Ultra-Trail Małopolska (177km / 9200m+), Mszana Dolna, 23.-25.5.2025

 Moja prvá stomíľovka

For English check here

Ultra-Trail Małopolska - miesto, kde čas plynie ako v paralelnom svete. Miesto, kde sa spomienky stávajú prítomnosťou. Miesto, kde keď neprší, tak aspoň sneží, kde si zahalucinujete aj bez lysohlávok. Miesto, kde vynašli blato. Blato slizké, blato klzké, blato čierne, blato hnedé, blato lepkavé, blato mokré, blato obschnuté, blato s kameňmi, blato s konármi, blato s vodou, blato bez vody, blato prvoplánové aj blato zradné, blato so snehom, blato s dažďom. Blato hore aj blato dole. Blato lúčne, cestné, potočné, lesné. Miesto, kde aj klesania sú vlastne stúpania, kde stále idete buď kolmo hore, alebo kolmo dolu (hore). Miesto, kde sa stala moja prvá stomíľovka.

Predštartový chaos stres a panika

Cestou na miesto činu zisťujem, že som si zobrala zlé káble na nabíjanie mobilu a hodiniek (s koncovkou USC a moja powerbanka má iba vstup USB). Tak hľadáme nejaký elektro obchod a riešime, čo bude lepšie zháňať káble, redukciu alebo čo. Ako fundované potenciálne jadrové fyzičky zisťujeme, že cez redukciu nenabíja, gármin kábel nie je len tak ľahko zohnateľný, ostáva nám teda možnosť alebo čo - kupujem novú powerbanku, ktorá má vstupy USA, B, C, D a isto by sa našiel aj nejaké ďalšie písmenko abecedy, keby sme sa posnažili. Rýchlo ju teda nabíjame a na prezentáciu prichádzam LTT. Paličky zabúdam v aute, namiesto OP (povinná výbava) omylom balím VP, zabúdam si namazať chodidlá vazelínou, nestíham sa najesť - zmáknem horko ťažko dva banány a tyčinku. Zabudnuté palice zachraňuje Katka, VP namiesto OP je akceptovaný a mne nič nebráni vyštartovať. Spoiler: Síce som si vzala nesprávny nabíjací Garmin kábel, ale aspoň ho potom neskôr stratím v lese. Bude to ešte napínavé...

   

Noc prvá

Štart je o 17:00. Po odpočítavaní zaznie Super, lećcie i bawcie się dobrze - nuž tak letieť neviem, či budem ale baviť sa budem určite dobre. Úvodných 20km po prvú kontrolu / občerstvovačku Kasina Wielka mi ubehne raz dva. Nohy mám mokré hneď po prvých pár sto metroch, trasa vedie hore dolu lesmi a lúčkami, aj cez Kasinu Malu a dva Lubogoszcze. Postupne prestáva mrholiť a teplota je príjemná bežecká. Blata je všade požehnane. Prvá baba je vraj aj prvá celkovo, druhá je kdesi vpredu a s treťou sa striedavo obiehame. Ona sa chce naháňať, ja nie, chcem si ísť svoje tempo tak, aby som stále cítila energetickú rezervu. Nakoniec ma obehne úplne a stratím ju z dohľadu. V Kasine ma čaká Katka s jej typickým support-hypom, pomôže doplniť zásoby a energiu a ja letím v ústrety ďalším kilometrom. S Katkou sa uvidíme až o 36 kilometrov na tretej občerstvovačke, lebo  na tú druhú, Pod Szczebelom, sa nedá dostať autom. 

Pohltí ma mokrý les, bežecký hadík sa potrhá a odteraz pôjdem vačšinu trasy sama. Zotmie sa. Nasadím čelovku a bežím nočnými chodníčkami. Mám pocit, ako keby som bola na Javorníckej, alebo Hriňovskej, alebo Východniarskej stovke, ako keby som sa po dlhom čase vrátila domov. Kdesi z útrob sa vynoria staré známe spomienky a dávne pocity a ja si to svojsky užívam. Uvedomujem si, ako zbožňujem bežať nocou, lesom. Hore na Lubomirovi sa do tmy v zlovestnom tichu týči veľké observatórium. Pamätám si ho z fotiek, keď som si študovala trasu. Cestou ma tiež pravidelne strašia rôzne menšie, či väčšie pobožné kaplnky popri chodníkoch, s panenkami máriami a horiacimi sviecami. Takto v noci mi to pripadá riadne creepy... Cez tri či štyri ďalšie kopce prichádzam na druhú kontrolu Pod Szczebelom, na 43.km. Majú tu zemiaky pečené v pahrebe a iné dobroty - riadne sa najem, lebo ma čaká legendárny Szczebel, o ktorom všetci hovoria tak, ako u nás o Súľovskom hrebeni na BBU. Stúpanie je poriadne strmé a dlhé. Stretávam tu skupinku z nejakého iného turistického pochodu - všetci sú naťažko a čísla majú nalepené na veľkých ruksakoch. Plahočia sa hore lesom, ja ich pomaly postupne jedného po druhom obieham, až sa zrazu ocitnem hore a konštatujem, že to nebolo až také strašné, neviem, čo to všetci tárajú. Do tretej občerstvovačky musím preliezť ešte jeden kopec - Luboń Wielki - a ten sa mi zdá o dosť horší - aj smerom hore, aj smerom dolu. 

  

Hneď pod ním je Rabka Zaryte - tretia občerstvovačka na 56.km a Katka Supportka. Juchúúúú! Je tu aj tretia baba, ktorá mojim príchodom rýchlo balí caky paky a dvíha kotvy. Moje tenisky už majú novú povrchovú úpravu pomerne hnedastej farby, nohy mám konštantne mokré a od blata som až za ušami. Katka sa ma pýta, čo chcem. Tupo na ňu hľadím a netuším, čo mám chcieť 😂 Katka to berie do vlastnej réžie a dopĺňa mi vodu, donesie kávu, čaj, suché tenisky a ponožky. Majú tam aj kus-kus s omáčkou a iné dobroty. Najem sa, napijem, prezujem - pokožku mám totálne premočenú a nenápadne rašia prvé malé pľuzgiere. Och to je slasť, očistiť si chodidlá, konečne si ich namazať vazelínou a dať si suché ponožky a tenisky. Nôžky si lebedia. Som nový človek. Z drop bagu si vezmem zásobu tyčiniek a gelov a poberám sa ďalej cez Królevsku Góru do spiacich ulíc Rabky - Zdrój (odkaz pre Tinu - kolotoče ešte nešli a tak som sa nemohla povoziť), kde sa pripájame na Główny szlak Beskidzki. Noc bledne, rodí sa nový deň. Úderom štvrtej hodiny sa veselo rozštebotá vtáctvo a ja balím čelovku do vaku. 

  

Deň medzi nocou a nocou

K nasledujúcej kontrole vedie pomerne krátky, menej náročný úsek, než tie ostatné, ale rovnako zablatený a mokrý - nohy mám do hodiny v ronvakom stave, ako pred prezutím. Nevedeli sme s Katkou z mapy vydedukovať, či bude možné sa tam dostať autom, takže nie je isté, či sa stretneme. Plánujem si tam okrem iných úkonov aj dobiť elektroniku, nech ma niekde neprekvapí prekvápko vybíjajúcich sa hodiniek alebo telefónu. Začína pršať a ochladzuje sa. Prichádzam na štvrtú kontrolu - Obidowa - 67.km,  Katkine auto je tam a v ňom Katka sladko spinká 😀 ja nemám to srdce budiť ju, veď aj načo. Všetko mám, najem sa v búdke, kde je bufet pre nás bežcov (majú tu polievku a iné dobroty), posedím, oddýchnem a pôjdem ďalej. Veď mne stačí, že tam bola, aj keď duchom neprítomná. Dievčine na občerstvovačke hovorím, že zrejme ma tu bude šukať bardzo ładna slovenská kobieta, tak nech jej prosím odkáže, že som už išla. Že tak sladko spinkala, že som ju nechcela budiť. A zabudla som si dobiť elektroniku. 

 

Stúpajúc hore rozmýšľam, či som ju predsa len nemala zobudiť - čo ak sa v tom aute zadusí? Čo keď jej tam unikajú nejaké smrtiace výpary? Túto hororovú myšlienku rýchlo zaženiem a nahrávam mojim kobietam sledovateľským pozdravné videjká. Tu si všimnem, že mobil má nejako málo percent baterky. Napichnem ho teda na novú powerbanku a on v momente hlási, že bola detekovaná vlhkosť a okamžite ho mám odpojiť. Skúšam ho nejako poutierať, obsušiť, ale v daždi to moc dobre nejde 😬 Do toho vidím vracať sa premrznutú druhú babu aj s jej parťákom. Zmätená sa ich pýtam, či idem dobre, oni, že hej, a ja, že prečo sa vracajú. A oni, že končia, lebo hore je sneh. Ja že WTF? Ste nikdy nebežali v snehu? (To som nepovedala, len si pomyslela). A vraj si mám nasadiť rukavičky, ak mám. Zatiaľ nenasadzujem, je mi dobre takto. Pokračujem ďalej a premýšľam, o čom to tí dvaja rozprávali. Myseľ mi tiež zahlcuje vybíjajúci sa mobil a pomaly už aj hodinky. 

Chodník je tu náhodou prekrásny - ak zabudneme na všadeprítomné blato - je lemovaný čučoredím. Staré je sfarbené do hrdzavohneda a mladé krikľavozelené tvorí k nemu osviežujúci kontrast. Do toho začínajú prvé snehové vločky - romantika, ako z Troch orieškov, až to zrazu prestane byť romantika. Sneh hustne, vzduch redne, zima zimnie, vietor zveternieva. Vrstva slizkého bahna je pokrytá vrstvou mokrého snehu, nohy mám už super mokré a super studené. Nedá sa v tom bežať. Idem opatrne. Úplne sa nechávam pohltiť nehostinnou atmosférou toho miesta. Teraz už chápem, čo tí dvaja mysleli a prečo to vzdali. 

Na vrchole sa do hmly a snehovej fujavice týči Schronisko PTTK na Trubaczu. Motá sa tu pár neodbytných turistov v nepremokavých pončách. Snažím sa zahriať pohybom, už som na seba dala rukavičky, buffko, dve bundy, babuším sa do kapuce. A môj mobil sa stále nechce nabiť. Prvýkrát (ale aj naposledy) ma napadne myšlienka, že to zabalím, nemôžem pokračovať s vybitým a nenabiteľným mobilom. Za prvé, je v povinnej výbave, a za druhé, bolo by to čisté šialenstvo v týchto podmienkach bez spojenia so svetom. Bijú sa vo mne pocity, premýšľam, ako túto situáciu vyriešiť. Veď v skutočnosti mi nič nie je. Iba mrnčím 😂 Ok, sama so sebou uzatváram dohodu, že ak sa nám mobil podarí rozbehať, tak pokračujem ďalej. A tajne si prajem, aby sa to podarilo - nech sa sem nemusíme o rok vracať na opravný termín. 

  

V týchto úvahách sa zasneženými a premočenými lúkami prehupnem cez planiny Trubacza a klesám pomaly do prívetivejších výšok. Vietor ustáva, fujavica sa mení na romantické poletovanie vločiek a ja hneď pookrejem na duchu. Dohoda však stále platí. Po príchode na piatu občerstvovačku, Przełęcz Knurowska - 88.km, oboznamujem Katku so situáciu a zatiaľ čo sa ja prezliekam a kŕmim, ona nejakými čarami (naštartovaným autom a fukárom) usuší mobil a rozbehá nabíjanie. OK, som zachránená. Majú tu palacinky, syrové pampúchy s vegánskymi nátierkami, syrom a kyslými uhorkami, koláče a iné dobroty. Nakladám si všetkého dvakrát. Katka mi oznamuje, že som predbehla tretiu babu, lebo aj ona si potrebovala zdriemnuť v Obidowe (tiež spala v aute, takže som ju obehla a nevedela o tom). Lenže čochvíľa prichádza aj ona a kým sa ja napchávam, prezliekam a nabíjam mobil, ona už je fuč. Stále sa nenechávam strhnúť do naháňačky. Ako bude, tak bude, hlavný cieľ je dôjsť do cieľa a v zdraví. Veď netuším, čo mám od seba čakať po nejakých 100 - 120 km.

Mobil napojím na powerbaku, zbalím si aj kábel na hodiny s tým, že keď mobil bude nabitý, napichnem si aj hodiny. Paráda. V oveľa lepšom rozpoložení vyrážam do ďalšej etapy, a čo je lepšie, prestalo pršať a na pár chvíľ prebleskuje slnečný jas. Uvedomujem si, že fyzicky sa cítim stále dobre, ten Miškov tréning je cítiť. Spomínam si na všetky long runy behané deň po ťažkých intervaloch, alebo tempových behoch. Na všetky tie stovky hodín a kilometrov odbehaných v tme v zime v temných uliciach mojej malej dediny. Na všetky tie brodenia sa v snehu, na všetky úžasné pobehania s Katkou, s Ultrabežkami, na Ultra Kras, ktorý som bežala v podstate z plného tréningu a hneď po ňom opäť nabehla do plného tréningu, na túlačky, ktoré tak milujem a na ktoré som sa tešila aj sem. Akurát som si predstavovala, že budem bežkať v sukničke a tričôčku, namiesto toho bežkám v bundičke, buffôčke a rukavičenkách. No čo už.

Na najbližšom kopci dobieham tretiu babu, ale ubezpečujem ju, že ma určite ešte obehne. Ona, že áno, ponaháňame sa. Ale už sme sa nevideli. Po nejakom čase kontrolujem mobil - je už nabitý, chcem si teda nabíjať hodinky. Prehádžem celý vak trikrát hore nohami, ale kábla nikde. No nič, asi som ho predsa len nechtiac nechala v aute. Dlhými zvlenými kilometrami cez GSB (áno, stále je bahno všade) doputujem až k obrovskej vyhliadkovej veži na Lubani. Vedie k nej krátky strmý výšvih plný skál a blata a stretávam tu opäť skupinky turistov. Z Lubaňa sa treba kúsok vrátiť po trase a potom po zelenej značke zbehnúť k šiestej kontrole. Zbeh je opať strmý, po neudržiavanej lesnej zvážnici plnej vody, blata, konárov, skál. Nechtiac z nej zídem a už sa mi nechce vracať naspäť hore a hľadať značku. Hromžiac pokračujem potokom plným vody, blata, konárov a skál, ktorý podľa mapy ide súbežne s onou cestou a mám pocit, že to je úplne jedno, či idem po ceste, alebo potokom. Efekt a výsledok je rovnaký. 

Na značku sa napojím o dvesto metrov poniže a o pár minút pribieham na Ochotnicu Dolnu - 106.km, kde ma už z diaľky víta Katica Supportica a hlási, že vraj som prvá žena. Tá prvá zmizla z mapy. Skôr si myslím, že je to nejaký chvíľkový výpadok a čoskoro sa zase nájde. Majú tu fantastický tortillový wrap s rizotom a iné dobroty (okrem kávy, tá bola hnusná). Preventívne si obarím hubu vriacim čajom, z drop-bagu si prehodím gely tyčinky a lepeňáky - lebo ma čaká najdlhšia etapa - 24 km do najbližšej kontroly. Treba mi dobiť tie hodinky už. Ideme do auta hľadať kábel. Obrátime ho trikrát hore nohami a kábla nikde. Snažím sa rozpamätať sa, či, kde a ako som si ho balila. Určite som si ho brala so sebou. Musela som ho s najväčšou pravdepodobnosťou vytratiť niekde v lese, keď som tam šachovala s mobilom a powerbankou. No super, jediný kábel dpč. Neostáva nám nič iné, len že Katka skúsi zohnať gármin kábel na najbližšej občerstvovačke a ja skúsim silou vôle presvedčiť hodinky, nech vydržia. 

Celý ďalší úsek mi myseľ zahlcuje predstava vybíjajúcich sa hodiniek a možných riešení, ak Katka nezoženie kábel. Budem potom trackovať Stravou, alebo mi Katka požičia svoje hodinky, alebo, alebo... Predstava, že budem mať svoju prvú stomíľovku na Strave rozdelenú do dvoch častí, ma pomerne rozlaďuje, veď čo nie je na Strave, sa nestalo😁. Aspoň nemyslím na prichádzajúcu únavu a bolesti. Vypínam navigovanie na hodinkách, nech šetrím baterku a idem podľa fáboriek, sem tam si to skontrolujem v mobile v mapách.cz. Strácam už však pozornosť a medzi Gorcami dvakrát kufrujem. Musím však skonštatovať, že je tu naozaj krásne. Malebné kopčeky sa vlnia predomnou aj za mnou, vidno už modrú oblohu a slnko príjemne hreje, keď sa oprie. Počas zbehu na siedmu kontrolu ma už slušne bolia tisíckrát nakopnuté palce na tisíckrát premočených nohách - je čas opäť sa prezuť. Blahorečím si, že som zobrala trojo tenisiek. Zbeh je nekonečný, mokrý a bolestivý, ja každú chvíľu čakám, že sa mi vybijú hodiny - baterka sa zdá byť už úplne prázdna. 

Pred občerstvovačkou Rzeki - 130.km treba bežať asi 1km po asfaltovej ceste, ktorá nemá konca kraja. Je to ako vykúpenie, keď začujem už z diaľky kričať Katarínu Supportínu že daj sem hodinkýýýýýý... podarilo sa jej zohnať kábel od iného supportného tímu. Pribieham k nej a v poslednej LTT sekunde nabodávame hodinky na požičaný kábel a powerbanku. Hlásia 1% slovom JEDNO percento baterky. Akože toto bolo o chlp. Chvíľu ešte štrajkujú a nechcú sa nabíjať ale nakoniec si dajú povedať a mne padá kameň zo srdca. Majú tu fajné sendviče s nátierkou, syrom a uhorkou a iné dobroty. Ja sa prezúvam do suchého a čistého, ládujem, dopĺňam vodu a Katka dohliada na nabíjanie hodiniek. Zároveň mi dáva svoje hodinky s nahratou trasou, kvôli navigácii. Na tých mojich budem mať iba počítadlá zapnuté, nech šetrím na cca 30 percent nabitú  baterku. Plán je na ďalšej kontrole skúsiť zohnať kábel a znovu ich trochu dobiť. No uznajte, nie je ona geniálna potenciálna jadrová fyzička? 

Po nevyhnutnej údržbe vyrážam do ďalšieho úseku s hodinkami na každej ruke ako frajerka. Čerstvé Altry Lone Peak 9+ sú ako balzam na moje chodidlá - palce prestávajú bolieť, všetkým kostičkám a úponom sa fajne uľavilo. Síl už ubúda, ale stále idem vpred. Krok za krokom k ďalšej občerstvovačke - to je motto dnešného dobrodružstva. Čaká ma opäť vystúpať na Trubacz cez Kudłoń a to už bude noc. Bude tam stále sneh? BTW, prvá baba sa už na mape neobjavila - dala DNF a druhá dievčina je cca 5km za mnou.

 

Noc druhá

Pekným, pomerne suchým strmým schodovitým náučným chodníkom sa vyšplnám na prekrásnu čučoriedkovú lúku, na ktorej stojí nejaká stará koliba. Scenéria ako z filmu Slnko vychádza nad Prašivou. Slnko už zapadlo ale červánky ešte idú bomby a tak končne opäť dačo fotím. Všetko stíchlo, je tu totálny pokoj a kľud. Som tu úplne sama. Milujem to tu. Po krátkom večerno-lúčnom rozjímaní ma opäť pohltí les. Nasadzujem čelovku, natrikrát preväzujem tenisky - najskôr príliš slabo, potom príliš silno, nakoniec optimálne. Dlhý lesný úsek nocou mi prinesie prvé spánkové krízy. Oči sa mi zatvárajú, kolíše ma zboka na bok, krok je neistý, hlava je tesne pred shut-downom. Civím do kužela svetla od čelovky a skúšam driemať za chôdze. Vraj sa to dá 😅 len sa bojím, že ma vykotí. Zjem radšej kofeínový gel a čakám, kým sa mi hlava opäť rozjasní. 

Pomaly, ale isto prichádzam na vrchol. V diaľke sa mihotajú čelovky stovkárov. Po snehu už nie je ani stopy, zato zima je tu poriadna. Nasadzujem rukavičky, obidve bundy, buffko, čiapku. Namrznutá tráva chrumká pod nohami, hlbokými nádychmi hlcem ľadový vzduch a chlipkám ľadovú vodu zo soft flaskov. Blato je však stále mokré a mazľavé, na tom sa nezmenilo nič. Lúčna cesta je plná hlbokých slizkých výmolov a mlák. Temné Schronisko si tu stojí v tme a tichu. Obídem ho a predomnou je sedemkilometrový krkolomný zbeh na K8 Obidowa - 149.km. Myslela som si, že som dnes už zažila všetky extrémy, že už nie je možné, aby chodník bol strmší, blatovejší, odpornejší, neschodnejší. Ale je to možné. Táto trasa stále má čím prekvapiť. Tu ma prekvapila aj halucináciami. Vidím prezliekajúcich sa bežcov za stromami, rôzne budovy postavené v lese, vidím veľa ležiacich vlčiakov a iné somariny. Vyčerpaný mozog si teda vie dokresliť všeličo do temnej reality nudnej noci v lese.

S nadávkami sa nejako zosuniem posledným nechutným strmým korytom plným vody, bahna, kamenia a konárov a pribieham na parkovisko, kde stojí Katkine auto. A v ňom spí Katuška Supportuška. Reálne mám dežaví, ale dostala som predtým príkazom zobudiť ju. Rozkaz je rozkaz, síce nerada, ale budím ju. Ideme do vykúrenej búdky, kde je občerstvovačka. Katka skúša vypýtať kábel od akurát sa tam nachádzajúcich stovkárov a jedna z nich má a aj požičia. Všetky vesmírne sily, ďakujem vám, že ste mi ich sem zoslali. Zároveň sa vybijú Katkine hodinky, ale poslúžili výborne. Dávam si kávu a polievku a iné dobroty. Kofeinové kombo (gel plus káva) zašlapalo a ja sa zase cítim celkom fajn. Nechcem spať. Bojím sa, že v tejto zime by mi rýchlo zachladli svaly a dostala by som triašku, ktorú by som už nerozchodila. Pomaly sa poberám do tmy a zimy, hodinky nabité na 50 percent už musia vydržať až do cieľa aj s navigovaním. 

 

Nasledujúci úsek k poslednej občerstvovačke je pomerne jednoduchý, ale ja už som unavená a ide to pomaly. Indiánsky klušem lesom a pomedzi domy, hore dolu cez kopčeky vlniace sa nad Rabkou. Pomaly sa rozvidnieva. Keď som tadiaľto šla naposledy, tiež sa akurát rozvidnievalo. Veď ja som ušla už obrovský kus cesty a do cieľa mi zostáva cca 13 kilometrov (odkaz pre Tinu - kolotoče stále nešli a tak som sa nemohla povoziť). V Rabka-Zaryte - 169.km si dávam kus-kus, kávu a čo ja viem čo ešte a Katulienka Supportienka ma vyprevádza do posledného úseku.

 

Nedeľa ráno a dobeh do cieľa

Ráno je riadne studené, ale aspoň konečne vychádza zubaté slnko. Trinásť kilometrov sa môže javiť málo, ale keď na nich máte pribalených vyše 1000 metrov výškových, jedno z najťažších stúpaní a dve najťažšie klesania na trase, tak to bude ešte záhul. Prásknem si ešte jeden kofeinový gel, nech ma nechytajú mrákoty a pomaly sa rozbieham smer Luboń Wielki, ale inou trasou, ako sme z neho predošlé ráno zbiehali. Pár sto metrov pod vrcholom je kamenné more, ktoré musíme preliezť. Niečo ako posledný úsek na Kriváň z Wishu, občas aj štvornožky. Sú odtiaľ krásne výhľady na totálne zasnežené poľské Tatry. Lezieme spoločne so skupinkou stovkárov, ktorí mi v Obidowe požičali gármin kábel. Po dosiahnutí tohoto (asi stopäťdesiateho) vrcholu sa "teším" na zbeh do Przełecz Glisne, ktorý si z predošlého rána, keď sme ho šli opačne, pamätám ako pomerne strmý a strašidelný. Ale v tme sa všetko javí trochu inak, než v skutočnosti je. Bol síce strmší, ale dal sa aj na unavených nohách opatrne zísť. 

Naklonená rovina zo sedla na Szczebel sa dá príjemne indiánsky vycupkať a nie je tu toľko blata. Teším sa už nenormálne do cieľa, predstavujem si, ako prebieham cieľovou rovinkou, bránou, vypínam hodinky a už nikam nemusím. Táto vidina ma ženie do cieľa. Snažím sa ignorovať ľudí prezliekajúcich sa za stromami a ležiacich vlčiakov a idem hore hore horééé...  Na vrchole zapínam turbínku, predbieham mojich stovkárskych kolegov a fičím dolu (z pohľadu nezávislého pozorovateľa sa to zrejme javilo skôr ako chôdza leňochoda, ale keďže sa tu žiadny nezávislý pozorovateľ aktuálne nenachádza, osrac - svištím si to dolu Szczebelom jedna radosť). Jeden z nich mi ešte kričí, že je to strmé a mám si dať pozor. Ja že ok, ok, dám si pozor. Je to strmé, ale už bolo dnes aj horšie. Snažím sa cupitať na vyčerpaných nohách, opatrne, nech je to aj na posledých kilometroch bez pádu. A zrazu to príde. To pochopenie, prečo sa o tomto kopci hovorí ako u nás o Súľovskom hrebeni na BBU. Totálna kolmica, pomerne technická, kde som si spravila jeden z PR (pomalostný rekord) - 30min na kilometer - objímajúc a pridŕžajúc sa okolitých stromov. Mám chuť zbaliť sa do guličky a iba sa zgúľať dolu... Akože toto na záver 170km trasy??? To aby sme ani na chvíľu nestrácali pozornosť a náhodou sa nezačali nudiť.

Dole však už počuť potok a tam, kde je potok, tam už snáď skončí aj táto kolmica. Z posledných síl som sa dogúľala k potoku a tu sa trasa pripája k tej, ktorou sme začínali v piatok večer. Akože tu sme bežali? Vôbec si tieto miesta nevybavujem. Ale to je jedno, posledné dva kilometre k  Penziónu Szczebel precupitám silou vôle a tam pri bráničke už na mňa kričí Katinka Supportinka a mňa zaplavujú endorfíny ako už dávno nie. Posledné metre k cieľovej bráne sú poriadne emotívne, ako aj samotný cieľ. Tak, som tu. Dala som to. Moja prvá stomíľovka. V podmienkach, aké z duše nenávidím. Ale nevzdala som to. Obrovskú zásluhu má na tom Katka moja najzlatšia, ktorá tam so mnou bola a všetko to prežívala, vyriešila zdanlivo nevyriešiteľné situácie, povzbudila, dodala energiu, smiech a humor. Kati, z celého srdca ti ďakujem, že si sa spontánne prihlásila na túto akciu supportovaciu, že si bola taká úžasnoskvelá, ako len ty vieš byť, že si mi ani nevieš ako pomohla k zdárnemu naplneniu tejto šialenosti a my sa sem nemusíme o rok vracať po reparát 😅.

 

V cieli hneď po dobehu mi hlavný organizátor celkom precízne kontroluje povinnú výbavu a ja našťastie všetko mám a som teda v suchu - ale iba akože, inak nohy mám stále totálne premočené. Musím však skonštatovať, že aj napriek úvodnému nenamazaniu sa sa celé toto dobrodružstvo obišlo iba s pár malinkými pľuzgierikmi, pár odreninami nepovšimnutiahodného charakteru, jedným krvou podliatym nechtom na palci ľavej nohy a inak nič. Akurát ma bolia všetky svaly na nohách, ale to je asi tak všetko. 

  

Sprcha, chill na slniečku, kým čakáme na druhú babu, vyhodnotenie, vynikajúci obed v Bestwin Resto Bare a cesta naspäť okolo bielych zasnežených, slnkom zaliatych poľských Tatier. A to je vše přátelé. 

Ďakujem môjmu trenérovi Miškovi, ktorý so mnou pracoval posledného pol roka a bolo to cítiť, pretože tá únava prišla oveľa neskôr, ako som zvyknutá a tú nálož kilometrov navyše, ktorú telo nepoznalo, som zvládla vďaka náročným tréningom. 

Ďakujem organizátorom za skvele pripravené preteky, bohaté občerstvovačky, perfektné značenie trate. Dobrovoľníkom za hýčkanie a opateru, boli ste všetci úžasní. 

  

Výsledky všetkých trás

WEB podujatia

FB podujatia