Letecká stovka 2024 (108km / 3600m+), Trenčín, 9.3.2024

 Zimná stovka v jarnom šate


Keď som minulý rok sledovala priebeh Leteckej stovky 2023 a následne sa kochala fotkami plnými zimnej mrazivej atmosféry, emócií a dobrodružstva, ozval sa vo mne môj malý masochista, že aj on to chce zažiť. 


Oponujem mu, že veď ale my nemáme radi zimu, nevydržíme toľko hodín v snehovej víchrici, mokrí, uzimení, prefúkaní ľadovým vetrom. On na to, že: veď si vezmeme páperku, hrubé lyžiarske rukavice, zateplené gate a nepremokavé overpants. Tak to budeme v cajku 👌 Ultrabeh je o hľadaní komfortu v nekomforte. A toto by bolo o vystúpení z mojej komfortnej zóny nekomfortu. Ja, čo milujem horúčavy, sa teda prihlasujem.

Photo: Peter Mečiar





Štartka je rýchlo naplnená, ostatne, ako takmer všetky preteky tento rok, ktoré už otvorili registráciu. Cez zimu sa snažím trénovať za kažého počasia, v akýchkoľvek podmienkach. S babami ideme behať do Tatier a boríme sa  po pás v snehu. Veď na Leteckej akoby sme našli 😂. Snažím sa hľadať záľubu v ľadovom vetre, daždi, snehu, v premrznutých kostiach, v bielych prstoch, ktoré si necítim. Niečo sa mi na tom začína zvrátene páčiť. Ale či vydržím vydržať takto 17 - 18 hodín? To neviem. 


V piatok pred pretekom prebieha klasický scénár - presun vlakom do Trenčína, táranie sa po meste s Oksanou. Je zima. Zapadneme do útulnej pizzerie na nejakú fajnú večeru. Potom prezentácia, vítanie sa s ostatnými bežeckými kamošmi. Mám pocit, že posledné preteky som šla pred sto rokmi. Čakám na Moniku, ktorá sa prisľúbila, že mi zoperuje palec na nohe - zapálil sa mi pod nechtom práve presne vo štvrtok večer 😡. Ťapkať sa s tým dá, ale ak zakopnem o kameň, budem vrešťať od bolesti na celú Panskú Javorinu a bude ma počuť od Beckova až na Trenčiansky hrad. Baby radia, že si ho mám prepichnúť pod tým nechtom. To nedám. Píšem Monike, či ma zachráni v piatok večer priamo na mieste. Píše, že si donesie všetko potrebné. Je to anjel, zachránila ma - operácia sa podarila, pacient nezomrel a stále žije kvalitným životom.



Už mi teda nič nestojí v ceste, aby som sa mohla vrhnúť do pazúrov zimy a nechať sa rozdrásať na kusy. Až na to, že zima tento rok vlastne skoro ani nebola, a von aktuálne zúri jar. Všetky tie brodenia v snehu po pás mi boli nanič a ja sa dnes nebudem môcť ani opúšťať 😭 Nevadí, jar si povedala, že nám to tiež nedá celkom úplne zadarmo. Pripravila nám až tri nie moc dlhé blatové úseky a na Inovci poprášila snehom, aby nám nebolo ľúto.

Hneď na úvod nás čaká 20km dlhá rovná hrádza, vďaka ktorej si dnes snáď každý spravil osobák na 50km. Peletón sa rozbehne rýchlo a zbesilo s vetrom o preteky. Ten sa ale nevie rozhodnúť, z ktorého smeru má fúkať, nakoniec si povie, že najlepšie bude duť oproti. Vejúce vlasy a fukerky trepotajúce sa vo vetre letia od Trenčína po Beckov ako farebné šarkany a chcú mať tento úsek čo najskôr z krku. Bežím aj ja, snažím sa nepremýšľať, nerátať a príliš netrpieť. Pomyslím si len, že všetci tí, čo to bežali na záver trasy, počas ročníkov, keď sa Letecká bežala opačne, majú môj nehynúci obdiv. Je to záludnosť, bežať tak, aby si človek nezapiekol nohy, a zároveň mal tento úsek čím skôr za sebou.
Vykúpením je, keď spoza kríkov vykukne biely prístrešok prvej občerstvovačky K1. pred Beckovom na 16.km. Som tam za hodku a pol od štartu. Jakub mi oznamuje, že ma tu čakal už pred pol hodinou. Hehe, vtipný 😂 A čo som ja Priadka, alebo Oravec, aby som zabehla 16km za hodinu? Och tento zvrátený humor 😆 milujem. Dačo si ďobnem a porúčam sa doraziť tú hrádzu. Nohy mám z tej roviny čím dalej, tým viac unavené, tuhnú mi svaly. Chcem už kopček, nech si oddýchnem! V Beckove konečne bočíme doľava, prebehneme ulicami a vystúpame na prvý malý bŕdok. Všetko ma zrazu rozbolí, nohy sú ťažké a drevené, cítim vyčerpanie. Ou nou, not again na 20tom kilometri 🙈 dávam si gel, svalový tonus sa normalizuje. To sa ozvala zrejme len tá hrádza 😅 Za kopčekom čaká v plnej výzbroji K2 Kálnica, na 23.km. Je tu veselo, hudba vypeckovaná, nálada graduje, stoly sa prehýbajú pod dobrotami. Von svieti slniečko, proste idylka. 


Photo: Peter Sobek

Za Kálnicou po zjazdovke okolo bikeparku vystúpame na kopec a ďalej na hrebeň Panskej Javoriny. Je tu prekrásny prales. Chodníček sa vinie pomedzi machom obrastené kamene balvany. stromy majú machom obrastené korene a spodky pňov. Neskutočne tu fúka. Vietor desivo hučí v holých korunách stromov a tie zlovestne vŕzgajú a zavýjajú. Ešte že tu nie som sama. Striedavo sa obieham napríklad s dvomi anglicky hovoriacimi týpkami. Jeden je z Írska a druhý z Walesu. Pýtam sa ich, čo ich sem privádza. Vraj sa im tu páči, sú nadšení z preteku, z organizácie, z našej bežeckej komunity. A vraj prídu aj na Big Bear's Ultra. Som rada, že si môžem pospíkovať. Mám zamrznuté ústa a ťažšie sa mi artikuluje, a tak moja ingliš znie ako z Abu Zabí 😁. Ale zdá sa, že to nikomu nevadí. 


Na lesnej ceste dobieham Lucku. Pýtam sa jej, ako sa jej ide, ale vidím na jej tvári úsmev, tak je všetko na porádku. Chvíľu ideme spolu v príjemnom rozhovore. Obdivujem ju. Ja som rok a pol po pôrode netušíla, že nejaké ultra existuje, bola som šťastná, keď som zabehla dvanásť kilometrov a vrchol môjho trailového behu bol beh po hrádzi Váhu v Liptovskom Hrádku. Luckine zážitky z Leteckej stovky si môžete prečítať tu: Luckine zážitky 

Photo: Peter Sobek
Cez ďalší kopček sa prehupneme ku K3 Bezovec (43.km). Má tu byť Julka a pizza. Sú tu obe a je tu aj nátresk, ultra párty v plnom prúde. Julka spolu s Peťou, Katkou a ďalšími pomocníkmi kmitajú okolo nás. Krabice s pizzou ležia na stoloch. Vrhám sa na šunkovú a vychutnávam si totálnu slasť. Táto pizza, to bola trefa do čierneho. Vraj sa mnohým neušlo, vraj sa všetka zjedla do hodiny. Som rada, že som bola v správnom čase na správnoom mieste 😅 po odchode z Bezovca sa ozývam mojej bubline, ktorá usilovne povzbudzuje, že "tu som", nech vedia, že som stále tu.


Následných 20km do Duchonky si moc nepamätám, ale určite sme šli lesmi a lúkami, hore a dolu, po ceste aj po chodníku. Dobieham Peťa a následne pôdeme spolu a potiahneme sa navzájom až do cieľa. Na K4 Duchonka (63.km) nás víta okrem iných aj paličkový guru Ferko Slezák. Vraví mi, že je zvedavý na článok. Odvetím mu, že aj ja 😃 idem sa pozrieť, či nie som Peťo a Feri mi zatiaľ pripraví dropbag. Dostávam aj polievku a sadám si k Peťovi a angličanom. Tí sa rozplývajú nad haluškami v polievke, nad tým, ako úžasne sú občerstvovačky vybavené a akého servisu sa nám bežcom dostáva. V tomto sa zrejme zaraďujeme medzi svetovú špičku. Polievka bola BTW fantastická a ako dezert si dávam dvojitú kávu a nutelový chlieb. Mňam. Ono totiž ísť do ďalšieho 23-kilometrového kopcovitého úseku bez občerstvovačky najedený, je úplne iné, než ísť doň nenajedený. Niečo, ako: 



Po Duchonke nás čaká 600m stúpanie dlhé okolo sedem kilometrov naspäť na hrebeň Panskej Javoriny. Spočiatku je tiahle, asfaltové, postupne sa dvíha a mení na lesný trail. V príjemnom rozhovore nám ale ubieha ako nič. Obiehame skupinku sparťanov, snažíme sa indiánsky pobiehať, kde sa len dá. Vietor opäť silnie, hore je chladno. Na vrchole Panskej Javoriny sa týči vysoká vyhliadková veža. Navrhujem Peťovi vyliezť si na ňu až hore (zase ten zvrátený humor 😂 )  

Krátko na to prichádza inkriminované záludné miesto, kde sa naša prítomnosť stretá s našou minulosťou. Človek, ak si nedá pozor, dostane sa do časovej slučky a opäť sa môže ocitnúť na K3 Bezovec (43.km), ale asi už bez pizze a zrejme aj bez Julky. Dali sme si pozor, nenechali sa vtiahnuť do časovej slučky a pokračujeme hrebeňom smer Inovec. Otvárajú sa nám nesmelé výhľady na zamračený západ slnka. Onedlho sa zotmie. Kedy už budeme na tom Inovci? V diaľke je vidno vysielač s červeným svetlom. Je to ono? Treba sa k nemu prehupnúť cez tri vŕšky. Bežíme. Vietor mohutnie, ale aspoň nám duje do chrbta. Je čím ďalej tým hlučnejší. Túžobne vyhliadam, kedy sa červené svetielko vysielača priblíži a ono nič. Sem tam preblysne pomedzi stromy v hustnúcej tme a opäť sa stratí. Nasadzujeme čelovky. Bežíme ďalej. Posledné stúpanie pred vrcholom, pribúda blata a zjavuje sa snehový poprašok. Burácanie vetra vrcholí, zavýjanie kovovej konštrukcie a kvílenie stromov drása moje zmysly a narúša môj vnútorný pokoj. Rýchlo preč odtiaľto, nech sme už v závetrí. 


V strmom zbehu zase zavíja a kvíli (ale iba tak trošku, potichu) môj operovaný palec. Pod ním sa mi vytvorili už dva otlaky (ten prvý najskôr praskol). Ignorujem. Dá sa to vydržať, bála som sa, že to bude horšie. Mám presilené píšťaly, ako sa snažím kompenzovať pohybom. Ignorujem. Konečne sme na K5 Inovecká chata (86.km). Je tu Monikin Peťo a dva krásne sálajúce plynové ohrievače 😍 Peťovi hlásim stav palca a oznamujem, že Monča mi zachránila moju dnešnú Leteckú stovku. Som jej nekonečne vďačná. Je mi zle od hladu. Nasilu sa zahryzem do slaného pagáča, pijem čaj, dopĺňam čaj aj do softlasku. Dám si ešte brownie a jablko. Pomohlo. Po krátkej pauze sa necháme vypľuť von do ľadového vetra a pokračujeme ďalším úsekom k poslednej kontrole. Skenujem profil v hodinkách a vidím, že do cesty sa nám stavia ešte jeden 400-metrový kopček. Psychicky sa naň s Peťom nastavujeme, zahryzneme sa doň a mlčky, za pomoci autopilota, ho prelezieme. Na poslesdnej K6 za Ostrým vrchom (95.km) sa ozývam mojej bubline, že som ešte stále tu. Posilníme sa na záverečný 12km úsek, ktorý by už mal byť pohoda lahoda. 

A aj tak je. Síce sa nám cesta cez Brezinu zdá nekonečná, nakoniec sa predsa len ocitáme pod Trenčianskym hradom na mne už (zo včera) známych miestach. Prebehneme malebnými uličkami centra, cez podchod a je tu záverečný kilometer. Pozerám na hodinky - veď my by sme to mohli dať aj pod 17 hodín! Hovorím Peťovi, hybaj, pridajme, nech to máme pod 17. Zapneme turbo a nahodíme ultra šprint (rozumej šprint z wishu) a šup, sme pod cieľovou bránou, šťastnučkí, že sme už pod cieľovou bránou 😀 čas 16:53. Akože, zrejme by sme to dali pod 17 hodín, aj keby sme ten posledný kilometer kráčali. Ale 16:53, to je dosť podstatný rozdiel, než 16:59 😂 Plus, vo videu od Ternínovky náš príbeh do cieľa vyzerá ultra štýlovo 😎. Necháme sa teda zaplaviť endorfínami, dostávame gratulácie, diplomy, fantastickú šošovicovú polievku made by Jogošíci a vlažnú osviežujúcu sprchu. Čo viac si priať.  

V Sokolovni to žije. Niektorí bežci ležia voľne pohodení v telocvični v spacákoch a snívajú sladké sny, niektorí sedia, jedia, pijú, zdieľajú dojmy, ďalší prichádzajú do cieľa za hlasného potlesku a povzbudzovania. Ja sa po  krátkej socializácii kuklím do páperky a ukladám na zem v telocvični. Nemám spacák ani karimatku, nechcelo sa mi dnes s nimi babrať. Prvú noc som spala ako madam v penzióne, druhú totál na pankáča ako socka na zemi 😄 nakoniec sa presúvam do rozkladacieho kresla do vedľajšej miestnosti, kde včera prebiehala prezentácia. Dobrovoľníci ma prikrývajú dekou a ešte mi dávajú na výber, či chcem hnedú, alebo tyrkysovú. Z výkladu si vyberám tyrkysovú, nech mi ladí k páperke a teniskám 😅. Upadám do sladkých prerývaných driemot a popri tom matne vnímam, čo sa deje okolo. Zjaví sa Monika. Ešte raz jej ďakujem a gratulujem k peknému výkonu. Som šťastná, že sa jej dnes išlo dobre a žalúdok ju až tak moc netrápil. 

Dnes padali rekordy v mužskej aj ženskej kategórii, Martin Halász zabehol krásny čas 9:25. Vanda zabila vesmírnych 11:38 a moje baby Lenka a Zuzka dorazili do cieľa za nádherných 14:42 a ešte pri tom stihli fotiť a točiť videá pre instagramy. Ja som dnes na moje pomery spravila žalostne málo fotiek 😅 videí som natočila nula celých nula celých nula nula, dpč! Zato spomienok mám nekonečno.

Ráno nasadáme s Oksanou na prvý vlak a ideme domov. Bolo to krásne, sme plné dojmov a zážitkov, malých aj veľkých. Ďakujem organizátorom za naozaj špičkovo pripravené podujatie (od zdieľania informácií pred pretekom, cez prezentáciu, krásnu, detailne značenú trasu, vybavenie najlepšieho jarného počasia, všetky úžasné občerstvovačky, až po cieľové zázemie), všetkým dobrovoľníkom, že sa o nás starali, ako o vlastných, čítali nám myšlienky, nosili modré z neba a plnili priania, ktoré sme ani nestihli vysloviť 💗 Boli ste všetci všade fantastickí. 

Ďakujem všetkým, čo fandili, povzbudzovali, držali palce online aj offline, na diaľku aj na blízko 💗

Týmto som vybavená so zimnými ultra a ostávam už len pri grilovačkách 😊







Comments

  1. Petro, moc tě obdivuji. Já se svým jediným sto km pochodem vystačím ve vzpomínkách na celý život a ty si to tak prostě odběhneš za pár hodin několikrát do roka. Organizace běhu je opravdu skvělá, když je postaráno i o občerstvení a tedy kromě vody a mobilu nemusíš nic tahat s sebou. Ta atmosféra takového běhu musí být úžasná. Tak ať ti to ještě dlouho běhá.

    ReplyDelete
    Replies
    1. Majka, dakujem :) kazdy taky 100km beh / pochod je zazitok a clovek si nesie spomienky cely zivot. Organizacia tychto podujati je veru na top leveli, aspon daco na tom Slovensku funguje 😁 A atmosfera je vzdy fantasticka, ked sa stretne tolko podobne sibnutych ludi 😆

      Delete

Post a Comment

Popular posts from this blog

Malofatranská nestovka 2024 (57km / 4300m+), Terchová, 29.6.2024

Malofatranská 100 2022 (112km / 7100m+), Terchová - Fačkovské sedlo, 2.7.2022

Big Bear's Ultra 100+ 2024 (121km / 6588m+), Žilina, 21.9.2024

MALOFATRANSKÁ 50tka 2019 (57km / 4150m+), Terchová - Lipovec, 29.6.2019