Big Bear's Ultra 100+ 2024 (121km / 6588m+), Žilina, 21.9.2024
Beh, ktorý bol za odmenu.
Hneď na úvod si treba pripomenúť pamätnú vetu o tom, ako som sa po DNF na MF100 vnútorne odhlasovala z pretekov a vešala svoju ultrabežeckú kariéru na klinec:
Bola som prihlásená ešte na KAT100 v Rakúsku (tam už celá dovolenka bola zaplatená, všetko zariadené) a na BBU100. Študujem si podmienky odhlásenia sa a Miloš je prísny, nedovolí nikomu len tak zdrhnúť z bitevného poľa ešte pred bitkou. A ja viem, že by ma to potom škrelo a o rok by som sa prihlasovala znovu. Suma sumárum - ušetrila som si pár myšo-klikov, pochybností aj peniažkov a neutiekla som 😅.
Fast Forward to September. Veziem sa vláčikom do Žiliny a s počudovaním sa pozorujem, že sa vlastne strašne teším. Na trasu, ktorej 70% už dôverne poznám, na ľudí, na domácu slovenskú atmosféru domáceho slovenského podujatia, na letno-jesenné počasie, čo predpoveď sľubuje už týždeň a ja budem mega veľa fotiť a točiť 😀. Na prezentácii ma Miloš upozorňuje na časovku zo Strečna na Javorinu, a že je možné vyhrať nejakú vestu. To sa mňa týkať určite nebude, lebo ja sa budem na Javorinu celkom zťažka plaziť, ale nepredbiehajme.
Nemám vôbec predpretekovú nervozitu, dokonca som sa v noci vyspala, ako už dlho nie a zobudila sa ešte pred budíkom. Na štart sa ako panička veziem so žilinskou ľedžendou a Utrónom z BTT Jožkom Matzom (za čo mu aj tu a teraz z celého ľiptovskieho srdca ďakujem a gratulujem jeho tímu Utrónov k víťazstvu v štafetách🥳).
Hŕstka bežcov sa zbiera v priestoroch štartu pod Budatínskym hradom, nechávame si skontrolovať povinnú výbavu a fasujeme trackery. Bude možné nás sledovať online ako guličky na mape. Vrámci predštartových small talkov padnú komentáre na riečku Rajčanku, ktorú budeme brodiť na cca 80. km a na Súľovský hrebeň, ktorý nám spestrí 88. až 103. km. Ja som to všetko absolvovala minulý rok vrámci BBU60+ a tak viem, čo ma čaká. Len neviem, či to je dobre, alebo zle 😂. Každopádne, Súľov sme si prebehli s Lenkou, Kikou a Jožkom ešte začiatkom leta a mám ho v čerstvej pamäti. Tiež neviem, či je to dobre, alebo zle 🙈 sa uvidí...
Hoci nás je len hŕstka - 79 (18 ks sa nedostavilo), štart je zimomriavkový. Nielen ranným jesenným chladom, ale aj atmosférou. Skoro ako na UTMB 😅. Za zvukov epickej hudby zaznie výstrel, my vybiehame spod štartovej brány, robíme koliečko okolo hradného parku, vybiehame do ulíc ešte asi spiaceho Budatína a zahryzávame sa do stúpania na Dubeň. Ocitám sa kdesi na chvoste peletónu, ale nevadí mi to. Mám v pláne ísť kochacím fototempom, prísť do cieľa v limite a v zdraví a vychutnať si každý kilometer trasy v tomto krásnom počasí. Po všetkých tých bahenných a vodných kúpeľoch (čítaj "útrapách") minulý rok na BBU60, tento rok v Maďarsku, Rakúsku a na Kline, toto bude zaslúžený slnečný raj za odmenu.
Dubeň a Straník sme prebehli za východu slnka, na príjemnom leso-lúčnom úseku medzi Zástraním a Lysicou sa nič mimoriadne neudialo, nezáživný, rovný, ba priam až asfaltový úsek cez nekonečnú Lysicu a Belú som nejako pretrpela. V Belej na zastávke sa ma týpkyňa pýta, že čo je to za beh, ja v stotine sekundy prepočítavam, ako dlho mi bude trvať vysvetľovanie celého BBU, asi dlho, tak len poviem: "Taký okolo Žiliny". Ona: "A kam bežíte?" Ja: "Do Žiliny.". To jej musí stačiť. Za Belou som indiánsky vyťapkala dolinu Malá Bránica a ocitám sa v Sedle na Koni. Dívam sa na Baraniarky, Žitné, Kraviarske a sľubujem im, že sa vidíme o deväť mesiacov 💪. Vravia, že dobre, dobre 😏...
Vykročím na žltý traverz vinúci sa prekrásnym pralesom. Všade naokolo papradie jeseňou zhnednuté do zlatova, vlniace sa vo vánku, slnko prebleskujúce pomedzi stromy, modrá obloha a nesmelo sa odkrývajúce výhľady na Veľký Rozsutec. Hnedé papradie plynule prejde do čučoredia a brusníc, čo farbia stráne do červena, stromy sa stratia, výhľady sa otvoria naplno. Je tu úžasne. Zaplavia ma endorfíny a na ich vlne sa vyveziem až do Snilovského sedla na CP3. Toto bol tak nádherný úsek! Rozplývam sa. Ale robím to asi divne, lebo sa mi zdá, že Peťo K. na občerstvovačke si myslí, že ten úsek hejtujem. Nie, Peťo K., nenechaj sa oxxxxx, fakt sa mi ten úsek páčil 😅.
Na občerstvovačke si ďobnem všeličoho, ale tie ryžové gule, to bola slasť 😋 ja by som tie ryžové gule zakotvila do pravidiel ultra pretekov, tak všeobecne. Poďakujem sa úžasným dobrovoľníčkam a dobrovoľníkom a s pohárom coly to go v ruke sa poberám smer Veľký Kriváň. Ako už všetci vieme, Veľký Kriváň je len taký prd do Stromovky oproti Malému Kriváňu. A tak som hore raz dva tri, Tina ma zveční na foto, ja si zvečním výhľady, prehodíme pár slov a ja bežím v ústrety Kriváňu Malému. Dnes je to celé pocitovo asi najľahšie zo všetkých ráz, čo som tento úsek šla. Zatiaľ si to mega užívam a cítim sa mega dobre. Lenže ten pravý bod zlomu ma ešte len čaká. Biele skaly a Suchý. Tam ma pred tromi mesiacmi fajne požulo, som zvedavá, čo ma tam čaká dnes. Prebieham cez Sedlo Priehyb, žltý traverz do Sedla pod Suchým je ešte zarastenejší a zabudnutejší než minule, a neostali po ňom už ani spomienky.
Aj keď je dnes veľmi príjemný jesenný deň s primeranými teplotami, my sa stále točíme za slnkom, stále nám svieti do očí a v Bielych skalách to aj dnes fajne kúri. Na skalách a v kosodrevine sa drží teplo a nepohne sa tam vánok. Nič to, poďme to rýchlo preliezť. No, rýchlo... tam, kde Paťo hopká ako kamzík, tam sa ja pridŕžam kosodreviny a idem tempom 20min/km 😂 ALE, preleziem skaly, ocitnem sa na Suchom a nie som požutá, ani zlomená 💪 Vymáknem tam však požutú Moniku, ktorá predošlú noc tuho žúrovala a teraz chce spať. Monča je úžasne nezlomná žena a u mňa má za to veľký obdiv, že aj cez útrapy a ťažkosti vie dôjsť do cieľa (a dnes nie je výnimka). Veď pri "zbehu" na Chatu pod Suchým mi aj fajne utečie. Pre mňa je toto ďalší 20min/km úsek a keď som pri chate, fakt si vydýchnem. Doháňam tam skupinku chlapov, s ktorými sa na trase striedavo obiehame. Tvrdia, že zvyšný úsek do Strečna je už v pohode (😂😂😂) ešte že som im to neuverila. Ten úsek nebol v pohode 🤗. Na chate sa dlho nezdržím, je tam veľa ôs 🙈. Monča ostáva dlhšie, chce sa dať dokopy. Ja nejako prežijem ten nechutný zošuch a druhýkrát si naozaj vydýchnem až pri Starhrade.
Na zvyšných pár km do Strečna sa nič mimoriadne neudialo, hrad sa priblížil rýchlo, na občerstvovačke a zároveň CP5 sa dávam dokopy, jem vývar a cestoviny, dobíjam hodziny, prezliekam suché tričko, čekujem internety, dopĺňam emergency zásobu gelov a tyčiniek a poberám sa vyplaziť sa na tú Javorinu, keď je tu už tá časovka. Myslím, že som bola adeptka na ocenenie za najpomalší čas, keby také dávali. Nevadí, je tu prekrásne a ja si užívam príjemný jesenný podvečer (aj keď ma už všetko bolí). Na CP6 na Javorine prosím o kávu. Že nemajú. Ja rúra, že som si nedala v Strečne, keď núkali... 🙈. Nevadí, odplazím sa teda ďalej smer Saračníky a Minčol. Cestou sa pomaly stmieva, slnko klesá k horizontu, mne je chvíľu teplo, chvíľu zima, obliekam dlhý rukáv.
V lese je čím ďalej, tým vačšia tma, jelene idú bomby a je čas vytiahnuť čelovku. Mám novú 😀. Zapínam ju, nič. Zapínam inak, nič. Skúšam ešte inak, nič... tak nič. Nasadzujem moju starú dobrú mašinu a pokračujem. Ale nedá mi to, veď som si takú delovicu kúpila a ona ma zradí hneď na prvých pretekoch? Tak zastavujem a znova skúšam. Šachujem s gombíkami, s baterkou, všelijako krútim, stláčam, stále nič. V hlave mi gradujú všetky Meliškove repliky, asi som aj nahlas nejaké vykríkla do tmy, ale nepomáha. Pokračujem ďalej so starou, ale stále mi to vŕta v hlave, aj čelovka, aj Meliškove repliky, tak do tretice zastavujem (popri tom si fotím západ slnka, keď už stojím) a konečne som si spomenula, ako sa táto delovica zapína. Má to samozrejme nakreslené aj nad gombíkmi 😅. Chyba teda bola niekde medzi stoličkou a klávesnicou, víťazoslávne si nasadzujem novú svietiacu čelovku a pokračujem na vrchol Minčola v jasnom kužele svetla. Hurááááá!
Z Minčola na Krížavu (v diaľke za sebou vidím skupinku čeloviek - chlapov a čakám, kedy ma zase obehnú), z Krížavy na Skalku (vychádza brutálny mesiac), zo Skalky do "pod Ostrým" a potom na Čipčie (zase nevidím tie výhľady - minule bielo biela hmla, dnes čierno čierna tma), a odtiaľ zbeh do Turia za neustáleho jelenieho ručania, blízko aj ďaleko, zo všetkých smerov a strán, tuším aj spodzemia. Chlapi ma zatiaľ nedobehli.
V Turí načapám Kamilu, ako chilluje s miskou vývaru a že prej jí ty seběhy už ňák nejdou... No jo, mně ty seběhy nejdou ňák defaultně jako. Dávam si tiež vývar, kávu a ešte všeličo a príde mi SMS od Katky Hybky, že či som v poriadku, píšem, že hej, som a že či aj ona je. Ona na to že vraj mám pri mene DNF. Ja že WTF? Zapínam dáta, kukám a mám tam pekne uvedené, že som v Turí, aj čas aj všetko. Posielam screen ako dôkaz a rýchlo sa zotavujem z infarktu. Asi zblbol tracking na chvíľu. Já bych tyhle nový trackingy zakázala. Starý dobrý Hiking, kde bolo vždy všetko pekne pokope, prehľadne, čierne na bielom a hlavne to neblbo.
Odchádzam z občerstvovačky a chlapi ma zaťiaľ nedobehli. Kamila ešte nejde, ale tipujem, že ma obehne niekde pred brodom. Rajčanka je po minulovíkendových povodniach ešte nie celkom spľasknutá. Obutá sa vrhám do prúdu vody - tá je celkom osviežujúca a príjemná. Prepaličkujem na druhý breh a čvachtám ďalej. Trvá mi asi hodinu, kým vyčvachtám vodu z tenisiek, prehupnem sa cez Skalky a Tlstú horu na CP8 Dielnice. Zatiaľ ma nikto nedobehol. Tu sa podáva pečený zemiak v pahrebe a posedenie pri ohni. Mňam! Zjem zemiak, posedím pri ohni a idem ďalej. To najhoršie mám už za sebou, ale to najhoršie ma ešte len čaká. Súľovský hrebeň. Medzi 88. a 105.km. V noci. To chceš 🤌. Ak tento prejdem, tak som vyhrala. Vlastne ako každý. Ale buďme vďační, že neprší, nie je víchrica, nie je snehová búrka, tornádo, hurikán, downburst, zemetrasenie či mínus 20. Buďme vďační, že už sme tu, čo všetko už máme za sebou a od cieľa nás technicky delí už len ten Súľovský hrebeň. Však toto... A Jelení Death Metal stále ide bomby.
Tento úsek by mal mať 15km do ďalšej občerstvovačky pod Hričovským Hradom. Odkrajujem z neho sústo za sústom - Budzogáň, Žibrid, Patúch (tentokrát žiadna ilegálna Cola, vraj tam čakal, ale dlho nám to trvalo, tak šiel domov 😐), jeden no-name hupok za druhým, Kečka, v pamäti sa mi vynárajú jednotlivé body, miesta, viem presne, čo ma kde čaká a uvedomuejm si, že je to super. Nič ma tu neprekvapí. Som vďačná za ten skoro-letný beh s kamošmi 💗. V jednom z tých hupkov dobieham dve čelovky - Peťu a Martina. Peťa sa pýta, že odiaľ beriem tú energiu. Ja, plaziaca sa z nohy na nohu, hovorím, že akú, že žiadnu nemám. Pýtajú sa, či je to ešte moc hrozné. Vravím, že áno. Nemala som ani energiu klamať 😂. Pomaly ich nechávam za sebou, však ma isto niekde doženú. Dnes mi vyhovuje ísť sama - môžem si slobodne hejtovať a vykrikovať chujoviny do tmy noci.
Pomaly, ale trpezlivo a konštantne som zdolala všetkých 16 súľovských briežkov bez mentálneho brejkdávnu. Som v Sedle pod Roháčom a na hodinách mám už 102km. Pozriem do máp a zisťujem, že úsek do občerstvovačky sa zďaleka nejaví ako jednokilometrový, ale minimálne štvor. Túto informáciu prijímam so stoickým kľudom, až sa sama sebe čudujem, ale tak, mám za sebou Súľovskú psychiatriu, teda som vyhrala, takže nejaké trápne kilomete navyše si môžu s tými trápnymi kilometrami navyše viete čo, tsss💪.
Pribieham na CP9 Hrad Hričov a mám 106km. Je tu zima. Mimochodom, dnes v noci bolo hore v kopcoch príjemne teplo a dolu v dolinách a dedinách zima až mi prsty mrzli. Milí a zamrznutí dobrovoľníci z hradu ma obskakujú, ja dopĺňam energiu na predposledný úsek. Za Hričovom obloha pomaly začína blednúť. Pred rokom ma tu zastihol súmrak, dnes brieždenie. Kruh sa uzatvára. Na kopci nad Ovčiarskom si fotím ranné zore, obieham nejakého zahraničného týpka a do dediny zbieham Strava segmentom s poetickým názvom Lúka tisícov hovien. V Ovčiarsku na CP10 je zima, Tina a Rado. Som šťastná, že som už tu. Dačo si ešte ďobnem, aj keď už vôbec na nič nemám chuť. Psychicky sa pripravujem na záverečný 6-kilometrový prebeh Strážovom a Žilinou.
Za pokračujúceho jelenieho koncertu sa prehupnem cez posledný kopček, šup dolu do Strážova a ťapy ťap cez rannú Žilinu. Kufrím na tom istom mieste, ako minule (pri benzínke), prebieham popri kanáli, hore ulicou, cez nadchod, cez kruháč a križovatky, cez námestie jedno aj druhé, cez Národnú, popod stanicu, cez Uhoľnú, okolo Lidla, cez Kysuckú, popri Estakáde a už vidím Budatínsky hrad. Bože ja to asi fakt dám 😍... ak ma nezrazí auto alebo nezakilluje nejaká socka v podchode.
Auto ma nezrazilo, nik ma nezakilloval a ja odbáčam do ulíc Budatína, ktorými sme včera ráno vybiehali do tejto prekrásnej trasy. Točím k hradu a zase mám zimomriavky. Prebieham cieľom a pre istotu sa ešte pýtam, či toto je cieľ, vraj hej, tak vypínam nohy aj hodiny a zaplaví ma úplne obyčajné šťastie. Môj čas 26:04 stačil na 33.miesto celkovo, 5. ženu a 1.miesto v kategórii Ženy 45+. V priestoroch cieľa je pár ľudí, ticho a pokoj. Dostávam guláš, kávu, aj odvoz na vlakovú stanicu. Ďakujem. Z celého ľiptovskieho srdca ďakujem za dnešný (aj včerajší) deň aj noc, všetkým úžasným dobrovoľníkom za neúnavnú starostlivosť o nás zombíkov, boli ste všetci a všade úžasnoskvelí 💗. Milošovi a jeho tímu za skvelú organizáiciu, značenie (neviem, čo všetci zase hejtujú, podľa mňa bolo parádne) a všetko. Ja som si to neskutočne užila, presne tak, ako som chcela. Miloš, ako sorry, mrzí ma to, ale toto bolo fakt za odmenu 😊.
Comments
Post a Comment