Prešporský Ultrapunk 2021 (76km / 2550m+), Bratislava, 23.10.2021

Dokonalý záver bežeckej sezóny

1.miesto v kategórii ženských dvojíc so švagrinou Mirkou

Na druhé a zároveň aj posledné z mini série ultrapunkových podujatí sme sa prihlásili spoločne so švagrinou Mirkou do kategórie ženských dvojíc ešte niekedy v lete (príbeh z prvého podujatia čítaj tu: Ultrapunk 85 s Majkou). Mirke imponoval názov Ultrapunk, lebo je pravoverná pankáčka a mne, ako latentnej metalistke, sa páčilo podujatie ako také, bolo by fajn urobiť bodku za sezónou v tomto štýle. Dlho sme boli v kategórii prihlásené ako jediné, no v posledných pár týždňoch pred pretekom sa popridávali ďalšie štyri ženské dvojice. Super, aspoň to bude zaujímavé, aj s pretekovým adrenalínom 😃 budeme nútené neflákať sa.

V piatok poobede nás môj brat a Mirkin muž v jednej osobe, naskladal do auta na štýl tetris, aj s dvomi deťmi a batožinou a odviezol do BA za môjho odborného navigovania ulicami večernej Bratislavy (samozrejme sme minuli zjazd z diaľnice - ešte sme ani nezačali pretek a už kufrujeme 🙈). Večer nás bezpečne vyložil na Vazovovej 13 a všetci piati aj s batožinou sme sa natetrisovali do malého punkového bytíku, ktorý nám na tento účel zapožičal Mirkin kamoš - btw tiež pankáč (týmto mu ešte raz z hĺbky srdca ďakujeme). 

Plán bol taký, že bráško s deťmi si v sobotu spravia rodinnú exkurziu po Bratislave, zatiaľ čo my sa ako Švagrinie z Liptova budeme naháňať s Nezmarkami v behu, Petržalskými Jeblinami a ešte ďalšími dvomi ženskými dvojicami po okolitých kopcoch, odhadom cca plus mínus približne okolo dvanásť hodín. Aj keď v tomto preteku v podstate o nič nešlo, lapila nás mierna nervozita a už by sme najradšej boli na trase a bežali. Spať sme sa uložili celkom zavčasu (ja som zase mala nespací týždeň a naivne som dúfala, že aspoň túto noc pred štartom si oddýchnem, lebo som naozaj už cítila únavu), ale moc sme nezabrali, okrem nervozity aj kvôli električkám rachotiacim popod okno až do polnoci. Potom bol chvíľu kľud a o štvrtej ráno nám už dali prvý budíček. Nevadí, aspoň sa nám postarali o to, že sme ráno  nezaspali, v kľude absolvovali všetky ranné rituály a pekne včas sa dopravili do miesta štartu v KD Dúbravka (bráško nás odviezol - týmto mu ešte raz z hĺbky srdca ďakujeme). Po kontrole čestného prehlásenia a COVID potvrdení sa nám dostalo štartového čísla 105 a krásnej kontrolnej kartičky, úplne premakanej, dokonalej. Škoda klieštikovať takú:

Bežci sa roja v útrobách KD, vykúkam, či nezbadám známe tváre. Ale za prvé, mám ešte rozmazané videnie, za druhé, všetci sme zamaskovaní za rúškami a respirátormi a človek s rozmazaným ranným videním má problém zaostriť, žmúri do neónového svetla, pri tom sa mračí a ostatní si povedia, kua tá sa ale tvári nasrato 😂 nakoniec ale rozpoznávam Aďu a Peťu, s ktorými sa budeme naháňať, ďalej Majku, ktorá dnes vraj pôjde na pohodu, bude ju limitovať boľavý hamstring a preto sa nám stratí z dohľadu hneď po štarte a dobehne do cieľa o dve hodiny skôr než my, na parádnom štvrtom mieste v kategórii žien, a nakoniec sa zvítavam aj s Aďkiným Janekom a Davidom, ktorí to dajú na krásnom treťom mieste v kategórii mužské dvojice. Ale nepredbiehajme.

Sobotné Bratislavské ráno nás privítalo príjemným, chladným jesenným počasím - teda ideálnymi bežeckými podmienkami. Desať minút pred štartom vyliezame z KD a Rado s megafónom prevádza svoje stádečko cez cestu k Lidlu naproti. Cez megafón dáva ešte posledné inštrukcie, ale vôbec ho nie je počuť v tom bzučiacom dave bežcov. Alebo to iba ja mám ešte rozmazaný aj sluch takto zaránky 😁 každopádne, trasu máme nahratú v hodinkách a ja pre istotu aj v mobile, v mapách cz. Hádam nebudeme moc blúdiť. Koniec koncov, skúsenosti v orientačnom behu sme získali na virtuálnom Živloplaze (čítaj tu: Severný Živloplaz Virtual s Mirkou) a na Ultrapunku 85.

Stíhame ešte rýchlu fotosešn a už sa odpočítavajú posledné sekundy do štartu. Štart! Rozbiehame sa poza Lidl hore uličkami ešte driemajúcej Dúbravky, pomaly svitá, čelovku ani nezapíname. O chvíľu vbehneme do lesa a ja si vlastne ani neviem moc vybaviť prvých desať kilometrov, bežím driemajúc za Mirkou a cez môj zarosený zrak ani poriadne nevidím, kam došľapujem. Vybehli sme však celkom svižne, od začiatku sa držíme okolo polovice štartového poľa. Mirka kontroluje situáciu vrámci našej kategórie, no pretekový adrenalín zatiaľ tečie nejako pomimo mňa. Len viem, že Nezmarky v behu nás obehli a utiekli nám z dohľadu a zvyšné dvojice sú niekde za nami. Naozaj sa nevzrušujem, na piatom kilometri aj tak ešte nejde o nič, všetko sa to začne lámať až okolo 50ho km. 

Rozvidnelo sa a my sa ocitáme pri Sandbergu, krásne úhľadné pieskové chodníky nás vedú farebnou prírodou popod pieskový monument, s panoramatickými výhľadmi na hrad Devín a široké okolie. Naozaj radosť bežať. Míňame nultú - tajnú živú kontrolu pod Devínom, ale moc sa tu  nezdržiavame, len si necháme oklieštikovať kontrolnú kartičku a ideme ďalej. Obehneme celú Devínsku Kobylu a na Dúbravskej hlavici nás čaká prvá občerstvovačka. Dobrovoľník sa síce tvári veľmi milo, ale tasí nožnice a barbarsky zastriháva do kontrolnej kartičky 😬 mne sa postavia dupkom všetky chlpy, aj tie oholené... Asi sa vo mne skrýva kúsok Monka, či čo.. pri predstave, že budem mať celú kartičku dostrihanú, ma opantáva znepokojivý pocit. 

Našťastie, na ostatných KS sa už opäť klieštikuje, tak je to v poriadku a chlpy môžu zase spokojne spľasknúť. Opäť sa tu príliš nezdržiavame, len niečo zjeme, ja si dám aj Colu, ktorá ma konečne úplne preberie a nakopne (však už je aj načase, na 15tom kilometri, nie?), vezmem banán do ruky a hybaj ponáhľame sa preč až tak, že nechtiac zchádzame z trasy. Našťastie sme ešte neboli moc rozbehnuté a tak sa nemusíme veľa vracať, ale vravíme si, že musíme dávať lepší pozor na trasu.

Cez les nás trasa privedie do Karlovej Vsi, cez Slávičie údolie, popod Slavín až do Horského parku, kde je druhá občerstvovačka (25.km). Opäť papáme, pijeme Colu a dopĺňame vodu. Ja si pochutnávam na výborných slaných pagáčikoch so soľou (áno, ešte som si ich prisolila). Mňam. Pokračujeme ďalej popod Kramáre na Červený most. Celý tento úsek od Karlovej Vsi až po Červený most vedie v podstate mestom. Dobieha nás Lukáš z Lučenca a pýta sa, či budú medvede. Určite budú, vravím mu, však len kvôli tomu sme sem merali cestu až z Liptova. Lebo u nás furt nič... 😂 

Križujeme križovatky, bežíme aj na červenú, hore dolu uličkami, cez vilové štvrte aj rušné komunikácie. Taký pekný Urban Trail. Mne sa často sníva, že bežím ultra, ktoré vedie iba nejakým veľkomestom, bežíme ľuďom cez dvory a domy, cez obývačky, garáže... a teraz sa mi tento sen splnil, yesss! Teda nie úplne doslova, našťastie sme nikomu v obývačke neskončili. Aj keď, vlastne asi áno... prebehli sme cez obývačku lomeno spálňu nejakému bezdomovcovi žijúcemu v úzkom podchode smerom na Partizánsku lúku. Posteľ bola práve opustená, ale Majka mi neskôr písala, že keď tadiaľ bežala ona, dotyčný obyvateľ sa akurát preberal zo spánku a silno mocno na ňu gánil. 

My opäť vbiehame do lesa a tu nás napadne skontrolovať v hikingu, ako na tom vlastne sme. Nalistujeme teda priebežné výsledky a zisťujeme, že Nezmarky v behu boli na druhej občerstvovačke 19min pred nami, a Petržalské Jebliny (Aďka s Peťou) 18 min po nás. To nás celkom povzbudí. Ja viem, že momentálne sa neoplatí naháňať Nezmarky, sú príliš rýchle, iba čo by sme sa uštvali a potom niekde vykapali. A náskok pred tretím družstvom nás celkom teší, povzbudené a motivované teda pridávame do kroku, rezko bežíme, aby sme po chvíli zistili, že sme sa zrazu ocitli na mieste, ktorým sme predsa už dnes prebiehali! Ako to? Človek na chvíľu prestane sledovať hodinky, a už blúdi 😂 stratili sme tam dokopy asi 5 minút, čo nás zase trošku demotivovalo, ale povedali sme si, že nebudeme sledovať ostatných, iba seba, a dáme si pozor, aby sme už viac neblúdili (tak určiteeee 😁) po sto metroch kufrujeme znovu.

Konečne pribiehame na Partizánsku lúku, za ňou opäť bočíme do lesa a o chvíľu nás čaká výšľap na Kamzík. Hore sme, ani sa nenazdáme, veď čože to je pre horské dievky z Liptova 😆 ale nie, bez mučenia priznávame, že aj my sme sa tu zadýchali, nie že nie! Nad chodníkom postáva dievčina a povzbudzuje nás, chváli, je to príjemné, ďakujeme. Mirka vraví, že aj pri Horskom Parku bola. Asi sa teleportuje, alebo čo... Pri bufetoch posedávajú ľudia, vlastne celkovo okolo Kamzíka je dnes živo. Cyklisti, psíčkari, turisti, bežci, deti, v grilovacích altánkoch zúria grill párty a my len nasávame lahodné vône horiaceho dreva. Dokonalá baboletná pohoda. Z bufetu na Kamzíku na nás pokrikuje mužský tím UltraŠiši zasedivší sa tam na pive, aby sme sa k nim pridali, ale my s vďakou odmietame, zdá sa, že ešte máme silnú morálku 😀 

Trasa ďalej pokračuje jesennými lesmi po Drieňovskej hrebeňovke a Červenej ceste až do Marianky, kde už túžobne vyzeráme občerstvovačku číslo tri (43.km). Na nej nás vítajú okrem iných aj Evka so Saškou, teším sa stretnutiu s nimi, nevedela som, že tu budú. Je tu aj teleportujúca sa dievčina z Horského Parku a Kamzíka 😄Nálada je veselá, družná ba až humorná. Obdivujem všetkých dobrovoľníkov, ktorí obetovali voľnú sobotu a trávia celý deň obskakovaním spotencov, plnia nám všetky želania, čo nám na očiach vidia, aj modré z neba by nám zniesli, a ešte aj dobrú náladu pri tom stále majú. To sa nedá ani zlatom vyvážiť 🙏 dopĺňame kalórie, vodu, Colu, ja si rozrábam sypačky do fľaše. Mirka sa pýta, že kedy asi tu boli tie prvé baby. Ževraj pred hodinou. No zbohom, to si dobrý náskok vybudovali. Vravím teda Saške zo srandy (ale naozaj zo srandy), že nech tu Aďu s Peťou trošku zdržia. Zasmejeme sa na tom, no neskôr zistím, že Aďka s Peťou to tu v Marianke zabalili. Zase až tak zdržať ste ich nemuseli, veď 😂 inak, úprimne, je mi to ľúto, lebo som sa tešila, že snáď, ak by všetko išlo tak, ako doteraz, stáli by sme "na bedni" spolu, bolo by to veľmi fajn. Škoda... 

My sa vrháme v ústrety Malinskému vrchu a nedá nám, kontrolujeme v hikingu čas, kedy Mariankou prebiehali Nezmarky. A veruže to nebolo hodinu pred nami, ale "iba" 23 minút! Ešte nič nie je stratené, karty sú stále rozohraté. Pobehujeme teda ďalej po lese, energie máme stále dosť, cestou rozoberáme všelijaké témy, kilometre ubiehajú jeden za druhým, sem tam sa pritrafí nejaký mini kufrík, iba keď tu zrazu blížime sa k dvom kráčajúcim dievčatám, jedna má obviazané koleno... A sú to veru Nezmarky. Na jednej strane sme v nádeji na lepší výsledok, na druhej strane, človeka to mrzí, keď vidí zraneného spolubojovníka.. a tiež to, že už sa nemáme s kým moc naháňať. No čo už. Motiváciu však nestrácame, práve naopak, vravíme si, že pobežíme pekne s rozumom, ale nebudeme sa napriek tomu poflakovať, aby sme to pekne dali až do cieľa. 

Malokarpatské lesy sú nekonečné a v jeseni nekonečne krásne. Trasa nás privádza na Panskú lúku, kde to hýri farbami a grilovacími vôňami, zrobime teda nejake zdjęcie a dávame si pozor, aby sme neminuli odbočku doľava, cez prekrásne hnedé trávy ožiarené jesenným slnkom. Cez Bystrickú horu a popod Svätý vrch zbiehame do Stupavy na ďalšiu skvelú občerstvovačku v Šenku Mlyn (58.km), kde len čo stihneme vytiahnuť kartičky, sympatický pankáč nás už ťahá, že "nech sa páči, k nám do šenku!" Nenecháme sa dlho prehovárať a už nás obskakuje, že čo si dáme, máme výbornú polievočku, tak áno, tú si dáme, aj so slýžami, ďakujeme 😋 Vodičku doplníme, Colu nalejeme, nech sa páči chlebík s pomazánkou - ten bol božský, takisto, ako aj polievočka fajná zeleninová, nehovoriac o vesmírnej energii, ktorej sa nám dostáva v nehmotnej podobe od všetkých tých úžasných ľudí - dobrovoľníkov.

Pri polievočke sme si posedeli spolu s Jérômem a riešili sme hlbokú filozofickú otázku - Prečo beháme? Presne pre toto, pre tieto zážitky, čarovné momenty, pre to, aby sme zistili, aké to je - v jednej minúte padnúť až na dno a v ďalšej pozbierať v sebe energiu a vyliezť z toho dna zase hore, aké to je, riešiť dôležíté existenčné problémy typu - idem močiť teraz, alebo ešte potiahnem dva kilometre? a nie nejaké nepodstatné kraviny. Človek tak nejako pochopí, čo je v živote naozaj dôležité. A možno beháme práve preto, aby sme našli odpoveď na to, prečo beháme.

Každopádne, vysmiate odchádzame zdolať posledné dva kopce na trase, nazvala som si ich pracovne dva cecky:

Prvým z nich je hrad Pajštún plus vrchol Kozlisko. Pre nás, horský holky, opäť malina (ale nie, zadýchali sme sa 😁, nebojte). No stále vládzeme svižne šľapať do kopca, vlastne zatiaľ sme nemali výraznejšiu krízu, ja iba mierny útlm pred Mariankou, no z nej ma hneď prebrala Cola a vesmírna energia na občerstvovačke. Vládzeme bežkať po rovinke aj do miernych briežkov, zbehy nám celkom idú zatiaľ sa to ešte nepodobá na spastický robotický pohyb, teda aspoň ja mám ten pocit. Neviem, ako to vyzerá z pohľadu nejakého náhodného nezávislého pozorovateľa😀 mne sa v hlave prehrávajú remixy od Kandelábra Austrálskeho, dobre to robí ten chalaň, fajne sa mi pri nich beží. 

Po trošku strmšom zbehu prichádzame na poslednú občerstvovačku a kontrolnú stanicu pod Dračím hrádkom (66.km), kde opäť panuje dobrá nálada a sme nazvané Prvými Lasičkami 😂 Ferko Slezák spamäti vymenúva všetky body na trase, my sa strácame hneď pri piatom, aj keď sme to vlastne celé dnes prebehli, iba otvárame ústa dokorán, aký je nabombovaný, dobre to tu pozná všetko. Ja síce nie som hladná, ale dávam si chlieb s nutelou a slané krekry, samozrejme Colu, aby mi náhoodu na zvyšných 8km nedošlo. Aj keď si nesiem celý čas so sebou nejaké emergency zásoby, no z nich som použila iba dva gely a nejaký ten hroznový cukor. Tak dobre sa dalo najesť na všetkých stanovištiach. Vlastne som dnes vôbec netrpela hladom, ani chvíľu. 

Hor sa teda zdolať posledný cecok s názvom Biely Kríž. Výstup naň je celkom príjemný, nie strmý, a hore sme, ani sa nenazdáme. Dnes opäť, ale už naposledy, sa nám naskýta obrázok výletujúcich Bratislavčanov, jesenná grill párty v plnom prúde, cyklisti, turisti, výletníci roztrúsení na lúčke a v bufete. Slnko už pomaly začína klesať, ale ešte stále je dosť vysoko a my si uvedomujeme, že to dnes asi dáme ešte za svetla. Čaká na nás posledný, päťkilometrový zbeh chodníčkom popri asfaltke, pustíme sa ním teda a vravíme si, že sme nejaké svieže, ako keby sme bežali prvých päť kilometrov, nie posledných päť. To sa nás už ale asi zmocňujú nejaké tie endorfíny a eufória, no treba si dať ešte pozor, aby sme v prítmí lesa niekde krivo nestúpili a nepozvŕtali si členky. To by bol pech. 

Posledných pár kilometrov na dlhých trasách býva zvyčajne nekonečných, ale dnes to odsýpa. Uvedomujeme si, že dnes sme ani raz nemali pocit, že niečo trvá večne, že kedy už budeme tam a tam, kedy sa konečne skončí tento výbeh / zbeh, vôbec sme sa nenudili, trasa bola pekná, členitá, rozmanitá, aj keď viedla cez nekonečné listnaté lesy, nám to ubiehalo všetko krásne, ako po masle. Čiže než bys řek švec, ocitáme sa medzi prvými domami v Rači, bežíme dolu uličkou a už nás opantáva naozajstná eufória z dokončeného preteku s pekným výsledkom. Zabočíme doľava, doprava, doľava a víta nás cieľová rovinka pri KD v Rači. Hotovo. Koniec. V cieli okrem organizátorov postáva hlúčik pred chvíľou dobehnuvších bežcov a bráško s deťmi, vítajú nás komorným pokrikom a potleskom a my sme naozaj šťastné, že sme to dali s časom 10 hodín a 35 minút na prvom mieste v našej kategórii, ešte za svetla, a hlavne v zdraví - a o hodinu a pol skôr, než bolo odhadom cca plus mínus približne predpokladané. Aj s kufráma nám to vyšlo na 76km a 2550m výškových. V cieli si pripíjame štamperlíkom marhuľovice do jednej aj do druhej nohy, dostávame krásny diplom a medailu, vynikajúce nepasterizované pivo, a poukaz na mikinu Ultrapunk, z čoho sme mega šťastné, lebo vraj tú mikinu si treba zaslúžiť 😎. 

Ďakujeme za tento krásny záver sezóny, aj keď škoda, že Afer Ultra Party sa nemohla konať kvôli obmedzeniam. Snáď niekedy nabudúce 😊