, že nech neblbne. Neblbol a potiahol to s Peťou až do Svidníka. Tam ale nadobro zblbol, nadobro to zabalil a Peťu odovzdal Danovi, s ktorým to v zdraví dobehla do cieľa tri hodiny po mne.

  

Ja sa z Dukly pomaly poberám, prechádzam okolo pamätníka a cintorína, kde stretám Janku. Vraví, že Majka so Zuzkou sú kúsok predomnou. Hm.. A Monika že je kdesi ďaleko vpredu. Tak super, dnes jej žalúdok drží, teším sa z toho, že jej ide a bodaj by jej šlo tak až do cieľa a nech aj vyhrá. Aspoň si napraví chute po Východniarskej. Veľmi jej to prajem. Ja sa teda vnútorne nastavujem na štvrté miesto a skúsim si ho podržať.

Prejdem po rušnej E371 a opäť sa napájam  na magistrálu. Za Brdom nás však trasa zvádza dolu do Medvedieho. Bežím lesom po niečom, čo sa tvári ako bike track. Zatiahlo sa. V lese sa dosť zotmelo. V diaľke začuť hrmenie. Najskôr tiché a občasné, neskôr síce stále vzdialené, ale naliehavé a zlovestné. Všetko stíchlo. Snažím sa bežať čo vládzem, nech som čím skôr na občerstvovačke. Les sa mi zdá nekonečný a čím ďalej, tým tmavší. Rozfúkalo sa. Kedy už konečne vyjdem von z tohoto sakralesa?

Konečne vyjdem von z toho sakralesa, pripojím sa na cyklotrasu a zároveň Cestu SNP a pribieham do Medvedieho. Treba prebehnúť celú dedinu až na koniec, pod zjazdovku. Ktorýsi domáci obyvateľ pracujúci v záhrade sa ma pýta, či niečo nepotrebujem, vodu, alebo hocičo. Táto pohostinnosť 💓 Vravím, že ďakujem, že za chvíľu je občerstvovačka. On poznamená, že za chvíľu bude asi občerstvovačka aj zhora. Pozriem sa na obzor a nad kopcami visia ťažké čierne mraky. 

Na K6 a zároveň O4 Medvedie majú výborný vývar a vynikajúce rizoto. Dávam si všetko. Sedím v prístrešku a počúvam, ako sa osadenstvo rozpráva rusínskym nárečím. S prezliekaním si tentokrát nerobím ťažkú hlavu. Vietor ma trošku presušil. Balím si len náhradné tričko pre istotu, ak by nás zlialo, alebo ak by chcela byť chladnejšia noc (ha ha..). Dojem, doplním vodu, lúčim sa s úžasnými dobrovoľníkmi a ponáhľam sa preč. Stúpanie po zjazdovke, yesss.. to je moje! Kým som sedela na občerstvovačke, mraky zosvetleli, vietor prestal fúkať a nepočuť už ani hrmenie. Paráda, snáď nás to teda úplne obíde. Aj obišlo. Potom som čítala, aké škody narobila búrka v iných častiach Slovenska. Popadané stromy a konáre, zranení turisti od popadaných stromov a konárov, krúpy veľké, ako vajce... 

Za zjazdovkou sa po bočnom hrebeni opäť pripájame na ten hraničný, na magistrálu. V lese je zase teplo a dusno, sem tam zavanie horúci vánok. Úsek je približne rovnako dlhý, ako ten prvý, ale páči sa mi viac. Je tu menej blata, menej obchádzania, viac výhľadov a veeeeľa fantastických černíc. Kŕmim sa. Sú kyselkavé, šťavnaté, osviežujúce a určite plné vitamínu C. No nesmiem sa v tých černiciach zacykliť, lebo nedôjdem. 

Chodníček sa opäť povlní hore, dolu, doprava, doľava, a som v Uhliskách, kde je K7. Veselí chlapi mi už z diaľky tlieskajú, vyhrávajú na harmonike a spievajú Anička Dušička. Hneď som pookriala, sú úžasní. Čosi mi aj núkajú, ale ja s vďakou odmietam. Nechcem sa rozmazať ešte viac, než som 😁

Som rada, že schádzam z hrebeňa a ešte stále je vidno. O tri kilometre nižšie je K8 a zároveň O5 Kuchtovce. Dávam si ďalšiu kávu, dačo pojem a vyrážam. Po chvíľke strmého stúpania lesom vybieham na lúky. Dookola sa vlní krásny kraj s usadlosťami, lesmi a pasienkami. Slnko pomaly začína zapadať. Ukrýva sa v búrkových mrakoch a posledné lúče presvitajú pomedzi ne. Na obzore sa pasú kravy. 

Mňa teda čaká už len ten zbeh zos totymi 1200 vyškovymi metrami... Zatiaľ sa to tvári ako príjemne behateľné obliny. A mne sa beží dobre, asi ma nakopol kofeín z poslednej občerstvovačky. Mám rada tieto otvorené priestranstvá s pocitom voľnosti a nekonečnej slobody. Juchúúúú!!! Len sa niekde nevyteperiť na síce kofeínom naspeedovaných, ale inak celkom unavených nohách. Prebieham Kečkovcami s kostolom a pravoslávnym chrámom so zlatými vežičkami a šup hore na ďalšiu lúku.

Stúpam na kopec Kalinec a v tom vidím niečo krikľavo-ružové sa krikľavo-ružovieť v šere v nedalekej diaľke na kopci predo mnou. Je to Monika a jej krikľavo-ružové šortky? Je to ona. Srdce sa mi rozbúcha, ale zároveň mi je to aj ľúto. Zase ju zradil žalúdok. No dnes to bolo až na 83.km, čo som ju obehla. Inokedy ju dobieham okolo 50.km. Niečo teda musela chvíľu robiť dobre. Vravím jej, že nech sa na mňa napojí, nech skúsi ísť so mnou, že ju potiahnem. Nech je aspoň tretia. Ale nechce. Posiela ma dopredu. Tak idem. Viem, že ona to dôjde, tak, ako už veľa krát. Síce pomalšie, bez jedla a bez pitia, ale dôjde. Toto by som ja nedokázala. Do cieľa nakoniec prišla cca trištvrte hodiny po mne.

Prebehnem cez Belejovce a na náprotivnom kopci vidím, že slnko je už definitívne zapadnuté. O chvíľu vbieham do lesa a zapínam čelovku.

A už to začína. Prvé strmé stúpanie a klesanie temným lesom do Nižnej Jedľovej, kde sa opäť pripája kratšia trasa k dlhej. V lese je stále dusno a teplo. Odtiaľ ďalšie strmé stúpanie teplým a dusným lesom a klesanie lesoparkom do Svidníka. Začína mi byť divno na žalúdku. Donútim sa zjesť gel. Buď ma nakopne, alebo ma skopne. Našťastie sa stalo to prvé a ja vo Svidníku zvládam spraviť aj jeden menší kufrík. Bežím okolo vojnového Pamätníka, vojenskej techniky a Julkinho lietadla. Je už tma a tak sa neobťažujem vôbec nič fotiť. Nakoniec trafím na K9 a zároveň O6 priamo na námestí, pri soche Ludvíka Svobodu. Je tam chladnička. Ponúkajú mi chladenú Colu aj chladenú minerálku. Toto je záchrana. Hltám studenú kolu a slastne privieram oči, cítiac, ako mi chlad zalieva útroby. Som na 91.km. Ešte 20 kilometrov a nejakých 700 metrov výškových. Koľko hodín mi to bude trvať? Ak by som bola siveža a čerstvá, tak zhruba okolo 2,5 - max tri hodiny. Teraz to bude hádam 4, možno aj päť hodín... kto vie. Ale 20 kilometrov do cieľa je vždy lepšie, ako 50 😁

Tak poďme na to, nech to máme čím skôr za sebou. Strmé a pocitovo dlhé stúpanie na Ostrý vrch, a potom dlhé hupky lesom. Je strašidelný. Čelovkou radšej vôbec nesvietim naokolo, iba pred seba. Sem tam na mňa zakričí nejaká zver, sem tam dačo zapraská vedľa chodníka. Strašia ma veveričky šuchotajúce v listí a tráve. Chodník je podmytý s hlbokými výmoľmi a je únavné neustále si dávať pozor. Míňam kde tu opustený prístrešok, prázdnu strašidelnú budovu bez dvier a okien. Stále je dusno a ja sa dusím vo vlastnej šťave. Už ma to nebaví. Zachraňuje ma chladná minerálka zo Svidníka. Predstavujem si studenú sprchu v cieli a orosené pivo a táto predstava ma poháňa vpred. A tiež Peťa, ktorá mi je isto v pätách 😅 

Na stom kilometri má byť ďalšia kontrola a občerstvovačka. Som na 100.km a stále som v lese uprostred ničoho. Pozerám do mapky, kde by tu mohlo niečo také byť. Nikde nič. Ale veď možno sa tu zjaví nejaká random občerstvovačka. Však aj Maruška našla random babku s chalúpkou uprostred lesa v Soľ nad Zlato. Započúvam sa do tmy, či nebude počuť hlasy. Je totálne ticho. Zúfalstvo sa stupňuje. Čo keď tu proste žiadna občerstvovačka nikdy nebude a ja nebudem mať kontrolný bod z K10? Čo keď ani cieľ nebude na 111. kilometri, a vlastne nebude nikdy nikde? Skoro mi vyhrkli slzy, ale našťastie zvyšok zdravého rozumu mi príkázal pozrieť sa do zoznamu kontrol. K10 bude v Rakovčíku. Dobre 😅. 

Spúšťam sa lesom do Rakovčíka a dobieham partičku z kratšej trasy. Spoločne prichádzame na K10 a zároveň O7. Na hodinkách mám cez 103 kilometrov. Kvôli trom kilometrom toľko povyku? Čo sa dá robiť, v záverečných štádiách ultra sú z človeka vytiahnuté veci, o ktorých by ani netušil 🤷‍♀️ Vraj veľa bežcov tam malo viac kilometrov. Ale to je jedno, hlavne, že mám kontrolný bod z K10 😄 Prinútim sa ešte niečo zjesť, vypiť, doplním minerálku na posledný úsek. Na oblohe sú hviezdy a veľký oranžový mesiac.

Záverečné dlhé stúpanie na Baňu. Zase strašidelný les. Zvuky zvierat, podmytý chodník. Pri chodníku je obrovský vysielač, ktorý zlovestne hučí do ticha lesa. Radšej rýchlo preč odtiaľto. Zachraňujú to veľké drevené tabule s motivačnými nápismi, človeka to zahreje pri srdci, že tu nie je úplne sám. Sú tu s ním aj tie tabule.

Foto: Martin M.

Foto: Rišo P.

Foto: Martin M.

Pookriata teda prichádzam na úplne poslednú kontrolu K11 Baňa, kde sú milí chlapi a povzbudzujú ma, že za hodinu a pol som v cieli. Ten záver som dala za niečo menej než hodinu. Nalejú mi ešte Coly a ja sa poberám lúkou dolu. Na lúke ešte pár motivačných tabúľ a nápisov, aby človek nestratil smer a náladu.

Foto: Martin M.

Foto: Rišo P.

A ja si fotím nočný výhľad na svetlá Stropkova. 

Prebehnem cez dva lesíky a jednu lúku a pri kostole vchádzam do mesta. Treba sa ešte poprepletať uličkami s motivačnými nápismi 😀, je to dlhé, ako xxxxx, ale raz to musí skončiť. A na to pivo sa fakt tešííííím!

 

Bežím nočnými ulicami Stropokova a dúfam, že miestni spoluobčania naozaj spia. Nestretám nikoho. Zabáčam doprava, doľava, doprava, doľava, potom už iba doľava do brány školy. Cieľ je dnu. Vchádzam dnu a tam to žije. Je tam hlučno, ľudia tlieskajú a mám vraj zazvoniť na zvonec. Tak teda zazvoním na zvonec a mojej Rusínskej rozprávky je koniec 😍 čas 18:29. Je nedeľa, pol 2 ráno.

  

Obe foto Klub bežcov Stropkov

Zuzka s Majkou dorazili dvanásť minút predo mnou, zvítam sa s nimi a hneď nás aj vyhlásia. Paráda. Dostali sme krásne diplomy a poháre, plus užitočné drobnosti. Teším sa z umiestnenia veľmi 😊 Všetka bolesť je zabudnutá. 

Foto vľavo Klub bežcov Stropkov, foto vpravo Rišo P. 

Nasleduje vytúžená sprcha a konečne studené pivo. Totálna slasť. Dostávam aj polievku a rizoto, napráskam sa. Som veľmi unavená, ale nechce sa mi ísť preč zo spoločnosti, je mi tam dobre. Nakoniec ma únava premôže, rozosteliem si spacák na luxusnom lôžku a ukladám svoje kosti do horizontálnej polohy. Zaspať sa mi moc nedá, vďaka množstvu skonzumovaného kofeínu, a tak iba podriemkavam a vnímam bolesť svalov pri každom pretočení sa. Zbožňujem to 😂 

Napriek nočnému napráskaniu sa ma už pred šiestou budí vlčí hlad. Musím si ísť dať kávu a niečo pod zub. Jožkova Kimákova žena Valéria mi plní všetky priania a ja si hoviem 😊neskutočné, ako na nej nebadať žíadne známky únavy, a to ide v jednom kole bohvie odkedy, a nás obletuje od piatku podvečera. Pridávajú sa ďalší hladoši a zároveň prichádzajú poslední bežci a diaľkoplazi do cieľa. Obdivujeme ich, že dokážu toľko hodín vydržať na trase. Všetkým, ktorí dnes dorazili v tej horúčave do cieľa, patrí obrovský potlesk a víťazom a umiestneným na oboch trasách veľká gratulácia.

Neprestanem ďakovať organizačnému tímu na čele s Kimákovcami, neustále nás s úsmevom obskakovali a plnili nám každé prianie. Tvorili neskutočnú atmosféru na občerstvovačkách a kontrolách, dodávali sily do ďalších úsekov a robili nám dobrú náladu. Všetko bolo krásne zabezpečené a zorganizované, trasa krásna a pefektne značená. Vidno, že sa so všetkým poriadne vyhrali. Nie je pravda, že na východe nič nie je. Je tu toho veľa a je to tu krásne. 

Konečné výsledky

Web Rusínska 100

FB Rusínska 100 a Klub bežcov Stropkov