Ultra Trail Hungary - Salomon Szentlászló Trail (84km / 3000m+), Szentendre, 19.5.2024
Maďarské bahenné procedúry
For English version check here
Keď mi na jeseň roku 2023 prišla do messengera ponuka od Rada zúčastniť sa najväčšieho trailového sviatku v Maďarsku, v stotine sekundy som si v hlave prehrala film svojho doterajšieho života a uznala, že je čas na zahraničie. Odpíšem, že áno, poprosím, a vyberám si zlatú strednú cestu - trasu Szentlászló Trail 84k, s parametrami 84km a 3000m+ a štartom v nedeľu o druhej v noci.
Nenechám sa vyrušiť predstavou bahenných kúpeľov a konečne zapadáme do malej milej reštaurácie priamo v ulici, kadiaľ bežci pribiehajú do cieľového koridora. Po objednávke prišiel čašnik za nami znovu a prebebol nasledovný rozhovor:
j.: "Why?"
č.: "Wine!"
j.: "Yes, wine, but why?"
č.: "Do you like?"
j.: "Yes, I do, but I don't want to drink."
č.: "Come with me!"
j.: "But I don't want to drink wine today."
č.: "Not drink, just look! Come with me!"
A tak sme šli, dolu po schodoch, do katakomb s klenutými stropmi, kde mali múzeum vín rôznych druhov z rôznych maďarských oblastí. Kým nám spravili jedlo, motkali sme sa tam a obdivovali expozíciu staručkých fliaš plných staručkého vína, prastaré nástroje na lisovanie hrozna, demižóny, džbány, atypické fľaše, atmosféru dýchajúcu dávnymi časmi. Úžasné.
Jedlo bolo skvelé. Poberáme sa na fogadó a pokúšame sa čosi pospať. Samozrejme, mne sa zaspať najskôr dlho nedarí, potom zaspím na dve hodiny tak tvrdo, že som sa divila, že ma vôbec budík zobudil. Vstávam po polnoci ako po opici, hlava sa mi krúti, žalúdok na vode, v nohách triaška. Cítim sa rozbitá na kašu. Robím si kávu, snáď ma postaví na nohy. Obliekam sa, balím veci, čo som si nachystala večer predtým. Bude teplo a dusno už od štartu, dávam si len tričko a naťahujem návleky na ruky, čo som dostala v štartovnom balíčku. Ideme na štart, chalani ma odprevádzajú. Chce sa mi spať, oči mám ťažké. Ale káva ma trochu vzpružila. Veď len tri hodiny do svitania, potom obživnem.
Pod štarto-cieľovou bránou sa začínajú schádzať bežci, prebieha detailná kontrola všetkej povinnej výbavy. Po nej už musíme ostať v priestoroch štartu. Stovkári vyrazili dve hodiny pred nami a už sú na trase. Organizátori nás oboznamujú s nástrahami na trati, predpoveďou počasia, s tým, čo nás na trase a občerstvovačkách čaká a nemnie.
Z mojich driemacích stavov ma preberajú prvé tóny Metallica a Ecstasy of Gold. Naskočia mi zimomriavky. Je čas. Hľadám si svoje miesto v štartovom poli, organizátori začínajú odpočitavať. Je to tu. Štartujeme za gitarovej vyhrávky a povzbudzovania, prebehneme koridor a bežíme po dlažobných kockách uličkami centra mesta, popod farebné lampióny, popri kanáli, ktorý nás vyvedie von z mesta do ticha tmavej noci. Počuť iba ťapky 155 párov nôh. Oči sliepňajú do kuželu svetla čelovky a sú ťažké ako kameň. Chalani sa vrátili do teplej mäkkej postele, och ako im závidím. Najradšej by som si ľahla a spala. Tieto myšlienky však rýchlo zaženiem, lebo v skutočnosti zas až tak úplne nechcem, aby sa mi toto prianie splnilo 😃 v skutočnosti chcem bežať a dobehnúť do cieľa.
A tak stúpame tichým tmavým lesom, chodník je vlhký, ale dá sa to zniesť. To blato zo včera asi stihlo obschnúť v teplej noci. Ak by to takto bolo na väčšine strasy, bolo by to super. Bočíme doľava. Tak blato očividne neobschlo. Lyžujeme smerom nahor v mazľavom bahníčku, čo krok to šmyk, na nohách čoskoro dvojkilové závažia. Stojí to veľa síl držať balans a zároveň postupovať smerom hore. Čiže takto nejako to bude vyzerať na dvoch tretinách trasy, pri stúpaniach aj zbehoch. No nič, treba proste šlapať. Prechádzame okolo akéhosi vyhliadkového bodu, otvára sa výhľad na vysvietené mesto. Pristavím sa a fotím, zatiaľ ma obieha asi 10 ludí. Čo už 😅 ja to robím pre fotky 😁
Noc pomaličky začína blednúť, ozývajú sa prvé nesmelé vtáčie šteboty. Ideme lesmi a lúkami, zvážnicami a chodníčkami, až prídeme na Dobogó-kő - tajomný vrch, pod ktorým sa vraj križujú energetické cievy Zeme. Je tu vraj srdcová čakra Zeme a preto je vrch plný liečivej energie. Neodolám a odbáčam z trasy na neďaleký vyhliadkový bod (nebola som sama, viac bežcov neodolalo). Mám šťastie, že východ slnka ma zastihol práve tu.
Kúsok pod vyhliadkou je prvá občerstvovačka (20.km). Dačo zjem a plná liečivej energie vyrážam do ďalších kilometrov. Vtáky už štebocú opreteky, všetko sa zobúdza a ožíva. Ja tiež. Po dlhšom zbehu prichádzam na ďalšiu kontrolu, doplním vodu, týpkyňa mi zosníma čip a hor sa do dlhého a strmého stúpania na vrch Pulpit s obrovskou vyhliadkovou vežou. Na tomto úseku je časovka - " Leki climb, race in race" - najrýchlejšia žena a muž vyhrajú Leki palice. Terén je a lá Bokšov - proste kolmo hore, pridŕžajúc sa stromov, kamsi na prekrásny kamenistý hrebienok, okolo skalných útvarov, s výhľadmi na nekonečné husté zelené lesy kopcov pohoria Piliš. Tu ma to baví, ja si to užívam, ja sa cítim dobre 😃 V týchto miestach nás začínajú obiehať prví najrýchlejší stovkári, ja si dnes blahorečím, že som si vybrala "len" 84km 😅 Hore pod vyhliadkou mi dobrovoľník zosníma čas a z vrcholu sa otvárajú magické výhľady kamsi dolu na meandre Dunaja krútiace sa okolo zelených lesnatých kopcov.
Po dlhom zbehu zvážnicou nás víta občerstvovačka s drop bagmi. Ja som drop bag tentokrát nevyužila, tak sa len najem a doplním tekutiny. Začujem slovenčinu. Spolu s dvomi Slovákmi sa vrháme do ďalšieho úseku a je to super, lebo môžeme spoločne v rodnej reči hejtovať dlhý, úzky, blatový trail lemovaný žihľavou. Síce človeka šmýka nekontrolovateľne, ale aspoň sa môže rozpleštiť do mäkkučkého žihľavového vankúšika. Začína pršať, prší prbližne dve hodiny. Bundu nevyťahujem, nechce as mi zdržiavať s obliekaním a vyzliekaním. Trail sa nakoniec rozšíri ale zato pridvihne a opäť treba korčuľovať smerom hore. Ale tá námaha stojí za to, za odmenu dostávame prekrásny single trail s názvom Spartakova cesta, traverzujúci masív Öreg-Pap-hegy. Všade doširoka doďaleka, kam oko dovidí, vlnia sa zelené Pilišké pahorky, majestátne vydychujúce kúdoly oparu po daždi.
Krásny behateľný chodník sa vlní čarovným úbočím, až nás dovedie nad mestečko Pilisszentlászló, kde je občerstvovačka s teplou polievkou. Popri kalvárii zbehneme dolu. Pred dvorom občerstvovačky nás vítajú dobrovoľníci so džbánom vody, s otázkou - Would you like to wash your hands? Oh, yes, please! Aký luxus! Do blata ma síce zatiaľ nevytrelo, ale ruky mám umytiahodné. Ďalšia dobrovoľníčka sa ma ujíma a dopĺňa fľaše. Predo mnou pristane aj paradajková polievka s cestovinou. Mňam! Would you like anything else? Do you have coffee, please? Dlhšie sa na mňa zadíva a po zhodnotení môjho (asi na pohľad úbohého) stavu hovorí: For you, yes we have!
.jpg)
Z Pilisszentlászló pokračujem dlhým kaňonom, ktorým vedie "Cesta perál". A veru toľkokrát sme potok preskakovali, koľko je perál na náhrdelníku. Ale bolo tam krásne. Krátkym asfaltovým úsekom sa dostaneme do Visegrádu pod hrad Visegrád. Na placebo občerstvovačke doplním vodu a vesmírnu energiu a šup hor sa hore na Hrad. Vraj je to nekonečné a hrozné stúpanie, tvrdil jeden zo slovenských týpkov, ale mne sa to tak nezdá. Baví ma to tu a hore som raz dva. S mojimi chalanmi sa míňam o tri minúty, ale nevadí, som rada, že si užívajú výlet. Za hradom ma s dupotom obiehajú prví bombardéri z 50km trasy. Bahno na chodníku pri nich nemá šancu 💪
Nebudem predlžovať túto agóniu, poviem len, že sme bežali cez lúky a dlhé lesy, zdolali mnoho ďalších bahnových tobogánov, minuli pár ďalších kontrol a občerstvovačiek. Na jednej z nich stretám Evku, ktorá beží 50km trasu a ide krásne, ako keby práve vyštartovala. Povzbudíme sa navzájom a bežíme si svoje ďalej. Ona vyhrá svoju trasu vo veľkom štýle 👌 V jednom z tých tzv zmrdiakov - naklonené roviny, ktoré sa mi už nedajú bežať - zmáknem aj Duolingo. Áno, Je étudie français avec Duo, keďže Jérome roku pána 2022 za onoho času na Javorníckej stovke vyhlásil, že stovky už nebehá a mňa teda nemá kto učiť po francúzky.
Podľa obrázka profilu trasy sú pred nami ešte dva približne rovnaké kopce. Skutočnosť je ale trošku iná - prvý kopec je opäť a lá Bokšov - dlho a kolmo hore, potom bahnovým cik-cakom dolu. Druhý kopec som ani nezbadala. Zbeh z neho som však zbadala - najvyšmýkanejší tobogán na celej trase. Pustím sa ním a pristávam na poslednej občerstvovačke s názvom "Skanzen". Dobrovoľníčka mi vraví, že do cieľa je to už len niečo málo cez 6km a že You will not need those things a ukazuje na palice. Zodvihnem zrak k nebesiam a ďakujem im z celého srdca. Poskladám palice do tulca a uvedomím si, že som to dnes dala bez pádu. Veď som aj šla opatrne, mala som pocit, že sa strašne vlečiem a že som asi predposledná. Nevadí, hlavne, že sukňa ostala nepoškvrnená 😃 to sa ale nedá povedať o mojich kedysi bielych trailových teniskách.
Dobrovoľníci navigujú k cieľovému koridoru. Prebieham okolo "našej" reštaurácie, kde na mňa už čakajú moji chlapi. Tľapnem si s nimi, aj s nejakou random tetou, ktorá natrčila ruku, a beriem syna so sebou. Pre istotu sa ešte pýtam dobrovoľníkov, či môže bežať so mnou. Of course, he can! odpovedajú. Tak bežíme spolu cieľovou rovinkou a ja si vychutnávam moment, na ktorý som sa celý deň tešila a ktorý som si vizualizovala. Konečne stojíme pod cieľovou bránou, vypínam hodinky, zosnímajú mi čip a berú mi ho z ruky. Teta mi podáva mokrý uterák, ale ja ho nepotrebujem a s vďakou ho vraciam naspäť. Dostanem krásnu finišerskú medailu na krk a môžem si vychutnávať krásny finišerský pocit. Skvelý pocit. Môj čas 13:36 nakoniec stačil na 19. miesto zo 42 žien, čiže bola som v prvej polovici, čiže splnila som si aj svoj skromný výkonnostný cieľ, čiže nebola som jediná, kto dnes šiel opatrne.
Pôžitkársky si vychutnávame teplý letný podvečer v Szentendre a domov odchádzame až na druhý deň ráno. Tento predĺžený víkend stál za to. Ďakujem Radovi a Slovak Ultra Trail za možnosť štartovať na mojom prvom zahraničnom podujatí, bola to úžasná skúsenosť. Ďakujem organizátorom za tiip top zabezpečený event a všetkým dobrovoľníkom za ich starostlivosť a povzbudzovanie. Gratulujem všetkým zúčasteným bežcom, špeciálne Slovákom, ktorí to tam rozbili takmer na všetkých trasách 💪
Comments
Post a Comment