Severný Živloplaz Virtual trasa "A" (77km / 2866m+), Stará Ľubovňa, 19.6.2021

Nastal čas opustiť bezpečnú náruč 50km behov a smelou nohou vykročiť v ústrety dlhším vzdialenostiam. Ultralanovku nerátam (čítaj tu: Moja Ultralanovka pre Plamienok virtual), lebo tam sa o mňa starali ako v 5* hoteli, bolo pomerne "jednoduché" spraviť 115km a vyše 5000m prevýšenia za 24hod. To fakt nerátam. Okrem toho, vtedy neboli horúčavy... ale pekne po poriadku.

V máji som musela pustiť viacero výziev, ktoré som mala naplánované (Ultrapunk85, Strážovská 50), vďaka neplánovanej a dosť vážnej zlomenine nohy môjho polovičiaka a tak som tajne poškuľovala aspoň po virtuálnom Živloplaze, že by sa mohol podariť v posledný júnový víkend, ak by situácia bola priaznivá. 

Situácia bola priaznivá, a tak sme aj so švagrinou Mirkou v piatok podvečer vyrazili na babskú jazdu vyhodiť si z kopýtka smer Stará Ľubovňa. Premávka bola hustá, všetci sa ponáhľali do Tatier, ale nejako sme sa konečne preštrikovali do cieľa a ubytovali sa v penzióne s príznačným názvom "Privát Pohoda" na začiatku Novej Ľubovne. K dokonalej pohode nám však chýbalo ešte pivko a dobré jedlo, vybrali sme sa teda do ulíc SL City pohľadať nejaké schopné pohostinstvo. Google mapy nám vyhodili akúsi reštauráciu Palma kdesi uprostred sídliska a voľba to síce bola naslepo, ale zato dobrá, jedlo bolo výborné, obsluha veľmi milá a ešte nám aj dopriali po veľkom pive, aj keď sme si objednali malé. Možno tušili, čo nás čaká na ďalší deň 😁 mal byť horúci sparný deň a vzhľadom na to, že to bola pre nás obe premiéra na takejto vzdialenosti, povedali sme si, že to pôjdeme "na pohodu"a užiť si to.

Noc bola divná, nedalo sa mi zaspať a keď už som zadriemavala, neustále som sa z toho driemania vytrhávala a do rytmu mi k tomu vŕzgala posteľ. Obe sme to vzdali ešte pred budíkom, pobalili sa, pochystali proviant a nevyhnutné drobnosti na cestu a vyrazili sme. Vzhľadom na to, že hlásili horúčavy, bundy aj dlhý rukáv sme nechali v aute, o to viac sme si nabalili vody. Priznám sa, že som si zobrala aj čelovku - brala som totiž do úvahy rôzne scenáre - od spocic orga Julku (organizátori Živloplaza si totiž odbehli obe trasy, Julka dlhšiu a Juraj kratšiu a vyhlásili výzvu - každý, kto to zabehne v lepšom čase, než oni, získa odznak "Spocil som orga"), až po dobeh za tmy 😎 Človek nikdy nevie. Náhodou príde búrka, my nemáme bundy ani dlhý rukáv, zapijeme sa v nejakej krčme, kým to prehrmí a bude. Preto je dôležité mať so sebou čelovku aj na 77km behu 😅. Ráno sme sa teda potichu vykradli z ešte spiaceho penziónu, odviezli sa autom do cieľa a pešo prešli na námestie generála Štefánika. O 05:20 zaznel pomyselný štartový výstrel a my sme sa vydali v ústrety dobrodružstvu. 

Vzduch bol ešte príjemne chladivý, všade bolo ticho a pokoj, len pár ľudí sa premiestňovalo asi do práce. Z mesta sme sa vymotkali bez problémov, prebehli sme most ponad rieku Poprad, pomedzi domčeky na okraji mesta a už aj sme si podriemkavajúc cupitali cez ranný, od rosy mokrý les. Míňame vyhasnuté ohnisko s ešte žeravými uhlíkmi. Kto vie, komu slúžilo túto noc. Prvé dychberúce výhľady nám zobrali dych po vybehnutí z lesa na lúky nad Jarabinou. Slnko vychádzalo spoza stromov, príjemne hrialo a osvetľovalo okolité sýtozelené kopce, v diaľke sa ako namaľované týčili Vysoké Tatry.

Zbiehame do dediny, kľučka cez uličky a šup hore na ďalší kopček, kúsok po asfaltke, kúsok po lúke a skrytým chodníčkom cez Jarabinskú tiesňavu. Pripomína nám našu Prosiecku dolinu, je to radosť bežať, potok je po suchých horúcich dňoch nízky a dá sa pekne popreskakovať. Z tiesňavy stúpame hore pokosenou lúkou až k lesu, kde sa zastavíme a kocháme okolitou krásou. 

V kopci pod Medvedelicou nás obieha bežec, asi tiež Živloplazník a tak sa mu veselo zdravíme. On že ide na Eliášovku a potom ešte ďalej do Mníška nad Popradom. No však veď to aj my 😄 moc sa mu ale vykecávať nechce a teraz už viem prečo - bežal krátku trasu "B" a zrejme by rád spocil orga Juraja a tak sa ponáhľal. Ešte celkom dlhú dobu sme ho v nedalekej diaľke registrovali, no za Eliášovkou nám utiekol nadobro. Pred Eliášovkou sme mali rešpekt, lebo podľa profilu trate sa toto zdal byť najťažší kopček, no boli sme milo prekvapené, ako rýchlo a bezbolestne sme sa naň vyhupli pomedzi malebné čučoredie a rozprávkový zmiešaný les. Ešte sme aj mali zážitok z toho, ako na nás spoza húštiny brechal srnec. Znelo to hrôzostrašne 😱

Hore sme si vydýchli, dačo zjedli, pokochali sa a vychutnali si beh hrebeňom na slovensko-poľskej hranici. Toto bolo naozaj pekné - úhľadný chodník učesaným lesom, občas sa otvorili výhľady a ukázali sa nám husté zelené lesy bez rúbanísk a holorubov, horské usadlosti a samoty. Čistá romantika. 

Chodník mega behateľný sa ku koncu zmenil na orientačný zbeh cez temný šedý les, no našťastie nie príliš dlhý a čochvíľa už kempujeme v Mníšku nad Popradom pri jednom z miestnych obchodíkov predávajúcich vačšinou alkoholické nápoje. Teta predavačka nám pohoršene vysvetľuje, že tu nemá odpadkové koše, lebo Poliaci si zvykli do nich vyhadzovať všetky svoje odpadky z auta. No toto!

Dopĺňame minerálku, kofola a birrel v nás len tak zasyčia a pokračujeme strmým stúpaním do sedla Doštená. Zhodujeme sa, že toto je zatiaľ najhoršie stúpanie dnešného dňa (v tento deň sa na tom zhodneme ešte niekoľkokrát pri iných stúpaniach 😂). Cestou sa zastavujeme pri napájadle a ovlažujeme sa v ňom. Hrajú sa pri ňom dve malé dievčatká a pri pohľade na nás strácajú reč, aj keď sa im milo zdravíme. Hádam ešte nevyzeráme, ako strašídlá, alebo už hej? 😱 Veď doposiaľ sa nám ide dobre, síl máme dosť, aj nálada je dobrá. Mňa už síce v kopcoch trochu vypína, je to asi kombinácia tepla a nevyspatia, no dá sa to zvládnuť. A po Mníšskej kofole som sa trošku naštartovala. Odkiaľsi sa vynorí ich otec a dáva sa s nami do reči, spytuje sa, či beháme aj horské maratóny a kam máme namierené. Po príjemnom pokeci a kúpeli v napájadle nás cesta vedie otvorenými lúkami až do sedla a krátkym výšvihom na Osly. Bežíme čerstvo pokosenou lúkou, traktor s obracačkou sena v diaľke brázdi kopec hore a dolu, slnko už páli a ja mám pocit totálneho leta 💗 

Kravky nám ochotne pózujú, my míňame bránu oplôtka - nechce sa nám vracať a tak sa podplazíme popod drôty nabité elektrinou. Našťastie bez ujmy. Naveľa pribiehame do sedla, Mirka si nepamätá jeho názov, "... ale zapamätala som si aspoň Orly!" Povie víťazoslávne a s istotou. Rehoceme sa na tom a v dobrej nálade prichádzame na oné "Orly", kde je akýsi rodinný bašável - veľa dospelých, veľa detí malých aj veľkých. Poprosíme jednu účastníčku zájazdu, nech nám cvakne fotku a ukladáme sa na chvíľu do tieňa. Je pravé poludnie, horúčava sa začína stupňnovať, ale zatiaľ nám to na pohode neuberá. Lúčime sa s príjemným miestom a o pol hodinku na to vybiehame z lesa, aby sme sa ocitli priamo pod monumentálnym Ľubovnianskym hradom. Teda, zdá sa obrovský, asi preto, že doposiaľ sme ho videli vždy len z diaľky a maličký. Na displejoch mobilov síce nevidno v tom slnku nič, no aspoň naslepo sa pokúšame o nejakú foto session v tomto čarokrásnom prostredí. Posielam jednu z fotiek aj Majke K., ktorá nám na diaľku drží palce a povzbudzuje online, tak aby vedela, že sme sa ešte neupiekli.

Idylickú chvíľku nenápadne ale vytrvalo narúšajú závany pachu z blízkej rómskej osady, nesúce sa lenivo horúcim vzduchom. Áno, je to tak, blížime sa k onej osade. Najskôr bolo treba omylom vbehnúť na rómske WC (rozumej obsratá cestička medzi kriakmi), no našťastie sme do ničoho nestúpili a ani nevyrušili žiadneho osadníka pri vykonávaní potreby. Teda aspoň dúfam. Po správnosti sme mali ísť totiž kúsok vedľa, úzkym chodníčkom cez krátku lúku, pre istotu sme si aj tak dávali veľký pozor, aby sme do niečoho náhodou neskočili. Vbiehame do osady a otvárame to dolu kopcom, nech už sme na konci. Tvárime sa, že tam nie sme, no miestne deti si nás obzerajú a vravia: "Akí ste pekní!" Prežili sme to teda bez ujmy na zdraví a parkujeme pri random potravinách v už bežnej štvrti. Ešte že mali otvorené, aj keď už bolo poobede. Dopĺňame vodu, Radler, kryjeme sa do tieňa a chvíľu oddychujeme. Nasleduje krátky výhup lesom a opäť lúčne chodníčky s malebnými výhľadmi. 

55km máme v nohách ani nevieme ako a tam kdesi leží Plavnica, cez ktorú budeme čoskoro prebiehať. Čoskoro je však relatívny pojem, pretože chodník sa stáča a krúti všelijako, len nie smer Plavnica. Ale však jasné, tie kilometre sa musia niekde narapkať, vnútorne uznanlivo súhlasne kývam hlavou. Ešte jeden krátky úsek cez les a ďalej si nepamätám nič, len zbeh zarastenou cestičkou plnou výmoľov, beh trávou až po stehná (alebo ako by povedala Katka H. - tráva až po šušky), hľadanie chodníka, piesočno-prašné poľné cesty, kde slnko doslova pražilo naše mozgy na mozgovú omeletu, sálalo do tváre, na ruky a stehná, sucho v ústach aj napriek tomu, že stále pijeme, krče v bruchu, krátky plytký dych, čupiac uprostred tej Sahary si rozrábam elektrolyty a pripadám si, ako nejaký feťák, pripravujúci si svoju dávku, krútenie sa okolo Údolu, beh po družstevnej ceste popri špinavej riečke, až konečne pribiehame po asfaltke do Plavnice. Dali by sme si kofolu a pivo. Na križovatke sa rozhliadame, či nie je v dohľade nejaká krčma. Hlboko do dediny sa nám zachádzať moc nechce, široko-ďaleko však nevidno nič. Odchytíme akéhosi pána vo dvore a pýtam sa ho: "Prosím Vás je tu niekde nejaké zariadenie, kde by sme si mohli objednať chladené nealkoholické nápoje?" (z nejakého dôvodu sa môj uvarený mozog vyhýba slovu KRČMA - v tej chvili si to uvedomujem, ale neviem to ovplyvniť). Ujo na mňa nechápavo pozerá ako puk asi sekundu, ale Mirka ho uvedie na pravú mieru: "Hľadáme krčmu." 😂 Dozvedáme sa, že krčma je až kdesi v centre dediny, a nám sa nechce motať tam a späť, nechce sa nám točiť ani kilometer navyše. Prosíme pána, či by nám aspoň nedoplnil vodu. Je veľmi ochotný a milý, púšťa nás na dvor a my sa zvalíme do tieňa nejakej jablone ako hnilé hrušky. Dostávame vodu, krátky pokec, milé slovo a môžeme pokračovať dalej. 

Slnko je stále neúprosne úporné, my sme viac ticho ako rozprávajúc, iba ak si potrebujeme ponadávať na túto situáciu, sa ozveme, ale inak si riešime svoje hlboké hĺbky, teda aspoň ja. Nedá sa mi poriadne bežať ani tým za iných okolností príjemným traverzom smerujúcim ku kúpeľom. Ale snažím sa. Z cestičky nakoniec treba ešte odbočiť do lesa, šup hore, šup dolu a zase hore. Klesajúce, no stále sálajúce slnko nám príjemným podvečerným mäkkým svetlom odhaľuje ďalšie a ďalšie tajné malebné zákutia ukryté medzi kopčekami, až nakoniec pribiehame do Ľubovnianskych kúpeľov. 

Posledná občerstvovačka, posledná kofola a hor sa do zvyšných dvoch kopcov. Každý z týchto kopcov sa skladá z niekoľkých menších pod-kopčekov, to asi aby nám nebolo ľúto 😂 Ale keď vylezieme z lesa a odkryjú sa výhľady na Novú aj Starú Ľubovňu, srdce poskočí a oči premeriavajú vzdialenosť, ktorá nás ešte čaká. Vyzerá to nádejne, vyzerá to tak, že my ten Živloplaz doplazíme. 

Chytáme piaty dych, zbehneme do Novej Ľubovne, prebehneme uličky, vybehneme posledný kopček a jeho pod-kopčeky, záverečný traverz lesom, ktorý sa trochu podobá na tie naše liptovské a už si len spanilo cupkáme po asfaltke, až k Základnej škole. Hop na ovál, obehneme ho do trištvrte, mne hodinky zahrajú víťaznú hymnu "Course Complete" a tak ich vypínam a kráčam. Mirke akosi nechcú zahrať, a tak sa ešte krúti po ovále a hľadá cieľ, ale signál nie a nie trafiť koniec trasy. Nevadí, však v skutočnosti sme predsa tu, v cieli Severného Živloplaza, živé a zdravé. Na ovále trénuje akýsi korpulentný pánko, tak si ho odchytáme a prosíme o foto. Pán sa asi musel dobre čudovať, že dievky ledva obehli trištvrte okruhu a už sa musia fotiť 😂 no dúfam, že si všimol naše prepotené všetko, opálené (rozumej ufúľané a zaprášené) nohy a pochopil. Týmto mu ďakujeme za krásne cieľové fotky. Julku sme teda nespocili, ale čas 14:20 v tom úpeku, bez supportu a na prvýkrát, not great, not terrible 😎. Minimálne máme krásny zážitok a cennú skúsenosť. Ďakujeme teda aj organizátorom tohoto ne-preteku za to, že sme cez utrpenie mohli spoznať ďalšie zákutia samých seba a taktiež pre nás nový čarovný kút Slovenska, do ktorého sa určite rady vrátime 💓

Záver:

Celý čas sme mysleli aj na účastníkov Hriňovskej stovky a tiež chalaňov okolo Katky H., ktorí sa v piatok vydali na prebeh cesty SNP a majú za sebou deň druhý v tomto pekle. Cestou domov Mirka scroluje internety a zisťuje, že Majo Priadka sfúkol H100 (119km a 4500m+) za 11:58. Akože, WTF?? Potom mi oznamuje, že my sme dnes mali Moving time niečo málo cez 12hod. Yes, veď my už sme skoro také dobré, ako Majo 👌😂

Prázdnymi cestami sa odvážame do zapadajúceho slnka, spracúvame dojmy, pocity a zážitky, ešte to v nás bude dlho rezonovať. Čo mňa ale veľmi teší je, že som sa po tomto behu nakoniec necítila vôbec rozbito, akurát tá horúčava ma dávala dole. Nič ma zásadne nebolelo, na nohách a zadku len mierna svalovica, schody v bytovke vybehnem aj zbehnem bez problémov, tak snáď sa môj tréning uberá správnym smerom 😊

Budem sa tešiť na naozajstný pretek na tejto krásnej trase budúci rok - teda v prípade, že mi plány neskrížia nejaké neplánované zlomeniny 😁 a že plány univerza neskríži nejaká štvrtá piata šiesta vlna (ktoré možno nakoniec sú súčasťou plánu univerza, kto vie....)