Kozí kameň 45 - ALS Charitatívny beh - Memoriál J. Svočáka 2021 (47km / 1700m+), Svit, 21.8.2021

"Začnem naplno a postupne budem pridávať." (Motivačný citát)

"Kto neprepáli začiatok, osobák nespraví." (Tekel, J., 17.7.2021, Telgárt)

Check here for English version.

Foto: Matúš Jančík

V to ráno som bola na prezentácii prvá. Vravím si, OK, aspoň na prezentácii som prvá 😂 V to ráno sa o 7:00 vo Svite na štart postavilo 16 mužov a 5 žien - ja, Mirka a ešte tri baby. Netušila som, aký výsledok mám od seba očakávať, rátala som so všelijakými alternatívami, aj s posledným miestom, ale o výhre som ani nesnívala. Chcela som si hlavne dobre zabehať a dôjsť do cieľa. Mať vo výsledkovej listine čísla a nie písmenká 😄 a hlavne v zdraví. 

V to ráno som sa, ako vždy pred štartom, zaradila kdesi dozadu, aby som nezavadzala rýchlikom na prvých pár sto metroch. Úvodné dva kilometre po rovinke väčšina ostala verná dvom vyššie spomenutým citátom. Ženy sa zatiaľ držíme pri sebe a počujem dve z nich tesne za mnou, ako zadýchano konštatujú, že ideme nejako rýchlo, či? Súhlasím s nimi trochu, ale tak kto neprepáli začiatok, osobák nespraví. Mirke, bežiacej pár metrov predo mnou kričím, nech ma nečaká, nech si beží svoje. Ja som sa tentokrát pred pretekom nerozbehávala. Urobila som tak deň pred, keď som si dala poctivý rozklus 2km, 6x roviny do kopčeka, strečing, bežeckú abecedu a poctivý výklus 2km. Pri druhom cviku abecedy mi prebehlo hlavou: "Dúfam, že toto zajtra neoľutujem..." 😂

Tú rozcvičku síce trochu teraz cítim, no beží sa mi už od štartu relatívne dobre, aj keď tempo je na mňa na takúto skorú fázu preteku trochu prirýchle. Neviem, či vydržím v tejto intenzite 45 kilometrov. Ale vravím si - kým to ide, tak to ide. Dve ženy po prvom kilometri nakoniec spomalili a išli si svoje, my tri sa stále držíme jedna druhej. Takticky si hovorím, že sa budem držať prvých dvoch, kým sa bude dať. Veď kým to ide, tak to ide. Čakám, kedy sa mi kyslík dopraví do svalov, kedy sa motory zahrejú a začnú ísť na plný výkon. Sledujem tiež, či sa nezopakuje scenár z Turca (čítaj tu: Turiec Trail ), ale nič také sa zatiaľ nedeje. 

Konečne vbiehame do lesa a začína prvé stúpanie. Dobieham Mirku, ktorá vyzlieka fukerku a chvíľu ideme spolu. Mne sa zapína turbo (ok, malá turbínka, nie turbo) a driapem do kopca. Cez dýchanie sa mi moc nedá rozprávať. Snáď mi to Mirka odpustí a v cieli si to vynahradíme. Onedlho ju nechávam za sebou ale neprikladám tomu žiadny význam - môže ma kedykoľvek obehnúť zase ona. Pekný lesný single-trailík nás privedie až na vrch Smolník. Doťahujem sa aj na prvú babu - nie že by som cielene, veď na prvých kilometroch ešte o ničom nemôže byť rozhodnuté. Ale kým to ide, tak to ide, a ja idem. Samozrejme, pri prvom zbehu ma aj s parťákom dala ako nič a utiekla mi ďaleko dopredu. Bežím si teda krásnym lesíkom, snažím sa  nespomaľovať, ale zárovveň si aj vychutnávať okolitú prírodu, trávu, stromy, voňavý les, pekný behateľný chodník. Dnes ma to baví, je tu krásne, ráno je krásne. Baví ma bežať, baví ma udržiavať si stále rovnaký rytmus, nechce sa mi spomaľovať alebo zastavovať kvôli fotkám. Obrazy mi predsa ostanú uchované v pamäti. A pravda je, že na trati bolo niekoľko fotografov, tak dúfam v krásne profi fotky 😅

Pribieham na prvú občerstvovačku na 12tom kilometri, kde sa dievčina s parťákom ešte len chystajú na odchod, no keď ma zbadajú, rýchlo sa poberú ďalej. Dopĺňam vodu, zhltnem kúsok banánu a ani ja sa tam príliš nezdržiavam. Nasleduje úsek po lúčnych cestách a lesných zvážniciach, párik mám stále na dohľad asi 200 metrov pred sebou. Prehupneme sa cez ďalší kopec s krásnymi výhľadmi naokolo a so zbehom dolu strmou zvážnicou. Tráva tu hore je už žltohnedá, vo vzduchu cítiť koniec leta, aj keď slnko práve začína pripekať a pekne to kontrastuje so zelenými stromami a modrou oblohou. Po strmom zbehu nasleduje ešte strmší výbeh, zvážnica je lemovaná hustým malinčím. Zrelé maliny rozvoniavajú všade naokolo a dievčina predo mnou sa nechala nimi zlákať. Každú chvíľu sa pristavuje pri kríkoch a kŕmi sa tou dobrotou. Jej parťák ju pri tom fotí alebo točí. Ja sa nepristavujem, ja viem, že lesné plody sú zákerné a nebezpečné. Raz sa v nich človek zacyklí a už nie je cesty späť. Poučila som sa raz na jednej túre s mojim drahým - vybrali sme sa do Žiarskeho sedla. Nad Žiarskou chatou sme zapikovali v čučoredí a bolo po túre 😂. 

Foto: Matúš Jančík

Posledný stupák na Kozí kameň ideme teda v tesnom závese. Chodník prechádza hustým porastom, ktorý je vyše hlavy. Na toto nás usporiadateľ upozorňoval, ale ja som na niečo také už vytrénovaná z Veľkého boku a hrebeňa Nízkych Tatier. Okrem toho, rýchlici nám vydupali celkom zreteľný chodník, takže nie je to až také hrozné. Posledný strmý výšvih na vrchol a tam nás čaká fotograf a fotí. Baba volá na svojho parťáka, že nech ešte nejde, že ona si potrebuje oddýchnuť, potrebuje fotku a potrebuje vodu. Nechávam ich teda za sebou a trielim dolu. 

Foto: Matúš Jančík

Však za chvíľu ma aj tak dobehnú a predbenú. Snažím sa ísť rýchlo a zároveň opatrne, sústredím sa na každý došľap v pravidelnom tytme, hop hop hop. Niekde tam poniže čaká horský záchranár, zapisuje si moje číslo a upozorňuje ma na morký a blatistý úsek. No nebolo to nič hrozné, už som zažila horšie. Mokro bolo na relatívne krátkom úseku a mám ho rýchlo za sebou. Strmý chodník nakoniec plynule prejde v lesnú cestu smer Lopušná dolina a ja si bežím v ústrety ďalšej občerstvovačke. Už je aj načase, minula sa mi voda. Sem tam sa obzerám za seba, ale dvojicu nevidno. Na občerstvovačke si doplním vodu, vypijem birrel, minerálku, zahryznem banán a sójový suk a pokračujem. Chalan s babou stále nikde. Trošku ma to povzbudilo a snažím sa ísť ďalej čo najrýchlejšie. Krátky úsek lesom, pribieham na asfaltku, kde ma trošku zmiatlo značenie - jedna zelená šípka so značkou ALS45 ukazuje vľavo a iná zelená šípka smeruje rovno.  Ja sa vydávam vľavo. Trasa sa tu spája s kratšou 23km traťou a značenie pokračuje už len oranžovou farbou - necháva ma to na pochybách, či pokračujem správne, ale snáď áno. Trasu mám v hodinkách a usporiadateľ upozorňoval, že odchýlka od trasy bude až na cca 34tom kilometri. 

Šípky a fáborky nás vedú najskôr lesom, potom lúkou a ani sa nenazdám a som dole v uličkách, kde čaká ďaľší bufet. Pýtam sa dobrovoľníkov: Bežím 45ťku, som tu správne? Idem dobre? Áno, ste tu úplne výborne! Poriadne sa napijem a trielim ďalej. Tu sa už míňam s 23kármi a štafetármi, bežíme opäť lúkou, cez temné mini tunely popod cesty a železnice a ocitáme sa pod Bôrikom. V tomto bode sa trasa na poslednú chvíľu zmenila oproti pôvodnej a ja zmätená pobehujem tam a naspäť hore dolu jedným aj druhým kopcom, premýšľajúc, či som náhodou nezablúdila a či som už tam na tom zmätočnom značení na asfaltke hore nemala ísť iným smerom. Nakoniec nedôverčivo pokračujem podľa značenia. Kontrolujem si trať ešte v mapách CZ a vidím, že sa to po cyklotrase neskôr napojí na pôvodnú trať. Ukľudním sa a šliapem ďalej, no uvedomujem si, že som tam tým zmätkovaním stratila veľa drahocenných minút. Malinová baba mi je určite v pätách! Kopnem teda trošku do vrtule, vyhupnem sa na Bôrik, bežím po jeho zvlnenom povrchu hore a dolu a hore a dolu a hore a nakoniec dolu (čo mi to len pripomína 😂 je to také mini-Sidorovo z Ultrafatry) na ďalšiu lúku. 

Tento úsek je slušný tréning hlavy. Človek beží niekoľko kilometrov po rovine, ktorá je málinko naklonená (čiže oči vidia rovinu, ale nohy silno protestujú - nieeee to je kopec!) a po 37mich kilometroch to je veru cítiť - nohy sú ťažké, beží sa ťažko. Ešte k tomu chodník sa nikde nestáča, ide rovno, a človek vidí do ďalekej diaľky, kam až musí po tejto ťažkej lúke bežať. No vravím si, že nesmiem zastaviť, žiadny oddych, nič. Lebo dievky za mnou určite bežia tiež. Neflákajú sa. Tento psycho úsek si krátim rôznymi jednoduchými matematickými úlohami, napríklad prepočítavaním, za koľko kilometrov ma Malinová dievka dobehne, ak ide tempom o minútu rýchejším, než ja, a ak je momentálne dajme tomu kilometer za mnou. Treba nejako hlavu zamestnať 😁 Tiež ma už pichá v boku, vlastne ma dnes od prvého zbehu pichá v boku, raz hore, raz dole, raz v pravo, raz vľavo, ale zakaždým to nejako dýchaním uvoľním. 

Obzriem sa za seba a vidím, že ma dobieha nejaká žena a zdá sa mi, že to je Malinová baba. Ostanem mierne sklamaná. Obzriem sa ešte raz, a vidím, že táto má biele tričko a Malinová mala sivé tielko. Odľahlo mi 😁 Toto bola 23jkárka a veselo ma obehla spytujúc sa, ako sa mi behá v Olympusoch. Behá sa mi v nich výborne. Ale hovorím si, že sa ešte nesmiem predčasne tešiť. Môže sa čokoľvek stať aj na poslednom kilometri. A tak nejako konečne prídeme do bodu, keď sa trať začína stáčať naspäť dolu. Ľudia sú vylezení zo svojich domov a povzbudzujú, zvonia kravskými zvoncami, tlieskajú, atmosféra je úžasná. Človeku to dodá tak veľmi potrebnú energiu a chuť bojovať ďalej. Predposledná občerstvovačka - dopĺňam vodu, dopĺňam žalúdok, nezdržiavam sa a snažím sa rýchlo bežať dolu - čaká ma poslených asi 7 kilometrov. Tiež sú dlhé, vedú lúkami a cez ulice dedinky Batizovce, ale vidno, že cieľ sa pomaly, ale isto približuje. Nie je to nekonečná dvanásťkilometrová Gaderská dolina 😄Prvýkrát za celý beh si kontrolujem medzičas a s potešením konštatujem, že by som to mohla stihnúť do 6 hodín. Len teraz či to naozaj bude tých 45km, alebo viac? Mám tam časovú rezervu ešte na nejaké dva kilometre navyše 😁 čiže aj keby to bolo 47km, mala by som to stihnúť do 6 hodín, ak sa nič významné na zvyšku trate neudeje. 

Na zvyšku trate sa nič významné neudialo. Bežím pomedzi Batizovské štrkopiesky, popod most, ďalší most a ešte jeden most, popri hlavnej ceste a stíham ešte jeden mini-kufor 😂 dvaja bežci za mnou ma našťatie upozornia a tak sa včas stihnem vrátit na správy chodník. Konečne odbáčam do ulice smer cieľová rovinka. Ulička má asi 500 metrov, bežím, aj keď ma už všetko bolí a pichanie v boku silnie a nechce prestať. Na jej konci sa otáčam za seba a vidím len chlapov bežcov. Žiadnu ženu. Teraz si to naplno uvedomujem - bežím si pre víťazstvo 😍 zaplavuje ma vlna endorfínov, vychutnávam si ten pocit, je to niečo úžasné, priala by som to zažiť každému. Posledných pár metrov do cieľovej brány, organizátori mi naťahujú víťaznú pásku, ja ju prebieham a usmievam sa ako mesiačik na hnoji. Zastavujem hodinky, dostávam finisherskú medailu na krk, čipom si odsnímam výsledný čas 5h a 54min a je po všetkom. Vyhrala som si svoj prvý pretek. Všetko ma bolí, ale únavu necítim, iba novú vlnu endorfínov a eufórie. Ten, kto zažil, tak vie 😎

  

 

V tej eufórii bľabocem voľačo tete moderátorke do mikrofónu a teraz dúfam, že to aspoň trochu dávalo zmysel. Dostávam bagetu a citrónový birrel, vychutnávam si atmosféru v cieli, a neviem sa prestať škeriť. Za desať minút dobieha druhá a za ďaľších desať je tu Mirka. Vítame sa v cieli, šťastné, že to máme v zdraví za sebou a ešte šťastnejšie, že dnes budeme obe na bedni 💪 Moderátorka je mierne zmätená z toho, že máme rovnaké priezvisko a konštatuje čosi o rodinnom podniku 😁

Podujatie bolo veľmi pekné, robené srdcom, trať sa mi veľmi páčila a bola dôkladne značená (až na to moje chaosenie v niektorých bodoch, ale to bola skôr moja chyba). Atmosféra všade na trati aj v zázemí srdečná a veselá, aj keď myšlienka celej akcie je oveľa vážnejšia a hlbšia. 

ASL Charitatívny beh