Ultra Fatra 2022 (57km / 3600m+), Harmanec - Ružomberok, 30.7.2022

 Wellness a bahenné kúpele v cene štartovného

Ultra Fatru som prvýkrát bežala pred dvomi rokmi a pretek mi učaroval nielen tým, že to mám z domu do Ružomberka za 20 minút autom po diaľnici, ale aj svojou atmosférou, náročnosťou a krásou veľkofatranskej prírody. Je iná, než tá tatranská, alebo malofatranská. Strmé výstupy a zbehy sú v ostrom kontraste s vlnitým trávnatým hrebeňom, rozprestierajúcim sa doširoka, doďaleka.

Ale ja som už zabudla, že Japeň má dva vrcholy, že na Krížnu sa ide cez tri hupky, že za Ostredkom treba vybehnúť ešte jeden briežok a až potom sa zbieha dolu, že traverz okolo Ploskej ku Chate pod Borišovom je dlhýýý ako..., že traverz spod Ploskej pod Rakytov je ešte dlhší. No nezabudla som na to, ako je tam krásne. Nezabudla som na to, že Ploská nie je až taká ploská, na Rakytov, ani na Sidorovo 😍 nezabudla som na to, aký je to pocit, dôjsť do cieľa Ultra Fatry. A tak nejako sa mi zachcelo zažiť to opäť. 


Nie som si istá, či to bol dobrý nápad, štyri týždne po Malofatranskej 100, ale žiť treba tu a teraz. Umierať budeme potom 😂 a tak sa v sobotu zavčas ráno ospalo odšoférujem na Námestie Andreja Hlinku v Ružomberku, kde je cieľ a zázemie. Autobusy nás potom zvážajú do Harmanca na štart. Predpovede najskôr sľubovali horúčavy, neskôr sa zmenili na celodenný lejak s pravdepodobnosťou búrok. Všetci v autobuse sú akosi ticho, pohrúžení do svojich myšlienok. Určite sa modlia k Perúnovi, nech s tými búrkami vydrží aspoň do nedele. Pred štartom nás organizátor upozorňuje, že ak by sa pravdepodobnosť búrok zvýšila, pošle nám sms a Rakytov budeme obchádzať po žltej. Následne sa minimálne jeden človek začne modliť k Perúnovi, nech to neodkladá na nedeľu, lebo mu svitla nádej, že by sa mohol Rakytovu vyhnúť, však, Kuko? 😁


Na štarte neprší a tak môžu v dobrej nálade prebiehať ranné zvítavacie predštartové small talky, nálada graduje, čas sa kráti a úderom siedmej hodiny vyrážame do úvodného zahrievacieho stúpania na Japeň. Ide sa mi celkom fajn, pekne šlapem hore krok za krokom, sem tam pobehnem, sem tam niekoho obehnem, sem tam ktosi obehne mňa. Vláčik sa utriasa, každý si nachádza svoje miesto a pozíciu. Prelezieme cez Japeň a stúpame na Predný Japeň. Odkrývajú sa výhľady na hrebeň, Krížnu, Ostredok. Opar stúpa spomedzi kopcov a z lesov, oplatilo by sa čosi odfotiť. No mobil mám zabalený v igelite a bezpečne schovaný pred dažďom kdesi hlboko vo vaku. No čo už. Zmierujem sa s tým, že dnes asi veľa fotiek nebude. Na trase je však Profi fotograf Lukáš Budinský On sa nám postará o úžasné zábery 😊.

Zbeh z Japeňa. Foto: Lukáš Budinský

 
Zbeh z Japeňa. Foto: Lukáš Budinský


Psychicky sa pripravujem na blatový zbeh do Starých Hôr, no na počudovanie, z Japeňa do Starých Hôr dnes vedie hezká vytápěná cesta 😍 Pripájam sa k Monike a spoločne si cupkáme malebným chodníčkom, rozoberajúc rôzne témy. Aspoň sa nám minulo 😁 Spomínam si na to, ako mi pred dvomi rokmi tento zbeh rozšľahal stehná a dnes to nie je inak - napájame sa na cestu smerom k občerstvovačke a zároveň K1 a ja mám pocit, že nemám nohy. Akoby sa nad chodníkom vznášalo iba moje torzo. Úplne haluzný pocit! 


Na K1 (9.km) si ťapnem s Belom a Aďkou od Jogošíkov, dačo zďobnem, (ne)nájdem nohy, nasajem skvelú atmosféru, zapózujem Tinke s tričkom z MF100 a poberám sa ďalej. Stúpanie na Majerovu skalu je náročné a na mňa prichádza akýsi útlm. Neviem prečo - malo by to byť naopak. Vačšinou driemem po prvú občerstvovačku a po nej sa zobudím, no teraz nie a nie sa prebrať. Predstavujem si, ako si večer líham do postele a neskutočne sa na to teším 😁 ale predtým ešte musím prejsť zvyšných cca 45km a 3000 výškových. Ááách dpč... 

Na K1 na Starých Horách s Monikou Halúskovou. Foto Tinka

Pripája sa ku mne Karin s jej psíkom Towiem a tak nejako to osud zariadi, že pôjdeme spolu asi dve tretiny trasy. Chvíľu ja ťahám (alebo brzdím 😂) ich, chvíľu zase oni ťahajú mňa a tak na striedačku. Spoločnými silami vylezieme na Majerovu skalu a odjedáme zo stúpania na Krížnu. Na Krížnej je hmla, ako na Krížnej - hlavne sa nevybrať po nesprávnej červenej, smerom na Kráľovu studňu, ale po tej správnej, smer Ostredok! Chodník triafame a klušeme krásnym behateľným trávnatým hrebeňom. Na úbočiach sa pasú ovečky a kravky. Dnes tu ani nie je veľa turistov. Nenápadne však začína pribúdať blato, chodník sa kĺže, čo krok, to šmyk. Snažíme sa hľadať si čo najsuchšie cestičky, blato je mazľavé, lepkavé a lepí sa na tenisky. Čoskoro však "dobyjeme" Ostredok, nasleduje zbeh a prebeh cez Koniarky a Chyžky. Konečne sa trochu štartujem, tento úsek mám tiež veľmi rada. Pribúda blata, ale aj turistov v bundách a pršiplášťoch (my stále v kraťasoch a tričkách - mrholí iba veľmi jemne) aj dobrá nálada. Teším sa na Colu pod Borišovom. Z Chyžiek vyjdeme pod Ploskú a otvárajú sa nám úchvatné scenérie. No nič, musím ten foťák vydolovať a niečo odfotiť, aby bolo čo dať na Stravu a do tohoto článku 😁





Odbáčame chodníčkom obehnúť Ploskú. Na ňu sa budeme štverať z inej strany, z tej najmenej ploskej 😅 šmýka sa, kĺže sa, treba ísť opatrne, Chatu pod Borišovom nevidno. Je skrytá v opare. A to je možno dobre 😁 čoskoro sme však tam a vyliezame briežok vedúci k nej. K2 - 26.km - dobrovoľníci si zapisujú naše čísla a my hor sa doplniť zásoby. Treba sa poriadne najesť, lebo do najbližšej občerstvovačky na Smrekovici je to ďaleko a hlavne vysoko. Kým jeme, dobrí ľudkovia nám dopĺňajú flasky, čapujú colu, snažia sa nám splniť každé prianie. Posilnené a osviežené opúšťame oázu pod Borišovom a smelo vbiehame do ďalšieho úseku. 

Pred stúpaním na Ploskú. Karin a Towie

Stúpanie na Ploskú... je strmé. Karin mi uteká, ja sa vlečiem. Hore ma ale čaká, nastúpená s klieštikmi, štik (samokontrola), a pokračujeme dolu do Sedla Ploskej. Začína pršať. Zatiaľ to ignorujeme a len skonštatujeme, že doposiaľ nám počasie prialo. Bolo vlastne ideálne bežecky. Príjemný chlad, žiadne horúčavy, vlhko, osviežujúco. Búrok zatiaľ nikde, ani sms od organizátorov. Pôjdeme teda zrejme cez Rakytov, ktorý sa tam pred nami črtá v diaľke..

Zbeh do Sedla Ploskej, v pozadí Čierna skala, Minčol a Rakytov

Čaká nás najskôr úsek popod Čiernu skalu a traverz okolo Minčola (ďalší Minčol 🙅). Chodník je čím ďalej tým horší - blatistejší, mokrejší, šmykľavejší. Snažíme sa čo najviac klusať. Obieha nás Majo Priadka, ktorý tu je na svojom dlhom tréningovom behu. Len tak cup cup a jeho dred vzápätí mizne medzi húštinou. My zase ťap ťap, čľup, šmyk, bác 😂 a je to tam. Bahnový fľak na zadku. Ak len fľak, je to fajn. Kým prídem na Malinô Brdo, tak ma stihne aj oprať 😁 Vzápätí obe zakopávame o ten istý neviemčotobolo a Karinku aj rozpleští, lebo ju Towie potiahol. Behať s hafanom - to nie je len o tom, že vás ťahá a pomáha vám. Ja to obdivujem, lebo človek okrem seba musí dávať pozor aj na štvornohého kamoša, starať sa o jeho blaho, aby mal čo piť, aby mu nebolo horúco alebo zima, aby sa nevyváľal v nejakom lajne, aby niekoho nezožral, atď atď. 

Našťastie sa všetky pády obišli bez ťažkostí a ideme ďalej cez fakt hnusný traverz okolo Minčola. Chodník je na mnohých miestach zvetraný, mokrý, kĺže sa, ale je tu krásne. Púšťa sa slušný lejak. Z lesa vybiehame na lúku plnú šedo-cyklámenových bodliakov a do ďalšieho traverzu a zrazu sme tu. V Južnom Rakytovskom sedle. Rakytov sa týči nad nami mohutný, vysoký, obrovský. SMS od orgov nikde, nepočuť ani náznaky hrmenia, cesta je teda jasná. Pred nami už stúpa niekoľko farebných guličiek, hor sa teda nahor. Scenár sa opakuje - Karin mi uteká, ja sa vlečiem, ale idem. Chodníkom tečie potôčik a ja si v ňom hľadám cestu. Lejak silnie, fúka vietor, nádherné počasie. Som však rada za to, že búrky nás zatiaľ obišli a my sme nemuseli meniť trasu. Veď čo by to bola za Ultra Fatra bez Rakytova 💗 

Hore už čaká Karin s klieštikmi, obaja s Towiem sa drkocú od zimy. Je čas na bundy. Karin ma upozorňuje, že zbeh z Rakytova bude masaker. Ja by som to asi zbehom ani nenazvala, skôr "zchod", alebo "zlez", proste len jedna z mnohých "lovely runable sections" na tejto trase 😁. Aj tu tečie dolu chodníkom potok, o tom, že sa šmýka, sa už ani neoplatí písať. Ale aj toto sme zvládli a vbiehame do lesa. V tom blate a lejaku sa človek aspoň vycibrí v udržiavaní rovnováhy, v nachádzaní balansu aj tam, kde to zdanlivo nie je možné. Och, koľkých ľudí by som poslala zabehnúť si pár takýchto ultralahôdok, hneď by prestali riešiť kkciny. Krásna škola pre život. Myslím pri tom na Maťu a jej minuloročný Bojko Trail, na Peťu a Paťa a ich Srbsko, na Majku, ktorá práve bojuje o holý život na Grossglockner Ultra Trail. Ultra Fatra je oproti tomu dnes malina 😅 BTW, Majka podala neskutočný výkon a dobehla ako štvrtá žena, prvá vo svojej kategórii. Klobúk dolu.

Traverz na Smrekovicu. Foto: Lukáš Budinský


Prehupneme sa cez pár hupiek a sme na K3 Smrekovica (40km). Všetci sa pred lejakom skývajú v prístrešku (alebo v kufri auta, že? 😁) ale nálada je skvelá, ako vždy. A majú tu aj horúci čaj 😍 Vravím Karin, nech ma už nečaká, má rýchlejšie tempo, než ja, nech sa aspoň stihnú zahrievať. Nakoniec súhlasí, ale zhodneme sa na tom, že to bolo veľmi fajn, zdieľať taký kus trasy v podmienkach, čo nám dnes príroda pripravila. Človeku bolo veselšie. Vravela, že jej to veľmi pomohlo - zrejme popri slimačení so mnou vlastne celý čas oddychovali, potom od Smrekovice to rozbalili a vyhrali kategóriu havkáčov. Mne len na tom úseku naložili pol hodiny! Mať so sebou psa (a dlhé nohy) má asi viac výhod, ako nevýhod. Kdežeee, vôbec to nebolo tým, že ja pomaly behám a že som so sebou nemala vôbec žiadne nohy, lebo tie moje ma opustili kdesi za Japeňom 😂.

Zo Smrekovice vyrážame spoločne s Kukom a v družnej vrave nám ubiehajú kilometre lesom a čučoredím. Na tento úsek som sa tešila, lebo sa mi veľmi páči. Dnes na chodníku stojí voda a už sa ju ani neoplatí obchádzať. Príjemne ochladzuje nohy. Moje prsty na rukách sú totálne rozmočené a zošúverené, radšej si ani nechcem predstavovať, ako vyzerajú prsty na nohách. Otlaky však zatiaľ necítim. Nemá ich ani Kuko, ktorý si len pred pár dňami zaobstaral na základe (aj) môjho influencu nové Altra Timp 3 a hneď ich zobral na krst do Veľkej Fatry. Pochvaľuje si ich. Uff, odľahlo mi 😅 mohol mi ich aj o hlavu otrieskať. V Timpoch trojkách bežím dnes aj ja a navrhujem mu, že v cieli si odfotíme spoločne topánky a ako správni wanna-be-insta-influencers zavesíme na IG a otagujeme. Žiaľbohu, nakoniec sa tak nestalo, a asi aj chvalabohu, že žiaľbohu 😁 možno nekstajm. 

Spoločne ešte s ďalšími pár bežcami sa preplavíme do Nižného Šiprúnskeho sedla, prešmykneme do Vyšného a križujeme pastvinu s krásnymi čiernymi kravami. 



Keby všetky kravy mohli mať takýto život, to by bol život! Nás čaká ešte posledných pár bahnových tobogánov, ktoré nás zvezú do Sedla pod Vtáčnikom. Krátky prebeh lesom a je tu luxusný zbeh dolu zjazdovkou na Malinô Brdo. Už ma všetko bolí, plus netriafame chodník, ktorý sa nedá netrafiť, lebo sa snažíme ísť podľa čiary v navigácii a tá vedie úplne mimo. Je hustá hmla a tak sa nevieme navigovať ani vizuálne podľa objektov tam dole a ja si to nejako spred dvoch rokov nepamätám. Bežíme krkolomne vysokou trávou v strmom kopci a po chvíli sa nejako nakoniec nájdeme. Z hmly presvitá K5 (50.km), postupne naberá ostré kontúry a pristávame dole. To najhoršie už máme za sebou, no to najhoršie nás ešte len čaká. Dá sa to? Áno, dá 😂 Dávam si posledný melón, banán, chlieb s nutelou, colu, pokec s Belom o Altrách a pome ho zdolať hento Sidorovo. 

Šla som ho už trikrát a tak som bola pripravená na všetky jeho nástrahy. Dnes som sa obávala, že sa nebude dať vyštverať strmým bahnovým chodníkom hore, ale našťastie, chodník bol na dnešné pomery pomerne dosť suchý. Bolo treba len zaťať zuby a kráčať. Veď čo by dal človek na Rakytove za to, aby bol na Sidorove. Zahorím láskou k nemu a šlapem ďalej. Zostávajúce výškové metre na hodinkách (aj v realite) postupne odbúdajú, až konečne prichádzame hore. Nesmieme zabudnúť na poslednú samokontrolu - štikáme si klieštikmi štartové čísla na určenom mieste a je to. Už len zbeh. Tak určiteeee 😂 Keď sme tu, pristavme sa na chvíľu pri pojme "zbeh zo Sidorova". Hodinky síce ukazujú že "No more climb on this route", ale ako hovorí Norika, 


Najskôr človek klesá prudko dolu (dnes po klzkých slizkých koreňoch), aby o chvíľu zase mohol stúpať strmo hore a tak sa to zopakuje asi trikrát a keď už človeku zo zúfalstva vybehne aj nejaká tá slzička, ten kopec sa nad ním zľutuje a vypľuje ho konečne na lúku nad kalváriou. A to je do cieľa už len nejaký kilometer a pol. Po asfalte. Žiadne blato. Žiadna voda, Žiadny sliz 😅 už sa len poprepletať uličkami, prebehnúť celé námestie A. Hlinku a tam to je - cieľová brána Ultra Fatry. Zvonce zvonia, ľudia povzbudzujú, bežci s úsmevom posledné metre prešprintujú a na krky sú im vešané špeciálne medaile. Všade sú úsmevy, vrava, zdieľanie zážitkov. V ten podvečer komunitou kolovali vtipy o splavovaní Rakytova, o Wellnesse a tobogánoch v cene štartovného, atď atď. Boli to krásne zážitky a ja za ne ďakujem organizátorom Ultra Fatry, celej komunite Slovak Ultra Trail, všetkým dobrovoľníkom na občerstvovačkách, Perúnovi, že vyslyšal naše tiché modlitby (nie tie Kukove), spolubežcom, s ktorými som mala tú česť zdieľať dlhšie, či kratšie úseky a gratulujem všetkým dobehnuvším.

V cieli sa vítame s Karin a jej rodinkou. Mimochodom, oni organizujú canicrossové a dogtrekkingové preteky Fatranský Vĺčko. Pokecám s Vandulienkou a Hošekovcami, s Kukom, Braňom, Vladkom, DJ Eugenom, a neviem ešte, s kým všetkým a poteší ma stretnutie s Julkou, ktorá sa tu mihla vrámci svojich víkendových dobrodružstiev. 

Môj ultragalaktický čas 10 hod 25 min stačil na 14te miesto medzi ženami, ale bol o 10 minút lepší, než ten spred dvoch rokov, čo vzhľadom na podmienky a to, že som ešte asi nebola celkom fit po MF100, ma celkom dosť potešilo. Výpravu teda hodnotím ako úspešnú. Kto ma pozná, ten vie, že ja na preteky nechodím pretekať (aj keď snažím sa úplne neflákať), ale sa vykecávať 😂 a hlavne dôjsť do cieľa v zdraví a v limite a užiť si krásnu prírodu. A to sa aj stalo. Okrem dvoch cucflekov od bežeckej vesty sa to zaobišlo bez zranenia a iba s jeden a pol pádom. Na segmetoch mi nabehli samé PR, čiže, ako sa hovorí, na to, že som to šla pomaly, som to vlastne šla celkom rýchlo 😁



Ultra Fatra stránka preteku: https://ultrafatra.sk/

Comments

Post a Comment

Popular posts from this blog

Hriňovská 100 (116 km / 4400m+), Hriňová, 10.9.2022

Malofatranská 100vka 2022 (112km / 7100m+), Terchová - Fačkovské sedlo, 2.7.2022

Maratón Pohronským Inovcom 2022 (42km / 1344m+), Nová Baňa, 26.3.2022