Ultrapunk85 Virtuálna výzva (87km / 4000m+), Handlová - Bojnice, 28.8.2021

Narodeninová oslava, ako sa patrí - rozbiť sa na kašu.

Výhľad na Kľak z Homôľky

Už niekoľko rokov praktizujem oslavu svojich narodenín na nejakej bežeckej akcii - začalo to Liptovským Kŕčom, pokračovalo Zázrifským Ultrapobehaním a tento rok som si vybrala event s poetickým názvom Ultrapunk85. Trasa z Handlovej do Bojníc, vedúca pohoriami Žiar, Malá Fatra a Strážovské vrchy, sľubovala zážitky z tichej, ľuďmi príliš nenavštevovanej divokej prírody. Tešila som sa 😍 na toto dobrodružstvo sa ku mne pridala slovenská ultra stálica Majka, ktorá si mimochodom Ultrapunk strihla už v máji tohto roku. Asi to je naozaj pekná trať, keď sa na ňu podujala ešte raz. Vybavujem teda ubytko v Bojniciach a tracker, aby nás mohli naši fanúšikovia (aj neprajníci) sledovať na živej mape. 

Posledný týždeň sa dosť ochladilo - musím zabudnúť na moju obľúbenú sukničku 😭 a konečne sa podujmem zašiť si moje 3/4 gace, ktoré som si roztrhla ešte na jar pri zbehu z Rovnej hole, preliezajúc spadnutý strom. Posledných pár dní aj dosť intenzívne prší, psychicky sa teda nastavujem na bahenné kúpele. V práci usilovne oddychujem a regenerujem po ALS behu z predošlého víkendu (číaj tu: Kozí Kameň 45 ) a tajne sledujem živý prenos z UTMB (a tvárim sa pri tom strašne pracovne 😎), nech sa trošku namotivujem. V stredu ráno po zapnutí PC ma však zastihla smutná správa o tragickej udalosti českého bežca na trati TDS. Nepoznala som ho osobne, iba podľa mena, no aj tak ostal vo mne čudný prázdny pocit a veľké smutno. Preto som sa v piatok veľmi potešila, keď po šarte preteku CCC na prvom check-pointe komentátori zahlásili, že ním ako prvá prebehla Češka Peťa. Kamery ju snímajú, ako naplno, sústredene beží dolu chodníkom a mne bolo jasné, že beží pre neho a za neho a že dnes zo seba vydá na tej trase úplne všetko. Veľmi veľmi som jej to priala vyhrať, za celú českú bežeckú komunitu zasiahnutú touto smutnou udalosťou. 

O druhej však musím vypnúť prenos aj PC, odpípnuť sa v práci a žhaviť motory smer RK, kde ma už očakáva Mária. Cestou vytrvalo prší a zákruty cez Šturec nemajú konca kraja, ale nakoniec nám pri príchode do Bojníc vyjde slnko na prvítanie 😊 rýchlo sa ubytujeme (mimochodom odporúčam, penzión s názvom "Ubytovanie Luky" - blízko centra, za skvelú cenu, krásne vynovené čisté izby, pani domáca ochotná kvôli nám vstávať hriešne skoro ráno, aby sme jej už 03:15 mohli odovzdať kľúče) a odchádzame do mesta na bežeckú večeru (cestoviny, rizoto, proste nejaký poriadny carbo-loading). Vonku na terase sa príjemne sedí a chaluje a popíja pivko, pridáva sa k nám aj Zuzka z babskej fejsbúkovej bežeckej skupiny, ktorá sa ochotne podujala odviezť nás zajtra hriešne skoro ráno z Bojníc na štart do Handlovej 🙏 sme jej za to nekonečne vďačné. Dohodneme teda detaily a poberáme sa spať. Aj tak sa už pekne ochladilo a klepe nás od zimy. Zaspať sa mi nedá, aj keď som celkom slušne unavená a nevyspatá - predošlú noc som spala asi 4 hodiny a túto noc telo síce unavené leží voľne pohodené na posteli, ale mozog ide ako duracel a zmierujem sa s tým, že si dnes teda vôbec nepospím. Nakoniec ale zaberiem na 2,5 hodiny, yesss, nečakaný úspech! 

Večer pred

Handlová v sobotu ráno

Hriešne skoro ráno zvoní budíček, rýchla káva, rýchla kontrola udalostí v Chamonix (Češka Peťa nakoniec dobehla CCC na krásnom úžasnom skvelom treťom mieste, naši bežci pekne postupujú na hlavnej trase UTMB, atď atď), odovzdávame kľúče, preparkujeme auto a už sa vezieme nocou na námestie v Handlovej. Realizujeme prvú foto pri rázcestníku na námestí a úderom štvrtej hodiny rannej zapíname hodinky a vyrážame v ústrety dobrodružstvu. V uliciach Handlovej to takto skoro ráno ešte celkom žije - hlučné skupinky mládeže postávajú kde tu, my rýchlo prebiehame centrom, bočnou uličkou a o chvíľu nechávame za sebou svetlá a hukot nočného mesta. Zapíname čelovky, ale všade naokolo je hmla a nevidno skoro nič, iba bielu temnotu - zatiaľ to teda vyzerá na nejaký Ultra Atmosférický Black Metal. 

Nočný les je tichý a pokojný, sem tam niečo zachrapští v kríkoch ale inak je kľud. Domčeky okolo hotela Remata ešte spia. Tmou stúpame blatistým lesným chodníkom strmo hore a ani sa nenazdáme, sme na Bralovej skale. Rýchla fotosešn, krátke občerstvenie a pokračujeme temnotou ďalej. Na tomto úseku vraj majú medvede a vlci korzo, ale dnes nevidno žiadne stopy a naokolo nepočuť nič, iba ozveny našich hlasov. Začína sa brieždiť, nad korunami stromov presvitá blednúca obloha. Pod Bralovou skalou sa na chvíľu otvoril les a v ďiaľke vidno krvavé zore. Dolu v dolinách pod nami je inverzia, atmosféra rána je čarovná. Tu aj prvýkrát blúdime, hútame, ktorým chodníkom sa vybrať a až na tretí raz sa triafame správnym smerom. Hmla však onedlho opäť vystúpa hore a my bežíme jej vlhkým chladom až do Jasenova. Úsek je to však prekrásny, tiché divoké lesy sa striedajú s malebnými zelenými lazmi, všade naokolo rastú hríby - ja ich neregistrujem, ale Majka, ktorá má veľmi citlivý hríbový senzor každých desať metrov ukazuje rukou vedľa chodníka a najradšej by dnes všetko pozbierala. 

Pod Bralovou skalou 

Skleniarske lúky

Smer Lazy

V dobrej nálade pribiehame do Jasenova. Je ešte len 8:20 a my už máme v nohách skoro 30 kilometrov a nepamätám sa už, koľko výškových. Asi 700. Ale to pravé orechové ešte len príde 💪, som si toho vedomá. Zjeme žemľu s maslom, šunkou a syrom - v jednoduchosti je krása 🍔 a vraciame sa hore na hrebeň. Za Vyšehradským sedlom hmla konečne vystúpa hore a v zmenšujúcich sa obláčikoch sa postupne vytratí. Slnko sa do nás oprie, dlhé rukávy letia dolu, slnečné okuliare hore, redbull nám dáva krídla a letíme ďalej. Mne však už pomaly ale isto dochádza voda. Áno, vrámci prípravy na beh som si vypísala podľa mapy všetky potenciálne studničky a pramene na trase, zoznam som následne zabudla doma a zatiaľ sme cestou nestretli žiadnu vodu. Pozerám do mapy CZ v mobile a vidím, že za Hadvigou by dačo mohlo byť. Za Hadvigou je veru tabuľka, že voda 5 min zachádzka doprava, no v mapke vidím, že o niečo ďalej priamo na trase bude čosi. Kašlem teda na päťminútovú zachádzku a vo vidine prameňa o kúsok ďalej sa zhlboka napijem zo zvyšku vody, čo mám. Vidina prameňa sa mení v realitu hnedej kalnej brečky v hrdzavom válove - tak nič teda. Majka mi vraví, že onedlho budú napájadlá a tam tečie čistá pramenitá voda. Ok, to bude v pohode, bežíme teda ďalej a ja si nastavujem režim - úplným zvyškom vody, čo mi zostal, si môžem ovlažiť ústa len vtedy, keď mi pípne kilometer na hodinkách. Spolieham sa na to, že takto mi ten zvyšný zvyšoček vydrží do tých napájadiel a ono to aj funguje - človek sa tak nesústredí na sucho v ústach a je schopný ho vytesniť. Keď pípnu hodinky, strašne sa poteší, že si teraz môže dať malinkatý hltík vody. 

Nad Vyšehradským sedlom

Bežíme ďalej nádherným krajom smerom do Vríckeho sedla. Ocitáme sa na nejakej lúke posiatej ovčími bobkami a Majka ma ubezpečuje, že tu už budú tie žriedla. Pre istotu jej neverím a naďalej pokračujem vo svojom nastavenom pitnom režime píp-hlt. V sedle sa míňame s cyklistom, ktorý nám je obom strašne povedomý, ale nevieme ho zaradiť. Za sedlom nasleduje úsek do Fačkovského sedla - itinerár sľubuje osem kilometrov so štyristo metrami stúpania. To nie je tak zlé. Len keby človek vedel, že tých 400m nastúpa hneď na prvých dvoch kilometroch 😂 my však vôbec neklesáme na duchu, pekne plynule konštantne šliapeme vpred. Píp - hlt - píp - hlt, v stúpaní mi Majka vnúti zjesť lekvárovú buchtu. Som aj  trošku hladná, ale bojím sa jesť takéto suché, aby mi ešte viac nevyschlo v ústach. No Mária je ultratrailová autorita, ktorej sa neodvráva a tak s námahou premieľam inak celkom chutnú buchtu a za ňou za vlasť padnú posledné kvapky mojich zásob. Z lesa sa vynoríme na podobnej lúke, Majka opäť zahlási, že tie žriedla už budú čoskoro. Mária ale to hovoríš už koľko kilometrov 😂 no kúsok ďalej už naozaj vidno fatamorgánu, ktorá sa zmení v realitu válovov plných čistej vody, ktorá prúdom vyteká z briežka. Hltavo pijeme až boľavo studenú vodu, dopĺňame do fliaš, čosi ešte prehryzneme, gely vypučíme a parádne osviežené utekáme vstriec Fačkovskému sedlu. Tešíme sa, že si tam dáme kofolu. Po 50tich kilometroch, 2200 výškových a ôsmoch hodnách pribiehame do rušného sedla.

Majka všade vidí hríby a huby

Čaká nás Homôľka

V kolibe si objednávame a usadáme sa na terasu. Popíjajúc lahodný čierny mok vybaľujeme z vakov naše zásoby a veci na prezlečenie a všetko možné, až je celý stôl zaprataný našim bordelom. Prezliekame sa a jeme. Vo dverách sa zjaví nejaký šéfino a pýta sa nás, či je všetko v poriadku. Pozrieme sa na ten náš bordel a konštatujeme, že áno, všetko je úplne v najlepšom poriadku 😁 šéfino sa radšej rýchlo prace preč. Nejako sa nám podarí všetok ten bordelík spratať naspať do vakov a hor sa do stúpania na Homôľku, ktorá sa významne týči nad sedlom. A nad nami, malinkatými postavičkami na jej úpätí. Stúpame teda hore a kocháme sa výhľadmi na majestátny Kľak. Čaká nás ešte 37 kilometrov a cca 1800 metrov stúpania. Niekto by povedal, že toto by sme mohli mať v suchu za 5,5 hod, ale nie je všetko zlato, čo sa blyští a nie každý 37kilometrový úsek s 1800metrovým stúpaním sa dá sfúknuť za 5,5 hodiny. Tak za prvé - máme už v nohách 50km a 2200m, za druhé, nie všetko, čo by sa dalo behať, sa dá behať. Napríklad taký zbeh z tejto Homôľky. Kolmo dolu v mazľavom blate šperkovanom klzkými koreňmi a kameňmi. Veru ma aj vykotilo a už som ako prasiatko. No nesťažujem sa, z avizovaných bahenných kúpeľov doteraz nič nebolo, boli nám dopriate až teraz. Tento mordor však našťastie netrvá dlho. Prehupneme sa ešte cez zopár briežkov, stihneme vyrobiť zopár kufríkov a Čičmany sú už na dohľad. V krčme u Slávky dotankujeme vodu, dávame si Hej-colu (to je nejaká fejková Kofola asi) a Majka veselo konverzuje so Slávkou. Reku, či si ju pamätá z mája. Nepamätá. No keď jej Majka podá softflask na doplnenie vody, Slávka sa rozpamätá - tento úžasný bežecký vynález asi nevidí až tak často a tak sa jej hneď pripomenie. Zdá sa, že sme jej trošku spríjemnili tento deň, ktorý by bol inak vyplnený iba stereotypom stálych štamgastov a miestnych alkoholikov. Aspoň sa jej trošku minulo 😁 

Krčma u Slávky

Zátišie s nesmelou dievčinou v kroji

Sunieme sa uličkami Čičmian, všade sa ozýva hudba a zvuky zábavy. Oslavujú výročie SNP. Obdivujeme nádherné pokreslené drevené domčeky. Po ulici kráča dievčina oblečená v kroji. Keď nás zbadá, chce sa tváriť, že tam nie je, no keď ju Majka osloví, či by sa s nami odfotila, má obavu odmietnuť, veď Majka je ultratrailová autorita a tej sa neodvráva a tak sa s nami  nesmelo fotí. Majka sa jej pýta, či chodí do kostola, a či sa modlí k panenke Márii, dievča radšej horlivo prikývne. Majka jej ešte pochváli krásny kroj a púšťa ju ísť si ďalej po svojom. My si tiež ideme po svojom, smer Lazový vrch, Čičermanské sedlo, Čičerman. Trasa by mala ísť okolo jeho vrcholu, no červená značka nás vedie priamo cez vrchol. A nie je tam polom. Asi to už vyčistili. Kolenová, Sedlo Kolenová, Sedlo Obšiar. Krátka pauza na vyklepanie skaliek z tenisiek, výmena ponožiek, dačo prehryznúť a hor sa do posledného veľkého stúpania na tomto punku. Podľa itinerára by to malo byť 1,7 kilometra a 370m výškových. Také Babky, ibaže trošku dlhšie. A trošku horší chodník - blatisto-šotolinovo-kamenistá zvážnica s rygolami. Majka vyletí hore ako nič, ja idem pomalšie, ale idem. Nemám krízu, aj keď ma už všetko bolí, no hlava, nohy, pľúca, srdce stále fungujú. Malá Magura, Magura, a už len 12km zbeh, na ktorom by sme mali urobiť ešte cca 200 metrov stúpania. Veď čo by to bol za zbeh bez stúpania 😅Hlboký vrch, Suchý vrch, Holý vrch. Koľko Holých vrchov máme na Slovensku? A koľko Magúr? A Ostredkov, a Salatínov... 

Tam dolu v diaľke sa už črtá civilizácia

Bežíme hrebeňom Magury, ktorý sa príjemne vlní lesom, zožltnutou trávou signalizujpcou príchod jesene a tam kdesi v diaľke pod kopcom vidno mestá. Ktoré z nich budú Bojnice? Opäť mi dochádzajú tekutiny a ja sa nastavujem na osvedčený pitný režim. To už do cieľa určite vydržím. Majka beží 20 - 30 - 50 metrov predo mnou, ja už mám zapnutého autopilota a odovzdane ukladám jednu nohu pred druhú - ale stále konštantne klušem. Všetko ma už bolí, ale bilancia je takáto:

• pichanie v boku - 0
• bolesť kolien - 0
• bolesť bedrových kĺbov - 0
• bolesť členkov - 0,001
• bolesť chodidiel - 0
• bolesť achilovky - 0
• bolesť zvyšku tela - 100 😁
• otlaky - 0 (aj keď sme už hneď ráno čvachtali mokrou lúkou)
• zakopnutie - 0
• pozvŕtané členky - 0

Boškovie Laz, Panský háj, Čierna studňa, Opleten - tam si ešte raz a naposledy zapletieme nohy v hŕbe popadaných mokrých konárov, poumývame tenisky v páchnucom stojacom blate, popredierame sa divokým porastom (Ok, tu sme trošku nechtiac zišli z trasy 😄), prebehneme Šútovské sedlo a do cieľa je to už len nejakých päť kilometrov. Nekonečných dlhých 5km. Vbiehame do tmavého lesa nad mestom, chodník nám pretína miestny cyklochodník, míňame kaplnku Vendelín a už to začína vyzerať nádejne. Zdá sa, že ja ten Ultrapunk asi naozaj dám 😂 Majka - o tej niet pochýb, toto bola pre ňu malina a som jej vďačná, že to so mnou trpezlivo išla aj pod svoje zvyčajné tempo a robila mi skvelú spoločnosť. 

Je to tam 😍

Posledný kilometer okolo plota ZOO, ozývajú sa zvuky paviánov, podobné zvukom, ako keď sa mačky onéééé. To nás vlastne vítajú v cieľovej rovinke. Ešte jedna zákruta a tam sto metrov pred nami je cieľový smerovník 😅 Pri ňom rýchlo stopujem hodinky a ukladám aktivitu. Čas dobehu - 19:25 a pár sekúnd - ešte za svetla. Celkový čas prebehu teda bol 15 hod, 25 min, 49 sekúnd. Majka oslovuje miestneho chlapca, či vie fotiť a chlapec nás celý hrdý pekne krásne fotí a je šťastný, že sme si vybrali akurát jeho. Pekne sa mu poďakujeme, zagratulujeme si k úspešnému prebehu a odchádzame k autu. Horko ťažko si sadám na obrubník, cítim, že bude poriadna svalovica. Predsa len, nebola som ešte úplne zregenerovaná z ALS behu, plus pridáva sa nová únava z dnešného prebehu. Nevadí, aspoň viem, že žijem 😅 Prezúvame sa, prezliekame, pijeme Colu, blažene sa usmievame, Majka mi gratuluje k narodeninám, ktoré mám nasledujúci deň - vraj to prináša nešťastie, ale mne to prinieslo šťastie 😁. Medzitým slnko rýchlo zapadne a my sa tmou vydávame domov - však dobre sa nám pôjde, teraz už budú cesty prázdne. Tak určiteeee... šoférujem mega hustou premávkou celou cestou až do RK, kde sa lúčim s Majkou a nejako ešte v pohode zvládam poslednú pol hodinu cesty do Vavrišova. Som doma. The end. Vlastne ešte nie - ešte ma čakajú schody na tretie poschodie 😂

Ďakujem ešte raz všetkým, vďaka ktorým som mohla absolvovať tento krásny bežecký výlet 💖