ZÁZRIFSKÉ ULTRAPOBEHAŇä 2020 (56km / 2410m+), Zázrivá, 29.08.2020

Check here for English version.

Tento pretek som bežala aj v roku 2019, vtedy pod názvom Zázrivský Ultratrail (a rok predtým ako Púpovský Heavy Half – 26km trať, vrámci podujatia Zázrivská inverzia). Organizátori Aďka a Janko Jogošíkovci a ich kamoš David sú chodiace blikajúce srdiečka, ktoré svoj pretek organizujú s láskou a 150% nasadením a je to vidieť na všetkých detailoch, atmosfére a dokonca aj počasí, ktoré vždy objednajú. Inak tomu nebolo ani tento rok, dokonca mi vybavili termín preteku práve na moje narodeniny 😄 Ďakujem. Mám za čo. 

Photo by: Juraj Kožiak

Poctivo trénujem, pripravujem sa, regenerujem a modlím sa, aby sa nesprísnili opatrenia a nezrušili túto parádnu párty to be. Poučená logistickými peripetiami z Malofatranskej päťdesiatky (čítaj tu: malofatranska-50tka-2019.html ), bookujem si lacné ale luxusné (pre mňa) ubytobvanie v rodinnom penzióne v centre Zázrivej.  

V predvečer dňa D sa s malou dušičkou presúvam z Vavrišova do Zázrivej na našom haprujúcom Nissane Xtrail. Dokopy mu nič nie je, len proste hocikedy zhasne motor uprostred jazdy. Hmm... Vymenili sme už na ňom všetko možné, čo by mohlo byť príčinou týchto skratov, ale Nissan si stále ide (alebo skôr nejde) svoje. Môj drahý mi so stoickým kľudom vysvetľuje, že ak sa mi to stane, mám proste zastaviť na krajnici, prepnúť z plynu na benzín a znova naštartovať. Živo a vôbec nie so stoickým kľudom si predstavujem, ako zastavujem s vypnutým motorom v 130km/hod na krajnici frekventovanej, piatkovo-poobednej diaľnice E50, alebo na ceste prvej triedy č.18 z RK do Kraľovian alebo na ceste prvej triedy č.70 z Kraľovian do Párnice alebo na ceste druhej triedy č.583 z Párnice do Zázrivej, za mnou kolóny a netrpezlivo trúbiaci bezohľadní šoféri 😱 Okrem toho, pri vypnutom motore nefunguje posilňovač riadenia. A tak zachádzam vo svojich predstavách ešte ďalej – motor sa vypne uprostred zákrut na ceste druhej triedy č.583 a ja nezvládnuc riadenie prechádzam do protismeru, prípadne ladne naberám zvodidlá na kapotu. No nervy mám z toho.

Neostáva mi nič iné, iba si celú cestu opakovať „Not today“ a zrejme to funguje, lebo nissanček ma nakoniec bezpečne doviezol až do Zázrivej. Som mu neskutočne vďačná, mňa má asi rád 😃 Veľmi milá majiteľka penziónu ma ubytováva v mojej izbe, ktorá je naozaj luxusná – má vlastnú kúpeľňu a wecko. Na chodbe hneď vedľa je kuchynka, kde si ráno budem môcť v kľude spraviť kávu a raňajky, yesss! Vybaľujem sa teda a vydávam sa do podvečerných zázrivských ulíc pohľadať miesto prezentácie bežcov. 

Pri jednej z budov školského areálu už čaká skupinka ľudí, pridávam sa teda k nim a nejaký starší zhovorčivý pán mi oznamuje, že si ma pamätá z minulého roka. „Ty si bola na bedni, však?“ No hej, bola, ale v slabučkej konkurencii. Tento rok bola ženská zostava veľmi silná a tak som si netrúfala na nejaké dobré umiestnenie ani len pomyslieť. Chcela som si hlavne dobre zabehať a osláviť svoje narodeniny. Veď na narodky sa treba riadne sundať, no nie? A čo môže byť lepšie, než rozbiť sa na nejakom ultráči. Teším sa na to 😀 Po chvíľke prichádza slniečko Aďka s druhým slniečkom Dávidom, vítame sa. Som rada, že ich vidím po dlhej dobe. Aďka na to, že už dva týždne nespí a nervuje sa, vyzerá veľmi dobre a celkom vychillovane. Nesú nejaké veľké plné krabice a prezentácia bežcov sa môže začať. Poučená stravovacími peripetiami na Malofatranskej päťdesiatke mám v pláne sa ísť aj niekde poriadne najesť, teda konkrétne do najväčšej reštaurácie v Zázrivej, no Aďka mi ju neodporúča a tak nebudem riskovať. Pokúšať osud - štartovať Nissan a presúvať sa ešte za jedlom do Terchovej sa mi tiež fakt nechce a tak končím pred miestnou večierkou a spolu s lokálnymi štamgastmi a štamgastkami čakám v zarúškovanom rade. Pečivo už žiadne nemali, a tak to nakoniec istia dva čokoládové croissanty 7days a mätový čaj. Parádna bežecká večera 😀 šupnem si ešte krátku večernú jogu a hybaj spať.

Ráno sa po absolvovaní všetkých rituálov rýchlo balím a odchádzam do priestorov štartu. Posledná kontrola, či mám všetky veci, čo mi treba, so sebou, stíham ešte predštartovú výbornú Habesh coffee (vďaka Lydka), zvítavam sa a kecám so svojimi bežeckými kamošmi, ktorých tu je dnes celkom hojne. Pomaly sa rodí krásny deň a ja mám skvelú a povznesenú náladu. Na pretek sa naozaj teším. 

Hŕstka bežcov sa pomaly presúva a zoskupuje pri štartovej bráne, počúvame ešte posledné inštrukcie a požehnanie (alebo pomazanie? 😁 ) od Aďky, bum, a je odštartované. Trať od štartu vedie úzkou cestičkou, štartové pole sa teda rýchlo mení na dlhého hadíka vinúceho sa lúkami ponad Zázrivú. Beží sa mi hneď od začiatku veľmi dobre, neviem, či sú to narodeninové endorfíny, alebo habeshka, nakoniec je to jedno, hlavne že sa mi beží veľmi dobre hneď od začiatku. Držíme si rovnaké tempo spolu s Evženom a tak debatujeme o tom, aká bola / nebola táto bežecká sezóna, čo nás ešte čaká, a že sa snáď ešte uvidíme na Kline. Dobieha nás Maťka s Michalom a gratulujú mi k narodkám, pridáva sa aj Evžen a spomína, že vlastne pred rokom a aj pred dvomi sme takto oslavovali na Liptovskom Kŕči na Babkách a Sivom vrchu. Tieto bežecké narodeninové párty sú proste naj top. S Maťou rozoberáme bežecké topánky, Tatranskú Šelmu Ultra, a všetko možné, nakoniec nám aj s Michalom utečú, predsa len, sú to rakety. Prebehneme okolo akýchsi domčekov, šup do lesa, z lesa na lúku a driapať sa hore prvým stúpaním na Grúnik. Na Grúniku je prvá KS a občerstvovačka, Dávid nás povzbudzuje a pred občerstvením aplikuje dezinfekciu na ruky. Stúpanie pokračuje ďalej smerom pod Púpov. Vedľa chodníka sedí v tráve učupený profi fotograf a cvaká o dušu spasenú. Pobehnúť sa nedá, lebo úsek je strmý, a tak sa aspoň zaškerím do objektívu.

Photo by: Juraj Kožiak

Po strmáku bežíme krásnou lesnou cestičkou vinúcou sa okolo Púpova. Vlní sa hore a dolu a hore a dolu, vybiehame na lúčku, pod ktorou sa kedysi roku pána točila voľaktorá markízácka Farma (info priamo od Jogošíkov) a opäť vbiehame do lesa a zase na lúku, na ktorej treba zastaviť, otočiť sa a pokochať sa výhľadom na Rozsutec. Nasleduje zbeh do malebnej osady Šípková. Bežím dolu lúkou a výskam Juhúúúú, je mi jedno, kto si čo myslí a tuším sa niekto aj pridáva. Asi Evžen. Nasleduje tiahle asfaltové stúpanie, na ktorom nás dobieha Sonka. Beží dnes svoje prvé ultra dobrodružstvo, ide jej to super, ale je trošku vyklepaná zo stúpania na Minčol, ktoré nás čaká v druhej polovici trasy. Ubezpečujem ju, že to zvládne. Vyzerá, že pobežíme spolu, ale utvrdzujeme sa, že ak ktorákoľvek z nás bude mať chuť ísť dopredu, pôjde. Žiadne záväzky. V dobrej nálade opäť rozoberáme beh, preteky, materstvo, deti, všetko možné. Beží sa nám naozaj dobre a v družnom rozhovore sa nám minie aj príjemný trail okolo druhej strany Púpova, odkiaľ sa celý čas možno kochať výhľadmi na hrebeň Malej Fatry. 

V povznesenej nálade pribiehame na občerstvovačku Syrex. Diktujeme dobrovoľníkovi svoje čísla. Ja: 35. Soňa: 53. Zasmejeme sa na tom a vrháme sa k pultom s jedlom. Poučená pripetiami s kalorickým deficitom na Malofatranskej päťdesiatke si okrem melónu a banánu dávam aj chlieb s nutelou a ešte dáke drobnosti. Dopĺňame vodu a po oddychu vyrážame ďalej. Nasleduje stúpanie a traverz lúkami pod Malým Rozsutcom. Z minulého roka si tento úsek pamätám ako celkom slušne rozbahnený a rozmňáganý od ovečiek, dnes je však suchšie a trať je prívetivejšia. Chodníkom popod les obiehame Lucku Dobruckú. Nepoznáme sa osobne, ale veľmi ju obdivujem za jej výkony, príde mi teda vhodné pozdraviť sa jej „Ahoj“. Ona len zťažka odvrkne „Čau“. Pichne ma pri srdci, lebo vidno, že sa asi dnes dosť trápi. To, že predbieham takú skvelú bežkyňu ma vôbec neteší, lebo viem, že je to preto, lebo Lucka má zrejme na trati veľké problémy. Ona je však veľmi silná a aj napriek problémom to nevzdá a pretek nakoniec dokončí.

Prebiehame okolo miesta, kde bola minulý rok občerstvovačka a na nej Sonka ešte s bruškom ako dobrovoľníčka. Presne sa mi vybavuje, ako mi vtedy oznamovala, že som šiesta žena, nakoniec sa mi podarilo dokončiť na treťom mieste. Dnes, po roku, Sonka už bez bruška, zúčastňuje sa preteku ako bežkyňa. To sme my ženy. Kto vie, ako to je dnes, čo sa týka poradia, no nejako ma to netrápi, proste bežím a užívam si to. Musíme vystúpať ešte jednu lúčku, prebehnúť jeden les a čaká nás dlhý strmý kamenistý zbeh do Zázrivej. Predbiehame tri dievky – Lenku H., Lenku Sent. a Zuzku. Zbehy mi dnes dáko idú, vychutnávam si ich. Pribiehame ku križovatke, akýsi moriak za plotom nás víta hlasným hudraním a veselé dobrovoľníčky nás usmerňujú – za križovatkou treba ísť nenápadným chodníčkom späť do lesa. Kúsok hore, potom tiahlo dolu lúkou a ešte jeden zdanlivo nekonečný mierne stúpajúci úsek hlavnou cestou až do priestorov štartu / cieľa / občerstvovačky. 

Photo by: Hvizďo

Toto je trošku zákerné – hlava je nastavená, že cieľ je v priestoroch štartu, čo je zároveň aj priestor občerstvovačky v polovici našej trasy. Čiže po pribehnutí do týchto priestorov si môže hlava myslieť, že už je v cieli a odmietnuť pokračovať. Veď 26km je už aj celkom dosť. Treba jej to ale vysvetliť: nachádzame sa v priestoroch občerstvovačky, ktorá síce je v priestoroch cieľa, ale cieľ je ešte kxxva ďaleko. My dve so Soňou ale tuším túto dilemu dnes riešiť nemusíme – stále ideme na akejsi vlne, kto vie, čo dali do tej kofoly 😵 akurát dnes ráno v rádiu som počúvala, že kedysi dávno prvá Coca-Cola obsahovala trošku kokaínu. To by lecos vysvětlovalo 😁 po výdatnom osviežení a občerstvení nastupujeme asfaltkou po červenej smer Minčol. Pred tým pravým výživným stúpaním nás však čaká ešte niekoľko dlhých tiahlych kilometrov asfaltkou a lúkami až pod úpätie kopca. Ústa sa nám však nezastavia, rapoceme v jednom kuse a takto nás pristihne a na svojom aparáte zachytí Slovenský najrýchlejší ultrareportér Rišo Vetroplach Pouš, ktorý nás hreší, že prečo bežíme len keď fotí, a potom prejdeme do kroku. Nuž preto 😂 na tomto preteku akoby sa fotografi dohodli, že budú fotiť len do kopca. V tomto duchu pokračujeme aj hore strmým stúpaním – Rišo je raz hore, raz dolu, všetko si fotí. Dobiehajú nás Lenky a Zuzka a v peknom synchronizovanom vláčiku sa driapeme hore lesom. Takto sme aj zvečnené na jednej z Rišových fotiek. 

Photo by: Rišo Pouš

        

Tri dievky nás obiehajú a Zuzka nás ubezpečuje, že oni sa nepretekajú, len už chcú byť v cieli 😅 Z lesa vyjdeme medzi čučoredie a ja si presne pamätám miesto, kde som pred rokom v máji zakufrovala. Bolo tam ešte veľa snehu a ťažké podmienky. Teraz však panuje zúrivé leto, všetko navôkol je krásne zelené, chodník suchý a behateľný. Sme na vrchole. Zo Sonky očividne spadlo všetko napätie – obávaný kopec má za sebou. K občerstvovačke na Kubínskej holi nám treba zbehnúť kúsok dolu k hornej stanici lyžiarskeho vleku. Hore je chladno, fúka studený vietor, no nám to akosi nevadí, v kraťasoch a tielkach sa zvítame s Evkou a Saškou, ktoré nám ochotne dolievajú vodu do fliaš a podávajú dobroty. Majú tam veselo, hrá tam hudba, ja si neviem odpustiť taneček. Veď oslavujem, nie? Ďaľší chalaň od dobrovoľníkov obdivuje naše obrovské zimomriavky, ktoré my ale necítime, pretože vnútorne nám je horúco. Konštatuje, že si toto utrpenie krásne užívame a ja mu vravím, že je to super. Po načerpaní pevnej aj vesmírnej energie sa vraciame späť na hrebeň a Rišo nás ešte raz a naposledy cvaká do svojho reportu. Spolu s trojkou L+L+Z bežíme krásnym trávnatým hrebeňom s pravdepodobne krásnymi výhľadmi, ale momentálne je zatiahnuté, asi príde tá búrka čo ňou strašia od rána. 

Photo by: Rišo Pouš

Photo by: Juraj Kožiak

Romantické trávnaté úseky sa striedajú s rozprávkovými lesnými chodníčkami, stúpania s klesaniami a ja už začínam cítiť únavu. Dievky sa mi vzďaľujú aj spolu so Sonkou, ktorá po Minčole asi chytila druhý dych. Akurát Lenka Sent. ostáva vzadu, veď niet sa čo čudovať, keď len pred pár týždňami absolvovala 220km vrámci 100MKMK. Všetka česť a obdiv. Nevadí, nejdem sa naháňať, pôjdem si ďalej svojim tempom a užijem si to až do konca. V jednom zbehu však obieham aj Lenku H., ktorej dnes zbehy tiež nejako nejdú. 

Photo by: Hvizďo

Pricupkám na poslednú občerstvovačku, zbadám žiariacu Aďku s Jankom a rozžiarim sa aj ja 😍 Aďka mi oznamuje, že Sonka je len dve tri minútky predo mnou, že si mám švihnúť. Ja však už len mávam rukou, viem, že Sonku nedobehnem, nemám už na to sily, a vlastne sa mi ani nechce, aj napriek tomu, alebo možno práve preto, že náladu mám stále skvelú. Chce sa mi byť v pohode, bežkať si svoje. Pribieha však Lenka H., a tak ma Aďka naozaj vyháňa preč, že už mám ísť. Tak teda sa lúčime a idem. Čaká ma posledný úsek – trojkilometrové stúpanie na Javorinku a štvorkilometrový zbeh do Zázrivej. V stúpaní ma opäť predbehne Lenka H., ja už do kopca neviem zmobilizovať sily, ale vravím si, že v zbehu ju možno ešte dám. Ani neviem ako, a som hore na Javorinke. Z predošlého roka som si pamätala tento úsek ako o dosť dlhší, dnes sa mi zdal akýsi krátky, ale o to lepšie. Teraz sa hlavne nepomýliť a nevydať sa po morej, namiesto po zelenej.

Posledný zbeh je dlhý, strmý a nepríjemný, vedúci úzkym, kamenistým rigolom. Idem spočiatku trošku opatrne, no akonáhle si nohy zvyknú, púšťam to a pomáham si paličkami. Dobieham Lenku aj nejakých dvoch bežcov a predbieham ich. Nad dedinou je ešte jeden sporný úsek trošku horšie označený, moje hodinky však neomylne ukazujú správny smer. Navigujem teda aj ostatných a púšťame sa dolu. Jeden z tých dvoch beží spolu so mnou, asi to už tiež chce mať za sebou. Zrýchľujem, zrýchľuje aj on, ale ubezpečuje ma, že ma nebude predbiehať. Zlatý 😊 ja ho ubezpečujem, že mi to nevadí, kľudne môže. Obaja sa navzájom ubezpečujeme, že si to užívame, že sa cítime dobre 😂 šprintujeme dolu kopcom popri cintoríne a prví okolostojaci nás povzbudzujú. Z diaľky z reproduktorov už počuť hudbu a najlepšieho moderátora na svete Ondreja V. (ktorý s prehľadom strčí do vrecka aj Adélu V.), je cítiť cieľovú atmosféru a ja tristo metrov pred cieľom dostávam nával endorfínov. Šprint graduje a snažím sa, aby som sa nevytrepala na nejakej blbej skalke tesne pred cieľom. Prebehnúť popod cieľovú bránu, zastaviť hodinky, vyobjímať sa so Sonkou, ktorá dobehla asi jednu minútku predo mnou, vychutnať si ten stav šťastia, radosti a spokojnosti, aký sa dá zažiť iba v cieli takej parádnej bežeckej párty, ako je táto. 

Photo by: Hvizďo

Photo by: Juraj Kožiak

Photo by: Hvizďo

Photo by: Rado

Prichádza Rado s foťákom a slovami, že ma nestihol odfotiť pri dobehu do cieľa, lebo som voľáko rýchlo bežala. Smejeme sa na tom, fotíme sa aj so Soňou, jej mužom Hvizďom a kóliou Bublinou. Nakoniec sme boli Soňa štvrtá v kategórii a piata celkovo, a ja piata v kategórii a šiesta celkovo – o takom umiestnení sa mi dnes ani nesnívalo. Do toho najlepší moderátor na svete púšťa svoje hlášky a vtipy, on si ide svoj ultramaratón a ide si ho geniálne. Toto všetko zaklincuje parádna jogošíkovská výživná polievka a cieľová kofola. Posedávame a tárame so známymi, sledujeme vyhodnotenie, tombolu, a je tu koniec. Treba sa pomaly rozlúčiť a pobrať sa domov. Čerešnička na tejto skvelo upečenej torte – Nissan ma odviezol domov bez zhasnutia motora. Asi ma má dnes naozaj rád.