ULTRAFATRA 2020 (57KM / 3500m+), Harmanec - Ružomberok, 25.7.2020

 Check here for English version.

To sa tak uprostred roku 2020 na chvíľu uvoľnili opatrenia a ja sa psychicky začínam pripravovať na ozajstný, reálny pretek, v reálnom čase, na reálnom mieste, so skutočnými ľuďmi. Nie tamtie virtuálne odvary. Ja som už pomaly aj zabudla, ako chutí taká naozajstná preteková atmosféra so všetkými emóciami: strach, obavy, radosť zo stretnutia s bežeckými parťákmi, predštartová nervozita, poštartová kyselina vo svaloch, kedy sa nervozita mení na číru radosť v srdci. Ultrafatra s parametrami 57km a 3500m prevýšením patrí medzi najťažsie a zároveň najkrajšie 50kilometrové preteky na Slovensku. Trasa vedie z Dolného Harmanca cez celý hrebeň Veľkej Fatry, cieľ je v Ružomberku na Námestí Andreja Hlinku. Autobusom sa odvážame zarúškovaní z Ružomberka do Dolného Harmanca niektorí podriemkavajú, iní vtipkujú na všelijaké témy a z rádia hrá „This sex is on fire“. 

Predpoveď počasia hlási búrky od jednej hodiny poobede. Z autobusu sa vysypeme na križovatke, k štartu to je ešte pár sto metrov pešo. Treba sa mi rýchlo odprezentovať a absolvovať obligátne predštartové rituály – zvítať sa s parťákmi, skontrolovať, či mám všetko (a ak aj  nemám, tak sa nedá nič robiť, lebo všetko, čo som si so sebou nevzala do Harmanca, ostalo v aute v Ružomberku), pripnúť si číslo, ísť na WC a nastaviť navigáciu v hodinkách. Na dámskom WC je kilometrová fronta a tak sa poberám nájsť si miestečko niekde v prírode. Okolie nie je príliš woman-peeiing-friendly, učupujem sa teda do prvej diery v žihľave hneď pri ceste. Očividne ma odtiaľ nie je vidno, pretože si toto miesto vybral pre svoju potrebu aj nejaký týpek a vôbec si ma nevšimol. Kebyže sa včas neozvem, skončilo by to poriadnym fó pá.

Ok, potreby uspokojené, hodinky naštelované, môžme vyraziť. Hneď po štarte nás čaká prvé strmé stúpanie po zelenej turistickej značke na Predný Jápeň, z ktorého sa nám odkrývajú prvé nesmelé výhľady na hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Z neho zbiehame po zelenej dolu do Starých Hôr, kde nás zároveň čaká aj prvá občerstvovacia stanica (9.km). Prvý z vrcholov teda máme za sebou a ja si pri zbehu uvedomujem, že nemám za sebou ešte ani osem kilometrov a už mám rozšľahané stehná. Tak super... Veď už len 50 kilometrov. To dám ako nič :D. Na občerstovačke v Starých Horách nás vítajú dobrovoľníci v skvelej nálade a povzbudzujú ako na olympiáde striekajúc nám dezinfekciu na ruky. Na stoloch sú hody, ako vždy a človek pookreje nie len energiou v pevnom skupenstve, ale aj dobrou náladou všade naokolo. Čo tam po rozšľahaných stehnách. Nabudená idem ďalej, čaká ma stúpanie po modrej na Majerovu skalu a odtiaľ už smer Krížna a hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Spočiatku nudná zvážnica nás zvedie na lesný chodníček a je to opäť akčné: delikátny single-trail, kopček je strmší a strmší, povrch skalnatejší a skalnatejší.

Za Majerovou skalou sa vynárame z lesa a pred nami sa rozprestierajú prekrásne výhľady na Krížnu, Ostredok, Ploskú a ďalej kdesi doďaleka za horizont, kam máme bežať. No dobre. Nechám sa unášať krásou trávnatého behateľného hrebeňa a pocitom večnej nekonečnosti a zároveň malosti mravčeka vo vesmíre. Dostávam sa do meditatívneho stavu, kedy cítim len tu a teraz, cítim, že všetci sme vo svojej malosti súčasťou toho večného nekonečna a energia pokojne plynie.

Pod Krížnou už nastupujeme na červenú magistrálu a preletíme cez Ostredok, Koniarky, Chyžky a odtiaľ po modrej popod Ploskú až na malebnú chatu pod Borišovom. Je ju vidieť už z diaľky a na nej nás čakajú ďalšie päťhviezdičkové hody (25.km). Lenže prúser – začínam cítiť akési štipkanie na niekoľkých miestach na chodidlách. Otlaky... Zobrala som si totiž nové tenisky, v ktorých som predtým bola behať až jedenkrát. Nevadí, štipkanie mi aspoň dáva zabudnúť na rozšľahané stehná. Chata sa mi spočiatku zdá byť blízko a tak pridám do kroku, aby som čím skôr bola tam. S každým krokom sa však zdanlivo akosi vzďaľuje a ja sa cítim, ako Maruška v Soľ nad zlato, keď plnila studňu a stále nič... chodníček je však prekrásny a behateľný a tak neupadám na duchu a idem zotrvačne. Konečne posledný výšvih ku chate a všetky moje zmyslové bunky sa sústreďujú na: KOFOLA! A ešte: CHLIEB S NUTELOU!

 

Po chvíľke oddychu, dočerpaní zásob a dotankovaní tekutín nás chodník vedie trošku naspäť, na rázcestí pod Ploskou pokračujeme po červenej strmým stúpaním na vrchol. Zisťujem, že Ploská z tejto strany nie je až taká ploská, no zbeh na druhú stranu do Sedla Ploskej je opäť veľkofatransky príjemný, trávnatý, s výhľadmi do ďaleka. Zo sedla pokračujeme ďalej po zelenej popod Čierny kameň. Táto časť trasy má zase iný charakter – epický divoký lesný chodník, kde si zver dáva dobrú noc, nás vypľuje pod Minčolom a vedie nás do Rakytovského sedla (južného). Otlaky už dávajú o sebe celkom pekne znať. Chodidlá si všelijako hmýrim v teniskách, snažím sa meniť náklon došľapu a hľadám ten správny bod, ktorý boľavým chodidlám trošku uľaví. Zo sebaľútosti v agónii ma však vytrhne pohľad vpred – čaká nás strmé stúpanie na vrchol Rakytova, ktoré vycvičí aj starých harcovníkov a mňa teda preverilo, veruže hej. Potom však nasleduje celkom príjemný zbeh do severného Rakytovského sedla a pekný, niekoľkokilometrový traverz až na Horský hotel Smrekovica (38.km), kde sú pre nás nachystané ďalšie krmelce aj s dezinfekciou. 

K naliehavej bolesti otlakov sa zrazu pridáva bolesť píšťal tesne nad priehlavkom. Toto nepoznám, je to pre mňa nový typ bolesti. Zastavujem a snažím sa ponaťahovať si píšťalové svalstvo a členky, na chvíľu mi to pomohlo. Bežím ďalej, chvíľu to celkom ide a nasledujúcu chvíľu to nejde. Prichádza slabosť, hlad, únava a mierna nevoľnosť. Poučená skúsenosťou z MF50 vyťahujem z vaku dobošku a tak trochu nasilu ju tlačím do seba. Pomáha to, žalúdok sa upokojí, doboška sa mení na energiu a ja môžem fičať dalej. A to je dobre, lebo za zákrutou stojí narafičený fotograf a pred fotografom sa beží 😂 žiadne kráčanie či plazenie! Prebehnem teda okolo neho s holywoodskym úsmevom dúfajúc v pekné fotky a chvíľu na to dobieham na Smrekovicu.  Teším sa z toho, že limity zatiaľ s prehľadom stíham.

Počas krátkeho oddychu pookreje telo aj duša a poďho zase ďalej, stále po zelenej. Táto pasáž je veľmi pekná, vedie cez malebné lesy a lúky ozdobené čučoredím. Nad nami sa začínajú kopiť mraky, zrejme príde tá búrka, o ktorej celý čas hovorila predpoveď, no doposiaľ k nám bola milosrdná. Jeden z aktuálnych spolubežiacich sa začne zamýšľať a prepočítavať čas docieľa. Príde s riešením, ktoré ma trošku vydesí: do cieľa ppôjdeme ešte 4 – 4,5 hodín. Fakt sa nasieram a v duchu si poviem – ok, ty si choď ešte 4 hodiny, ja teda nie. A tak pridávam do kroku a utekám skupinke. No, utekám je silné slovo, skôr pomaly sa vzďaľujem. Do cieľa mi to nakoniec trvalo ešte tri hodiny. Čo je lepšie, než 4 J

Stále po zelenej do Nižného Šiprúnskeho a po červenej do Vyšného Šiprúnskeho sedla, odtiaľ opäť po zelenej na Vtáčnik a ďalej po modrej až na Malinô Brdo. Na tomto krátkom úseku sa všelijaké chodníčky všelijako križujú a ja som skoro dvakrát poblúdila, ale zachránil ma pán, ktorý ma z diaľky navigoval pokrikujúc za mnou: „dolu doprava!“ prípadne „doľavaaa!“. Keď ma dobehol, hovorí mi: „Vy v Bratislave nemáte také kopce na trénovanie, však?“ ja na to: „To je asi možné, ale ja som z Liptova.“ „Ako to???? Veď ja som z Ružomberka!!!“ (tie otázniky a výkričníky tam naozaj povedal a veľmi sa čudoval, ako to, že ešte niekto ďalší okrem neho pochádza z Liptova :D) prehodili sme pár viet, aj keď ja som už bola v rozpoložení takom, že ma všetko rozčuľovalo a nemala som náladu na vykecávačky. Nejako som sa ovládla, nechcela som vyznieť nevďačne, keďže pán ma zachránil od niekoľkohodinového blúdenia nad Malinom Brdom s otlakmi a bolesťou píšťal, kedy by môj čas dobehu do cieľa zrejme ďaleko presiahol oných 4,5 hod od Smrekovice. Našťastie ma spasil zbeh dolu zjazdovkou na Malinô Brdo. Ak som si však myslela, že najťažší úsek - a to stúpanie na Rakytov - už mám za sebou, toto bolo horšie. Zjazdovka bola veľmi strmá a veľmi nekonečná. Ozývajú sa moje stehná, a prebíjajú otlaky a píšťaly a takto sa to ešte niekoľkokrát prestrieda až do cieľa. Modlila som sa, nech som už dole. Šlo sa mi ťažko, ale pánovi som utiekla.

Na Maline bola posledná občerstvovačka (47km) a veľmi milí dobrovoľníci opäť dokázali svojou dobrou náladou vliať mi energiu naspäť do žíl. Melón, kofola, voda, chlieb s nutelou, niečo slané do ruky a hor sa do posledného úseku – ťažké stúpanie na Sidorovo a potom už len zbeh do Ružomberka (z Malina stále po červenej). Na stúpanie som bola dobre psychicky pripravená, už som ho raz absolvovala vrámci iného preteku, vedela som, čo ma čaká. A tak som sa s chuťou zahryzla do strmého skalnato-lesného chodníka a ukrajovala z neho kúsok po kúsku. 

Hore som si ani nespravila fotky z vyhliadkového miesta, radšej som sa pustila do posledného zbehu, túžiac už po cieľovej rovinke. Tento úsek som si však z oného iného preteku nepamatala tak dobre a prekvapil ma svojou náročnosťou. Máme predsa už len zbiehať dolu, tak prečo kurnik šopa idem stále hore, potom kúsok dolu, a zase hore a dolu a hore a stále som niekde v xxxx hore, keď mám byť už dole. Všetko ma už bolí, jednotlivé časti tela sa pretekajú v tom, ktorá ma zabolí viac a nepríjemnejšie. Veru mi aj slzy vybehli pri ďaľšom úseku vedúcom dohora. Nuž čo, hrebeň Sidorova mi veru nič nedaroval.

Po útrapách však konečne pribieham na lúku nad Ružomberskou Kalváriou a zbieham po ceste do mesta. Tento úsek som si doma dôkladne študovala na mape, aby som v uličkách nezablúdila a bezpečne dobehla do cieľa. Pamäť mi už ale nejako neslúžila, a v uličkách som sa nevedela vysomáriť. Červených značiek tam tiež bolo voľajako pomenej. Našťastie som natrafila na skupinku ľudí a tí ma navigovali správnym smerom. Pribieham k cieľovej rovinke a šprintujem alejou za potlesku a povzbudzovania už dobehnuvších pretekárov, prípadne náhodných okoloidúcich. Desať a pol hodiny po štarte pristávam pod cieľovou bránou pred Gymnáziom A. Hlinku, organizátor si zapisuje moje číslo, ja zastavujem hodinky a nechám endorfíny, nech sa mi rozlejú do celého tela – veru je to droga :D Sidorovské slzy sú dávno zabudnuté a už sa len objímame so spolubežcami a gratulujeme si k výkonu a úspešnému dobehu do cieľa, zdieľame zážitky z trasy a povzbudzujeme ďalších dobiehajúcich. Takto vyzerá jeden nádherný deň, ešte aj tá búrka sa na to vyprdla a odišla. Špinaví, spotení, ale šťastní sa ideme najesť do neďalekej reštaurácie. Otlaky si hovejú v sandálkach, blažené úsmevy, smiech a pohoda. Kto nezažije, ten nepochopí. Ale tak to je – kochajúc sa krásnou prírodou, týrať sa 10hodín na trati pre tieto vzácne momenty. A celý beh mi v hlave znela „This sex is in fire“.