Ultra Kras 55 2025 (55km / 2400m+), Turňa nad Bodvou, 26.4.2025

Škrapy, kostolík, tiesňava a iné ultra krásy Ultra Krasu

Takto koncom apríla som si išla vyskúšať, či viem ešte behať, po polroku od posledných pretekov (BBU100+) a teraz idem zistiť, či viem ešte písať 😅reelska mi už celkom idú 😁 tak poďme sa presvedčiť, zdali je ešte stále přítomen aj prstoklad a nejaká zmysluplná myšlienka.

Vstupenku na UK55 sa mi podarilo vykšeftovať na SUT Gala v tombole s Lenkou Kluskou výmenou za lístok na BBU100+ 2025, k obojstrannej spokojnosti. Ďakujem Leni a ty tiež nemáš za čo 😊 Ďakujeme Slovak Ultra Trail 💖. Ja medzitým do tuha trénujem s naozajstným trénerom, lebo výzvy (a nejaké tie reparáty), ktoré som si vysnívala na rok 2025 si už netrúfam vykrývať generickýmí plánmi stiahnutými z internetov, ani vlastnou tvorivosťou.

V piatok poobede šoférujem v hustom daždi do Turne, stierač, stierajúc ostodušu sa ma určite pokúša zhypnotizovať. Belo usilovne polieva, aby sme nemali sucho. Veď tie škrapy treba poriadne premazať, nie? Zhypnotizovaná stieračom a lejakom dorazím do Turne na prezentáciu a k životu ma preberajú stretká s fellow bežcami, dobrovoľníkmi a palacinky (na toho vyprážaného lososa so sezamom chcem radšej čím skôr zabudnúť 🙈). Pri bare si ešte struhneme s Julkou súťaž v hádzaní komplimentov, kde nieto porazených a obe víťazíme ex aequo.

Predpoveď na sobotu je taká, že: oblačno a zima (na mňa) cca do druhej a veľmi silný vetrisko celý deň. Veľmi silný vetrisko fúkal aj celú noc a stále ma budil. No čo už... nevyspatá a zmierená s osudom si ráno chystám veci a odovzdane sa dostavím na štart. Okrem vetriska je zima (na mňa), oblačno a mrholí. Bežecké osadenstvo aj atmosféra pod štartovou bránou pomaly hustne, dostávame rýchlokurz k trackerom, prebiehajú obligátne predštartové small talks a photo shoots, keď tu zrazu 3 - 2 - 1 - ŠTART! Vybiehame v ústrety ultra krásnemu dobrodružstvu.

Ako warm up a výzva číslo jeden nás čakajú legendárne škrapy, o ktorých kolujú povesti a báje, že sa na nich lámu paličky a členky. Palice teda zatiaľ nevyťahujem a členky tiež radšej nechám ešte schované. Má to trvať cca 3km. Mrholenie ustalo, veľmi silný vetrisko duje odušu spasenú a nesmelo začína presvitať modrá obloha. Odratúvam krok za krokm, idem opatrrrne a nie je to až také strašné, čakala som horšie, Belo! Ale to ešte len stúpame, čo bude pri "zbehu" naspäť do cieľa, s nohami rozbitými po 50 km? Radšej na to nemyslím.

Hore na planine je úžasne, treba točiť a fotiť okolitú nádheru a výhľady do Zádielskej doliny, aby bolo čo dať na instagramy. Po krátkej kochačke vyťahujem členky a šup ho tam príjemný krátky zbeh kdesi do hája, teda na prvú občerstvovačku a kontrolu Háj (7.km), kde sa príliš dlho nezdržiavam. Za ňou vyťahujem aj palice a šup ho tam hore krátkym, ale strmším stúpaním na Jasovskú planinu. Tu sa pred nami rozprestrú rozľahlé lúky, doslova zdobené (ako bolo spomenuté v inom blogu) stromami a občasnou skalkou, ako drahokamom. Je to tu prekrásne 😍

Všetky štyri zábery nižšie Mário Kaštánek:

Obloha sa už skoro úplne vyčistila, slnko svieti a všetko hrá jasnými sýtymi jarnými farbami. Tu sa nám cesty spoja s Máriom K. a s veľmi silným vetriskom, ktorý sa do nás oprie celou silou a doslova nás tlačí opačným smerom. Ale my sa nevzdávame a bežíme 💪 aj keď pri tom stojíme na mieste, ale hlavne, že bežíme. V rozhovore mi tento úsek ušiel veľmi rýchlo a ani neviem ako, pribehneme na K2 Drienovské kúpele (17.km). Tu nálada graduje, je tu super veselo (čau Tina, Peťo, Majo, Rado, Janko...). Doplním zásoby tuhej, tekutej aj vesmírnej energie a poberám sa ďalej. Krátke stúpanie lesom nás vypľuje na ďalšej malebnej lúčke pri Rastlinnom kostolíku sv. Ladislava. Tu už striehne Juraj aj s foťákom. Ja si ho tiež fotím, aby bolo jasné, že sa neflákal a narobil brutálne krásne fotky všetkým bežcom.

Ďalší úsek má dlhý, cyklotrasový, vlnito-lesný charakter s jedným malým kufrom 🤷‍♀️a prvou samokontrolou v Sedle Železná brána (27.km), usadenom v jednej z krásnych krasových lúk. Snažím sa klusať aj zmrdiaky - naklonené roviny, nech mám túto časť čím skôr za sebou. Veľmi silný vetrisko sa medzičasom zmenil na veľmi príjemný osviežujúci vánok. Na K3 Hačava (29.km) to žije, stretám ďalšie známe tváre (čau Paťo) a dobrovoľníci nás obskakujú ako svojich. Treba sa poriadne posilniť, lebo do ďalšej kontroly je 16 dlhých zvlnených kilometrov. Výšľap lesom hneď za Hačavou je jemne strechovitého charakteru, ale ešte stále to nie je ono, Belo! Na jeho vrchole netreba zabudnúť na druhé samokontrolné selfie (Sedlo Krížna poľana - 30.km) a môžeme sa vrhnúť do ďalších kilometrov, ktoré doslova pripomínajú Javornícku 100 (ako už bolo spomenuté v inom blogu). Je tu krásne a túlala by som sa tu celý deň. Potom si spomeniem, že veď sa aj túlam😅 a hneď som spokojnejšia.

Okolo 37. kilometra na mňa sadne letmá krízička, ktorú sa snažím vedome a aktívne zahnať. Na hodinkách mám už vyše 40 km, ale posledný samokontrolný bod - Bodovka, ktorý má byť na 38.km je v nedohľadne. Ale nejako ma to nevzrušuje, už som sa naučila, že dva - tri kilometre hore dolu na týchto trasách a vzdialenostiach nič neznamenajú. Raz k tej Bodovke snáď dôjdem. Došla som, zrobila selfie, na ktorej sa tvárim ako Hide the pain Harold... (nájdi 7 rozdielov:)

... a zbeh na Zádielsku chatu som zhltla ako malinu - teda aspoň pocitovo. Buď mi zašlapal gel alebo vidina blížiacej sa občerstvovačky alebo oboje alebo všetko, každopádne nálada sa mi zlepšila o 180 stupňov a na K4 Zádielska chata (46.km) pribieham v celkom povznesenej nálade. Ktosi na mňa kričí po francnúzky "Petra!" a nie je to nik iný, ako Jérôme, s ktorým už dlhé roky hľadáme odpoveď na hlbokú filozofickú otázku (čítaj francúzkym prízvukom): "Prečo beháme?". Našli sme medzitým už tisíc a žiadnu odpoveď a beháme stále ďalej, lebo niekde tam v diaľavách sa pravda môže skrývať za najbližším check-pointom.

Načerpám energiu všeho druhu a vyrážam do Zádielskej tiesňavy. Legendy a povesti o tomto zbehu sľubujú samý skvost a je to naozaj zážitok. Tiesňava má akurát príjemnú dĺžku niečo málo cez tri kilometre a je tu čo obzerať - skaly, bralá, hučiaci potok. V tomto príjemnom jarnom dni si sem vyrazilo aj veľa výletníkov, krúžok skalolezcov, rodiny s deťmi, kočíkmi a psami, proste jedna veľká takmer letná pohodová sobota 😀

Zo sobotnej pohodienky ma vytrháva potreba ešte raz a naposledy tasiť palice - predomnou je posledné väčšie stúpanie hore na Zádielsku planinu. Zahryznem sa teda do neho a ukrajujem si meter po metri. Neskutočne ma to baví, cítim príval energie, chytám tridsiaty ôsmy dych a letím hore. Teda pocitovo letím. Z pohľadu nezávislého pozorovateľa to možno vyzerá, ako plazenie, ale ja si to užívam, ja sa cítim mega dobre 😃. Zhruba v polovici kopca opäť číha nezávislý pozorovateľ JuroKo a fotí neskutočné zábery letiacim aj plaziacim sa bežcom. Jeho galériu si môžete pozrieť tu.

Do cieľa zostáva už len pár kilometrový zbeh cez škrapy. Veď toto 😂 schovám palice aj členky a poďme to doklepať. Idem radšej opatrne, tých pár ušetrených minút mi za zranenie nestojí. Aspoň si stíham vychutnať a zvečniť výhľady na Turniansky hrad, rybník a okolitú krajinu tiahnucu sa do diaľav. Obieham ešte pár bežcov, zopár iných zase obehne mňa a do cieľa pribieham v pomerne celistvom stave po 8 hodinách a 23 minútach na 112. pozícii celkovo a ako 12. žena. Okamžite ma zaplavujú endorfíny, ako už dlho nie. Dostávam uterák a diplom výmenou za tracker a samokontrolné selfies, prijímam gratulácie a reklamujem trasu, že bola málo beloidná. No čo už, ak si chcem ukojiť svoje zvrátené chúťky, zrejme by som sa mala zase prihlásiť na úchyláreň typu Východniarska 😂. Ale ešte nie tento rok.

Ďakujem Cassovia Trail Runners, Slovak Ultra Trail, Belovi za špičkovú organizáciu, dobrovoľníkom za hýčanie a opateru vysokej úrovne, za Ultra Krásny deň, boli ste všetci a všade úžasnoskvelí. Ďakujem, že ste nás previedli krásami krásneho Krasu, za to, že som mohla vidieť kus pre mňa nového, čarovného kraja tam na tom východe, kde nič nie je. Ale je tu všetko.