Oravská Ultra Výzva (126km / 6000m+), Tvrdošín, 13.-14.6.2026
Everything you want is a dream away
Všetko to začalo presne pred rokom, keď som s kamarátkou vybehla na Brestovú a Salatín, aby sme povzbudili účastníkov OUV 2025 a hlavne Lenku Klus. V komente pod aktivitou na Strave mi vtedy pristála neoficiálna pozvánka od Ľuboša G. - ktorý je strojcom toho všetkého. Potom v októbri v Štiavnici bolo toto pozvanie potvrdené aj osobne verbálne a nakoniec mi na gmail dorazila naozajstná pozvánka. To sa už nedalo odmietnuť a ani som nechcela - túto jedinečnú komunitnú akciu som už dlhšie z diaľky obdzerala a vzdychala nad fotkami, reportážami a videami, a sledovala live tracking, keď akurát prebiehala. Rok 2026 je teda rok, keď sa aj ja stanem súčasťou udalostí okolo Tvrdošína. Veľa úsekov trasy poznám a mám prejdené, niektoré mi ešte chýbajú do skladačky. Teším sa, že to tentokrát pekne skompletujem (dúfam).
S Lenkou sme sa dohodli, že to pôjdeme spolu - vraj jej nebude vadiť tento spomaľovač (akože ja) a v Západných Tatrách máme spoločné zážitky, patrí sa zopakovať si ich. O budúcich spoločných zážitkoch na hrebeni Oravskej Magury sme zatiaľ, chalabohu, že žiaľbohu, pomlčali. Zostávajúce dva týždne pred akciou som sledovala aktualizácie predpovedí počasia asi 30x denne na piatich rôznych appkách, ktoré sa miestami líšili ako svetlo od tmy - bola predpovedaná celá plejáda javov počasia, od slnka až po sneženie, cez lejak, hmlu, vietor, víchor, teploty na hrebeni Roháčov miestami padajúce aj pod nulu a stále sa to rôzne menilo. Jediné, čo sa tam nezjavilo, boli hromy-blesky. To vyzeralo nádejne.
Blížil sa deň D a ja som s hrôzou pozorovala, že mi to vychádza akurát na najhoršie dva dni môjho cyklu - buď deň pred, alebo prvý deň MS a ja som sa fakt bála, že v sobotu budem PMSiť a ponevierať sa po Orave s tvárou podobnou Ficovi. Príroda to však vyriešila za mňa ešte v piatok pred štartom. Uff, ešte že tak, lebo takto nakoniec boli len rôzne utero-gastro diskomforty, ale mentálne rozpoloženie a energy levels boli stabilizované.
Fast forward to 13.6.2026, 4:00 ráno, Trojičné Námestie, Tvrdošín. Hŕstka bežcov po úvodných príhovoroch a spoločnej fotke vyráža do Skorušinských vrchov, sviežich, zelených a mokrých od rannej rosy. Ľuboš tu sľuboval veľa blata ale mám podozrenie, že dodávateľ sa pomýlil a všetko blato vylial do Oravskej Magury. Skorušiná bola fajnovo-príjemná s jemným mrholením a zapareným svitaním. Zbeh do Oravíc pripomína Lúku tisícov hovien z BBU a aj skorý ranný vajb na občerstvovačke v Oraviciach je podobný, ako skorý ranný vajb na občerstvovačke v Ovčiarsku. Prvých 17 km za nami.
Juráňova dolina má vždy svoje čaro, aj dnes, v hustnúcom daždi, ktorý nás ďalej sprevádza celou Bobroveckou dolinou až na hrebeň. Toto je jeden z úsekov trasy OUV, ktorý som ešte nikdy nešla a som očarená. Vylezieme hore do hmly, zimy a vetra, s pohľadom do Chocholowskej Poľany (raz sa sem musím vrátiť aj po výhľady na okolité kopce) a s Lenkou sa svorne predepkujeme v sychravom pochmúrne až na Rákoň. Tam sa našťastie začnú oblaky aj spolu s našou depkou rozplývať a odhaľujú sa nám prekrásne vysokohorské scenérie. Tu sa v nás nezaprú akože content creatorky a fotíme a točíme, na výšku aj na šírku, pod vodou s rybama aj pod vodou bez ryb a popri tom dajako zbehneme na Ťatliačku. 36 km za nami, druhá občerstvovačka, teplý čaj, teplé slovo, navliekam na seba dlhé gate aj dlhé tričko, lebo však hore mrzne a Ľuboš sľuboval sneh na chodníku. Čaká nás totiž výstup do Baníkovského sedla, okolo Roháčskych plies.
Pri plesách sme cobydup, hore stíhame vrátiť zblúdilú skupinku účastníkov OUV zbehnuvšiu dolu smerom na Zverovku naspäť na trasu, a šup ho do sedla. Teda bolo to skôr také ššššúúúúúúúppppppp. Snehu bolo pomenej, ale snehuliaka sme zvládli postaviť. Lenka, nemáš za čo, a ja tiež, za to slnko, čo si mi sľúbila, a Kukovi budiž odpustené. Ale už nech sa to neopakuje! (on vie). Nechceme si predsa rozhnevať Boha snehu, veď.
Za neustále sa meniacej scenérie, prevaľujúcich sa oblakov, odkrývajúcich a zakrývajúcich sa výhľadov na priebežne slnkom sa zalievajúce kopce sme preliezli Pachoľu, Spálenú, Skriniarky a Salatín. Jeden prekrásny úsek plný technických vsuviek a skalnatých preliezačiek, kde tu nejaká tá retiazka. Mali sme šťastie, že v tomto počasí sa sem turisti zrovna nehrnuli a tak sme hrebeň mali takmer sami pre seba. Iba občas sa zjavila nejaká farebná bodka v diaľke. Mali sme tiež šťastie, že to počasie vlastne bolo úplne fantastické - bez dažďa a mokrých skál, teplo / chladno tak akurát a ani ten vietor nebol to, čo sľubovali. Absolutne optimalne podmienky. Niečo tam hore nás má asi rado.
Na Brestovej nás čakalo potešenie vo forme improvizovanej mini občerstvovačky a zaslúžené vyfúknutie - to najťažšie máme za sebou, aj keď to najťažšie nás ešte len čaká - zbeh zo Sivého vrchu. Z Brestovej Sivý vyzerá ako taký Rozsutec z Wishu a vedie k nemu najskôr pomerne príjemný úsek cez Sedlo Pálenica. Potom pri záverečnom výšvihu na vrchol však prehodnocujeme - ROZHODNE je to naopak - Rozsutec je Sivý vrch z Wishu. Bola som tu už miliónkrát, ale nikdy nie z tohoto smeru a zároveň som ešte nikdy nešla úsek Sivý - Huty. Skalné mesto nič nedaruje zadarmo a niektoré časti potrápia svojou technickosťou, najmä nás, krátkonohých. Ale zvládli sme. Aj následný blatový tobogán dolu lesom sme zvládli, a to bez pádu.
Na Hutách je tretia a veľká občerstvovačka aj s dropbagom. (vraj 56. kilometer, ale ja mám na hodinkách skoro 60 km). Z dropbagu si vyberám gola sadu a cukrovinky čierny princ (teda suché ponožky a tenisky, čisté oblečenie, čerstvú zásobu gelov a tyčiniek), umývame nohy, prezúvame a prezliekame sa do suchého, dobíjame elektroniku, papáme fantastické domáce mini pagáčiky a čučoriedkovú bublaninu. A kávu! Yesss! Neska este nikdy nechutila tak skvelo.
Do ďalšej občerstvovačky nás čaká 26 km a nejakých 600m prevýšenie, čiže veľa behania. Z Hút okolo Oblazov, cez kúzelnú Borovianku na Veľké Borové, kde nás opäť zleje prehánka a za ňou vyjde dúha. Pozorujeme ju zo zvlnenej Oravskej cyklomagistrály. Och, koľkokrát som už tadiaľto šla alebo bežala. Keď som tu bola prvýkrát, nazvala som si to pracovne "Malebný koniec sveta". Lesná cesta, miestami bahnistá, vychádza z lesa na zvlnené krikľavo-zelené lúky jemne sa prelievajúce do zlatistého odtieňa v podvečernom slnku, s výhľadom na Západné Tatry, cez ktoré sme ešte len pred chvíľkou šli, na Prosečné, môj milovaný divoký kopec, na Lomné, kde som ešte nikdy nebola, a na Choč, majestátne sa dvíhajúci nad celou tou krásou. MI-LU-JEM to tu!!! To tam ale musíte povedať! Halóóó... Však sa tu aj natáčali niektoré zábery do Perinbaby, je to tu riadne fotogenické.
Pred Malatinou stáčame doprava, bežíme cez lúky a otvárajú sa nám výhľady na podvečernú Malú Fatru v diaľke, na ohnivú guľu pomaly sadajúcu poza potrhané oblaky za obzor. Zimomriavky, ale nie zo zimy. Akože WTF is táto trasa made of... samé prenádherné skvosty. Zatiaľ.
Zbehneme z lúk na asfaltku a ňou dlhých päť kilometrov, našťastie z kopca, takže dá sa zapnúť autopilot a len to nejako pretrpieť. Nohy ma už bolia v topánkach, ktoré majú najväačšiu slávu za sebou - nabehaných nejakých 1200km a asi aj to malé tlmenie, čo tam bolo, je už vydupané. Aj keď sú inak extrémne pohodlné, po viacero hodinách behu v nich je cítiť tvrdosť povrchu, alebo všetky nerovnosti (skaly, konáre, atď). Chodidlá horko zaplakali... Zatiaľ čo pribiehame na štvrtú občerstvovačku v Oravskom Podzámku (cca 86. kilometer), slnko úplne zapadne a rozsvecujú sa lampy. Mňa už nejakú tú hodinu škrabe v hrdle a asi idem stratiť hlas. Celou svojou bytosťou túžim po teplom čaji a fixujem sa na to, že na občerstvovačke bude.
Na občerstvovačke boli svadobné koláče. V penzióne, pri ktorom bolo naše stanovište, vrcholila svadobná zábava za zvukov hitov od Maduaru a iných klasických zábavových šlágrov. Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy a mňa nenapadne nič lepšie, ako si nabrať teplú vodu z vodovodu na wecku. Snažím sa svojimi zablatenými teniskami moc neušpiniť čistučké priestory penziónu a moc im to tam nezasmradiť - vedľa v sále sa bavia načančaní a vyvoňaní svadobní hostia, aký to kontrast. A snáď tá teplá voda z vodovodu nebude mať žiadne vedľajšie gastro účinky. Whatever, je to aktuálne balzam na moje hrdlo. Zároveň hádžem do seba jeden pomaranč za druhým, robia mi strašne dobre. Naveľa sa treba zdvihnúť a vydať sa ďalej, čaká nás ešte (alebo už iba) 40 kilometrov hrebeňom Oravskej Magury. Však toto...
Ďalšie dva útrpné kilometre asfaltkou nás privedú na nástup na modrú značku, ktorou máme ísť hore na Kubínku. Najskôr to je celkom v pohode až kým to prestane byť v pohode. Neexistujúci chodník zarastený trávou, kriakmi, zaliaty bahnom, zahádzaný konármi a tak strmo hore. Potom pre istotu zrazu päť existujúcich chodníkov naraz a my riešime rébus, ktorým z nich sa vydať. Ale nejako dajak hocijak po sto rokoch a jedom kofeínovom géli vylezieme hore a nad nami je noc plná hviezd, pod nami vysvietené mesto v jemnom opare a tam kdesi v diaľke nad Roháčmi búravica a blesky osvetľujúce oblohu nad štítmi. Čarovné.
Chodník hrebeňom sa vinie trávou a čučoredím, papradím a lesom a cítim sa ako v Roklinke z Pána Prsteňov. Dobiehame Braňa so Stankou a tak nejako odtiaľ nám vyjde spoločný krok až do cieľa a je to strašne fajn. Roklinka z Pána Prsteňov po pár kilometroch plynule prejde do Mordoru, alebo ako to Rado výstižne vystihol - Oravský masaker motorovou pílou. Proste drevo-ťažobný drevorubačský horor nocou lesom. Padlo veľa drevorubačských nadávok najhrubšieho zrna, aj slza chcela ukápnuť miestami, odpočítavame doslova metre do sedla Príslop, kde je posledná občerstvovačka - cca 106. kilometer.
"Káva? Čaj?"
"Hej..."
Oáza uprostred nočnej apokalypsy, zombíci v pokročilom štádiu rozkladu, popíjajúci kávu čaj, našťastie aj tu sú život zachraňujúce ony fenomenálne pagáčiky.
Záverečných 20+ kilometrov zvyškom hrebeňa Oravskej Magury sa nieslo v podobnom duchu - bahnové chodníky, pováľané stromy, cesta zadrbaná od ťažby a nekonečná únava. Ledva prepletáme nohami, chodidlá pália, a jediné, po čom túžim, je dať si mäkkučký vankúšik pod hlavičku, zakryť sa teplučkou perinkou a zaspinkať. Braňove rytmické "aaargh, ooooch, eehhrg, hhuuh, haaah, do piče, hhhrrrmm, hrrrch, ooorgh, chrr.." do každého kroku sa nesie do ticha lesa prerušeného našim občasným uchechtnutím sa. Najskôr som si myslela, že si pospevuje to, čo mu ide v slúchadlách (vraj Rammstein, Sabaton a kto vie, čo ešte), ale zrejme to bol mix popevku, plašenia medveďov, bojového pokriku, zúfalého povzdychu a odovzdania sa osudu. Aspoň je veselo.
Obloha pomaly bledne, kontúry sa zaostrujú, farby naberajú na sýtosti a je tu nedeľné svitanie nad Javorovým vrchom. "Už len zbeh" je päť boľavých kilometrov po kamenistej ceste, ktorá v závere plynule prechádza do asfaltu. Z temného lesa vychádzame na lúky nad Tvrdošínom a všade naokolo sa v mäkkom rannom svetle črtá obzor a línia vrchov, ktoré sme dnes/včera prebehli. Kruh sa uzatvára, Oravské dobrodružstvo sa chýli k záveru. Krásny deň a noc prežité v horách a kopcoch, priehrštie zážitkov, ktoré budem nejaký ten týždeň spracúvať. Som vďačná, že som tu mohla byť a všetko toto absolvovať a zažiť.
V cieli sme vítaní, ako víťazi, asi už boli všetci šťastnučkí, že sme sa konečne doplazili do cieľa. Určite nás na live trackingu očami tlačili dopredu, nech už do boha sme tam. Nasledujú objímačky, gratulačky a spoločná foto. Raňajky sme bohužiaľ prepásli, lebo sme mŕtve odkväcli na hoteli, zabudli si vyzdvihnúť dropbagy a odovzdať tracker. O dôvod viac sa sem vrátiť.
Veľké poďakovanie patrí Ľubošovi za zorganizovanie takejto skvelej, zážitkovej, výživnej komunitnej akcie, skvelému tímu dobrovoľníkov, Rado, Ľubka a spol, ktorí sa o nás starali na občerstvovačkách, tetám ktoré napiekli život zachraňujúce pagáčiky a čučoriedkovú bublaninu, za neúnavné hýčkanie a opateru, za dobrú náladu, povzbudenie, teplý čaj aj teplé slovo. Neviem, či o rok, ale niekedy zas určite sa budem tešiť a dúfať, že dostanem pozvánku - musím predsa uzavrieť prímerie s modrou značkou na Kubínku a Oravskou Magurou.
Ale prezatiaľ, Oravská Ultra Výzva forever in my heart ❤️
Fotky ja, Lenka, Rado, Ivo
P.S.: koho by zaujímalo - z tých 13 gelov, čo bolo na fotke, som si so sebou vzala 6 a skonzumovala 3.
Comments
Post a Comment