Ultrabežecké zápisky

  Malofatranské peklíčko .... je neskoré popoludnie, zbieham z Malého Kriváňa do Sedla Priehyb. Hoštákovci písali, že tu budú, ako každý rok, a či mi majú doniesť niečo špeciálne. Vtedy mi nič špecálne nenapadlo, ale teraz si predstavujem, ako mi podávajú chladenú Colu z prenosnej chladničky plnej ľadu a ja si potom ten ľad sypem za tričko a prikrývam si ním hlavu. Ale nikto tu nie je, ani Hoštákovci, ani chladnička s ľadom. Je tu len horúci nehybný vzduch, chodník vinúci sa trávnatým svahom a kosodrevinou, predo mnou línia Stratenca, Bielych skál a Suchého, za mnou mohutný chrbát Malého Kriváňa. Traverzový chodník zo sedla popod Suchý, ktorým sa behávalo kedysi, je neprechodený, nezreteľný a zarastený trávou ako prastaré spomienky.  Vodu som si našťastie šetrila (ak sa v tom dusne vôbec dalo hovoriť o šetrení vodou), nespoliehala som sa úplne na to, že ma niekto bude zachraňovať v Sedle Priehyb (iba trošku som sa spoliehala 😅). Vyschnuté hrdlo zvlažím hltom teplej žbrndy, miniem tabu