Moje prvé Alpské dobrodružstvo
Ani neviem, na základe čoho som si vybrala tento pretek v Tirolských Alpách, tzv Kitzbühel Alps - obkolesujúcich údolie Pillersee Tal. Možno to bolo "iba" 9,5 hodín cesty, možno to bol nočný štart, možno výška okolo 2000 m.n.m., každopádne, prihlásila som sa a naplánovala nám dovolenku, nech si to so mnou užije aj celá rodina 😀
Študujem si trasu, región, pozerám fotky, spriadam plány, bookujem ubytovanie, dopĺňam povinnú výbavu (mala som komplet všetko, čo bolo na zozname, dokonca aj chemické svetlo, a batoh bol plný na prasknutie).
Po debakli ma MF100 som sa dosť zľakla, že čo ja idem v tých Alpách akože trapošiť, veď neviem vôbec behať (to som ešte nevedela, že sa mi budú hodiť skôr brodiace, šmýkacie a balančné skills...), ale z debakla som sa nejako otriasla a začala sa sústrediť na KAT. Nakoniec som skúsenosti z MF DNF zúročila, išla som s lepšou hlavou, v lepšom nastavení, odhodlaní a zaťatosti - všetko to padlo na úrodnú (Tirolskú bahnitú) pôdu.
Takže, všetko mám nachystané, všetko naštudované, všetko pobalené (okrem plaviek 🙈, tie som si zabudla). Po hodinách cesty prichádzame na miesto a obdivujeme prekrásne prostredie uprostred vysokých zelených kopcov, vzdialených skalnatých štítov, malebných tirolských domčekov a fariem - na jednej z nich sme ubytovaní, cca 5 kilometrov od jazera Schwarzsee a 6 kilometrov od miesta štartu. Apartmán je skvelý, hneď sa v ňom cítime ako doma. Všade navôkol je neustále prítomná charakteristická aróma - mix pachu kráv a prasiat, vône čerstvo nadojeného mlieka, sena, senáže a iného krmiva. Tuším nám tou vôňou napáchli aj veci 😂
Ja hneď po vybalení vyrážam na krátky prieskumný výbeh na najbližší kopec. Stúpam strmým lesným chodníčkom, užívam si teplo, sucho, tieň stromov a vyššie aj úchvatné výhľady. Naozaj sa začínam tešiť na pretek, bude to krásne behať v tomto raji, ach (😂😁😀😆). Nasledujúce dni chillujeme, vyrážame na prechádzky po okolí, na nákupy zabudnutých plaviek do miestneho Intersportu a následne kúpať sa v jazere, je tu úžasne. Počasie nám celkom praje až kým nám prestane priať. Vo štvrtok poobede prichádzajú prehánky, búrky, tak isto v piatok. Strieda sa to ako v Apríli, chýba už len sneh.
Večer ideme na prezentáciu a brífing. V priestoroch cieľa / štartu stomíľovky a ostatných kratších trás to žije, pulzuje elektrizujúcou energiou. Zdravím sa s Liptovskou úderkou M+M+P. Michal beží Endurance, Maťa štartuje Endurance a Palko beží Marathon 50km. Na brífingu sa dozvedám, že na trase bude jeden masakrálny bahnový úsek za cca 13tym kilometrom, lebo tam chodí málo turistov ale veľa kráv, plus hodne pršalo, a v druhom stúpaní na slučke cez dva najvyššie štíty na trase bude krátky technický úsek, ktorý síce nie je nebezpečný, ale keď je mokro, môže sa šmýkať a máme si dať pozor. Predpoveď počasia hlási dážď celý deň, ale našťastie žiadne búrky. Snažím sa v hlave nastaviť na avizované lakocinky a pokúšam sa pred štartom si ešte zdriemnuť. Samozrejme, že nezdriemnem. Nejde to.
Pred polnocou sa presúvame na štart, kde následne neprebieha avizovaná kontrola povinnej výbavy. Štartový koridor sa postupne zapĺňa, stretám sa s M&M, vedieme predštartový small talk a spoločne po odpočítaní 10 - 0 po nemecky, vybiehame do nočných ulíc mestečka Kitzbühel. Očakávala som zbesilý šprint aspoň dva kilometre po štarte, ale ten sa nekoná. Pole bežcov ležérne kluše ulicami a na prvej naklonenej rovine všetci prechádzajú do kroku. WTF? Na toto zo Slovenska nie som zvyknutá 😅 ja si ležérne klušem ďalej a zo začiatku tretej tretiny štartového poľa sa postupne predieram na koniec druhej tretiny.
Ide sa mi skvele, užívam si to, užívam si teplú noc a hviezdy nad hlavou. Chcem bežať, kým sa dá bežať, lebo keď sa nebude dať bežať, tak nebudem bežať a bude ma škrieť, že som nebežala, kým sa dalo bežať. Tichá reťaz svetelných kuželov sa vinie ďaleko predomnou aj za mnou. Užívam si príjemný lesný chodník, síce strmý, ale suchý, ktorý sa strieda so štrkovou cestou vinúcou sa na vrchol a pretínajúcou sa s oným lesným chodníkom. Ani neviem ako, a máme prvých 1000m nastúpaných. Je teplo a vypila som skoro všetku vodu a jonťák. Ale to je v pohode, za chvíľu, na trinástom km (po 1300m+) bude prvá občerstvovačka, kde si všetko doplním. Tak určiteeeee 😂 nedoplnila som. Voda aj jonťák im došli, mali iba Colu. Týpkyne z občerstvovačky hovorili, že mali štyri 50-litrové bandasky, čo je 200 litrov tekutín. Nerozumiem, ako to mali spočítané. Nás štartovalo 267 bežcov a stomíľovkárov 104. Tí mali na tomto kilometri už nejaké to DNF, tak dajme tomu, že tadiaľto prebiehalo okolo 330 - 350 bežcov. To nie je zase až taká ťažká matematika. Iba že by bola.
Nevadí, dopĺňam si štvrťlitra Coly (na viac som nemala nervy, lebo to penilo) a teším sa na nasledovných 17 kilometrov do najbližšej občerstvovačky. Na tej prvej síce vodu nemali, ale na trase po nej jej bolo požehnane. Všade. Vo všetkých možných skupenstvách. Stavím sa, že keby som sa trošku posnažila, našla by som tam kdesi aj ľad. Voda v tráve, voda v podobe bahna, blata, močiare všade naokolo, para, hmla, klzko, vlhko, Spočiatku sa snažíme hľadať si čo najmenej dezolátnu cestičku pomedzi ten maras. Jedna taká vedie tesne popri elektrickom oplôtku. Viacerí ideme tadiaľ. A nyní se přesvědčíme, zdali je přítomna elektřina. Ladne sa zveziem na slizkom bahne a z celej sily sa rukou inštinktívne chytám ohradníka. Jeeeb takú šlehu schytám, že mi ruka brní ešte desať minút. Síce som pokopaná elektrinou, ale aspoň som už aj zablatená po zadok.
Kašlem už na hľadanie ideálneho chodníčka, taký tu dnes neexistuje. Ideme všetci ako sa dá. Pred nami sa vinie čelovková reťaz kamsi kolmo hore. Ideme ako mravce, jeden za druhým, ticho, každý ponorený vo vlastných myšlienkach. Stúpame na vrchol Schwarzkogel (2030m) - je to celkom výstižné. Je to tu všetko akési temné a strašidelné. Hore je vysoký kríž a ja si vravím, super, teraz sa skončil ten odporný bahnový úsek a už bude len dobre. Tááák určitéééééé 😂 opatrne zbiehame. Chodník je blatistý a klzký a strmý. Zasvietim čelovkou vedľa seba. Podo mnou sa černejú temné hlbiny strmého trávnatého svahu. Vravím si, tam by som nechcela spadnúť... vzápätí sa mi jedna noha šmykne tak, že podkopne druhú nohu a ja padám bokom. Na stotinu sekundy sa už vidím, ako letím dolu tým strmým temným trávnatým klzkým svahom. Ani neviem ako, moje telo to nejako vykrylo a spadlo len na chodník. Na chvíľu mi prichádza nevoľno, fuj to bolo hnusné, to čo bolo toto 😱😱😱 ok, treba ísť ešte opatrnejšie, než opatrne. Snažím sa skonsolidovať a nemyslieť na ten okamih, lebo mi to uberá sily. Sustredím sa len na chodník a už nerobím takú blbosť, že si svietim čelovkou do hlbín pod sebou. Uvoľním sa až keď sme už v bezpečných výškach a nie je kam padať. Začína pršať, obliekam bundu.
Nádej na suchý chodník umiera. Vody je stále viac a viac, ale čo je dobre, prichádzame k potoku, kde si všetci dopĺňajú vodu do flaskov. Zároveň to tu začína byť pekné, cupkáme okolo mini pliesok, okolo skál, kopec sa vlní vôkol nás a na ňom tráva vo vetre a za bieleho dňa by to tu zrejme bolo očarujúce. Moja vystrašená dušička pookreje. Bežíme dažďom týmto príjemným hrebienkom niekoľko kilometrov až nakoniec vbiehme do lesa, ktorý nás vypľuje na štrkovú cestu pri stanici lanovky. Jej budova sa tu temne týči do tmy noci, prázdna a opustená. Štrková cesta je spása, konečne sa dá bežať voľne a popri tom si aj zdriemnuť 😄 teším sa na občerstvovačku, na raňajky, na svitanie.
Po niekoľkokilometrovom pohodovom driemacom zbehu nás trasa vyvedie opäť na lúku a do lesa, čiže znovu do blata. Veď som si aj hovorila, že sa už začínam nudiť 😏 Nejako sa skĺžeme dolu medzi domy a na asfaltku. Svitá, obloha bledne. Som na druhej občerstvovačke a mám zasebou 30km a 1800m. Vypínam čelovku, dávam si raňajky, Colu, dopĺňam vodu a jonťák - má príchuť Pedra (nie Pedra Pedra, ale tej žuvačky Pedro, staršie ročníky pamätajú). Kontrolujem radar - podľa neho sa má cca o dve hodiny vyčasiť a bude krásne. Jupííí, to budem akurát niekde hore a budem mať epické výhľady 😍V Jochbergu robíme malú slučku a vybiehame z neho chodníkom do doliny. Kamenistá cestička vedie lesom popri divokej rieke hore dolinou. Je tu krásne. Tu sa mi to páči, takéto mám rada. Dívam sa na vysoké strmé steny svahov nadomnou a dumám, či sa po týchto výdatných dažďoch niektorý z nich nerozhodne zosunúť sa. To by bolo nepríjemné... pretože, nevyčasuje sa. Naopak, začína pršať viac a viac.
Popri divokom vodopáde prejdeme na druhú stranu doliny a vystúpame na lúku k farmám. Človek sa nevie vynačudovať, kam všade tí Rakúšania vedia plesknúť tie farmy, do akých výšok a sklonov. Dobieha ma Michal, tesne pod treťou občerstvovačkou. Ďalej pokračujeme spolu chodníčkom popri pastvinách. Ani nemusím spomínať, že sme zase prešli z kaluže do blata. Bahno vytúnené kravskými lajnami, bahnová voda pomedzi trsy tráv, a samozrejme, strmo hore, hore, horeeee... Tu niekde máme nastúpiť na okruh s technickou pasážou. Obídeme chrbát hory a ocitáme sa v prekrásnej doline. Je síce vidno veľký prd, ale dá sa tušiť nádhera divočiny, ktorá tu panuje. Balvany usadené pomedzi smreky v čučoredí a tráve, z ktorej stúpa opar. Traverzom prichádzame do akéhosi sedla bez názvu a začíname stúpať na vrch Teufelssprung (2174m). Krátkym, ale strmým výšvihom sa dostávame hore a ďalej po hrebeni na ďalší vrchol, Gamshag (2178m). Je tu veľký kríž. Škoda, že nemáme žiadne výhľady, malo by to úplne inú atmosféru. Je tu hmla, dážď, zima a fučí studený vietor. Pocitovo možno aj 5 stupňov. Premočené nohy v teniskách mi mrznú, holé nohy sú posiate zimomriavkami. Zachraňuje ma bunda. Je síce pekné, že mám v batohu aj tričko s dlhým rukávom, rukavičky, buffku aj dlhé gate, ale neviem si predstaviť teraz sa tu začať prezliekať. Energiu radšej venujem zbehu do prívetivejších výšok. Lenže zbeh je taký, ako ten nočný, s tým rozdielom, že je deň, ja si nemusím svietiť čelovkou do hlbín podo mnou, a vidím ich v plnej kráse. Strmým nepríjemným, šmykľavým chodníčkom sa kĺžeme dolu. Michal ma opúšťa, jemu to ide oveľa rýchlejšie. Zaželáme si veľa šťastia a že sa máme opatrovať, a už ho nieto. Spätne si uvedomujem, aké bolo strašne fajn ísť tento úsek spolu.
Idem extrémne opatrne, ale aj tak predbieham niekoľko ľudí. Vydýchnem si zase až keď som v bezpečných sklonoch a nehrozí zošuch dolu strmým trávnatým (ale aj skalnatým) svahom. Močaristý traverz ma vráti na lúku s farmami. Prší viac. Chodníky sú bahnité viac. Mám pocit, že sa zase brodím blatom zmiešaným s kravskými lajnami, má to aj takú nejakú primeranú farbu 😁 Predbieham ďalších ľudí. Slučka nás vracia na tretiu, čiže teraz štvrtú občerstvovačku, ja si dačo ďobnem a fičím preč. Lesmi a lúkami (už som spomínala, že je na trase veľa bahna?) po niekoľkých kilometroch pribieham do civilizácie a dlhý asfaltový úsek ma vypľuje pri Life base (piatej občerstvovačke) v dedine Oberaurach. Túžim po káve, nemajú. Teplé jedlo nechcem, pretože sa jedná o kelímkový instantný polotovar rozvoniavajúci po glutamane. Z dropbagu si nevyberám nič (škoda, že som zabudla, že tam mám zbalené Speedano = kofeín). Mám v ňom aj suché ponožky, ale keď sa pozriem na svoje nohy a tenisky a vidím ten hnoj, predstavu o prezúvaní do čistých ponožiek si rýchlo nechám zájsť. A bolo by to úplne zbytočné, pretože aj na poslednom úseku sa budeme brodit v bahne. Nezdržiavam sa teda príliš dlho, zjem len dačo suché, slané aj sladké, zapijem Colou a poberám sa ďalej.
Vyšlo slnko, na chvíľu, a ja si vychutnávam jeho teplé lúče. Och, to je slasť 😋za dedinou sa v prístrešku krčí fotografka. Si asi myslí, že ju nevidím, tsss... lenže ja nahodím Hollywoodsky úsmev č.5 (= sa snažím vyzerať čo najmenej zúbožene) a vykračujem si hrdo hore naklonenou rovinou.
Tá sa onedlho pridvihne a zase chodníčkom povedomého rázu (strmý a blatistý) stúpame hore k farmám a lanovkám vo výškach. Opäť začína liať, obliekam bundu. Pri farmách a lanovkách je predposledná občerstvovačka s rovnakým sortimentom, ako na predošlých. Kávu nemajú. Odovzdane stúpam ďalej hore do sedla Bischofsjoch (1900m). Dážď pomaly ustáva a KONEČNE sa, pomaly a nesmelo, otvárajú výhľady na prenádherné scenérie tohoto pohoria. Následne traverzujeme štíty a preliezame ďalšie sedlá (stále veľa blata na chodníkoch vinúcich sa močiarmi a bažinami). Neviem sa vynadívať na tú krásu a konečne niečo málo fotím a točím. Je tu úchvatne. Je to ako za odmenu, stálo to za všetku tú námahu vynaloženú na náročných úsekoch tejto trasy plnej výziev (bahna).
Konečne prelezieme posledné sedlo a Fieberbrunn je na dohľad. Zbeh je kombináciou štrkovej cesty a rozbahneného chodníčka - chvíľu tak, chvíľu tak. Tu sa už miešame s bežcami z 50km trasy. Využijem ešte poslednú občerstvovačku a pome to doklepnúť. Organizátor ale chce, aby sme sa nenudili do poslednej sekundy - po vbehnutí do mesta nás z neho na pár kilometrov ešte vyvedie von, povodí lúkami, priľahlými usadlosťami, lesíkmi, parčíkmi a stále nie a nie vrátiť sa do mesta 😅 ale všetko sa raz musí skončiť, končí sa nakoniec aj moje alpské dobrodružstvo. Dobeh do cieľa je najkrajší a ja ešte na záver zrobim posledný výskok a zazvoním na zvonec, kerej je zavěšenej proklatě vysoko.
Vypínam hodinky, dostávam na krk finišerskú medailu a je porobenô. Všetko zo mňa opadáva (okrem blata), som šťastná, že som to dokončila, ešte k tomu v časovom limite, a ako bonus sa podarilo aj pekné umiestnenie, čo sa divím, lebo som šla podľa mňa fakt opatrne a pomaly, to blato bolo vyčerpávajúce. Zrejme sa teda našlo dostatok bežcov, ktorí išli ešte pomalšie. Z toho plynie ponaučenie - vždy si choď svoje, vždy môže motyka vystreliť 😁 Štartovalo 267 bežcov (myslím, že 46 žien, dokončilo 28), z toho dobehlo 210 bežcov (57 bolo DNF). Ja som sa umiestnila 132. celkovo, 13. žena a 2. vo vekovej kategórii.
Ďakujem všetkým, ktorí mi držali palce, dievkam za sledovanie a povzbudzujúce správy, hnalo ma to dopredu. Bola to pre mňa skvelá skúsenosť, úžasné zážitky, poznanie nových miest v prekrásnom regióne Pillersee Tal. Všetko bolo dokonalé, až na jednu vec. Zabudla som vrátiť tracker, dokonca som ho zabudla aj vypnúť, a trackoval ma celú cestu domov, až do Vavrišova 😅
Skvělá reportáž. Obdivuji tě.
ReplyDeleteDakukjem Majka :)
Delete