K100 Virtual (50,21km / 2134m+), Liptovský Ján, 13.3.2021

Check here for Engish version. 

„Kati, K100 Virtual, pridala by si sa?“

„Jasneee!“

O dva týždne: „Kati mám zranené chodidlo a pätu, dobehala som na dva mesiace minimálne.. 😔“ „A ja som zase dva týždne v karanténe...“ „No tak nič z toho...“

O ďalší týždeň: „Tak ja to chodidlo rozcvičujem, posilňujem, rehabilitujem... a je o 80 percent lepšie!“ „Ja idem v pondelok na test, ak som negatívna, tak 13ho ideme!“

A tak sme šli.

 

Keďže sme chceli dodržať aktuálne opatrenia a nariadenia, plánujem nám krásny okruh vrámci Liptova, dúfajúc, že sa bude dať dobre bežať a nebude na ňom meter snehu, alebo ľad. V hlave mám pripravených zopár alternatív, ktoré môžeme využiť operatívne, v závislosti od podmienok v daný deň. Zbožňujem plánovať bežecké výlety 😀 Posielam naklikanú trasu Kataríne, nech sa navnadí, ale ako neskôr vyplynie, v čítaní máp nie je moc zbehlá... počas behu nás bude viackrát posielať opačným smerom, než je naša trasa. Asi si tú mapku pozerala dolu hlavou 😄 Nevadí, sladká nevedomosť niekedy nie je na škodu. Katka má totižto na tejto akcii prísť o svoje ultrabežecké panenstvo.

Dva dni pred plánovaným dňom D nám ešte krásne nasnežilo 😅

Deň D je 13.3.2021. Pekný dátum. Štart v Liptovskom Jáne o 6:00. Katka spolu s Martinom prichádzajú 6:15. Odpúšťam Katke jej akademickú štvrť hodinku, veď je to pani učiteľka, môže si to dovoliť, a vyrážame chodníčkom okolo Kade a popod Svätojánsku vyhliadku. Pomaly sa zobúdzame, preberáme didaktiku angličtiny na prvom stupni ZŠ, fungovanie online vyučovania a ešte všetko možné, popri tom si hľadáme dobrú polohu pre paličky. Katke spočiatku lezú na nervy ale neskôr mi bude vďačná, že som jej ich kázala zobrať. 

Chodník vinúci sa popod horu nás privedie až na Borovú Sihoť, kde si naberám minerálku do dvoch softlaskov a hneď ju aj hlcem. Bežíme ďalej cez kemping, po hrádzi popri Váhu a popod Zapač až do Liptovskej Porúbky. Vybehneme hore dedinou, poobdivujeme malebné domčeky na jej konci a za nimi doprava smer Vislavice. Nejaký chlap sa prechádza hore po lúke. Dohadujeme sa s Katkou, že tam za rohom dáme proviantovú a cikpauzu. Dúfam, že ten chlap tam už nebude, aby som mohla v kľude cikpauzovať. Lenže je tam, aj s dodávkou, a je to Katkin Martin 😄 asi máme ešte zahmlené oči, abo čo, že sme ho najskôr nespoznali. Vôbec sme ho tam totižto nečakali. Martin mi berie paličky z rúk, aby som si mohla odbehnúť do kriakov, a ja mám totálne lanovkové déjà vu (pre pochopenie čítaj tu: moja-ultralanovka-pre-plamienok-virtual.html ). 

Po krátkej pauzičke pokračujeme po lesnej ceste, na ktorej je vrstva čerstvého snehu a pod ňou čistý ľad. Ani jedna nemáme mačky. Mne sa roztrhali asi pred mesiacom a nové nechcem riešiť, keďže zima sa už (snáď) končí. Tak nejako tanečným krokom postupujeme smerom hore. Rozprávam Katke, že som zatiaľ túto začínajúcu jar ešte nevidela medvedie stopy, že asi sú ešte medvede zalezené, keď sa teraz ochladilo. Sekundu na to už fotíme obrovské medvedie tlapy v snehu na ceste. Macko išiel zhora dolu, čiže opačným smerom, než my. Ideme teda v jeho stopách ďalej hore, pod Smrekovicou prudko doľava. Snehu pribúda, koľaje od áut sa vytratili a my sa brodíme a zároveň šmýkame v macových stupajách. Pod čerstvým snehom je buď ľad alebo vrstva starého prechodeného snehu s hlbokými tvrdými preliačinami, čiže buď sa zabárame, alebo nám vykrúca nohy, alebo oboje naraz. 

Dlhý traverz nás vyšvihne do miest, odkiaľ sú už aj pekné výhľady. Škoda, že je zamračené. Stúpanie nemá konca kraja, už už sa nám zdá, že sa chodník začína zvažovať smerom nadol, no za každou zákrutou je ďalší horekopec. 

Onedlho sa však pripájame na červený TZCH a nasleduje vytúžený zbeh zo Smrekovice až do L. Jána. No, vytúžený... po 500 metroch by sme dali neviemčo za to, aby sme pekne v kľude mohli pokračovať v stúpaní. Chodník sa zmenil na nechodník, náš zbeh na nezbeh, mali sme pocit, že sme na súťaži „nájdi si svoju značku“ alebo že toto je DIY cestička, ktorú si musíš sám spriechodniť, prešľapať a hádam aj označiť. Proste „Trail Smrekovica“ je ideálny na tréning hustých zbehov. Keď sa aj dalo pobehnúť, tak sa vlastne nedalo, lebo sa brutálne šmýkalo 😂 tento úsek sme išli tempom hádam 60min/km. Vyvrátené stromy, hlboký sneh a strmý sklon však nemenili nič na tom, že sme si to aj tak užívali a neustále sa na niečom rehotali. Vysvetľujem Katke, že toto je to pravé ULTRA - čím horšie, tým lepšie. Ubezpečujem ju a aj samú seba, že toto je asi najhorší úsek na trati, a tie ďalšie už budú v pohode. Katka poznamená, že latka je týmto úsekom položená dostatočne nízko, takže nemá obavy 😂 To ma celkom upokojuje. 

Konečne sme pribehli na malú zľadovatelú lúčku (Kati, prečo je ľad ešte aj na lúke?) a za ňou pekný lesný chodník. Ako si tak kluskáme, zrazu nám 30m za riťami zareve medveď. Na sekundu sa zastavíme a počúvame, či sme dobre počuli, zaostríme zraky v kriaky, ale nič nevidno. Všetko naokolo je hnedé a macko buď splýva s prostredím alebo sa zbabelo skrýva niekde za stromami a kríkmi. Zareve ešte raz a tak kopneme do vrtule a pomedzi chatky a domy pribiehame na naše parkovisko. Martinovi opisujeme medvedí zážitok s tým, že by bolo to dosť blbé, keby Katarínu na jej prvom ultra zožral medveď na 20tom kilometri. Martin poznamená, že medvede za deň nabehajú toho veľa, a so zapnutými hodinkami v jeho bruchu by sa ešte nejaké kilometre narapkali raz dva. Katka na to, že ale on (ten medveď) by to potom nezosynchronizoval so Stravou, a čo potom. Veď čo nie je na Strave, to akoby ani nebolo 😆 Tak, 19 kilometrov máme za sebou a ani to na sebe necítime. Keď je super spoločnosť a skvelá nálada, parťáčka, ktorá nič neriši a berie všetko s humorom, kilometre pribúdajú (alebo ubúdajú), ani človek nevie, ako. Predohru by sme teda mali za sebou, bola síce trochu drsná, ale snáď moc nebolela.

Po krátkom občerstvení pokračujeme výživným stúpaním po zjazdovke na Javorovicu. Sem chodím trénovať, poznám tu každý meter a môj mozog vie, že treba len zaťať zuby a štverať sa hore. Za odmenu sú zhora krásne výhľady na Západné Tatry a okolie. Nie však dnes, lebo je zamračené 😅 Nám to však na nálade neuberá nič. Za zjazdovkou vedie pekný chodník lesom a my sa tešíme, že si môžeme pobehnúť až do sedla Rakytovica. Zhodnotíme, že dnes na Poludnicu nepôjdeme (nemáme mačky), a obídeme ju po zelenom TZCH až na Kúpeľ. Lesom vedie krásny single trail, je to veľmi príjemné, bežať a neriešiť hlboký sneh, skrytý ľad alebo preliezať vyváľané stromy. 

      

Ideme po číchsi stopách a čoskoro tých kohosi dobiehame - sú to dvaja Katkini študenti - chalaň a baba, idú na Poludnicu, ale touto menej frekventovanou okľukovou trasou. Pani učiteľka im oznámi, že my máme za sebou cca 25 kilometrov a sme cca v polovici. Študenti na ňu obdivne hľadia. Po krátkom výchovnom lomeno motivačnom pôsobení na mládež pokračujeme ďalej, teraz už panenským snehom a cestu prešlapávame tentokrát my. 

Príjemný chodník onedlho prejde plynule a nenápadne v nebehateľný antichodník. Hľadáme cestičku pod vrstvou snehu, hľadáme body pre správny a bezpečný došľap, hľadáme zelenú značku. Ešte že mám navigáciu v hodinkách. V zime tieto miesta vyzerajú úplne inak, ako si ich pamätáme z leta. Konečne pribiehame na Kúpeľ, z Kúpeľa šup dolu do Sedla pod Kúpeľom, z neho sa šmykom po zľadovatelom úseku pripájame na Iľanovskú dolinu. Tam niekde nám má prísť naproti Martin. Zakrátko ho stretáme.

Iľanovská dolina je celkom fajne behateľná a tak si to púšťame smerom dolu až po "Za Vrátami". Katka sa dotankuje gelmi a vodou, ja zas čokoládou, lúčime sa s Martinom a prichádza nástup na chodník vedúci okolo Demänovskej hory. Stúpanie je síce strmé, ale zato dlhé. Opäť sa behateľné úseky striedajú s nebehateľnými, sem tam preliezame vyvrátený strom a hľadáme chodník, a na vyššie položenej lúčke sa brodíme hlbokým snehom. Vravíme si, že túto zimu sme tu asi prvé a jediné. Od Iľanovskej doliny sme nenarazili na žiadne stopy okrem zvieracích. Katka poznamená, že síce je tu hlboko, ale slnečno 😁 na tejto lúčke sa to tvári aj celkom vrcholovo, ale nie je - stúpanie pokračuje ďalej v lese za ňou. Slnko prebleskuje pomedzi stromy a my sme furt v nádeji, že horekopec sa už čoskoro preklopí v dolekopec, ale nie a nie a nie... Veru, nikdy never slnku medzi stromami, ktoré sa tvári, že je už na vrchole 😅

  

Konečne sme hore, chodník mení sklon zo 45stupňového na vodorovný a traverzom sa dá pobehnúť. Narážame na stopy vlčej svorky a o kúsok ďalej preskakujeme zvyšky ich hostiny (kosti, mäso, krv, trus..), ktorá sa tu konala zrejme len nedávno - tento moment má nádych akejsi magickosti - vlky majú pre mňa zvláštne čaro. Absorbujem túto chvíľu v čare okamžiku tu a teraz... 

Traverz je dlhý, ale naveľa pribiehame k rázcestiu pod vrcholom Demänovskej hory. Nasleduje strmý, ale celkom behateľný zbeh trochu šmykľavým cikcakom až na ATC Bystrina, kde nás už čaká Martin aj s dodávkou a horúcim vývarom. On má potom v pláne vrátiť sa naspäť do Jána na naše parkovisko a dať si svoj 25km fartlek, kým my dobehneme do cieľa (cca 11km a cca 200m hore dolu). Neviem, ako to mal vypočítané, ale bez debaty, je to skvelý bežec a určite dokáže odšikovať dodávku do Jána a ešte odbehnúť svoj dvojhodinový tréning za hodinu a pol ako nič 😂 

  

My dve z ATC Bystrina po krátkom ale výdatnom občerstvení nastupujeme na posledný úsek vedúci zablatenými lúkami a poľnými cestami vlniacimi sa hore a dolu a hore a dolu cez Ploštín, Iľanovo, Závažnú Porubu až do L. Jána. S kilami blata na topánkach sa spytujeme, čo je lepšie, či toto blato dole, alebo ten sňah hore. Obe sa zhodujeme, že ten sňah 😀 (z celého behu plynie morálne ponaučenie, že človek stále túži po niečom, čo nemá, a keď to má, neváži si to a až keď to stratí, uvedomí si, že mu to chýba a opäť túži po tom, čo nemá a neváži si to, čo má a tak stále dokolečka 😇).

Posledné tiahle stúpanie hore dedinou nás privedie na naše parkovisko. Gratulujem Katarínke k jej úspešnému prvému ultra trailu a ešte k tomu v takých ťažkých podmienkach. Na parkovisku si ešte pošérujeme dojmy a zážitky z celého dňa, porehoceme sa, Katka sa premenováva z INTERgalaktickej na ULTRAgalaktickú a je šťastná, že môže dať na fejsbúky status, ktorý mala v hlave napísaný už včera 😊

Ako to prežívala ona, si môžete prečítať tu:

Winter Ultra