Liptovská 50tka (vrámci K100 Virtual - 52,4km / 2540m+), Liptovský Ján, 12.3.2022

 Rok sa s rokom zišiel a ja som zase dostala chuť prejsť si našu liptovskú Winter Ultra, ktorú sme minulý rok prebehli s Katkou vrámci virtuálnej Kysuckej 100 (čítaj tu: K100 2021 Virtual s Katkou), no tentokrát som si robila zálusk už aj na Poludnicu a nechcela som vynechať vrchol Demänovskej hory. Zároveň som Smrekovicu a hustý zbeh Trail Smrekovica s rýchlosťou 2km/hod vymenila za obľúbený kopček týčiaci sa nad Liptovským Hrádkom, s názvom Zapač. 

Katka je tento rok zatial moc nepojazdná a tak rozmýšľam, koho by som zviedla na zlé chodníčky (je to tam samý medveď - minulý rok o takomto čase už boli hore - a veľa veľa snehu). Oslovujem Karin a Janka F. a nemusím ich ani moc prehovárať, hneď sa nechajú namotať a nadšene súhlasia. Karin pôjde s nami prvý - kratší okruh a Janko sa mi sľubuje na celú trasu s tým, že keď zlezieme z Demänovskej hory, tak sa zrejme odpojí a pobeží rovno domov (týmto ďakujem Janke F., že mi Janka F. požičala). Katka sa zároveň vyhráža, že nás bude niekde čakať aj s jej legendárnou polievkou. Počasie sľubujú krásne slnečné, ráno osviežujúcich mínus 12 a cez deň sa oteplí hádam aj na zo jedno tri stupne, bude teda príjemne teplúčko 😂. Je sa na čo tešiť.

Tesne pred šiestou ráno sa stretáme na veľkom parkovisku v Liptovskom Jáne a nechce sa nám vyliezať z vyhriatych áut do mrazivého rána. Ešte posledná kontrola výbavy, optimálne doladiť vrstvenie a môžeme vyraziť. Poklusom sa zahrievame, bežíme okolo Kade v Liptovskom Jáne a na úvod ako rozcvičku si dávame krátky výšvih ľadovým chodníkom na Svätojánsku vyhliadku. Rodí sa krásny mrazivý deň, až nám sosáky na softflaskoch z tej krásy zamŕzajú.

Príliš sa nezdržiavame a pokračujeme hopsoklusom po chodníčku popod les cez Borovú Sihoť, po hrádzi až pod Zapač. Pre Hrádočanov je Zapač niečo ako Kamzík pre Bratislavčanov alebo Háj pre Mikulášanov. Je popretkávaný chodníčkami a dá sa na ňom krížom krážom nabehať aj 1000 metrov výškových. Na jeho vrchole bola kedysi vyhliadka a sú z neho krásne výhľady na LH City až po Západné Tatry. Hrádočania majú občas možnosť zo svojich balkónov pozorovať medvede promenádujúce sa hore-dolu úbočím. Na jar tam všade v zlatistej tráve medzi borovicami kvitne poniklec a je tam nádherne.

Zo Zapača zbiehame vychodeným chodníčkom dolu na Cyklotrasu vedúcu z Liptovskej Porúbky cez Vislavice do Liptovského Jána. Smerom hore pod Smrekovicu bol terén velmi ťažký ale zbeh pod Mundo bol za odmenu - cesta bola prejazdená, sneh tvrdý a dobre držal. Po cca 2,5 hod pribiehame do Jána a máme za sebou 19 kilometrov a 650 výškových metrov. Katka s polievkou nás nestíhajú a tak sa dohadujeme, že nás budú čakať v ATC Bystrina pod Demänovskou horou. Pri autách dočapujeme čaj do termosiek, doplníme zásoby, lúčime sa s Karin, ktorá si ešte prebehne Jánsku dolinu, nech si kilometre zaokrúhli na nejaké pekné číslo a my s Jankom hor sa stúpať hore zjazdovkou na Javorovicu. 

Javorovicu poznám ako svoje topánky a tak sa s chuťou zahryznem do strmého svahu a šplhám sa hore. Týmto smerom na Poludnicu asi prúdia davy ľudí lebo chodník v snehu je veľmi dobre prešlapaný a veru aj míňame skupinky turistov. Slnko je už vysoko a opiera sa do svahu aj do nás a tak zhadzujeme vrstvy a ja si vychutnávam teplé slnečné lúče. Aj tie zamrznuté sosáčiky na softflaskoch rozmrzli. Z vrchu zjazdovky sú úchvatné výhľady na Liptovskú kotlinu. Vchádzame do lesa a klamlivé slnko je preč. Chládok je však príjemný, netreba to s tými  horúčavami preháňať hneď takto na začiatok 😀. Veď nestihla som si ešte kúpiť tú šiltovku s chráničom na krk proti slnku 🙆‍♀️. 

Cestou hore lesom míňame skupinku šiestich turistov. Pod Javorovicou ukazujem Jankovi odbočku na vrchol a pýtam sa, či sa tam chce ísť pozrieť, že sú odtiaľ pekné výhľady. On že nie, že má trasu pred sebou a tou chce ísť a žiadne odbočky. Vzápätí jednomyseľne zamierime smer vrchol 😁pekné výhľady sú kompletne zakryté stromami. Nevadí. Následne sme spôsobili davovú psychózu a dav šiestich turistov nasledoval naše kroky na vrchol Javorovice, asi tajne dúfajúc, že sú už na Poludnici. Keď nás videli vracať sa na chodník, pýtajú sa, že či idú dobre. Išli síce dobre, ale blbým smerom. 😂 na Poludnicu je to ešte pekná fuška. Sklamane sa teda otáčajú, my ich, sklamaných, nechávame za sebou a klušeme smer Sedlo Rakytovica. Zo sedla nastupujeme na dvojkilometrový a 450 výškovometrový stupák lesom až hore. Namáhavý výstup je odmenený výhľadmi, na ktoré neviem nájsť vhodný privlastok, tak nech sa páči:

Hore sme zotrvali potrebný čas na pokochanie sa a fotosešn, dobitie energie a nejaké to jedlo. Tu však končí rozprávka a začína horor. Neviem, ako nazvať tento zbeh, z Poludnice na Kúpeľ, ale zbeh to nebol. Skôr zjazd. Alebo zlez. Alebo zošplh. Chodník bol naznačený sporadickými stopami zaborenými hlboko do snehu, čiže nohy sme si zvŕtali v hlbokých stopách, alebo sa ešte hlbšie zaborili v mäknúcej ale ešte stále tvrdej pokrývke. Prípadne sa šmýkame na ľadových častiach a na tvrdom snehu ako Kilian v Salomon videách. Cesta bola síce poriadne nestabilná, no zato bola aspoň pekne strmá. Na troch kilometroch sme zišli nejakých 500 metrov výškových, ale bol to inak veľmi pekný úsek - modrá značka nás viedla okolo nespočených skalných útvarov a jaskýň - určite odporúčam. Šli sme opatrne a tak sa to zaobišlo bez nejakých eskapád a nebol ani držkopád. Mohli sme teda smelo pokračovať dva kilometre dolu Iľanovskou dolinou, ktorej povrch sa niesol v podobnom duchu - mega veľa mega hlbokého snehu, ktorý zlezie tak o pol roka, ak vôbec. 

Konečne prichádzame na odbočku Za vrátami a začína stúpanie a úsek, z ktorého máme najväčšie obavy. Málo navštevované miesto a prekvapivo, je tu mega veľa mega hlbokého snehu 😂 výstup je, presne ako minulý rok, síce dlhý, no zato strmý - nič sa tu za ten rok nezmenilo, akurát je tu toho snehu asi 3x viac a nedá sa bežať ani na rovných úsekoch. Dnes je tiež väčšia zima a v teniskách máme viac mokro. Sem tam sa zaboríme po orgán, sem tam nás sklzne z chodníka dolu. Nekonečné serpentínky nekonečným lesom. Serie ma to tu presne tak, ako to sralo Katku minulý rok (jej zážitky z onoho behu čítaj tu: jej zážitky), ale neupadám na duchu, vlastne si uvedomujem, ako parádne nám to ide, napriek podmienkam, a že každým ďalším krokom sme bližšie k tomu poondenému Iľanovskému sedlu. V skutočnosti namiesto slova "poondené" používam oveľa šťavnatejšie výrazy, nadávam v duchu aj nahlas ako pohonič lomeno drevorubač.

Konečne sa vyhupneme pri rozcestníku a čaká nás ďaľší nekonečne dlhý úsek - trojkilometrový traverz popod Maguru a Kurence až pod úpätie Demänovskej hory, ktorá sa vraj originálne neoficiálne nazýva Iľanovská alebo Demänovská Poludnica. Povrch je stále veľmi ťažko behateľný, škoda reči a drania prstov na klávesnici...  Nastavujem teda tempomat na síce pomalé, ale rovnomerné tempo, vypínam hlavu a postupujem krok za krokom vpred. Tiež si uvedomujem, že som na tom fyzicky aj mentálne oveľa lepšie, než pred rokom - ešte stále mám silu uvažovať o tom, že sa tentokrát vyšplhám aj na vrchol Demänovskej hory. Minulý rok sme to s Katkou skipli, aj keď je to len kúsok - asi 10 minút strmo hore od rozcestníka pod vrchlom. S Jankom debatujeme o rôznych bežeckých témach, prebiehame miesto, kde on pred rokom vyplašil medvedicu s dvomi mladými, aj miestom, kde sme my s Katkou našli zvyšky vlčej hostiny. Od Poludnice sme nestretli ani živú dušu, až približne v polovici tohoto traverzu sa míňame s dvojicou podobne šibnutých ľudí - oni šli opačným smerom.

Sledujem trasu v hodinkách a túžobne očakávam náznak cikcaku na vrchol. Dlho však vidím na displeji len rovnú, sem tam sa zatočivšiu čiaru vpred. Ďaľšia neverending story... No viem, že najhoršie máme za sebou a pod Demänovskou horou bude čakať Katka s jej legendárnou polievkou. Dlhá rovná čiara na displeji hodiniek sa konečne zmení na cikcakatú krivku na vrchol Demänovskej hory a ja s úľavou vykríknem ooohhhh yess a za pár minút stojím pri rozcestníku, kde ma už Janko chvíľu čaká. Tentokrát ho na vrcholovú odbočku neukecám, lúčime sa teda a on beží domov. Ja sa vydriapem hore, dúfajúc, že si tam chvíľku v kľude pohoviem, no nekoná sa - je tam celý autobus ľudí (bez autobusu, samozrejme 😅), asi nejaký zájazd. Sklamane a rýchlo zjem lupačku s maslom a soľou, zapijem čajom (inak lupačka s maslom a soľou brutálne šlape 💪), píšem Katke, že za cca pol - trištvrte hodku som dole a utekám. Výhľady z chodníka sú také, že:

Načasovanie vyšlo výborne, s Katkou a Martinom sa stretáme na parkovicku v ATC Bystrina. Boli polyžovať v neďalekom rezorte a tak sa utešujem, že som im snáď ten deň nenabúrala až moc. Katka prifrčí, ako Fittipaldi, šmykom zaparkuje, vyletí z auta a v sekunde vyťahuje malý plynový varič, polievku, potrebné nádobíčko a rozkladá to všetko priamo na parkovisku. Zatiaľ, čo sa polívčička ohrieva, Martin mi zloží kompliment, že vyzerám zle (doslova: Tak ako? Aale, super, v pohode.. Hej? Lebo nevyzerá to tak... Aha, tak dikyyy 😂). Ako dobre, že tí džentlmeni ešte nevymreli 💗 Stretnutie s týmito ľudkami je vždy ducha povznášajúce, človek pookreje, v mysli sa mu rozjasní a krásny deň je hneď ešte krajší. Hlcem horúcu životodarnú polievku, kecáme, smejeme sa a ja som im neskutočne vďačná za tieto momenty. 

Po dočerpaní pevnej aj vesmírnej energie sa poberám ďalej. Čaká ma záverečných 11 kilometrov cez tri dediny a ešte plus mínus 200 metrov výškových. Tu dole slnko pekne pečie a tak zhadzujem fukerku a klušem topiacim sa snehom premočenými lúkami smer Ploštín. Odtiaľ po asfaltovej spojnici cez tri briežky až do Závažnej Poruby. Vôbec sa mi nechce ponáhľať sa, vychutnávam si teplé slnečné lúče, kochám sa stále krásnymi výhľadmi a len tak sa lážom plážom poflakujem. Slnko sa pomaly skláňa k obzoru. Medzi Závažnou Porubou a Liptovským Jánom je už len poľná blatistá cesta. Znažím sa hopkať cez najmenej zablatené plôšky, ale moc sa mi to nedarí. Tak si na záver ešte raz ponadávam - však preto som tie tenisky desať hodín usilovne prala v snehu, aby som si ich na poslednom úseku mohla pekne prefarbiť na slizko-hnedo 🤷‍♀️. Aspoň mi budú veriť, že som dnes naozaj niekde bola 😁 

Prebehnem ešte hore Jánom a na parkovisku zastavujem hodinky. Výsledný čas je 10 hodín a 21 minút, čo je o desať minút lepší čas, než pred rokom. Vzhľadom na dané podmienky som spokojná - v porovnaní s rokom 2021 bola dnešná trasa o dva kilometre dlhšia, o 400 výškových metrov vyššia a o 3000 ton snehu ťažšia. Čiže na to, že sme to išli tak pomaly, sme to šli celkom rýchlo 😁

Ešte raz ďakujem všetkým zúčastneným a budem sa tešiť na letnú verziu L50 s vami 💗